Tajovský komponoval svoju hru ako konfliktnú drámu. Vcelku dodržal stavebný princíp klasickej drámy (expozícia, kolízia, kríza, peripetia a rozuzlenie). Dal si záležať najmä na vypracovaní expozície, pretože v nej nejde natoľko o dej, ako o vytvorenie nástupu pre konflikty. Už tu, v prvom dejstve, sa rodí kríza, už pri vstupe vchádzajú na scénu zámery, vyvolávajúce neskoršie zmätky, zrážku vinných i nevinných, konflikt obetovaných s manipulovateľmi.

Kolízia, znamenajúca súčastne mravný konflikt (Ďuro - Zuza) a konflikt o majetok (Ďuro – Palčík) prechádza do niekoľkostupňovej krízy (Zuzin odchod, príchod Bety) a rozpor medzi Ďurom a Betou, proste zmätky v kruhu zainteresovaných rodín. Zlomom, obratom je Palčíkov útok na utekajúceho Ďura, vyhnanie jeho i Bety z domu. Touto peripetiou sa skončí navrstvené zlo a v nasledujúcom rozuzlení sa rieši dosah i rozsah napáchaného zla. Zdalo by sa, že autor sa v zmysle tradície prikloní k zmiereniu Zuzy s Ďurom, k odpusteniu, aby dobro zvíťazilo.

Pre Tajovského, ktorý dobre poznal životnú realitu, sa však vynorilo iné riešenie, ktoré nepodlieha sentimentálnym záverom v literatúre s podobným konfliktom. Zuzku privádza k rozhodnému činu: odmieta Ďurka a tým dáva spravodlivosti i vlastnej cti zadosťučinenie.

Viac otáznikov vzniká okolo Ďurovej budúcnosti. A tieto otázniky sú určitou formou odpovede, že všetko zlo pochádza z chamtivosti po majetku, z podriadenia života mamonárstvu, že medzi statkami a zmätkami možno dať znamienko rovnosti.