KLASICISTICKÁ DRÁMA
Dodržiavala Aristetolovu zásadu troch jednôt: 

         • Jednotu času (príbeh sa musel odohrať počas 24 hodín, výnimočne počas 30 hodín) 
         • Jednotu miesta (príbeh sa musel odohrať na jednom mieste, obyčajne v neurčitom paláci) 
         • Jednotu deja (zameranie na jeden dej vylučovalo vedľajšie motívy)

Časté sú v nej postavy rezonérov, ktoré dej komentujú alebo prípadne vyjadrujú mienku autora. Typickým veršom tragédie je alexandrín (dvanásťslabičný verš s dierézou – intonačnou prestávkou po šiestej slabike).

Najvýznamnejší predstavitelia sú francúzskeho pôvodu:

PIERRE CORNEILE [kornej](1606-1684)
Pôvodne advokát. Tvoril na prelome baroka a klasicizmu. Je tvorcom modernej tragédie, dal jej pevnú kompozičnú zákonitosť. Pre postavy hier je rozhodujúce hrdinstvo, vlastenectvo, povinnosť a česť.

• CID – tragédia (1636)
Dráma v 5 dejstvách, napísaná na motívy hry španielskeho dramatika De Castra: Cidova mladosť. Dej sa odohráva v Seville v polovici 11. storočia.

Dejová línia: Syn šľachty Don Rodrigo je zaľúbený do krásnej Ximény, ktorá pochádza tiež z vyššej spoločenskej vrstvy. Začína sa to konfliktom Dona Goméza (Ximéninho otca) a Dona Diega (Don Rodrigov otec) o post vychovávateľa mladého princa. Toto miesto mal pôvodne získať Don Diego, ale svitalo, že ho asi dostane Don Goméz. Prepukla hádka a Don Diego zostal potupený. Don Diego bol už starší muž a tak povedal svojmu synovi, aby vyzval Dona Goméza na súboj, obhájiť česť. Tak ho vyzve a nakoniec vyhráva. I keď Xiména bola zaľúbená do Dona Rodriga, musela si udržať česť. Povedala kráľovi, aby ho potrestal. Kráľ múdro rozhodol. O Ximénu sa uchádzal ešte jeden šľachtic a ktorý z nich vyhrá v šermovaní získa ruku Ximény. Už hneď bolo jasné, že vyhrá Don Rodrigo. I vyhral. A aby ešte všetko prebolelo poslal kráľ Dona Rodriga do vojny proti Maurom a keď sa vráti, ožení sa s Ximénou.

Hra je bez vedľajších epizód, vystupuje tu malý počet osôb a dej i psychologická kresba charakterov sa sústreďovala na jediný cieľ. Corneillovi hrdinovia sú vznešení jednotlivci, ktorým v plnení povinností prekážajú osobné city, ale s vypätim vôle ich premáhajú, aby splnili svoje občianske a morálne povinnosti (presnejšie konflikt medzi láskou a cťou). Cid je príkladom kresťanského rytiera oddaného svojej viere, kráľovi a starostlivého k vlastnej rodine. Dráma je písaná v alexandríne a charaktery hrdinov sú postupne rozvíjajúce. Je tu dodržaná jednota deja, miesta ale času nie (dej sa odohráva počas dlhšieho časového úseku). Záver hry vybočuje z klasicistických pravidiel, pretože v nej došlo k prelínaniu žánrov.


JEAN RACINE [rasin] (1639-1699)
Žiak a obdivovateľ Pierra Corneilla, ktorý vytvoril psychologickú tragédiu. Vo svojich hrách zobrazil ničivú vášeň, ktorou trpia hlavné postavy. Táto vášeň plodí nenávisť a rozklad. Námety čerpal z antiky.

• FAIDRA – tragédia (1677)
Príbeh o žene zachvátenej živelnou láskou k nevlastnému synovi. Námet čerpal od antického dramatika Euripida.

Dejová línia: Žena aténskeho kráľa Tezea, Faidra, prežíva lásku k nevlastnému synovi Hippolitovi, ktorý ju neopätuje. I keď nie je ničím vinný, je vyhnaný svojím otcom – kráľom zo zeme. Kráľ prosí bohov o potrestanie previnilcov. Prosba sa vyplní, keď Faidra vypije nápoj s jedom. Pred smrťou sa Tezeovi prizná ku svojej vine.


K vyjadreniu životnej reality však slúžila viac komédia ako tragédia. Klasicistická komédia vychádzala z antickej komédie a nadväzovala na ľudové a poloľudové hry.