1. časť STRATENÉ RUKY
Str.7 „ Na počiatku Ráztočania nechápali ani, čo sa to vlastne stalo...
...A nechápali Ráztočania ani neskoršie, keď už vojna bola v plnom prúde. Ráztoky – ako sa vravelo – ležali pánubohu za chrbtom, ...
...Tak nechápali Ráztočania dlho a možno neboli by ani pochopili vôbec, keby ich vojna svojou surovou rukou nebola chytila za driek a keby im nebola uderila priamo na srdce. Ale vojna neváhala. Ráztoky, hoci ležali pánubohu za chrbtom, našla a ponorila ich do víru ukrutnej svetovej ruvačky.“ (princíp antitézy – spôsob ľudovej piesne).
Chlapov odvádzajú na vojnu
Str.15 „Volajúc na seba, ľudia cítili, ako sa spájajú živými stuhami hlasov, ako preklenujú priepasti medzi sebou a zväzujú sa v dlhý rad rovnako utrápených a rovnako mysliacich tvorov. S vedomím tohto ľahšie sa išlo a nič sa nezdalo byť také hrozné. Cítili, ak by došli k priepasti a museli do nej skočiť, skočili by, len treba by bolo čim viac kričať.
V kriku bola ich smelosť toho dňa a svoje ľudstvo niesli na rukách kľavých, splašených , aby ukázali jeho bezmocnosť svetu. Miesto sŕdc niesli vechte a napodiv obrazy božie podobali sa čriede, vyháňanej z ohrady.“
Ilčíka chcú tiež odviesť, ale on sa rozhodol utiecť s kamarátom.

Str.45 „A rozpovedal mu všetko farbisto, tak ako si to on za dlhých nocí vybájil. Hovoril o jaskyniach, o lesoch, o slobodnom živote pod holým nebom s akousi jánošíkovskou vervou, ktorá na Vavrinca silne účinkovala.“
Všade bol len plač za mužmi a bieda.
Str.48 „Ale prichodili večery, akési tmavé, prázdne večery; doma stála robota a železnými ústami neúprosne volala.“
Štefan sa s plánom zdôverí matke, ale tá ho odhovorí. Niektorí chlapi nechcú ujsť, len jednoducho odísť Str.48 „Nejdem. Prisámbohu nejdem! Nech robia so mnou, čo chcú.“ Odbojne pozrel pred seba, ale ako tak hľadel, oči sa mu odrazu zakolísali a obrátili k zemi. Stisnutou päsťou podoprel hlavu, ale ani tá ju nevedela udržať.
„Prísaha!“ drvil to slovo v zuboch. Videl pred sebou sto chlapov, ako odriekava so stuhnutými perami: „Tak mi pánboh pomáhaj!“ a Sedmik bol hotový. Ruky mu zmäkli, ovisli, vstal a neistým krokom idúc von, šeptal si:
„Boh tak chce, Boh tak káže...“
Štát si robí čo sa mu páči s ľuďmi:
Str.49 „Pavlačku z Lazúch jediný syn prišiel istého dňa s veľkou ranou na nohe domov. Hovoril, že rúbal drevo i zaťal si do nej, ale žandári ho odviedli. Išiel do nemocnice a odtiaľ mal ísť pred súd pre samoublíženie na tele, ktoré sa vtedy prísne trestalo. Prirodzene: bol to majetok štátu a štát mohol ním podľa ľubovôle narábať.“

...aj s majetkom:
Str.57 „Čo sa dialo, bolo už naozaj surovým cynizmom: gazdom za dobytok, pravda, platili, ale peniaze nemali pre nich cenu, lebo za ne nikde nemohli nič kúpiť. Tratiac dobytok, tratili vlastne všetko, na čo sa ešte mohli spoliehať. Tratili svoje základy i ostávali ako stromy v poli s podrytými koreňmi.“
Proti takému zdieraniu (sčítavaniu dobytka, ktorý potom odvádzali) sa postaví Kramár – mocný dedinčan, ktorý má už 50 a na vojnu bol starý.
Str.60 „Kramár znovu založil ruky na prsiach, rozkročil sa a tak bez slova sa postavil pred dvere stajne. Bol to smelý, veľký obraz človeka, stojaceho ako stena a brániaceho svoj majetok pravekou odvahou dravca, ktorý nepozná zákony ani predpisy a nemieni svoje ani za cenu vlastného života vypustiť z pazúrov. Tu nebolo rozumu ani uvažovania; bol len odveký pud brániť a nedať svoje; brániť do poslednej kvapky krvi a nedať nikomu na svete.
Úradná moc, ako sa zdalo, proti tej živelnej sile bola bezmocná. Angyal si trel čelo. Vorčiak podozrivo hľadel za seba a Kúrňava, bojac sa o svoju reputáciu, skoro prosil...“
Kramára zatknú a dedina sa trhá
Str.65 „... a Ráztoky začali sa trhať, deliť na skupiny s odlišnými náhľadmi. ... Boli v nich všetky znemravňujúce a spoločenstvo rozbíjajúce prvky vojny, ktoré bujneli a rozrastali sa do neslýchaných rozmerov a dávali tak vznik novým zlám.“
Kramár má súd
Str.67 „Okolický: „Kto ťa nahovoril, aby si sa postavil vrchnosti na odpor?“ ...
Kramár: „Mňa nik nenahováral.“
Okolický: „No a ako si prišiel na myšlienku postaviť sa vrchnosti do cesty?“