Prvé povojnové roky boli aj pre poéziu dramatickým a zložitým obdobím. Básnici prekonávali vnútornú tvorivú krízu, mnohí z nich sa dobrovoľne odmlčali a utiahli sa do vnútornej emigrácie, viacerí emigrovali hneď po skončení vojny, iní boli násilne umlčaní alebo sa dostali do väzenia. V poézii sa zdanlivo aj naďalej uplatňoval pluralitný, demokratický model predvojnovej literatúry( popri sebe existovalo viac umeleckých smerov a spisovatelia mali tvorivú slobodu, právo na experiment). Aj mladšia generácia básnikov, kt. vstúpila do literatúry v rokoch vojny, uplatňovala moderné prvky. V skutočnosti však boli roky 1945-48 obdobím rozpadu a zániku avantgardných a moderných smerov. Pokus obnoviť pluralitný model literatúry bol neúspešný. Pod tlakom spoločenskej situácie postupne nadobudla prevahu socialisticky orientovaná tvorba.
Väčšina nadrealistov sa vzdala experimentovania a moderných tvorivých metód a prešla na pozície socialistického realizmu. Jedine príslušníci skupiny katolíckej moderny neboli ochotní zmeniť charakter svojej nábožensky orientovanej tvorby. Kvôli nepriaznivej spoločenskej situácii s postupne odmlčali(Silan) alebo zvolili radšej dobrovoľný odchod z vlasti(Dilong, Strmeň, Šprinc, Zvonický- katolícka moderna sa vďaka nim v zahraničí rozvíjala, u nás bola zakázaná do roku 1989)
1948-1956
Po roku 1948, po prevzatí moci komunistickou stranou, bol socialistický realizmu oficiálne vyhlásený za jediný prijateľný a správny umelecký smer. Všetky ostatné smery(poetizmus, nadrealizmus, vitalizmus, symbolizmus, katolícka moderna) boli odteraz považované za dekadentné, úpadkové a menejcenné. Básnickej tvorbe sa pripisovali ideologické, politické a výchovné poslanie. Všetky básne sa písali podľa rovnakej šablóny(jednoduchý slovník bez metafor a bez lyrizmu, zjednodušené tvárne postupy): vznikali básne o triednom boji, o mieri, o plnení plánu, o združstevňovaní dediny, o víťazstve pracujúceho ľudu, o Stalinovi, o Sovietskom zväze, o novej a krajšej budúcnosti…Tieto témy sa považovali sa oficiálne a pre všetkých básnikov takmer záväzné. Poézia musela vyvolávať nadšenie, odhodlanie, ospevovať úspechy budovania socializmu. K hlavným predstaviteľom patrili: Milan Lajčiak, Ján Kostra, Andrej Plávka, Vojtech Mihálik, Pavol Horov a tiež mnohí bývalí nadrealisti: Vladimír Reisel, Pavol Bunčák, Štefan Žáry.
1956-1969
Po skončení obdobia kultu osobnosti sa spisovatelia mohli opäť slobodnejšie vyjadrovať a hľadať vlastné výrazové prostriedky. Do poézie sa vrátila subjektívna lyrika a náročnejšie umelecké formy. V druhej polovici 50-tych rokov do poézie vstupuje nová generácia básnikov, kt. najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Milan Rúfus a Miroslav Válek. Patrili k prvým básnikom, kt. sa po rokoch schematizmu vydali novou cestou.. Literatúra prekonala v tomto období –najmä v 60-tych rokoch- hlboké kvalitatívne premeny. Opäť sa nadviazali kontakty so svetovou literatúrou a s predvojnovými modernými smermi. Významnú úlohu v modernizácii slov. literatúry zohral časopis Mladá tvorba, v kt. publikovali svoje diela najmä mladí, začínajúci autori. V roku 1958 sa na jej stránkach prihlásili k novým, nekonvenčným umeleckým programom mladí básnici, kt. vošli do dejín literatúry ako tzv. trnavská skupina(konkretisti). Patrili k nim Ľubomír Feldek, Ján Stacho, Jozef Mihalkovič, Ján Šimonovič, Ján Ondruš. Hlásili sa k avantgardným európskym básnickým smerom, odmietali schematickú poéziu 50-tych rokov, zdôrazňovali právo básnika na experiment, uprednostňovali moderné výrazové prostriedky.
Časopis Mladá tvorba poskytol v 60-tych rokoch priestor aj ďalšiemu skupinovému vystúpeniu mladých. V roku 1964 sa tu predstavili Ivan Laučík, Ivan Štrpka, Peter Repka. Títo mladí básnici- známi pod menom Osamelí bežci- zašli vo svojich požiadavkách ešte ďalej ako konkretisti. Vo svojich básňach uplatnili aj prvky dadaizmu a postmoderny(koláž textov, využitie paródie, satiry, grotesky, humoru a recesie). V 2. ½ 60-tych rokov sa predstavili ďalší talentovaní mladí básnici, kt. výraznou mierou obohatili modernú slovenskú poéziu. Nesformovali sa však do skupiny, ale išli vlastnou cestou. K tejto generácii patrili Ján Buzássy, Štefan Strážay, Lídia Vadkerti-Gavorníková, Štefan Moravčík, Kamil Peteraj… Opäť sa mohli vrátiť na scénu básnici, kt. boli dlho umlčiavaní alebo sa dobrovoľne utiahli do úzadia- Lukáč, Beniak, Novomeský… Naďalej dominovala stredná generácia básnikov, kt. sa so socialistickým realizmom nerozišla, ale presadzovala iba cestu„umeleckého vylepšenia”. Za vedúcu osobnosť socialistickej poézie bol vyhlásený Ladislav Novomeský, kt. po svojej rehabilitácii začiatkom 60-tych rokov opäť vrátil do literárneho života.
1969-1989
Po obsadení Československa vojskami Varšavskej zmluvy a po začatí obdobia tzv. normalizácie bol nádejný rozbeh slovenskej literatúry násilne prerušený. Komunistická moc začala opäť zasahovať do literatúry. Socialistický realizmus sa opäť vyhlásil za jediný a platný smer. Poézia-- tak ako celá literatúra- prežívala obdobie krízy, viacerí básnici nesmeli publikovať alebo sa museli znova odmlčať(katolícka moderna), iní sa odmlčali dobrovoľne(Mihalkovič) a niektorí emigrovali(Repka). Na scénu sa dostali autori, kt. písali schematizované diela 50-tych rokov. Proti oficiálnej literatúre sa vytvorila i tzv. samizdatová literatúra- vo forme samizdatu sa tajne rozširovali diela, kt. boli pozastavené, zakázané a zošrotované, napr. niektoré básne Ľ.Feldeka. V 70-tyh rokoch vstúpila do poézie mladá generácia talentovaných básnikov, kt. sa i napriek nepriaznivej dobe dokázala predstaviť kvalitnými básnickými zbierkami. Patrili k nej napr. Ján Švantner, Daniel Hevier a Daniela Hivešová. V 2. ½ 80-tych rokov sa už spoločenská klíma uvoľnila, básnici sa mohli slobodnejšie vyjadrovať, čo sa prejavilo vydaním viacerých zbierok s prvkami spoločenskej kritiky, revolty a recesie.
