Predsa však hovoríme, že čas je rôzne dlhý, meriame ho, ale čo vlastne meriame? Jedine prítomnosť, lebo len tá je reálna, alebo? Napriek všetkému doteraz povedanému uznáva Augustín existenciu času minulého, prítomného a budúceho. Veď predsa keď ja hovorím o nejakých spomienkach, keď rozprávam niečo zo svojej minulosti, tak to som predsa zažil, teda to muselo jestvovať, dokonca v tom momente keď to rozprávam, je to pre mňa akýmsi spôsobom skutočné, minimálne v mojej mysli, či asi lepšie povedané duši. Na strane druhej ale tieto spomienky na minulosť sú pre mňa v prítomnom čase, aspoň sa takými javia byť. Teda minulosť, budúcnosť budú niekde jestvovať, ale vo forme prítomnosti – tvrdí autor Vyznaní. Čo sa týka minulosti, dá sa to ešte relatívne ľahko pochopiť, práve pomocou pamäte, možnosti spomínať, ale ako to je s budúcnosťou?

Prítomná môže byť, ale len u ľudí, so schopnosťou nazerať do budúcnosti. Väčšina ľudí takýmto darom, či talentom dnes vôbec nedisponuje a ani sa čias svätého Augustína to iste inak nebolo... Žeby sa začal strácať tento „muž rozumu“ v nejakých mystických učeniach?
Na objasnenie svojho pohľadu na problém budúcnosti, použil príklad východu Slnka, či presnejšie povedané raňajšie zore, z ktorých sa dá jasne usúdiť čo bude nasledovať... Podľa tohto príkladu môžem preukázať, každý z nás môže preukázať istú znalosť o budúcnosti. Aj keď samozrejme budúcnosť nebudeme skutočne poznať. Toto platí pre väčšinu ľudí, ale sú tu i výnimky, ako proroci - Bohom vyvolený, ktorí dostali od Neho takýto dar. Augustín verí, absolútne nepochybuje, že sú tajomstvá, ktoré človek pochopiť nemôže a tak sa príliš nad týmto aspektom nepozastavuje. Akceptuje to ako fakt daný Pánom a je si vedomý, že je to v jeho možnostiach - a tak povediac aj v Jeho právomociach.

Teda je ale zároveň nie je skutočne jestvujúca trojica časov. Existujú, sú reálne pre mňa, v momente keď si na niečo spomínam alebo niečo predpokladám – nereálne v zmysle tom, že nie je miesto kde jestvujú ako bytie. Aj keď Augustín by zvolil trochu iné pomenovanie „časov“ (prítomný vzhľadom na minulosť, prítomný vzhľadom na prítomnosť a prítomný vzhľadom na budúcnosť). Ešte presnejšie, jasnejšie pomenúva toto, skôr opisovanie spôsobu jestvovania času ako pamäť, nazeranie a napokon očakávanie. Takže tým vyjadruje istú nespokojnosť s používanými pomenovaniami, vie však, že to nie je príliš dôležité, pretože ľudia aj tak mnohé slová nepoužívajú v presnom význame. Našťastie ale chápeme význam slov tak ako ich chápať máme.

Ako sa ale teda môžeme vyjadrovať o rôznych časových intervaloch, ako môžeme tvrdiť, že niečo trvalo dlhšie ako niečo ďalšie? Keď si zoberieme Augustínove tvrdenia tak jestvuje iba prítomnosť, a aj to len ako jeden, jediný okamih... Nuž a ako sa dá zmerať jedna chvíľa? Budúcnosť, zatiaľ neuskutočnená – teda ešte nejestvujúca, nezmerateľná. Minulosť je už predsa „uzavretá“, čiže už nie je, takže ju nijako nezmeriame. Pre Augustína to predstavovalo problém, ktorý sa mu zdal riešiteľný len za pomoci Boha. Prosí Ho o pomoc, o pokoj. Má pocit, že je to Božia zásluha, tento jeho záujem o danú problematiku. Aby našiel riešenie, snažil sa v prvom rade nájsť definíciu času vôbec. Pohyb Slnka, mesiaca a hviezd – toto je názor, ktorý sa Augustín dozvedel od nejakého učeného človeka. No nesúhlasil, sú predsa aj iné pohyby, činnosti, ktoré majú svoje trvanie. Čo s nimi, prestanú sa pohybovať, keď hviezdy zastanú? Áno, dĺžku dňa v podstate určujeme podľa Slnka, ale pohyb hrnčiarskeho kolesa je tiež pohybom v čase. Augustín prichádza k názoru, že pohyb nemôže byť v žiadnom prípade rovný času, preto sa znovu musí vrátiť k otázke, čo je to čas.

No skôr ako sa znovu venuje tejto otázke, pýta sa ako je to vlastne s meraním trvania času. Ľudia hovoria, že to trvalo toľko a tamto zase toľko. Hovoria že toto sa skončilo rýchlejšie ako to druhé. Podľa čoho si to môžeme dovoliť povedať? Augustínovým bezprostredným záverom, aspoň nateraz je konštatovanie idúce týmto smerom: Meriame čas plynúci a nie čas už uplynulý. No a kedy meriame čas? Zvuková realizácia reči, ktorú autor uvádza ako príklad, je vlastne veľmi vhodným nápadom. Kedy teda meriame, ako vieme že nejaká slabika , slovo je dlhšia ako iná? Rozhodneme o tom v našej mysli pri pripravovaní sa na rečové vyjadrenie? To asi sotva, pretože vtedy je ešte len budúcou udalosťou, ak aj nie pre nás, tak pre poslucháča určite... Tak rozhodneme o jej dĺžke zrejme až v prítomnosti.

Lenže ako môžeme zmerať niečo, čo ešte trvá, čo ešte nie je ukončené? Teda meriame minulosť, alebo? Nie, predsa nemôžem zmerať nejestvujúce. Ale ako teda meriame čas, kde ho meriame? Odpoveďou je pre Augustína duch, duša. Je jasné, že meriame veci s počiatkom a koncom. Ale takéto veci patriace do minulosti nie sú viac jestvujúce. Ale zanechávajú v nás dojem. Tento prítomný dojem meriame, porovnávame s inými prítomnými dojmami. Ale aj my v mysli predsa len môžeme rozhodnúť o dĺžke trvania hlasu, reči. Ale len pre nás samotných, pre poslucháča celkom isto platí to vyššie napísané. Hlas, dĺžku hlasu vraj používame aj na meranie ticha. V našom vnútri si predsa opakujeme rozličné verše, prejavy... Hlas, ale vlastne všetky veci v istom zmysle jestvujú z budúcnosti do minulosti. Najprv je tu úmysel, potom postupné uskutočňovanie a nakoniec úplný prechod do nejestvovania – do minulosti. Tak teda minulé rastie zmenšovaním budúceho. Ako je ale možné že ubúda z niečoho čo ešte nie je alebo ako pribúda niečo čo už nie je, pýta sa Augustín. Všetko sa to deje v našej mysli. Očakávanie, pozorovanie, spomínanie. Budúcnosť, prítomnosť, minulosť. Teda čas jestvuje v našom duchu, samozrejme špecifickým spôsobom. Dlhým budúcim časom je teda čakanie, dlhé čakanie na budúcnosť.

3. ZÁVER
Čas je Božím dielom, len Boh je jedinou večnou bytosťou. Stvoril ho spolu so svetom, pre svet, lepšie povedané pre stvorenia žijúce na svete. Len Pán pozná všetky tajomstvá, pre Neho nie je nič neznáme. Je to v Jeho „prirodzenosti“ rovnako ako stvoriteľský akt. Augustín rozobral tému času podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Ale je si veľmi dobre vedomý rozdielu medzi jeho možnosťami a možnosťami Pána. Vzdáva hold Jeho dokonalosti, Jeho veľkosti. Autor týchto myšlienok sa s touto témou, s pohľadom na čas, dosť „vyhral“. Mám síce pocit, že autor nezodpovedal na všetky svoje otázky úplne, ale... Ale nato mal iste svoje dôvody. A možno ani úplne odpovedať nevedel – veď len Boh je dokonalý, len On pozná všetky tajomstvá... Jedno je ale isté, ukázal, že dávať si otázky je dôležité, veľmi dôležité. Možno dôležitejšie, ako sformulovať i odpoveď na ňu. Hlavne vo filozofii... Možnosti nášho rozumu sú obmedzené, určite aspoň s pohľadu Augustína, ale určite to pre nás nemá znamenať to, že celý náš život by sme mali prežiť, akoby s „klapkami“ na očiach.