My Slováci sme kmeň, za to nás uznali najlepší a najzbehlejší znatelia národa slovanského. Dobrovský a Šafárik, a kto by nám kmenovitosť odoprieť chcel, neznal by nás docela. Kmenovitosť naša sa zakladá podstatne na našom vlastnom, osobitnom nárečí a potom na iných stranách nášho života. Slávny Dobrovský dlho váhal, či nás za kmeň uznať má, alebo nie, potom ale, keď naše nárečie dôkladne poznal, uznal nás za kmeň osobitný a nik mu z tohoto ohľadu naproti sa nepostavil, jako sa ani s dobrou veci známosťou postaviť nemohol, ba naopak, všetci skusovatelia národa nášho v tom sa s ním úplne zrovnali a nás za kmeň vždy uznávali a vyhlasovali.

Jako kmeň sme jeden celok, jedna osobitnosť, jedna osobnosť, každej ale osobnosti je najväčšia povinnosť jej, t. j. tejto osobnosti, povedomou sa stať, seba pocítiť a seba poznať, inakšie nezastane si hore koncom, ale sa len krčiť, povaľovať a seba samú pohadzovať bude. Človek, ktorý ešte k osobnosti neprišiel, je dieťa, neodchovanec, ktorý ju do vlády svojej nedostal, je otrok, rab, ktorý o nej nič nevie, je na rozume pomätený, ktorý ju dobrovoľne odhadzuje, je potlkeň a povrheľ, ktorý sa jej iným kvôli odrieka, je otrockého zmýšľania potupenec, a národy, ktoré sa ešte k osobnosti nedostali, ktoré sa nepocítili, sú ešte len deti pod čeľadným vladárom (patriarchom), otroci pod pánom, a ktoré sa jej odriekli, háveď (zber) potupná. V jakom sme my v stave boli, jako opovrhovaní, sem a tam strkaní, jako rozsypaní a rozhádzaní, vie každý z nás a vie svet, aby sme sa z tohto stavu vyslobodili, k dakomu prišli, sa spojili a povýšili, je žiadosť a túžba každého našinca najšľachetnejšia, prestaneme ale byť opovrhovaní a strkaní a vystúpime vyššie, dostaneme i doma i u iných vážnosť, keď sa pocítime, keď o našej osobnosti, o našej jednote duchovnej vedieť budeme.