Básnická skladba – Škola kresťanská (1758) – vykresľuje čitateľovi neúprosný okamih smrti, na kt. sa treba počas života dobre pripraviť.

Slovenská baroková dráma
Eliáš Ladiver – protestanské hry a v alegorických príbehoch bránil evanjelické vierovyznanie. Evanjelické hry – Tragoedia, neb Hra smutná, prežalostná (1728), Caterina, kráľovna gurziánska (1701).

Slovenská baroková próza
V druhej pol. 17.stor. sa próza prejavila memoárovou a cestopisnou literatúrou, kt. vznikla ako odozva na ťažkú situáciu po tureckom vpáde na slovenské územie.
Štefan Pilárik st. – svoje turecké zajatie opísal v básni - Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána (Osud Pilárikovský, 1666)
Ján Simonides – dielo Väznenie, vyslobodenie a putovanie – rozpráva o nútenom prechode do galeje do Neapola.
Ján Rezik – Prešovské popravisko postavené roku 1687 čiže Prešovská jatka – zaznamenáva popravy protihabsburských prívržencov.
V dôsledku napätej politickej situácii knihy protestantských autorov vyšli v zahraničí – exulantská literatúra.
Samuel Hruškovic – latinská autobiografická próza – Vita Samuelis Hruscowitz – vlastné trpké skúsenosti chudobného študenta, kt. si musel vzdelanie už od detstva ťažko vydobýjať.
Daniel Krman ml. - Itinerarium (Cestovný denník, 1709-1711), báseň Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní, česká gramatika – Základy slovenskej gramatiky (1704).
Dobrodružná próza – Móric August Beňovský – cestopisná próza – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského – vyšla v angličtine, nemčine, francúzštine.
Zábavná próza – bájky, anekdoty, facécie – Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky.

Vedecká popularizačná literatúra
Podrobne: Matej Bel (1684-1749) – uznávaná osobnosť aj v zahraničí, polyhistor, rektor banskobystrického a neskôr bratislavského lýcea, očovský rodák. Písal vedecké články v latinčine, nemčine, maďarčine, češtine – pozornosť v nich venoval historicko-zemepisným, národopisným, hospodárskym a spoločenským otázkam. Opis súvekého Slovenska, vrcholné dielo encyklopedického zamerania Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku – štyri zväzky (1735-1742) – opisuje niekoľko uhorských stolíc: prešporskú, zvolenskú, liptovskú, turčiansku, malohotskú. Vyslovuje sa o slovensko obyvateľstve s úctou a obdivom a zastáva ho pred osočovateľmi.

NOVODOBÁ SLOVENSKÁ LITERATÚRA (1780-1905)
Klasicizmus (17.-18.stor.)
Klasicizmus – umelecký smer, kt. vznikol a vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV., rozšíral sa do celej Európy ako umenie prispôsobené potrebám dvornej spoločnosti. Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní prírody, čo je v nej podstatné a nemenné.
Klasicistická literatúra určila presné pravidlá, kt. bolo treba rešpektovať Rozlišovali sa na vysoké a nízke, nepripušťalo sa ich prelínanie. Vysoké: óda, elégia, epos, tragédia - vznešené námety, hrdinovia – príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži, vojvodcovia. Nízke: bájka, satira, komédia - komický živel, mohli si voliť námety aj zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti.
Vo vlastnej interpretácii lástky sa klasicisti orientovali na racionalistickú fiolozofiu Reného Descarta – „Myslím, teda som“.
Presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval roku 1674 v diele Básnické umenie – Nicolas Boileau-Despréaux – vyžadoval v ňom harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť sujetu, presnosť jazykového vyjadrovania a dodržiavanie štýlu.

Európska klasicistická lietaratúra (17.-18.stor.)
Najvýznamnejšie diela vznikli vo Francúzsku. Žáner Tragédia - Pierre Corneille, Jean Racine. Komediálny žáner – Jean-Baptiste Poquelin (známy pod pseudonymom Moliére).
Pierre Corneille – dráma Cid (1636).
Klasicistická dráma dodrživala tri jednoty: jednotu času, miesta a deja. Časté postavy rezonérov, kt. dej komentujú a vyjadrujú mienku autora. Typický verš – alexandrín.
Jean Racine – psychologická tragédia, v kt. dominujú osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné - Faidra
Moliére – najväčší komediograf, napísal 33 komédií, vrchol tvorby: Misantrop a Lakomec-komédia v 5 dejstvách, dej v Paríži, Hrapagon je príslovečný lakomec.
Jean De la Fontaine – Bájky (1168-1694) – nadviazal na veľkých predchodcov (Ezop) – zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti a podal názorný satiricky vyhrotený obraz doby, zastávajúc sa obyčajných ľudí a zdravého rozumu.

Osvietenstvo
Predstavuje vo vývoji literatúry a umenia pokrokové hnutie, kt. v 18.stor. ovládlo celú Európu, toto hnutie sa zakladalo na dôvere v „osvietený“ rozum a na pravde, poznanej buď rozumom alebo skúsenosťou. V Rakúsku vznikol osvietenský absolutizmus – podľa cisára Jozefa II., čiže slobodomyseľné hnutie v duchu zásad tohto cisárstva. Najvšeobecnejší a najdôležitejší znak osvietenského umenia – vzájomná súhra „rozumu a citu“, v jeho vývoji 2 estetické koncepcie – staršia (doznievajúci klasicizmus-zdôrazňuje racionálny prvok) a novšia (nastupujúci preromantizmus-vyzdvihuje individuálnosť ľudského citu a inštinktu).
Charles-Louis De Motesquieu, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot. Francúzska Encyklopédia – na vznik dal podnet Diderot.
Didaktická a osvetovo-vzdelávacia tvorba, zameraná na výchovu čitateľov a občanov vecným a morálny poúčaním – anglická literatúra: Daniel Defoe- Robinson Crusoe, Jonathan Swift – Gulliverove cesty. Francúzsky osvietenec Voltaire – Candide alebo Optimizmus.