referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Radúz
Utorok, 10. decembra 2019
Vývin slovenskej prozaickej tvorby v rokoch 1945-1948
Dátum pridania: 25.01.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: aktiduj
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 946
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 3.9
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 6m 30s
Pomalé čítanie: 9m 45s
 
Podobne ako pre poéziu, aj pre prózu sa v rokoch 1945- a najmä rokom 1948- začína obdobie, keď stráca svoju suverenitu a je degradovaná na slúžku politiky
Počas týchto desaťročí sa v slovenskej literatúre vystriedalo niekoľko generácií prozaikov: -prozaici, kt. vstúpili do literatúry 40-tych a v 50-tych rokoch: k tejto prvej generácii patrili napr. František Hečko, Dominik Tatarka, Vladimír Mináč, Alfonz Bednár, Rudolf Jašík, Ladislav Mňačko a Ladislav Ťažký
- prozaici, kt. vstúpili do literatúry v 60-tych rokoch: bola to priebojná, progresívna a početná skupina prozaikov vtedy mladej generácie, patrili k nej napr. Andrej Chudoba, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Ján Johanides, Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš, Ladislav Ballek, Ján Lenčo, Vlado Bednár, Pavel Vilikovský a Pavel Hrúz
- prozaici, kt. vstúpili do literatúry v 70-tych rokoch: k tejto už oveľa menej početnej generácii prozaikov patrili napr. Dušan Dušek, Dušan Mitana a Jozef Puškáš

1. 1948-1956
Po skončení 2. svetovej vojny sa spisovatelia snažili nadviazať na demokratické tradície medzivojnovej literatúry a na jej pluralitný model. Prozaici- podobne ako básnici a dramatici- sa pokúšali nájsť najvhodnejší spôsob na vyjadrenie zložitej vojnovej i povojnovej skutočnosti. V týchto rokoch sa v próze uplatňovali rôzne literárne smery- naturizmus(lyrizovaná próza), existencializmus, kritický realizmus, socialistický realizmus. V roku 1948 sa v ČSR začala éra komunistickej diktatúry a totality. Krajina sa dostala pod mocenský vplyv Stalina a ZSSR. Literatúra sa v týchto rokoch stala nástrojom propagandy. Za jedinú správnu umeleckú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus. Všetky moderné, avantgardné smery boli považované za buržoázne a úpadkové. Násilne sa prerušili kontakty slovenskej literatúry so svetovou literatúrou. Próza- podobne ako celá literatúra- prežívala v týchto rokoch obdobie stagnácie a hlbokej krízy. Musela plniť ideologické ciele, kt. jej určila komunistická strana. V románoch prevládali 3 témy- oslava SNP, budovanie socializmu a združstevňovanie. Tieto diela zobrazovali život a charaktery literárnych postáv zjednodušene, nepresvedčivo a šablónovito. Podávali deformovaný obraz skutočnosti, zamlčovali problémy a ťažkosti.

2. 1956-1969
po roku 1956, po skončení obdobia kultu osobnosti, aj v ČSR nastal proces postupného ideologického uvoľnenia. V literatúre prebehla hlboká kvalitatívna zmena- už nemusela spĺňať ideologické, propagandistické poslanie, spisovatelia sa mohli vyjadrovať voľnejšie, mali väčšiu slobodu. Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou, prenikli k nám moderné umelecké a filozofické smery zo Západu. Najväčší vplyv na mladých autorov mal francúzsky existencializmus a nový román. V týchto rokoch čiastočného politického uvoľnenia a reformných snáh vstúpila do literatúry mladá generácia moderných prozaikov, ku kt. patrili Ján Johanides, Anton Hykisch, Jaroslava Blažková, Andrej Chudoba Vincent Šikula, Rudolf Sloboda, Peter Jaroš a Ladislav Ballek. Rozprúdil sa bohatý umelecký a literárny život. Založili sa nové literárne časopisy napr. Mladá fronta, Kultúrny život, Revue svetovej literatúry, Romboid. Mladí autori a kritici sa zoskupili najmä okolo časopisu Mladá tvorba.
Až v týchto rokoch sa mohla naplno rozvinúť tvorba mnohých prozaikov staršej a strednej generácie napr. tvorba Dominika Tatarku, Ladislava Mňačku, Alfonza Bednára, Rudolfa Jašíka a Ladislava Ťažkého. Títo autori sa vo svojich dielach zamerali najmä na pravdivé, neskreslené priblíženie 2. svetovej vojny, SNP, kolektivizácie a obdobia kultu osobnosti. Predstavitelia mladej generácie prozaikov sa zamerali vo svojich dielach na súčasnosť, zaujímali ich hlavne jednotlivec jeho súkromie, psychika, morálne a citové krízy, témy všedného dňa, ľúbostná tematika. Využívali postupy modernej prózy, pre ich diela boli charakteristické experimenty v oblasti formy aj obsahu, tvorivosť a novátorstvo.

3. 1969-1989
Po neúspechu „pražskej jari” a po obsadení ČSR vojskami Varšavskej zmluvy nasledovali roky tzv. normalizácie a konsolidácie. Mnohí spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie. Na čiernu listinu sa dostali autori, kt. v roku 1968, ako napr. Ladislav Mňačko a Jaroslava Blažková, a taktiež mnohí opoziční prozaici, ako napr. Dominik Tatarka, Ladislav Ťažký, Anton Hykisch, Pavel Hrúz…Mená týchto autorov sa vyčiarkli z učebníc a z iných publikácií, ich tvorba bola vyradená zo socialistickej literatúry. Slovenská literatúra, a teda aj próza, sa rozštiepila na 3 prúdy- na oficiálnu, na samizdatovú(disidentskú) a na exilovú literatúru.

Oficiálna literatúra
Situácia literatúry v rokoch 1969-1989 bola podobne zložitá a protirečivá ako celá vtedajšia doba. Kultúra bola opäť pod prísnym ideologickým dozorom, od umelcov sa vyžadovalo, aby tvorili v duchu socialistických ideálov a podľa princípov socialistického režimu. Autori boli kategorizovaný podľa toho, či ich diela patrili k angažovaným, k menej angažovaným alebo t takzvaným „podozrivým”. Veľká časť spisovateľov sa v rokoch najtvrdšej konsolidácie a normalizácie dobrovoľne odmlčala a nepublikovala žiadne diela a aj neskôr sa snažili obchádzať témy a problémy, o ktorých sa nesmelo písať a radšej sa venovali historickej tematike alebo zážitkom z detstva. Napriek snahe oficiálnej marxistickej literárnej vedy a kritiky a preferovať iba metódu socialistického realizmu, časť prozaickej tvorby tých čias naďalej odrážala vplyv moderných smerov a súčasnej svetovej prózy. Takýto charakter mala tvorba mnohých starších autorov, napr. Ján Johanides, Peter Karvaš, Rudolf Sloboda, Pavel Vilikovský, z mladších autorov, kt. debutovali v 70-tych rokoch, tvorba Dušana Mitanu, Dušana Dušeka a Jozefa Puškáša.

Samizdatová literatúra
V 70-tych a 80-tych rokoch sa popri oficiálnej literatúre vytvorila aj tzv. samizdatová literatúra. V samizdate sa vydávali diela zakázaných autorov, články opozičných intelektuálov, niektoré diela svetovej literatúry, kt. nemohli byť vydané v štátnych vydavateľstvách a pod. Najviac samizdatových kníh a časopisov vychádzalo v Čechách. Zo slovenských spisovateľov bol hlavným predstaviteľom samizdatovej literatúry Dominik Tatarka, k ďalším spisovateľom uverejňujúcim svoje diela v samizdate patrili napr. Pavel Hrúz, Hana Ponická a Ivan Kadlečík. Dominik Tatarka bol i vedúcou osobnosťou slovenského opozičného disidentského hnutia boli prenasledovaní a vystavení rôznym formám zastrašovania a šikanovania.

Exilová literatúra
Okrem domácej oficiálnej a samizdatovej tvorby sa v zahraničí ďalej rozvíjala exilová literatúra. K exilovej literatúre sa zaraďuje tvorba tých autorov, kt. emigrovali zo Slovenska a usadili sa v rôznych krajinách sveta. V zahraničí vzniklo niekoľko vydavateľstiev, kt. vydávali nielen diela exilových autorov, ale i diela tých spisovateľov, kt. zostali v ČSR, avšak ich knihy tu z rôznych príčin nemohli byť vydané. Významným zahraničným edičným strediskom bol aj Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme.
 
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.