ĽUDOVÁ SLOVESNOSŤ

Folklór (angl. folk-lore – vedomosti ľudu) označuje všetko, čo súvisí s tradičnou ľudovou kultúrou, ktorej tvorcom sú rôzne sociálne vrstvy (remeselníci, roľníci, študenti). Štúdiom ľudovej kultúry sa zaoberá etnografia (náuka o spôsobe života a kultúre ľudu určitého národa) a folkloristika (náuka o ľudovej umeleckej tvorbe). Ľudová kultúra sa opierala o odovzdávanie skúsenosti a vedomostí hovoreným slovom alebo predvádzaním konkrétnej činnosti. Folklór tak predstavuje kolektívnu umeleckú tvorbu ľudu. Do folklóru patria hudba, tanec, architektúra, výtvarníctvo.

Jednou to zložiek folklóru je aj ľudová slovesnosť (slovesný folklór). Jej základnými vlastnosťami sú ústny charakter (nakoľko sa šírila ústnym podaním – z pokolenia na pokolenia, nepoznáme autorov jej útvarov a o jej začiatkoch máme len skromné vedomosti), variabilita (ústnym podaním sa znenie po mnohé stáročia menilo, a preto pre ľudovú slovesnosť sú typické mnohé varianty konkrétneho diela) a kolektívny charakter (každé folklórne dielo je síce individuálnym výtvorom, ale tvorca sa musel podriadiť kolektívnym pravidlám, aby ľudový kolektív jeho dielo prijal). Pri vytváraní diela dominuje selekcia a improvizácia.

Ľudová slovesnosť má svoj pôvod ešte v predtriednej spoločnosti. Súvisela s magickými obradmi (zaklínania a zariekania v pohanských časoch), ktorými chceli ľudia pôsobiť na prírodu. Tak vznikol kalendárny obradový folklór. Pod vplyvom kresťanstva tento druh folklóru postupne zanikal. Neskôr, jednou z tematík slovesnej tvorby sa stal protiturecký odboj. Objavujú sa vojenské, regrútske a historické piesne. Odpor ľudu proti feudálom vyjadrujú piesne a rozprávky so zbojníckou tematikou (prvá pol. 18. st.). V 19. st. vznikajú tiež realistické a humoristické rozprávky a anekdoty. V štúrovskom období vzniká zľudovelá pieseň, ktorá má autora, a tým že ju kolektív prijal, stala sa súčasťou ľudovej tvorby.

Východiskom dnešného výskumu folklóru sú písomné pramene, obrazové materiály a ústne podania interpretov. Diela slovesného folklóru sa členia na tri základné druhy: 

                • Lyriku (poézia) 
                • Epiku (próza) 
                • Drámu


ĽUDOVÁ POÉZIA
Je najrozšírenejším druhom slovesného folklóru. Najznámejšími útvarmi sú:

• Kalendárna obradová poézia
Táto poézia súvisela s rôznymi obradovými zvykmi. Hovoreným alebo spevom predneseným slovom sa snažili pôsobiť na prírodu za uchovanie existenčných podmienok života.

• Rodinné obradové piesne
Patria sem svadobné, krstové a pohrebné piesne (pohrebné vykladania).

• Historické piesne
Zobrazujú významné udalosti spoločenských dejín alebo historické postavy, ktoré zohrali v dejinách dôležitú úlohu. Ich témou bol väčšinou boj proti Turkom.

• Vojenské a regrútske piesne
Tematicky sa viažu na lapačky a verbunky.

• Zbojnícka lyrická pieseň
Vykresľuje hrdinský portrét zbojníka, predstaviteľa protifeudálneho odboja (napr. o Jánošikovi, o Brančiakovi – Branko od J.Bottu). Vyjadrujú obdiv odvahe.

• Pracovné piesne
Patria sem trávnice (ťahavé piesne, ktoré spievali ženy pri letných poľných prácach), pastierske a valašské piesne (zobrazujú spätosť človeka s prírodou, túžbu po voľnosti a slobode; vznikali pri pasení dobytka) a banícke piesne.

• Ľúbostné piesne
Patria k najrozšírenejším. Spievajú o šťastnej, vernej, ale častejšie o nešťastnej láske, o stroskotanom cite, ľúbostnom trápení.

• Balada
Pôvodne kratší epický žáner, často aj s lyrickými prvkami, sa najprv spieval, neskôr mal podobu básne. V slovenských ľudových baladách nájdeme typické balady s nadprirodzenou postavou alebo dejom s tragickým koncom (Išli hudci horou). Veľa balád je takých, ktoré spracovali obdobie tureckých nájazdov (Rabovali Turci).