Joseph Heller
Joseph Heller sa narodil 1. mája 1923 v Brooklyne, vyštudoval na newyorskej univerzite, doktorát získal na Kolumbijskej univerzite a Fulbrightovo štipendium mu umožnilo študovať v Oxforde. Román Hlava XXII písal deväť rokov. Joseph Heller vydal svoj román v roku 1961. V priebehu jedného roka román zaznamenal desať vydaní a niekoľko rokov sa udržal na listine bestsellerov. O Hlave XXII sa písalo v recenziách : " Najlepší americký román, ktorý vyšiel o druhej svetovej vojne ..." (The Nation), " .. apokalyptické majstrovské dielo ..." (Chicago Times), "Absolútne .. znepokojujúci pohľad do širšieho zápasu dneška - zápasu o prežitie ľudstva .. " (Richmond Times Dispatch), "streštený, nádherný, a predsa kruto triezvy príbeh, napísaný s dômyslom a fantáziou ..." (Newsday). Okrem toho je autorom hry We Bombed in New Haven (Bombardovali sme New Haven), ktorá vyšla v roku 1968, a románu Something Happend z roku 1974.
"Hlave XXII ešte nikto neprešiel cez rozum."
Hlava XXII
Útvar: satirický, protivojnový román
Téma: humorné až sarkastické zobrazenie života amerických vojakov počas II. svetovej vojny na ostrove Pianosa a dokument najviac vojenský – Hlava XXII:
Str. 57 „Hlave XXII neprešiel nikto cez rozum. Hlava XXII stanovovala, že starostlivosť o vlastnú bezpečnosť tvárou v tvár bezprostrednému a ozajstnému nebezpečenstvu je prejavom zdravého rozumu. Orr bol blázon a mohli by ho preradiť. Stačilo iba požiadať o to; ale len čo by to urobil, nebol by viac bláznom a musel by si odkrútiť ďalšie nálety. Orr by bol bláznom, keby išiel na ďalšie nálety a bol by normálny, keby tak neurobil; ale ako normálny by si ich musel odlietať. Ak by lietal ďalej, bol by blázon a potom by už nemusel lietať; lenže ak by to nechcel robiť, bol by normálny, a teda by musel lietať ďalej. Geniálna jednoduchosť hlavy XXII na Yossariana hlboko zapôsobila.
Uznanlivo zahvízdal.“
Idea: nezmyselnosť vojny, ironický pohľad dovnútra vojenskej mašinérie (95-97)
Str. 83 „Vedel všetko aj o tejto vojne, len jedno mu nebolo jasné, prečo by mal zomrieť Yossarian a desiatnik Snark by smel vojnu prežiť, alebo prečo by mal zomrieť desiatnik Snark, a Yossarian by ju smel prežiť. Bola to hnusná a špinavá vojna a nebyť nej, Yossarian si mohol pokojne žiť – možno donekonečna. Len zopár jeho krajanov by obetovalo svoje životy zato, aby zvíťazili, a nijako netúžil byť jedným z nich. Žiť, či nežiť, tak stála otázka, a ani Clevinger si netrúfal správne na ňu odpovedať. Dejiny si nežiadali Yossarianov predčasný skon, spravodlivosť by sa bola bez toho zaobišla, pokrok by sa tým neurýchlil, na víťazstvo to nemalo nijaký vplyv. Smrť bola nevyhnutná, avšak koho smrť zasiahne bolo vecou náhody, a Yossarian by sa bol ochotne stal obeťou hocičoho iného, len nie náhody. Ale vojna je už taká. Jediné, čo sa jej dalo pripísať k dobru, bolo, že dostávali dobrý žold a deti sa vymaňovali spod zhubného vplyvu svojich rodičov.“
Jazyk: veľa expresívnych výrazov, vulgarizmov (cundry, pobehlica...), autor využíva dlhé súvetia, ktoré podčiarkujú absurditu a prechádza jedinou vetou viac súvislostí: „Yossarian jasne chápal nádhernú logičnosť hlavy XXII. Jej formulácie na seba nadväzovali s precíznosťou, ktorá lahodila oku a zároveň šokovala ako dobré moderné umenie, hoci si Yossarian chvíľami nebol istý, či ju celkom chápe, práve tak, ako si nebol istý dobrým moderným umením, alebo muchami, ktoré Orr videl v Applebyho očiach.“
Kompozícia: román je členený na 42 kapitol nazvaných väčšinou podľa postáv, ktoré opisujú.
Postavy:
Dali by sa rozdeliť na hlavné (Yossarian, Orr, Milo...) a vedľajšie, doplňujúce dej. Mnohé postavy zosobňujú pokrytectvo a alibizmus (doktor Daneeka nechce posielať vojakov posielať domov, aby si nepohneval armádu. Velitelia sa na ňom vyvŕšia kvôli inému lekárovi a spravia z neho mŕtvolu). Odhaľuje hlúposť vojenských veliteľov (Scheisskopf). Autor čerpal z vlastnej skúsenosti, pretože sa zúčastnil bojov v Taliansku ako bombometčík. Mnohé črty postáv sú hyperbolizované, ale majú silný reálny základ.
Autor využíva iróniu, satiru, situačnú komiku a humor (čierny a často šibeničný) a pomocou tohto všetkého sa mu darí dosiahnuť to, čo chcel. Tento román vzbudzuje názor, že vojna je nezmysel. Tak ako je nezmyselná celá „Hlava XXII", tak sú nezmyselné aj všetky rozkazy nadriadených. Heller nezobrazuje konflikt americký vojak vs. nepriateľ ale vojak vs. armáda. Hlavný hrdina je nie je vôbec hrdina, vojna je zobrazovaná len okrajovo. Dôležité je konanie postáv na pozadí ohrozenia, nie tragika vojny. Dá sa povedať, že všetky postavy sú istým spôsobom vojnou postihnuté. Ani nie tak po fyzickej ale skôr po psychickej stránke.
Yossarian – hlavný hrdina, je nespokojný s vojnou. Má teóriu, že ho chce niekto zabiť, ktorá je však na pozadí vojny absurdná:
str.22 „Chcú ma zabiť,“ vyhlásil Yossarian pokojne.
„Nikto ťa nechce zabiť,“ kričal Clevinger.
„Tak prečo na mňa strieľajú?“ namietal Yossarian.
„Strieľajú na každého,“ odvetil Clevinger, „Chcú zabiť všetkých.“
„A aký je v tom rozdiel?“
str.26 „Nenávidia ho preto, lebo je Asýrčan. Lenže naňho sú krátki, vysvetľoval Clevingerovi, pretože má v zdravom tele zdravého ducha a silu ako býk. Sú naňho krátki, pretože on je ozajstný Tarzan, koreň mandragory a Bleskový Gordon. Je Vilo Shakespeare. Je Kain, Odysseus a Bludný Holanďan; je Lót v Sodome...
„Si šibnutý.“ Zrúkol Clevinger a oči sa mu naplnili slzami. „Máš Jehovov komplex.“
V postave Yossariana sa prejavuje živelná túžba po živote, kvôli ktorej ho ostatní považujú za blázna. Na únikové akcie po zhodení bômb napr. nebol predpísaný postup tak Yossarian reval celou cestou na McWatta: „pohni, pohni, pohni, pohni, ty sviniar pohni, pohni.“ Prejavuje sa veľmi živelne aj pri ženách. Prítomnosť smrti ho núti užívať si viac. Milostné scény autor zobrazuje realisticky, často bez prikrášlenia (s tučnou domácou, špinavými pobehlicami, Lucianou, Dori Duzovou...)
Yossarian si uvedomuje bezvýchodiskovosť svojej situácie. Zakaždým keď si odlieta požadovaný počet náletov Cathcart ho zvýši. Odmietne lietať.
Str. 125 „Chcete aby naša vlasť prehrala?“ spýtal sa major Major.
„Neprehrá. Máme viac ľudí, viac peňazí, viac materiálu. Máme desať miliónov ľudí v uniformách, ktorí ma môžu pokojne nahradiť. Niektorí nosia kožu na trh, ale väčšina z toho len vytĺka peniaze a zabáva sa. Nech sa dá zabiť niekto iný.“
„Ale predstavte si, že by sme takto rozmýšľali všetci.“
„Tak by som bol pekný somár, keby som rozmýšľal inak.“
Vyvolá tým u nadriadených značný nepokoj. Snažia sa ho všelijako zbaviť. Prehovárajú ho, snažia uplatiť, sľubujú mu návrat domov, ak pred vojakmi bude predstierať, že poslúcha. Najprv súhlasí, ale po zranení od Natelyho pobehlice a správe o Orrovi sa rozhodne utiecť sám a nezradiť seba, či spolubojovníkov. Hoci pre Yossariana je anonymný flak nemeckých granátov stálou hrozbou smrti, ozajstný nepriateľ je na jeho vlastnej strane - je to americká spoločnosť reprezentovaná leteckou armádou.
Yossarian stratí vieru v Boha ak nejakú vôbec mal. (211)
Clevinger – Str. 84 „...bol jeden z tých, čo majú plnú hlavu múdrosti a ani zamak rozumu; ... Slovom bol to chumaj.
Bol presvedčeným idealistom, ktorý zamdlieval od pobúrenia pri každom prejave rasovej diskriminácie. O literatúre vedel všetko, iba to nie, že môže byť pre človeka aj potešením.“
Havermeyer – Str. 37 „Harvermeyer bol skutočne ich najlepším bombometčíkom, ale mal vo zvyku lietať priamo a bez uhýbania od štartu po cieľ a ešte ďaleko zaň, a pozorovať, ako padajúce bomby zasahujú cieľ a explodujú v oranžových zábleskoch, ktoré prenikajú zvíjajúcimi sa mračnami dymu a trosiek, prevaľujúcich sa po oblohe v obrovských čiernych a sivých gundžiach. Harvermeyer donútil na smrť vydesené posádky šiestich lietadiel sedieť nehybne ako drevené panáky, kým on s hlbokým záujmom sledoval, ako bomby padajú, a nemeckým delostrelcom pod nimi poskytoval takto fúru času, aby si mohli pohodlne vybrať cieľ, nastaviť zameriavače a stlačiť kohútiky, či vypínače, či odpaľovacie šnúry, alebo čo to tam, dočerta, vlastne stláčali, keď chceli zabiť ľudí, ktorých vôbec nepoznali.
Harvermeyer bol vedúci bombometčík, ktorý vždy zasiahol cieľ. Yossarian bol vedúci bombometčík, ktorého pozbavili funkcie, pretože kašľal na to, či cieľ zasiahol, alebo nie. Rozhodol sa, že bude žiť večne, a umrie, len keby mu to nevyšlo, a zakaždým, keď odštartoval, bolo jeho jediným cieľom vrátiť sa živý.“Doktor Daneeka – sebecký a egocentrický hypochonder
Str. 41 „Viem, že je vojna. Viem, že veľa ľudí musí trpieť, aby sme zvíťazili. Ale prečo mám byť jedným z nich? Prečo si radšej nezavolajú niektorého z tých starých chrenov, čo verejnosti neustále omieľajú, aké veľké obete je pripravená priniesť medicína? Nechcem prinášať obete. Chcem len zarábať.“
Hladný Joe – Str. 64 „ Bol pološialený vycivený úbožiak; jeho zvädnutá tvár bola samá kosť a koža, pod ktorou mu na prepadnutých sluchách pošklbávali poskrúcané žily ako rozsekané hady, bola to znivočená, starosťami rozrytá tvár, popolavá ako opustené banícke mestečko. Hladný Joe nejedol, ale hltal; okrem toho si ustavične obhrýzal nechty, zajakával sa, zadúšal sa, škriabal sa, potil sa, slintal a poskakoval sem a tam ako pomätený.“
Str. 66 „Hladný Joe už nebol schopný znášať to nekonečné čakanie na prepúšťací rozkaz a zakaždým, keď si odlietal ďalší operačný turnus, menil sa v trosku. ...
Ráno potom vyliezal zo stanu celý vyžmýkaný, vydesený a týraný neurčitými výčitkami, ľudský vrak, nebezpečne rozkolísaný na pokraji zániku.“
McWatt – Str. 73 „McWatt bol zrejme najväčší blázon z celej letky, pretože bol celkom normálny a predsa sa mu vojna ešte nezhnusila.“
Kaplán Tappman – je sympatická postava príliš zakríknutého anabaptistu. Dokonca sa bojí vlastného podriadeného. Vojna ho mení. Stráca vieru, bojí sa o svoju ženu. Vníma, že ostatní ho nevnímajú ako človeka kvôli jeho profesií. Jeho jediní priatelia sú Yossarian a Dunbar. Kontrarozviedka sa domnieva, že je Irving Washington, dokonca ho budú surovo vypočúvať – znovu kvôli jeho ambicióznemu podriadenému.
Poručík (generál) Scheisskopf - jediné, čo ho zaujímalo boli vojenské prehliadky, ktoré všetci nenávideli, dokonca aj dôstojníci. Autor ho viac-menej charakterizuje menom. Na vysoký post sa neskôr dostane len náhodou. Všetci ho brali len ako hlupáka a nakoniec všetkým velí a nariadi pochodovať...
Str. 85-89 „Poručík Scheisskopf bol ctižiadostivý, nerozumel žartu, službu bral veľmi vážne a úsmev na tvári sa mu zjavil len vtedy, keď sa dopočul, že niektorého z jeho rivalov, dôstojníkov na leteckej základni v Santa Ane, postihla nejaká zdĺhavá choroba....
Yossarian miloval Dori Duzovú tak zúfalo, že si nijako nevedel pomôcť a každý týždeň sa vášnivo vrhal na ženu poručíka Scheisskopfa, aby si takto vyrovnal účty za spôsob, akým si poručík Scheisskopf vyrovnával účty s Clevingerom. ...
Poručík Scheisskopf zúfalo túžil získať prvé miesto na prehliadkach a celé noci vymýšľal, ako na to, zatiaľ čo ho žena roztúžene očakávala v posteli, ...
Jeho životnou tragédiou bolo, že bol pripútaný k žene, ktorej celým zmyslom života bolo iba ukájanie jej hanebných sexuálnych chúťok...“
Major Major Major – jeho existencia, tak ako jeho meno, sa podobá na nepodarený žart. Meno Major mu dal jeho otec, ktorý klamal jeho matke, keď po pôrode umierala, že ho pomenoval Caleb ako si priala. Podobá sa na Henryho Fondu a získa nutkanie ospravedlňovať sa každému, kto si ho zmýli, že ním naozaj nie je. Armádny počítač mu omylom pridelí hodnosť majora. Odmala ho spoločnosť odmieta – deti lebo si myslia, že ich zradil, keď pri nástupe do školy zistia jeho pravé meno (Major a nie Caleb ako si myslel, že sa volá); dospelí, lebo sa podobá na Fondu; a nakoniec aj vojaci, pretože náhle získa hodnosť majora.
Milo Minderbinder – Str. 78 „Bola to tvár neochvejného poctivca, ktorý by nikdy vedome neporušil morálne princípy, ktoré sú základom jeho statočnosti, tak ako by sa nikdy nedokázal premeniť na ohavnú ropuchu. Ošmeknúť každého, kto sa dá, vôbec nie je hriechom – to bol jeden z jeho hlavných morálnych princípov.“
Nately – chlapec bohatých rodičov. Najprv sa mu na Pianose nepáči, ale potom spozná prostitútku, do ktorej sa zaľúbi. Ona od neho za noc požaduje obrovskú sumu. Zahráva sa s ním a on z nej šalie. Aby mu spravila napriek spáva aj s kapitánom Blackom, ktorý ho tým podpichuje pri každej príležitosti. Nately ju však raz vyslobodí od ...chtivých dôstojníkov a nechá ju vyspať. Ona sa ráno zobudí šialene zaľúbená do Natelyho. Nately ju odrazu berie ako cudnú ženu, nedovolí priateľom vidieť ju nahú. Robí všetko preto, aby čo najdlhšie zostal v armáde a z veľkého počtu náletov má radosť.
Aarfy – pravdepodobne mu preskočilo. Pri nálete na Bolognu 2, keď do nich páli, prestrelili mu všetky mapy, tak len stál za Yossarianom a kľudne sa usmieval – svojim telom v priechode pritom blokoval jedinú únikovú cestu pre Yossariana, keby začali padať. V kabíne bolo pri tom peklo – snežili Aarfyho mapy, horel olej...
Dobbs -
Dunbar – má zaujímavé teórie o dĺžke života. Bol najlepším Yossarianovým priateľom. Na konci príbehu ho „zmiznú“. Autor poskytuje len túto informáciu.
„Dunbar mal Clevingera rád, pretože Clevinger ho rozčuľoval a čas sa pri tom pekne vliekol.“
Str. 48 „Dunbar zbožňoval streľbu na asfaltové holuby, pretože každá minúta tam bola pre neho peklom a čas sa pritom veľmi pekne vliekol. Raz vyrátal, že jediná hodina na strelnici s ľuďmi ako Havermeyer a Appleby sa rovná skoro jedenásťkrát sedemnástim rokom.“
Str. 49 „Nie som starý.“ (Clevinger)
„Pri každom nálete visí tvoj život na vlásku. Aj pri svojej mladosti si vlastne starec nad hrobom. Len pred polminútkou si ešte chodil do gymnázia a rozopnutá podprsenka bola pre teba vrcholom rajskej blaženosti. Len okamih predtým si bol malý chlapček, dvojmesačné prázdniny trvali celé storočia, a predsa sa vždy skončili príliš chytro. Fŕŕŕ! Tak rýchlo to všetko preletí. Ako inak, dočerta, chceš ten čas trochu spomaliť?“ Dunbar skončil takmer nahnevane.
„Nuž, možno máš pravdu,“ pripustil Clevinger neochotne, stíšeným hlasom. „Možno život musí byť ozaj vyplnený samými nepríjemnosťami, aby sa zdal dlhý. Ale kto by potom oň stál?“
„Ja,“ odvetil Dunbar.
„Prečo?“ opýtal sa Clevinger.
„Môžeš si azda vyberať?“Generál Dreedle – patrí k postavám, ktoré nijak nezasiahol zápas o vlastnú existenciu, a preto nerobí celý deň nič, len premýšľa ako sa nedostať pod Peckemovo velenie. Má užasne krásnu ošetrovateľku, ktorou dráždi svojho zaťa. Ten sa jej samozrejme nemôže ani dotknúť, keď si z vypočítavosti vzal Dreedlovu dcéru.
Plukovník Cathcart – bol ten istý prípad, len ten sa zase snažil získať povýšenie od Dreedla a všemožne sa mu vtieral, čo nevzbudzovalo sympatie. Dosť ho pohoršilo, keď sa od kaplána dozvedel, že mužstvo sa modlí k rovnakému Bohu ako dôstojníci. Stelesňuje všetky negatívne vlastnosti veliteľa. Nič nepočuje, nič nevidí, len seba v uniforme generála. Mal opäť svojho ambiciózneho podriadeného ako kaplán, no tento (Korn) je navyše aj múdrejší i keď má k inteligencií ešte ďaleko. Cathcartovou nočnou morou sa v závere stáva Yossarian. Viac ráz sa už stretol s týmto menom, no až teraz si uvedomuje potenciálnu hrozbu. Spolu s Kornom ušijú na Yossariana pascu, o ktorej si myslia, že je neprekonateľná – ak na ich podmienky pristúpi pošlú ho domov ako hrdinu, ak nie zničia ho. Podcenia však Yossarianovu morálku a schopnosti človeka zahnaného do kúta. Dokonca na začiatku mu udelil medailu za nálet na Ferraru, kde zomrel jeden z jeho posádky. Yossarian ju odmietol, na odovzdávanie prišiel nahý.
Plukovník Cargill – Str.35 „Plukovník Cargill, Peckemov expert na maléry, bol mocný, červenolíci chlap. Pred vojnou bol šikovným, tvrdým a agresívnym obchodným manažérom. A to veľmi zlým obchodným manažérom. Plukovník Cargill bol takým nemožným obchodným manažérom, že sa o jeho služby bili firmy, ktoré kvôli daniam potrebovali vykázať straty. Po celom civilizovanom svete, od newyorského Battery Parku až po Fultonovu ulicu, ho poznali ako spoľahlivého odborníka na rýchle dosiahnutie daňových odpisov. Jeho požiadavky boli veľké, pretože u niektorých firiem nebol bankrot až taký jednoduchý. Musel sa prehrýzť celou organizáciou odvrchu až nadol, a keď mala firma ešte aj nejakých spojencov vo Washingtone, bolo naozaj umenie prísť o peniaze. Vyžadovalo si to celé mesiace tvrdej práce a starostlivého plánovania chýb. Bolo treba všetkých popremiestňovať, zdezorganizovať, všetko poriadne pomotať, nazrieť do každej škáry a pritom si nič nevšimnúť; a keď už začal dúfať, že je pri cieli, vláda im darovala jazero, či les alebo naftové pole a všetko im pokazila...“
Str.36 „Bol by som tým posledným plukovníkom na svete, ktorý by vám chcel prikazovať, aby ste išli na tú estrádu a dobre sa tam zabávali. Želám si však, aby každý z vás, okrem chorých v nemocnici, šiel ihneď na tú estrádu a dobre sa tam zabával, a to je rozkaz!“
Doktor Stubbs – protiklad doktora Daneeku.
(Stubbs 132) „Mohli by ste mi vysvetliť, načo je tu pri letke lekár? ... Ak mi sem príde nejaký maród preradím ho na zem,“ vyhlásil doktor Stubbs. „Kašlem na to, čo povedia.“
„Nemôžete nikoho preradiť,“ pripomenul mu Dunbar. „Nepoznáte rozkazy?“
„Dám mu injekciu, až si sadne na riť, a bude to vybavené. ... Myslia si, že môžu zakázať maródovanie. Hovädá. ... Kedysi som mal takú radosť, keď som niekomu zachránil život. Teraz uvažujem, aký to má vlastne zmysel, keď všetci musia aj tak pomrieť.“
Kapitán Black – veľmi škodoradostný a protivný muž. Jeho najväčším počinom bolo Slávne Križiacke Ťaženie za Prísahu Oddanosti. Všetko to začalo smrťou majora Dudlutha, ktorého mali muži veľmi radi. Na jeho miesto si Black urobil nárok a čakal, kedy ho vymenujú. Cathcart vymenoval majora Majora pretože bol v letke jediný nadbytočný major. Black neskrýval rozhorčenie a rozširoval o Majorovi, že je komunista. Napadla mu úžasná myšlienka podpisovania prísah oddanosti. Každý, kto vošiel do jeho stanu musel jednu podpísať, no Majorovi nedal ani jednu. Viedol k tomu všetkých dôstojníkov a vyhrážal sa im dokonca FBI. Dokonca aj Mila chcel nahovoriť, aby Majora nechal vyhladovať a doktora Daneeku, nech ho neošetrí, ak náhodou... Ťaženie sa rozrástlo do úžasných rozmerov. Muži recitovali, aby si mohli sadnúť ku stolom, spievali hymnu, aby mohli použiť soľ... Koniec všetkému spravil rázne major - - - de Coverley. (nikto s ním nikdy nehovoril, len Milo raz a hneď z neho spravil proviantného dôstojníka; záhadná postava, všetci sa ho báli)
Vojna
Str. 22 „Po celom svete, po obidvoch stranách bombardovacej čiary, obetúvali vojaci životy za čosi, o čom im narozprávali, že je to ich vlať a podľa všetkého proti tomu nikto nič nemal a najmenej chlapci, čo prichádzali o svoje mladé životy. A nemalo to konca. Jediný koniec, ktorý zrejme nebol ďaleko, bol Yossarianov.“
Naturalizmus
Str.23 „Nebolo to vôbec zábavné trčať ako chumaj v stane na Pianose, za chrbtom nadúvajúce sa vrchy a pred sebou hladké, modré more, ktoré vedelo v okamihu pohltiť človeka postihnutého kŕčom a na tretí deň ho dopraviť zdarma na breh, nafúknutého, belasého a rozkladajúceho sa, s vodou vytekajúcou z ľadových nosných dierok.“
57, 61,
Dej:
Dej je popretŕhaný na mnohé prelínajúce sa útržky, často sú prvé napísane veci, ktoré sa stali posledné napr. smrť Snowdena autor spomína od začiatku príbehu, no až na konci povie, čo sa mu stalo.
Yossarian si žil na Pianose celkom pokojným životom okrem času, keď lietal. Alebo jeho letku nebombardoval Milo na prianie Nemcov. Keď sa mu chcelo mohol vypadnúť do nemocnice a nič nezdôvodňovať.
Str.11 „V skutočnosti už Yossariana pečeň vôbec nebolela, ale ani o tom nemukol a doktorov nenapadlo podozrievať ho. ... Yossarian mal v nemocnici všetko, čo potreboval. Strava nebola najhoršia a jedlo mu nosili až do postele.“
Str.12 „Keď sa Yossarian rozhodol, že zvyšok vojny prežije v nemocnici, napísal každému, kto mu na um zišiel; oznámil, že je v nemocnici, no nikomu neprezradil príčinu. Jedného dňa však dostal lepší nápad. Všetkým známym napísal, že odchádza na veľmi nebezpečnú akciu. „Berú len dobrovoľníkov. Je to veľmi nebezpečné, ale niekto tam ísť musí. Len čo sa vrátim, napíšem.“ A odvtedy nepísal nikomu.“
Musel cenzurovať listy kvôli hlave XXII.
Str.12 „Smrť všetkým prívlastkom, vyhlásil jedného dňa, a z každého listu, ktorý sa mu dostal do rúk, zmizli všetky príslovky a prídavné mená. Nasledujúceho dňa vypovedal vojnu všetkým spojkám. O deň neskôr dosiahol vrchol tvorivého rozmachu; v listoch začiernil všetko okrem spojok a a i. cítil, že sa mu podarilo zvýšiť v listoch dynamické intralineárne napätie, a správa tak nadobudla oveľa všeobecnejší ráz.“
Str.12 „Hlava XXII vojenských predpisov nariaďovala, aby sa na každý cenzurovaný list podpísal cenzurujúci dôstojník. Yossarian väčšinu listov vôbec nečítal. Tie, čo nečítal podpisoval svojím menom. Listy, ktoré ozaj prečítal, podpisoval ako „Washington Irving“. Pre zmenu ich niekedy podpisoval ako „Irving Washington“.“
Do izby im priviezli Texasana a bieleho muža:
Str.14 „Z Texasana sa vykľul dobromyseľný, veľkodušný a príjemný spoločník. O tri dni ho mali všetci plné zuby. Cítili ako ich pri ňom striasa hnusom.“
V nemocnici sa objavuje kuriózna postava vojaka v bielom. Bol to takmer nasmrť popálený vojak v obväzoch. Muži z jeho prítomnosť šaleli, pretože predstavoval presne to, čo sa im mohlo ľahko stať. Vojak v bielom zomrel.
Str.21 „Netrvalo ani desať dní a Texasan izbu vyprázdnil. Kapitánovi delostrelectva zlyhali nervy prvému a potom sa už exodus nedal zastaviť.“
Yossarian vytáča Clevingera svojim stihomamom po návrate z nemocnice. Plukovník zvýšil nálety na 50.
Paródia armádnej mašinérie a byrokracie na príklade mŕtveho vojaka, ktorý umrel skôr ako sa k letke prihlásil a tak nemohli nič robiť s jeho vecami:
Str.29 „S mŕtvym v stane bola otrava a Yossarian ho neznášal, hoci ho vôbec nepoznal. To, že sa mu tam mŕtvy celý čas povaľoval, rozčuľovalo Yossariana natoľko, že sa niekoľko ráz vybral do kancelárie letky sťažovať sa seržantovi Towserovi, ktorý odmietol čo len pripustiť, že mŕtvy muž existuje; v tom mal, prirodzene, pravdu.“
Plukovník mal zaujímavú taktiku – nálety zvýšil až po tom, čo sa zozbieralo dosť letcov na nové posádky, ktorí túžobne čakali na odveľovací rozkaz.
Str. 34 „Čoraz viac poddôstojníkov a dôstojníkov chodievalo zachmúrene za seržantom Towserom, často aj viac ráz denne, s dotazom, či už prišli rozkazy, ktorými ich odveľujú domov. Boli to tí, čo už mali za sebou päťdesiat náletov. Teraz ich už bolo viacej, ako keď Yossarian odchádzal do nemocnice, a ešte stále nič nedošlo. Boli znepokojení a obhrýzali si nechty. Priam komicky pôsobili títo neužitoční mladí ľudia, zachvátení úzkosťou. Pohybovali sa akosi bokom ako kraby. Čakali na rozkazy, ktorými ich odvelia domov, do bezpečia, preč z dosahu veliteľstva 27. leteckej armády v Taliansku; a kým takto čakali, mohli sa iba znepokojovať, obhrýzať si nechty a chodiť zachmúrene za seržantom Towserom, často aj viac ráz denne, s dotazom, či už prišli rozkazy, ktorými ich odvelia domov, do bezpečia.“Nemocničná starostlivosť Gusa a Wesa:
Str.41 „Títo lapiduchovia sa volali Gus a Wes a medicínu sa im podarilo povýšiť na exaktnú vedu. Všetkých, ktorí sa hlásili na ošetrenie s teplotou vyššou ako 38,8, ihneď vyhnali do nemocnice. Všetkým, okrem Yossariana, ktorí sa hlásili na ošetrovni s teplotou nižšou ako 38,8 natreli Ďasná a prsty na nohách fialovým gentiavovým roztokom a dali preháňadlo, čím sa postarali o neodkladnú návštevu blízkych kríkov. Všetkých, ktorí sa hlásili na ošetrovni s teplotou rovných 38,8, požiadali, aby sa o hodinu vrátili opäť si zmerať teplotu. Yossarian, hoci mával iba 38,3, si mohol do nemocnice ísť, kedy sa mu zachcelo, pretože sa ich nebál.
Zvyšok kapitoly sa zaoberá zisťovaním, kto je T. S. Eliot, ktorého spomenul Wintergreen keď odpočúval hovor:
Str. 46 „Dnes môže prísť k peniazom každý hlupák a väčšina k nim už aj prišla. Ale čo majú povedať ľudia s talentom a intelektom? Uveďte mi napríklad jediného básnika, ktorý prišiel k peniazom.“
„T. S. Eliot,“ ozval sa exslobodník Wintergreen vo svojej kutici na veliteľstve 27. armády, kde roztrieďoval poštu, a bez ďalších rečí tresol slúchadlom.
Plukovník Cargill v Ríme zostal celkom vyjavený.
„Kto to bol?“ spýtal sa generál Peckem.
„Neviem,“ odvetil plukovník Cargill.
„Čo chcel?
„Neviem.“
„Čo teda povedal?“
„T. S. Eliot,“ oznamoval plukovník Cargill.
„Čo to má byť?“
„T. S. Eliot,“ zopakoval plukovník Carrgill. ...
Generála Peckema osvietila spásna myšlienka. „Možno, že to bude dajaký nový kód, alebo čosi ako heslo dňa... (to sa pochopiteľne nepotvrdilo) ... Plukovníka Cargilla zasa napadla iná myšlienka. „Možno by som mal brnknúť na veliteľstvo 27. a zistiť, či oni o tom niečo nevedia. Majú tam jedného úradníka menom Wintergreen, s ktorým som dosť zadobre...
Yossarian sa stále snaží nájsť spôsob ako dostať seba i priateľov z dosahu vojny.
Str. 56 „Je Orr blázon?“
„Pravdaže je,“ prisvedčil doktor Daneeka.
„Môžete ho preradiť?“
„Pravdaže môžem. Ale najprv ma musí o to požiadať. To je predpis.“
„Tak prečo vás o to nepožiada?“
„Pretože je blázon,“ vysvetľoval doktor Daneeka. „Musí byť bláznom, keď doteraz neprestal s bojovými letmi, hoci toľkokrát vyviazol len o vlások. Pravdaže, môžem Orra preradiť. Ale najprv musí o to požiadať.“
„To je všetko, čo musí urobiť, aby ho preradili?“
„Všetko. Stačí o to požiadať.“
„A potom ho už preradíte?“ spýtal sa Yossarian
„Nie, to nemôžem urobiť.“
„Chcete povedať, že je v tom nejaký háčik?“
„Pravdaže je v tom háčik,“ prisvedčil doktor Daneeka. „Hlava XXII. Každý, kto sa chce vyhnúť bojovému nasadeniu, nie je ozajstný blázon.“
Mŕtvy v Yossarianovom stane bol symbolom smrti a zabudnutia, ktorého sa všetci báli a nikto nemienil riešiť situáciu s jeho vecami. (Mudd - 130)
„Yossarian, však vedel veľmi dobre, kto bol Mudd. Mudd bol neznámy vojak, ktorý vôbec nemal šancu, a to bolo to jediné, čo sa dalo povedať o všetkých neznámych vojakoch – vôbec nemali šancu. Jednoducho museli zomrieť. A tento mŕtvy bol ozaj neznámy, hoci jeho veci sa už tri mesiace povaľovali na poľnom lôžku v Yossarianovom stane tak, ako ich tam nechal v deň, keď vlastne vôbec neprišiel, presiaknuté smrťou, ktorá si ho našla o necelé dve hodiny potom; hneď nasledujúci týždeň, počas Veľkého Slávneho Obliehania Bologne takto zaváňalo smrťou všetko, stuchnutá vôňa umierania nehybne visela nad táborom, ponoreným do jedovatožltej hmly, a každý, kto bol určený na nálet, už zapáchal.“
Do života vojakov náhle zasiahne nálet na Bolognu. Mala to byť veľmi nebezpečná akcia a plukovník Cathcart sám prihlásil svojich mužov, aby sa vytiahol. Až neskôr si uvedomil, že o značnú časť z nich príde. Pred náletom na Bolognu zavreli zdravotnícky stan, aby nikto „nemohol“ ochorieť. Jediný, kto sa potešil náletu na Bolognu. Vyšiel von pred stan a vykrikoval mužstvu, že už im nič nepomôže. Nálet na Bolognu sa však odkladal viac ako 6 týždňov. Raz lebo pršalo tam, raz na Pianose. Letecká dráha schla 24 hodín, potom bola hnačková epidémia. Dokonca už aj leteli vo formácií, keď ich veža vrátila. Vojaci znenávideli tenkú červenú saténovú stužku označujúcu líniu bombardovania. Jedného dňa však bolo jasné, že poletia. V noci sa teda Yossarian rozhodol.
Str.148 „O polnoci Yossarian zaklopal na drevo, tri razy si odpľul, prikradol sa k mape a posunul čiaru bombardovania za Bolognu.“
Po jeho odvážnom čine sa všetci radovali. Najviac vojaci, ale aj Cathcart, pretože si nevyvraždil letku. Peckem dokonca za to dostal medailu. Yossarian prezradil Clevingerovi, čo urobil. On mu za to strašne vynadal kladúc mu na srdce osud úbohých pešiakov, ktorí zostali bez leteckej podpory.
Str.149 „Otvor konečne oči, Clevinger. Mŕtvym už čerta starého záleží na tom, kto vojnu vyhrá.“
„Viem si predstaviť ako by sa takýmto názorom potešil nepriateľ“
„Nepriateľ je každý, kto ťa chce pripraviť o život, bez ohľadu na to, ku ktorej strane patrí, a to platí aj o plukovníkovi Cathcartovi. Na to nezabúdaj, lebo čím dlhšie si to budeš pamätať, tým dlhšie budeš žiť.“ Clevinger však na to zabudol a teraz je už mŕtvy.“
Yossarian mal prsty aj v hnačkovej epidémií, ale radšej sa o tom už nezmieňoval. Nastal však deň náletu na Bolognu a Yossarian preukázal toľko odvahy, že vytrhol slúchadlo v nose lietadla a nariadil návrat. No Bologna bola vyhliadkový let. Na ostatných nečakal jediný protilietadlový kanón. Druhý nálet však bol hotovým peklom. Mal veľký strach o Orra počkal, kým sa vráti a okamžite odletel na mimoriadnu dovolenku do Ríma. Spoznal tam krásnu Lucianu, asi po 15 raz za posledný týždeň sa zaľúbil. Večer ho odmietla a ráno prišla do jeho izby. Upratala mu a dovolila aby ju miloval.
Raz v nemocnici musel Yossarian predstierať na rozkaz doktorov, pravdepodobne aby odčinil týždne simulantstva. Za vojakom, ktorý umieral prišla rodina – bohužiaľ neskoro. Lekári, aby ich potešili jednoducho vymenili karty na posteliach a poučili Yossariana. Vďaka podobnej no nechcenej zámene psychiater, ktorý si ho zobral na starosť poslal miesto neho domov iného vojaka s tým, že je to skutočný blázon. Yossariana skoro porazilo.
„Preskočilo mi. Straší mi vo veži. Nechápete? Kvapká mi na Karbid. Namiesto mňa poslali domov niekoho iného. V nemocnici majú úradného psychiatra, ktorý ma vyšetril a toto bola jeho diagnóza. Som totálne pomätený.“
„Ozaj?“
„Ozaj!“ lekárova ľahostajnosť Yossariana desila. „Nechápete, čo to značí? Teraz ma môžete dať stiahnuť z operačnej služby a poslať domov. Nemôžu predsa posielať na smrť blázna, no nie?“
„A kto iný by šiel?“Okrem toho stihol v nemocnici obchytkávať sestru Ducketovú a nakoniec s ňou chodí. Tiež odhovára Dobbsa od vraždy Cathcarta, čo neskôr prestrašne ľutuje.
Yossarian mal prsty vo všetkých blamážach plukovníka Cathcarta. Posunul čiaru bombardovania, priotrávil letku, na odovzdanie medaily za statočnosť prišiel nahý, a začal kvílenie na predletovej príprave. Začalo to keď zbadal ošetrovateľku generála Dreedla. Zmocnila sa ho žiadostivosť a začal: „Aúúúúúú!“; prirodzene ho nasledovalo mnoho mužov a Cathcarta šiel zobrať čert. Dreedle sa rozhodol zastreliť majora Danbyho, ktorý po utíšení mimovoľne zakvílil, keď si uvedomil, že musí začať znova. Generál bol veľmi sklamaný, keď mu v tom zabránili. Po nálete na Avignon tesne pred letiskom zmizne z ničoho nič Clevingerovo lietadlo v bielom mraku.
Po dlhom trápení nastáva zvrat v Natelyho ľúbostnom živote. Vyslobodí svoju pobehlicu z „práce“ a nechá ju vyspať. Ona sa bláznivo zamiluje do svojho záchrancu. Orr sa pri každom nálete dáva zostreliť. Aj Yossarian si pokojne začal užívať so Zuzanou Ducketovou. Jedného dňa na pláži im nebolo veselo. McWatt robil zvyčajné kúsky a ako tak prelietaval nízko ponad pláž, na plošinu vybehol Kid, aby mu zamával. Možno nečakaný závan vetra, možno zlý odhad spôsobil, že lietadlo kleslo nižšie. Nasleduje naturalistický obraz smrti Kida Sampsona. Pomedzi vrtule sa vydralo tichučké tsst. Kid označil celú pláž. Tí, ktorých postriekal striasalo od hnusu. Mnohí sa v panike driapali von z červeného mora zabúdajúc na možnosť doplávať. Jeho biele nohy ešte chvíľu stáli na plošine a potom čľupli do vody. McWatt vyhodil posádku (mali padáky) a zabil sa s lietadlom na skale.
V letovom pláne (len kvôli príplatku) bol napísaný aj doktor, aj keď v lietadle nebol. Napriek tomu, že im mával rukami pred očami vyhlásili ho za mŕtveho. Prestal dostávať plat. Napísal žene, aby zjednala nápravu. Tá však získala veľké peniaze z poistky, príspevky na nekonajúci sa pohreb a nič nerobila. Keď ju stále otravoval listami, odsťahovala sa bez udania adresy.
Yossariana sa stále viac zmocňoval pocit, že svoju partiu života prehral. Najmä po Natelyho smrti. Rozhodne sa teda nelietať. Chodí s pištoľou a pospiatky, aby naňho nemohli odzadu. Išiel do Ríma povedať o Natelym jeho pobehlici a ona ho úplne dokaličila. Napriek tomu chce zo zrúcaného mesta zachrániť jej malú sestru. Nepodarí sa mu to. Autor ukazuje naturalistické obrazy života v Ríme:
Str. 476 „Noc bola sychravá. Z tmy sa vynoril bosý chlapec v tenučkej košieľke a biednych roztrhaných nohavičkách. Čiernovlasé chlapča by sa bolo potrebovalo ostrihať a zišli by sa mu topánky a ponožky. Chorľavú tvár malo bledú a smutnú. Keď prechádzalo popri Yossarianovi po mokrom chodníku, jeho bosé nohy žalostne začľapotali v mláke. Chlapcova zbedačenosť Yossariana tak dojala, že by ho bol najradšej jediným úderom päste do bledej, smutnej a neduživej tváre, zbavil života, pretože mu pripomenulo všetky ti bledé, smutné a chorľavé talianske deti, ktoré sú dnes večer zanedbané a bosé. Pripomenulo Yossarianovi všetkých tých mrzákov, premrznutých a vyhladovaných mužov a ženy i všetky tie mlčanlivé, odovzdané a milujúce matky s tupými pohľadmi, ktoré dnes večer dojčia vonku svoje nemluvňatá z prechladnutých zvieracích vemien, vystavených ľahostajne dažďu. Kravy.“
Str. 476 „Čo je to za všivavý svet! Ktovie, koľko bedárov by sa túto noc našlo aj v jeho blahobytnej vlasti, koľké domovy sú iba chatrče, koľko manželov je spitých a koľko manželiek zbitých. Koľko by sa tam našlo zotročených, ubiedených a opustených detí? Koľko rodín hladuje, lebo nemajú ani na jedlo? Koľko je tam zlomených sŕdc! Koľko ľudí spácha túto noc samovraždu, koľko ľudí zošalie? Koľko švábov a domácich pánov bude triumfovať? Koľko víťazov bude porazených, koľko úspechov sa zmení na neúspech, koľko boháčov príde na mizinu? Koľko chytrákov je vlastne hlúpych? Koľké happyendy sú vlastne tragédiou? Koľkí počestní ľudia sú podvodníkmi, koľkí odvážni sú zbabelcami, koľkí verní sú zradcami; koľko kňazov je skorumpovaných... ...a koľko dobrých ľudí je vlastne zlých? Keby ich človek všetkých spočítal a potom oddelil od ostatných, zostal by tu možno iba s deťmi a možno len s Albertom Einsteinom a dákym starým huslistom, či sochárom.“
Aarfy v Ríme znásilní a vyhodí z okna mladučké, škaredé a chudučké dievča. V tom pribehne Yossarian a začne naňho vrieskať, že už poňho ide polícia. Oni však idú po Yossariana. Svojim odchodom do Ríma bez priepustky dal konečne Cathcartovi zámienku na zatknutie. Plukovník si ho dá nakoniec zavolať a obviní z úpadku morálky. Navrhnú mu s podplukovníkom Kornom kompromis. On si ich musí obľúbiť a oni ho pošlú domov.
Str.493 „Zahrnieme vás poctami a pošleme domov ako hrdinu, ktorého si vyžiadal Pentagon na zvýšenie bojovej morálky verejnosti. Budete si žiť ako milionár. Všetci vás budú oslavovať. Na vašu počesť sa budú konať prehliadky. Vo svojich prejavoch budete horlivo bojovať za vyššie vojnové pôžičky. Ak sa stanete naším kamarátom, čaká vás úplne nový život v bohatstve a prepychu. Nie je to krásne?“
Yossarian sa rozhodol prijať. Veď keď ostatní nechcú na nálety, nech sa sami proti tomu postavia. A tak boli kamaráti Yo-Yo, Chuch a Blackie. Len čo vyšiel z kancelárie napadla ho Natelyho pobehlica prezlečená za vojaka. V nemocnici, ho skoro zabili muži, čo vypočúvali kaplána kvôli Irvingovi W. predstieral teda mŕtveho a zakázal lekárom aby ho operovali (a tak zniesli o sveta). Korn veľmi šikovne po tábore rozchýri, že Yossarian ich bránil pred nemeckým špiónom. A urobí z neho hrdinu. Konečne sa dozvedáme v Yossarianovych spomienkach, čo sa stalo Snowdenovi.
Str.508 „Yossarianovi bolo tiež zima a nevedel premôcť triašku. Cítil ako mu nadskakuje husia koža, a zúfalo hľadel na pochmúrne tajomstvo, ktoré Snowden chaotický vyvalil na podlahu. Posolstvo z jeho vnútra sa teraz dalo ľahko prečítať. Človek je iba hmota, tak znelo Snowdenovo tajomstvo. Vyhoď ho z obloka, a spadne. Zapáľ ho, a zhorí. Pochovaj ho, a zhnije, práve tak ako všetky odpadky. Vydýchneš naposledy, a si len odpad. To bolo Snowdenovo tajomstvo. Je to len otázka času.“
Kaplán ho navštívi v nemocnici a on sa mu zverí s dohodou. Kaplán mu zas povie, že nechali zmiznúť Dunbara, a že Orr doplával na gumenom člne do Švédska a nezostrelili ho ako si mysleli. Preto stále žiadal Yossariana, aby s ním letel. Všetky tie pristávania na vode boli len cvičné, aj skúšanie člna a plné líca plánok. Do nemocnice príde za ním ešte major Danby a najprv síce prehovára Yossariana, aby sa vzdal myšlienky ujsť do Švédska. Hovorí mu o vlastenectve, no nakoniec presvedčí Yossarian jeho a Danby mu pomáha utiecť. Za dverami ho čaká ešte Natelyho pobehlica. Nôž ho minie o vlások a on sa vydá na útek.
Autor poskytuje tento optimistický koniec ako nádej na normálnu budúcnosť v tomto nenormálnom svete. Prečo by ho nemohla chcieť pobehlica zabiť, Orr byť vo Švédsku. Veď to bol divný svet, v ktorom Yossarian – autor žili.
Hlavný kontrast je v Yossarianovej túžbe po živote, snahe utiecť z toho pekla a zdanlivej apatií ostatných. Niektorí sú z vojny dokonca šťastný, horia za jej ideály (Clevinger), či ju berú ako povinnosť. Yossarian, blázon, sa teda prejavuje ako jediný normálny človek so zdravým pudom sebazáchovy.
Klement
Sobota, 23. novembra 2024
Zaujímavosti o referátoch
Ďaľšie referáty z kategórie
