Ondrej Koreň:
Vráti sa z vojny nemý a bez ruky. Tvárou sa mu tiahne veľká jazva ako pripomienka vojny. Miloval Kristu Dominovú, ale keď sa vracia z vojny pre zranenie, dozvie sa, že ona behá za inými. Neskôr sa mu sama ponúkne – odmietne ju. V dedine je prvou „pamätnou tabuľou vojny“. V deji sa objavuje od začiatku. Predstavuje Ráztočanom vojnu.
Str.9 „Ale vtedy asi, po troch rokoch, na jar, prišiel do Ráztok človek v zaprášenej uniforme, odstávajúcej od predčasne vyschnutého tela. Bol nahnutý k zemi a ako šiel, vietor, čo dobehol časom od hôr, svieži, ihravý, nadnášal mu pravý rukáv, v ktorom nebolo ruky tvárou od pravého oka, trošku prižmúreného, tiahla sa mu dlhá jazva, ktorá odniesla so sebou kus energického nosa, prešla cez ústa a končila až na brade, súc silne nasiaknutá farbou nedávno zahojenej rany, ktorá ju robila živou, zreteľnou, akoby schválne vymaľovanou, aby ju každý videl a nezabudol hneď na ňu. Tak, ako sa tiahla naprieč tvárou, robila dojem rany, čo vznikla pod úderom biča; tvár pod ňou sa akosi vypäla, stuhla i dostala zvláštny slávnostný výraz pamätnej tabule, pevne pribitej dvojicou hnedých očí k hlave.“ (autor využíva princíp monumentalizácie)

Štefan Ilčík:
Dedinčan. Bol odvážny a silný. Symbolizuje neúspešný odboj – človeka, ktorý sa nedá zlomiť, a tak ho zabijú. Mal veľmi rád svoju matku: Str.13 „V Štefanovom živote matka tvorila akúsi stenu, o ktorú sa mohol bezpečne opierať. I oprel sa tak, že nemusel pociťovať rozličné otrasy, prichodiace zvonku. V ich dome panoval pokoj a zhoda, preniknutá srdečnosťou; čo robili, robili bez akýchkoľvek vonkajších popudov, znútra, a ich robota, posvätená touto zo seba vychodiacou nevyhnutnosťou, robila ich šťastnými i spokojnými.“
Str.36 „Ilčíčka poznala Štefana veľmi dobre; bol od prírody zápalistý mládenec: jeho široká, zápalistá duša svojím prirodzeným rozumom pila všetko ako huba. Bála sa teda, aby sa do tej smädnej duše nedostalo niečo, čo by ho donieslo do rozporu s okolím a potom nezavinilo azda dajakú, preňho osudnú zrážku.“
Ale bol aj veľmi výbušný a túžil po slobode: Str.43 „Áno vzoprieť sa, postaviť sa čomusi na odpor a nedať sa ozývalo sa v ňom živelnou silou“
Str.77 „Bol to človek, urazený vo svojej slobode a viere v ľudské dobro, človek, urazený vo svojich základoch“
Chcel utiecť pred odvedením, ale matka ho odhovorí, lebo sa bojí, že keď ho chytia zabijú ho. Str.43 „Všetko žilo, všetko sa hýbalo výbojnosťou smelého života, ktorý nepoznal prekážok. Prebíjal sa zemou naskrz, trhal bralá, pustiny prerábal na úrodnú zem, odstraňoval prekážky a žil, bezohľadne, ukrutne žil. A on, hľa, ktorý žiť prišiel, musí ísť ta, kde smrť je len hlúpou náhodou zablúdenej guľky, a nie večným zákonom prírody.
Keď si to Štefan Ilčík uvedomil, sťaby boli v ňom zapálili novú fakľu. „Žiť, žiť!“ rozlial sa jeho žilami výkrik života. A vtedy v hlave Štefana Ilčíka skrsla maličká, dravá myšlienka: „Utečiem!“
Str.50 „Ja nepôjdem.“

A usmieval sa na ňu, čakajúc, kedy ho oblapí a povie mu: „Dobre, syn môj, nechoď.“
Ale Ilčíčka ho neoblapila. Ruky jej klesli i zalomila ich.
„A kde chceš ísť?“ pýtala sa, nespúšťajúc z neho oči.
„Do Piľska.“ ....
... Ilčíčka zažiarili oči. Preinačená, s ústami otvorenými hľadela na svojho syna: zdal sa jej byť väčším, silnejším i krajším než inokedy. V tvári mu žiarilo odhodlanie, zliate s takou smelosťou, že chcelo sa jej priskočiť k nemu, objať ho i povedať mu: „Dobre, nechoď!“ Ale vtedy akosi odrazu zaváhala. ,Zbeh, dezertér,’ prišli jej na um hrozné slová. A keby ho žandári aj nechytili, bude večne biľagovaný za zradcu, za krivoprísažníka a štvaný ako dravá zver z miesta na miesto. Vojna? Ktovie! Možno sa zatiaľ skončí a on nebude musieť ísť na front. Preto pozrela sa mu do očí a pevným hlasom riekla: „Nie, Štefan. Nepôjdeš do Piľska!“ ...
... Povedala toho viac, ale jej slová boli hluché a prázdne. Cítila, že luže, že klame seba i syna, že hovorí akúsi naučenú krásnu lož a že ho núti na to, čo zatracuje celou svojou bytosťou. ... Lož letela ďalej a s ňou i všetky nádeje, celá viera v lepšiu budúcnosť, všetko, čo ju ešte dosiaľ udržovalo.
Dlho ju Štefan počúval. Zahmlilo sa pred ním a povedal: „Keď tak chcete...“
Kývol pritom ľahostajne plecom, no cítil, že padá do akejsi nemilosrdnej, hroznej priehlbne.
Na vojne sa zmení. Je ubíjaný a ťažko znáša šikanu.„Nenávisť bola silnejšia. Štefan Ilčík cítil, ako sa mu zažiera do duše. Str.144 „Čatár Róna vždy mal svoju obeť, ktorú vojaci nazývali „fackozvodom“. V poslednom čase stal sa ním Ilčík.“
Z duše nenávidel čatára Rónu, najmä po tom, čo svojou šikanou doviedol mladého vojaka k samovražde. Jedného dňa Rónu zabije a je odsúdený na smrť