Str.274 „...niektorí začali piť, iní sa oddávali pohlavným rozkošiam, ako a s kým sa kde dalo. Vdovy, v rokoch svojho života, zvádzali nedospelé chlapčiská, dievky sa zháňali za vojakmi. Všetko vyznačovalo sa surovým chvatom, zlými, skoro pomste podobnými prejavmi. Ženy, neplodné na manželskej posteli, vyzývavo nosili svoje bruchá, výrastkovia s odborným posmeškom, pohŕdavo hovorili o miestach ženskosti, dievky bez rozpakov vedeli rozpovedať podrobnosti o noci strávenej s milencom. Všetko bolo odhalené do dna a nad všetkým visel skrivený, zlý úsmev oklamaného človeka.“
Priebeh epidémie červienky:
Str.278 „Dieťa mi je chorô,“ žalovala sa jedna.
„Mne dvoje leží,“ sťažovala sa iná. „I moje“ „I naše.“ „I mne.“....
„Moje už zomrelo.“ „Mne tam dvoje leží.“ „I mne.“ „I moje.“ „I naše...“
Mrva sa snaží pozdvihnúť v ľuďoch nádej, no Létay ich všetkých odplašil. Str.280 „Veľký a nekonečne mocný je boh!“ Ale kostol odpovedal mu prázdnotou. Dekan Mrva pozrel dolu, a keď videl poloprázdne lavice, akoby vyšklbané, vypleté strašnou rukou, padol na kolená, položil čelo do dlaní i usedavo sa rozplakal. A prázdny kostol plakal s ním.“

Evine nemanželské dieťa umrelo na červienku.
Str.281 „Nemanželské dieťa, čo ostalo po Eve Hlavajovej, zomrelo vtedy na červienku. Jediné azda bolo v hojnom počte, za ktorým nik neupustil slzu. V bielej truhličke vyniesla ho Sivonka na cintorín a malý, nepotrebný život bol odstránený spod nôh neuvažujúcich ľudí. Sama Sivonka povedala: „Dobre sa mu stalo.“
Na pijatiku sa dali ja ženy (Matajka horná)
Str.283 „Bol to živý chaos, opravdivý obraz rozbitého ľudstva, akýsi strašný súčet štvorročného šialenstva keď sa opila. Hrešila až sa okná triasli, spievala, tancovala, hneď zas plakala alebo ťahala chlapov a nehanebne sa im otŕčala, podobná rušňu vyskočenému z koľajníc.“
Kristu podviedol Lániy a ona začala chápať dedinčanov.
Str.290 „Smiech treba bolo odložiť nabok, bo tu nebolo kedy sa smiať. Tu sa bolo treba hrýzť a urvať svoj diel bytia. Tak Krista pochopila, prečo dedina súdi a nenávidí. Čo človek, to kus živého sklamania. Veru – vojna mala tisíce rúk a ... obíjala zmysel ich jestvovania.“
Charakteristika dediny

Str.291 „Tu padlo tisíce zámerov, tisíce vybájených svetov zrútilo sa do prachu. Spoločné sklamanie, spoločná bolesť spojovala ľud, zlievala ich v jedinú obruč nenávisti a hnevu, čo hnal mocne, do iných, do nových vekov.
V tej obrovskej obruči Krista sa začala učiť nenávidieť i opovrhovať každým, kto jej nebol rovný. Zanevrela na všetko, čo bolo mimo jej dosahu. Jediná túžba lomcovala ňou: odplatiť, hocijakým spôsobom odplatiť svoju urážku...“
Celý svet sa začína meniť a Okolickému táto zmena naháňa hrôzu
Str.293 „Slová: ,vlasť‘, ’kráľ’, ’hrdinstvo’ odchádzali jedno po druhom ako vypískaní herci z javiska a na ich miesto stavali sa nové: ’republika’, ’prezident’, ’sloboda’, ’komunizmus’.“

Z frontu utekajú vojaci a vracajú sa domov. Najprv sa potajomky zakrádajú, neskôr chodia v hlúčkoch a nakoniec hlučne, opití a za bieleho dňa. Prinášajú zvesti o vzburách a o bezmocnosti vojska. Aj v Ráztokách sa búria
Str.297 „Sloboda, sloboda!“ opakovali a pred nimi otvorilo sa čosi napodiv krásne...“ Str.298 „Pohlušiť pánov!“ volala sedľač po dedinách, volal pracujúci ľud.“
Ilčíčka si bolestne uvedomuje, že jej syn už nikdy nepríde. Str.317 „Bolí to, bolí, oj, bolí a – neprestáva. Tak to bolí, ako keď odtrhneš z jablone posledný puk, ako keď posledné vtáča z hniezda vyhodíš. Ráno je, krásne je, a jabloň je pustá, vzduch voľný a k slnku nemá kto vyletieť. Z puku by konár bol, silná haluz a vtáča by si postavilo nové hniezdo. Máj by bol raz prišiel; na strome haluz biela a v hniezde vtáčence štebotavé.“

Ilčíčka sa úplne pomiatla a dedina sa vzbúrila. Adam Hlavaj, Kramár a ostatní navrátení chlapi v noci zajali 6 vojakov. Domin, ktorému dali 3 z nich do humna ich hlúpo pustí. Ráno sa chlapi chystajú na školu, no nikoho tam nenájdu. Prepustení vojaci boli ostatných varovať a išli sa opevniť na žandársku stanicu. Žandári sa chystali odísť a títo im skazili plány. Chcú počkať na zvyšok vojakov a odísť, no prídu len rozzúrení dedinčania. Vojakov je málo, ale majú zbrane. Vyjde ich veliteľ a pýta sa čo chcú. Z davu vyjde sviatočne oblečená Ilčíčka a pýta si syna. Jeden vojak ju napichne bodákom a zabije. Chvíľu predtým Angyal o sedliakoch povedal:
Str.333 „Ale majú pravdu. ... Trpeli,“ vravel týmže hlasom Angyal, „a to ich teraz ospravedlňuje. Nemajú vzdelania, je pravda, ale aké vzdelanie my vlastne od nich vyžadujeme? Vzdelanie, čo vedie k slepej poslušnosti, vzdelanie, aby som ho tak nazval, poskytované dobytku, keď ho učia chodiť v jarme. .. Na ich mieste ani ja by som iné nerobil.“

Po Ilčíčkinej smrti sa strhne peklo. Vojaci strieľajú, ale dedinčania ich premôžu a trescú. Chytia notára na úteku a dajú ho do potoka. Niekto ho utopí. Vyrabujú Árona aj konzum. A Hlavaj krčmu podpáli. Nastane pokoj.
Str.342 „Lesy síce černeli, ale aj to bola akási priezračná, smutná čerň. Smutná... Čerň oddychu, čerň pokoja.“
Hlavaj sa konečne zasmeje: Str.358 „A bol to smiech človeka, ktorý po dlhom utrpení vstal, vzal rukavicu a smelou, dravou rukou hodil ju budúcnosti do tváre, nie aby bol hrdinom, pochybným cukríkom ľudských úst, ale aby dosiahol to, čo mu od vekov náležalo: slobodu!“
O vojne a vojakoch :

Str.74 (vojaci) „... v šerom svite, panujúcom v skladišti, podobali sa ľuďom postihnutým ťažkou chorobou.“ „V odeve z hrubej vrecoviny, ktorá odstávala od tela, vyzerali ako pohybujúce sa šedivé balíky, stiahnuté cez poly remeňom. Nohy, posťahované ovinovačkami, tŕpli, krk, podopretý tvrdým golierom, bol sťaby vyšpilkovaný; mnohým od neho urobili sa červené, boľavé pruhy, ktoré sa nechceli hojiť. Vravelo sa, že uniformy sú zo žihľavy.“
Str.75 „Tak stávali sa akýmisi úsečnými, priamymi, ich vlastnosti jednodušeli až do primitívnosti. Kto nenávidel, nerozoberal, prečo nenávidí, a nesnažil sa svoju nenávisť tlmiť: nenávidel zo srdca...“
Str.83 „Časom sa stalo, že spoludržanie medzi vojakmi z neznámej príčiny popustilo. Tu potom vzniklo celé peklo zrádzanie, špinavého udavačstva a intríg, ktoré sa často dostali aj medzi dôstojníctvo.“

Str.79 (vojna) „Sentimenty a viera, na udržiavaní ktorých pracovali celé kopy rozličných ustanovizní, zásady, ktoré od malička vštepovali do nich s ukrutnou dôležitosťou, tuná boli pre psa. Rozum a srdce boli zbytočné, svedomie, ľudskosť, škodlivé. Tu sa vyžadovali zvieratá so zdravými hnátmi, rozsrdení býci, ktorí by sa voslep hnali do všetkého. Ak nimi neboli, bolo dosť prostriedkov urobiť ich takými; urobiť z nich stroje, zabíjajúce sa navzájom. Sebavedomie a krásny pocit voľnosti tu mizli ako sneh pod slnkom. Mládenčatá, plné výbojného života, stávali sa tu rozbitými vrakmi bez chuti, bez vôle do života, naočkované vojenskou besnotou, ktorá ich sprevádzala na každom kroku.“
Str.84 „Úhorom ležali mladé, mocné, na plodenie stvorené telá.“
Str.84 „Zdalo sa mu, že svet je jedinou krvavou ranou, jediným výkrikom bolesti.“
Str.85 „Zem pod tisícami bežiacich nôh stenala. Doma plakali hladné deti. ... A noviny písali o víťazstve, o ústupe nepriateľských vojsk... Vojna však trvala ďalej.“
Str.145 „Ranených dovážať neprestali a zdravých kaličili ďalej. Vdov bol plný svet. Viac ako vdov bolo len sirôt.“
Str.295 „Ale satani v ľudskej koži potrebovali na svoju hru živé karty, na pranie svojej špinavej bielizne živé piesty. Vzali do ruky zákon, náboženstvo, spoločenský poriadok a ním surovo znásilnili ľud.“