1.4.Cimrman v starobinci

V roku 1912 opúšťa podľa údajov zozbieraných cimrmanológmi svoje liptákovské útočisko a vydáva sa na cestu do Traunu pri Linzi. Toto neveľké mesto vynikalo v Rakúsku iba v dvoch smeroch: bola tu najväčšia továreň na dynamit a najväčší sirotinec. Cimrman bol vedením tohto sociálneho ústavu požiadaný, aby aplikoval svoje svetoznáme pedagogické spôsoby na sirotách.

Náhoda chcela, že Cimrman sa údajne do Traunu nikdy nedostal. Vo vlaku sa totiž zoznámil s profesorom Sajnarom, ktorý sa práve vracal z vedeckej cesty po Ázii, kde študoval problém dlhovekosti. Starý profesor mal k Cimrmanovi od prvej chvíle takú náklonnosť, že sa mu neváhal zveriť ani s tými najintímnejšími zážitkami. Keď sa uistil, že mu ostatní cestujúci v kupé nevenujú pozornosť, nenápadne sa k Cimrmanovi naklonil a skoro sa dotýkajúc jeho tváre ústami mu oznámil, že si zo svojej výpravy prináša pravú, v Európe zatiaľ neznámu ázijskú chrípku. Cimrman sa opýtal na inkubačnú dobu a rozhodol sa, že chrípku, ktorú za deväť dní dostane, nepovezie do sirotinca, ale že ju pretrpí spoločne s profesorom Sajnarom. A tak sa ocitol v pošumavskom mestečku Frymburk, kde Sajnar pôsobil ako riaditeľ starobinca. Dostal sa teda do prostredia, stojaceho na opačnom póle jeho pôvodného pedagogického záujmu. Onedlho však zistil, že sa problematiky starobinca a sirotinca v mnohom zhodujú. Jeho dotazníková anketa pripravená pôvodne pre sirotince to potvrdila. Ukázalo sa napríklad, že všetci chovanci ústavu pre starých boli pôvodne tiež sirotami. Z čítania, že majú najradšej rozprávky, prednosť dávajú knižkám obrázkovým. Najobľúbenejším jedlom je krupicová kaša, najobľúbenejšou hrou guličky, v zime guľovanie. Nikto z ústavu nemal presnú predstavu o tom, čím by chcel v živote byť.

Výsledky dotazníkovej ankety Cimrmana údajne tak zaujali, že sa rozhodol venovať problematike hlbšie. Vo frymburskom starobinci predniesol celý cyklus prednášok. Za najúspešnejšie považujú poprední cimrmanológovia prednášky ako napríklad „Domovina“ o pestovaní tabaku podomácky, prednášku s názvom „O palici“ s podtitulom „Dvanásť úderov sebaobrany chromých“, ďalej publikáciu „ Pletieme si“, ktorá pojednáva o slovách, ktoré si starý človek najčastejšie zamieňa (napr. faktúra – fraktúra). Najnavštevovanejšie boli prednášky „Druhá múza“ a prednáška „Po prechode“, akési dopravné desatoro v kocke. Zo zdravovedných prednášok môžeme menovať „ Prestávame byť mužom“ a na ňu nadväzujúcu štúdiu „Čo s voľným časom?“.

Veľmi dôležitá bola pre starých ľudí aj Cimrmanova geriatrická práca, nesúca výstižný názov „Posledná profesia“. V nej Cimrman dôkladne rozpracoval metodiku žobrania. Predovšetkým vymedzil už samotný pojem žobráka. Odmietal uznať za žobrákov tých, ktorí pri vymáhaní milodarov hrajú na nejaký hudobný nástroj alebo spievajú. Tých priradil jednoznačne medzi zárobkovo činných hudobníkov. Pravý žobrák podľa Cimrmana získava obživu výlučne tým, že vzbudzuje ľútosť. Niektorí žobráci majú to šťastie, že ich príroda obdarila takým zovňajškom, že vzbudzujú ľútosť bez akéhokoľvek vlastného pričinenia. Tí menej šťastní musia k dosiahnutiu úspechu vynaložiť určité úsilie. Zvláštnu kapitolu venoval preto otázke správneho obliekania. Vylúčil hlavne drahé kožušiny, ako napríklad norku, striebornú líšku, perzián a pod. Odmietal aj elegantné obleky, športové (motoristické, golfové, tenisové atď.). Mimoriadnu dôležitosť prikladal Cimrman aj žobrákovej chôdzi. Zaviedol preto kurzy krívania. Pokiaľ ide o celkové správanie, Cimrman kládol dôraz na takt, i keď istú mieru drzosti pripúšťal, inak by sa žobrák ťažko presadil. Ale zároveň varuje: pri žobraní sa nikdy nevyhrážame. To by sme sa už dotýkali tenkej hranice, kde končí žobranie a začína krádež. K účinnému vyvolaniu ľútosti patrí podľa Cimrmana aj slovný prejav. Každý žobrák by mal poznať dva tri dojemné príbehy, ktoré by mohol o sebe rozprávať. Niekoľko takých príbehov Cimrman pre potreby žobrákov sám napísal. Uveďme si tri najslávnejšie.

Šľachtic ľudomil
„Bol som šľachtic a vlastnil som veľké panstvo. Ale chudoba mojich poddaných ma tak dojímala, že som chodil pomáhať pracovať na svojich poliach. Tým som zanedbal svoje vládcovské povinnosti. Čoskoro som sa topil v dlhoch a sused, tiež feudál, skúpil všetky moje pozemky a priviedol ma k bankrotu. Viac než zlatku mi nedávajte, nechcem sa vrátiť medzi tie bohaté „svine“. „

Umelkyňa
„Milosťpán, keď sa na mňa dnes dívate, určite by ste nepovedali, že som býval umelkyňou. Volám sa Hermína Froditová a vystupoval som pod umeleckým menom Herma Frodit. Celý život som sa nevedela rozhodnúť, či sa mám oženiť alebo vydať. S rokmi ubúdalo nápadníkov aj nápadníčok a umelecky sa mi tiež prestalo dariť. Tak som skončila na ulici.“

Prenosené dieťa
(Ernest Hemingway údajne označil tento príbeh za najsmutnejšie dielo svetovej literatúry.)
„Som prenosené dieťa, milosťpani. Keď som sa narodil, mal som dvanásť rokov. Od prsníka ma mama nemohla odtrhnúť, mal som totiž už druhé zuby. Do prvej triedy ma prijali, až keď ma otec naučil sa holiť. V šesťdesiatke som išiel prvýkrát na tanečnú, v sedemdesiatich na brigádu. Za prvé zarobené peniaze som si kúpil tretie zuby a žobrácku palicu. Vašou mincou nepohrdnem, rád by som si kúpil urnu, kým ich zdražia.“