Str.127 „V komore ne truhle, z tmy dvíhali sa vrúcne desiatky, vystreľované ústami matky k nebesám. Stretlo sa tu peklo neistoty s nebom dôvery; desiatky vychodili z nich žeravé ako z vyhne, podpaľujúc okolo seba rukou podpaľača, ktorý po dlhom hľadaní našiel dom svojho hnevníka.“
Ľudia boli stále pasívni a stíhali ich nové a nové pohromy
Str.127 „Ľud trpel podvýživou i chorel na rozličné epidemické choroby, ktoré zvlášť po mestách nadobúdali hrozivé rozmery.“
Vojna dáva vyniknúť ľuďom, ktorí by inak boli len niktošmi a obyčajní ľudia by nimi opovrhovali. Autor ukazuje prevrátené hodnoty počas vojny.
Str.127 „Boli však jednotlivci (a bolo ich veľa), ktorí tú mútňavu pokladali len za prostriedok na dosiahnutie svojich túžob. Kal-nekal, špina-nešpina: ako hladné hyeny vrhali sa na ľudí dolámaných vojnou. Nemilosrdne oberali ich o všetko, čo mali. Využívali tieseň, biedu a ťažili z nej bohatý lup, na ktorom schli slzy a znoj celých pokolení. Vedeli speňažiť všetky neresti. Peniaze v ich rukách rástli závratnou rýchlosťou, robili svojich majiteľov, kedysi všivavých idiotov, žijúcich z odpadkov, váženými osobnosťami, ktoré krivili nosom nad sedliackym kožuchom.
Túto úlohu v Ráztokách hral Áron, krčmár a obchodník v jednej osobe, ináč človek neznámeho pôvodu, ktorý do Ráztok doniesol len nechty na siahu a špinavé hrdlo.“

Príhoda o skladaní Ondreja: Ondrej bolo meno zvona. Vrchnosť napadlo, že by sa zo zvonov mohli vyrábať kanóny a dávali zvony rozbiť a roztaviť. V Ráztokách tomu nemohli uveriť, aj keď si už zvykli na všeličo. Str.131 „Zvony boli svätené predmety. A teraz tie zvony zoberú, roztopia, ulejú z nich kanóny, ktoré budú vraždiť azda práve tých, čo sa kedysi pri nich modlili.“ Aj keď si Ondreja nechceli dať – museli. Str.135 „Ondrej“ bolestne zastenal a – zomrel. Rozbil sa na tri kusy. S ním akoby sa bolo rozbilo kus ráztockej pobožnosti, akoby bolo odpadlo kus ráztockej viery.“
Štefanovi bolo na vojne ťažko. Pánča nevydržalo zlé zaobchádzanie a obesilo sa.
Str.141 „Každý nosil v sebe zárodky taj desnej smrti, zažraté do duše a rozkladajúce ju blatom cvičíšť, zauchami čatára Rónu a dlhými nocami, plnými hmyzu.“ Štefana sa však samovražda veľmi dotkla. „Ilčík videl, že život človeka, s ktorým v iných okolnostiach robia toľké patálie, je nič viac a nič menej než ohorok z cigarety, ktorý sa odhodí nabok. Tá surovosť pobúrila v Ilčíkovi všetok hnev. Podráždili ho, vzbudili v ňom akési zlé uvzatie, priečnosť, s ktorou sa správal nielen k svojim predstaveným, ale aj k svojim druhom.“ Bol drzí a na ničom mu nezáležalo. Predstavení si s ním nevedeli dať rady, trestali ho, vojaci sa mu posmievali, no jemu to bolo jedno: „V duši niesol svoju pravdu, jednoduchú, čistú ako potok.“ (str.142) Uvidel ako zaobchádzajú s človekom a rozhodol sa nepoddať, ale bojovať. „Chcú zadrhnúť, otráviť všetky krajšie pudy v ňom, aby sa stal vraždiacim netvorom, dýkou v rukách po slobode behajúcich bláznov. Nie, nie!“
Raz sa po ňom čatár znova vozil a on to nevydržal. Ilčík rozťal čatárovi Rónovi hlavu.
Str.149 „Práve tak by bol zabil besného psa, ženúceho sa naň, takisto by bol rozštiepil hlavu každému, kto bez príčiny siaha naň. Bolo mu také zrejmé, ako že slnko svieti... Zákony? Aké zákony? Kto oprávňoval alebo kto trestal Rónove skutky? Dosť sa nasťažovali. A výsledok? Vysmiali ich.“
Necítil vôbec žiadnu vinu.

Str.149 „Tak nech zhynie každý, kto užívajúc svoj život, nevie si vážiť iných, kto využíva bezmocnosť iných na to, aby strpčoval ich dni. Nech ho vyvlečú na smetisko a nech ho zabijú ako psa pred verejnosťou.“
Bol odsúdený na smrť:
Str.151 „Žiť, žiť! Volalo jeho mladé srdce, kričala jasom slnka pošteklená krv, dvadsať mladých rokov, zabodnutých v tele.
Ale už nebolo času.
Ľudskú spoločnosť treba bolo zachrániť, treba ju bolo zbaviť vraha. Treba bolo zastreliť Štefana Ilčíka, chudáka z Ráztok, toho najmenšieho pri vojsku, ktorý nenaháňal do Piavy, nebombardoval mestá, neviedol vojakov s nasadenými bodákmi do útoku. ...
Lebo nie je pravda ako pravda. Nie! Pravdu má ten, kto ju chytí za tenší koniec a hrubším bije po hlavách. Ilčík to urobil naopak. Preto ho postavili k rozvalenej stene a zaviazali mu oči. Tri dierky, tri čierne otvory hladne upreli naň svoj čierny zrak . šabľa zaligotala sa vo vzduchu a...
Tri výstrely odzneli.
Tri jasné obláčiky sa vzniesli do vzduchu; tri jasné smrti.“
Sivonka išla dať pokrstiť Evino dieťa, ale Mrva bol preč a Létay povedal: Str.154 „Také deti nekrstím!“ zvolal napaprčený.“
Eva sa šla prejsť a utopila sa.