J. G. Tajovský: Statky - Zmätky

Postavy: 
Tomáš Kamenský – kresár, Kata – jeho žena, Eva –, Zuzka –, Ondriš – ich deti, Mišo , Kaňurik – Evin muž, Ondrej Palčík – gazdík a rodina Katina, Mara – jeho žena, Jano Ľavko – vozkár Žofa – jeho žena a rodina Marina, Ďurko – ich syn, Beta – suseda

Dej sa odohráva na dedine. 1 a 2 dejstvo na Vianoce, 3 v júli a 4 po roku na Štefana.

Už názov hry Statky – Zmätky je výborne volený po významovej i po rytmickej a eufonickej stránke. Jasne naznačuje zmysel hry, že súkromné vlastníctvo spôsobuje spoločenský a mravný rozvrat. 

Dej:
Tieto zmätky pramenia z úsilia po záchrane a nedeliteľnosti majetku starnúceho gazdu Palčíka a jeho ženy Mary, ktorí sú bez detí a už nestačia obrábať svoj majetok. Vedia že gazda a povozník Ľavko má syna Ďurka, ktorý sa chce ženiť. Spoločne mu nájdu snúbenicu, dcéru Palčíkovej sestry, skromnú, tichú a pokornú Zuzku.

Palčikovci by radi, keby sa Ďurko a Zuzka vzali a prešli robiť do ich domu, zato vraj po ich smrti zdedia celý majetok. Palčík vraví slávnostne Ďurkovým rodičom: „ Tak by sme sľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Oni by nás opatrili.“ Predtým robili pokusy prijať za svoje cudzie deti. Poslali však už štvrté od seba. A preto sa rozhodli, že deti už nebudú brať, lebo „ tie iba veľa zjedia, k tomu šatiť, zlostiť sa, obchodiť a pomoci, roboty nijakej.“

Uvedomujú si, že bez pomoci nemôžu zostať, ale „robotník cudzí drahý, a len je cudzí, nie ako svoj. Nemožno sa spoľahnúť. A plácu si už nevie ani jakú pýtať. A roboty nespraví za policu. A tá chova drahá!... Keď si to človek spočíta, radšej nič nemať a netrápiť sa.“ Ale majetok Palčíka nepustí a Palčík sa ho nevzdá. Ďurkovi rodičia s Palčíkovým plánom súhlasia, súhlasí aj ľahkomyseľný Ďurko a Zuzku, neskúsenú, prinútia k vydaju – bez lásky. Vzpiera sa iba jej otec Tomáš Kamenský. Dobre vie, Ľavkovci „idú iba za majetkom. Nebudú hľadieť na deti, či sa jeden druhému pozdajú a budú môcť spolu žiť. A Palčíkovci? Chcú mať lacných robotníkov.“

Jeho odpor zlomí žena Kata, ktorá tiež myslí na majetok a napokon aj Zuzkina poddajnosť. Zásada otca, ktorou ju varuje: „Čože, majetky boli, a minuli sa – ale láska a statočnosť na večnosť“ rúca sa v nádeji na majetok, zbohatnutie, i vydaj. Zmluva s mladými ľuďmi je podpísaná. Ďurko a Zuzka vošli do spoločného života pripútaní dedičskými sľubmi.
Z takej lásky šťastie nekvitne. Veľmi skoro dochádza k prvým konfliktom. Zuzka vždy zamyslená, smutná spoznáva skutočnú povahu svojho muža. Trápi sa nad Ďurkovým neporiadnym životom, nad tým, že lipne nad Betou, vydatou, no nerozvedenou ženou. Nespokojní sú aj Palčílovci, no nie pre mravné poklesky Ďura, ale preto, že si nepočína ako pracovitý robotník na majetku, že sa neplnia pôvodné zámery , aké s Ďurkom a Zuzkou mali. A keď sa im Ďurko prizná, že nemá a nemôže mať rád Zuzku, hoci čaká od neho dieťa a navrhuje výmenu Zuzky za Betu, Palčíkovci ochotne súhlasia.

Ďurko ich totíž ultimatívne žiada, aby prepísali majetok, alebo poslali Zuzku z domu. Vyčíta im, že ho chytili na udicu majetkov, že mu mali dať právo dobrovoľného výberu. Palčíkovci cítia, že sú to drahý robotníci. Ďurko, aby dosiahol svoje, útočí aj na vlastných rodičov. A Beta charakterizovaná ako ľahký tovar, ako parádnica, jazyčnica, nerobotná, zaujme Zuzkino miesto v Ďurkovom živote a v dome Palčíkovcov. A tí, súhlasiac, zastrájajú sa, že ak nebudú poslúchať, majetok udržovať a veladiť, zbavia sa ich.

Ale Betin príchod do palčíkovského domu zmätky neutíši, skôr ich po krátkom čase znásobí. Vzťahy medzi Ďurkom a Palčíkom sa zostrujú. lebo Ďurko trvá na prepísaní majetku, k čomu ho tlačí aj Beta. Ale Palčík je neoblomný. Trvá na svojom. Vzniká spor i medzi Ďurom a Betou, ktorý sa končí Betiným odchodom. Spor Palčíka a Ďura nemôžu urovnať ani Ďurovi rodičia, ba aj medzi nimi a Palčíkom dochádza k rozporom. Konflikt vyvrchoľuje prudkou hádkou Palčíka a Ďura a Palčíkovým výstrelom za odchodiacim Ďurom. Akýkoľvek pokus a súlad v dome Palčíkovcov sa stal nereálnym. Zvíťazili statky a dovŕšili sa zmätky.

No ľudia sú ľudskí. Spoznávajú, že urobili chybu, vedia, že ju treba napraviť. Previnenie i jeho príčinu treba pochopiť. A preto záverečné dejstvo je pokusom o čestné vyrovnanie sa s chybami. Postavy vstupujú do seba, hľadajú pôvod. Zuzkini i Ďurkovi rodičia boli svedkami nešťastia svojich deti – pravda, mravným víťazstvom je tu Zuzkin otec, ktorý predvídal dcérino nešťastie. Ďurkova mať vidí hlavného vinníka v Palčíkovi, lebo tí šli za mamonou, mysleli, že Zuzka im nebude ani jedávať, len vždy robiť, aby im toho majetku pribúdalo.

Všetci sú ako pri zhorenisku, nevidia východisko, lebo zmätky sú čerstvé a zanechali veľmi ťažké následky. Svoje dostane aj ľahtikársky Ďuro, najprv od Zuzkinho brata Ondriša a potom od švagra – sestrinho muža. Hlavným sudcom nad Ďurkovým postupom je sama Zuzka. Odmieta Ďurkove prosby o odpustenie i ponuku začať chudobný ale poriadny život. Z pokornej Zuzkysa stal tvrdý, spravodlivý a prísny sudca, ktorý Ďurkovi nedáva nijakú nádej, že by sa raz mohol hlásiť k synovi. Všetku zodpovednosť za tento postoj berie Zuzka na seba. Je rozhodnutá vyhlásiť Ďurka – otca za mŕtveho. A na Ďurkovu námietku, čo ak sa syn dozvie, že žije, Zuzka odpovedá: „Nech potom sám súdi nad tebou,“ završuje ak svojej spravodlivosti.
Tajovský komponoval svoju hru ako konfliktnú drámu. Vcelku dodržal stavebný princíp klasickej drámy (expozícia, kolízia, kríza, peripetia a rozuzlenie). Dal si záležať najmä na vypracovaní expozície, pretože v nej nejde natoľko o dej, ako o vytvorenie nástupu pre konflikty. Už tu, v prvom dejstve, sa rodí kríza, už pri vstupe vchádzajú na scénu zámery, vyvolávajúce neskoršie zmätky, zrážku vinných i nevinných, konflikt obetovaných s manipulovateľmi.

Kolízia, znamenajúca súčastne mravný konflikt (Ďuro - Zuza) a konflikt o majetok (Ďuro – Palčík) prechádza do niekoľkostupňovej krízy (Zuzin odchod, príchod Bety) a rozpor medzi Ďurom a Betou, proste zmätky v kruhu zainteresovaných rodín. Zlomom, obratom je Palčíkov útok na utekajúceho Ďura, vyhnanie jeho i Bety z domu. Touto peripetiou sa skončí navrstvené zlo a v nasledujúcom rozuzlení sa rieši dosah i rozsah napáchaného zla. Zdalo by sa, že autor sa v zmysle tradície prikloní k zmiereniu Zuzy s Ďurom, k odpusteniu, aby dobro zvíťazilo.

Pre Tajovského, ktorý dobre poznal životnú realitu, sa však vynorilo iné riešenie, ktoré nepodlieha sentimentálnym záverom v literatúre s podobným konfliktom. Zuzku privádza k rozhodnému činu: odmieta Ďurka a tým dáva spravodlivosti i vlastnej cti zadosťučinenie.

Viac otáznikov vzniká okolo Ďurovej budúcnosti. A tieto otázniky sú určitou formou odpovede, že všetko zlo pochádza z chamtivosti po majetku, z podriadenia života mamonárstvu, že medzi statkami a zmätkami možno dať znamienko rovnosti.