Literatúra: 1. roč., 1. polrok

Literatúra ako umenie
Umenie – osobitná forma spoločenského vedomia a špecifický odraz, poznanie a pretváranie skutočnosti, je to súhrn umeleckých diel vytváraných v procese umeleckej činnosti, kt. má svoje zákonitosti a princípy.
Načo nám je umenie – odpoveď treba hľadať v spoločenských funkciách umenia
- umelecko-estetická funkcia – orientuje nás v prijímaní a chápaní autorských postojov a v spôsobe zobrazenia javov, preto hovoríme aj o hodnotiacej funkcii
- pretváracia funkcia – výchovne pôsobí na človeka, motivuje jeho rozhodnutia, myslenie a niekedy aj konanie
- zábavná, oddychová, rekreačná funkcia – dokáže pobaviť, potešiť, poskytne mu oddych, uvoľnenie

Diferencovanie umenia
Poznáme veľa druhov a žánrov umenia, medzi základné patrí výtvarné umenie – maliarstvo, sochárstvo, grafika; slovesné umenie – poézia, próza, dráma; hudba – vokálne a inštrumentálne skladby; divadelné umenie – tragédia, komédia, herecká tvorba, scénografia, réžia; rôzne druhy interpretačných umení.
Literatúra ako umenie je jedným z najstarších a najrozvinutejších umení, začiatky v antickom Grécku – slepý potulný básnik Hómer (9.-8. stor. pred n.l.) autor dvoch hrdinských eposov – Ilias a Odysea, až tento tvorca a neskôr aj ostatní autori vniesli do zobrazenia konfliktov, dejov, do dejových zápletiek i opisu vnútorných stavov postáv ľudský rozmer – napr. v Homérových eposoch majú napr. bohovia podobné cnosti a chyby ako ľudia.

Literatúra – názov pochádza z latinčiny zo slova littera (písmeno). V širšom slova zmysle pokrýva všetky slovesné diela rozmanitej povahy, t.j. neumelecké texty – vedecké, politické, právnické, náboženské, publicistické a iné ako aj umelecké. V užšom slova zmysle sa pod pojmom literatúra chápu iba diela umeleckej povahy, čiže texty vytvorené a napísané s estetickým zámerom. Delíme ju na vecnú a umeleckú.
Vecná literatúra súbor všetkých písomných prejavov okrem umeleckej literatúry. Delí sa na: odbornú, publicistickú a administratívnu – poskytuje informácie zodpovedajúce realite. Obohacuje človeka a neprináša estetické zážitky.
Umelecká literatúra vychádza takisto z reality, no predpokladom na umelecké zovšeobecnenie javov skutočnosti je fikcia, v kt. má prvoradú úloha fantázia tvorcu. Dôležité je aj estetické, obsahové a sémantické (významové) kritérium. Súčasťou je aj folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti. Umeleckú literatúru poznáme aj pod názvom krásna literatúra – čím sa jednoznačnejšie vyzdvihuje jej zámer vytvárať estetické hodnoty, vplýva na pocity krásy – nazýva sa aj beletria. Vplýva nielen na rozum človeka, ale aj na city.

Literárny systém a literárne podsystémy
Literárny systém – Jednotlivé literárne diela vyplývajú z talentu a usilovnej práce umelca, ako aj jeho životných skúseností a poznania zákonitostí literárnej tvorby, vytvárajú osobitnú sústavu, literárny systém. Je otvorený smerom k iným druhom umenia a čerpá od nich námety, témy, impulzy. Na druhej strane ovplyvňuje iné umelecké systémy napr. systém dramatických umení. Jeho podstatu tvorí umelecká literatúra s najvyššími estetickými i umeleckými kritériami a hodnotami. Literárny systém dopĺňajú a kompletizujú literárne podsystémy.
Literárne podsystémy
Vyznačujú sa osobitným poslaním v živote spoločnosti, čiastočne sa prekrývajú s esteticky a umelecky náročnou literatúrou, lebo plnia predovšetkým úžitkovú t.z. poznávaciu, zábavnú, výchovnú a inú funkciu.
Literárne podsystémy:
1. Populárna literatúra – literárne diela určené pre náročného čitateľa, populárnosť sa viaže na kultúrnu hodnotu diela, na jeho schopnosť komunikovať s čitateľom, je založená na dejovosti, emocionálnosti a senzačnosti, pričom využíva postupy umel. literatúry, zameranosť na neobyčajné životné osudy a hrdinstvá. V poézii sa obmedzila na historickú, baladickú látku alebo morálnu agitku (jarmočné piesne) a v 20. stor. na sociálnu tému (robotnícka poézia). Zaraďujeme sem diela napr. J. Nižnánskeho, J. Hrušovského, F. Urbánka, E. Bohúňa, J. Váha a i. Prekladovú populárnu literatúru reprezentujú diela napr. M. Simmela, A. Haileyho, I. Allendeovej, viaceré z nich sa stávajú bestselerom.
2. Dobrodružná literatúra – vyznačuje sa pútavým, dramatickým dejom vystupňovaným do nečakaných situácií a kolízií so silne zdôraznenými motívmi nebezpečenstva. Začiatky v antike (napr. Homérova Odysea), usiluje sa nahradiť autentický zážitok, ponúka sprostredkované vzrušenie, dočasný únik od každodennej reality do sveta ilúzie a fantázie. Diela slov.autorov napr. J.M.Hurbana-Olejkár, T.Vansovej-Kliatba, L.N.Jégého-Adam Šangala. Zahr.autori: J.London, J.Verne, A.Dumas a i.
3. Literatúra faktu – literárny podsystém s prevahou poznávacej funkcie, spracovanie vedeckých materiálov, faktov, historických i súčasných udalostí, skutkov, objavov. Ocitá sa na rozhraní medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Má značný tematický rozptyl, čo vyplýva zo šírky vedeckého záujmu prírodných a spoločenských vied (história, archeológia, zemepis, národnopis, biológia, kultúra a pod.), aj spôsob literárneho sprístupnenia je rozdielny, niekt.diela majú dokumentárny, poučný alebo informatívny ráz, iné sú postavené na umeleckej analýze skutočnosti – životopisné rozprávanie, reportáž, cestopis, literárno-výtvarné knižné spracovanie a pod. Slov.autori: Ľ.Zúbek,V.Zamarovský.
4. Science-fiction – vedecko-fantastická literatúra, dej exponovaný do budúcnosti, obsahujú tzv. dynamický aspekt t.z. presvedčenie, že svet sa mení pôsobením ľudského intelektu, že to čo je napísané, sa skutočne môže stať. Postavy reprezentujú isté spoločenstvo, často sú poslami a vyslancami celého ľudstva – delíme na tvrdú SF (Hard SF) kladie dôraz na techniku, vedu a mäkkú väzbu (Soft SF) – prenik do psychiky postáv. J.Verne-Cesta na mesiac,H.G.Wells-Stroj času, anglo-americkí a ruskí autori – R. Bradbury, C.Clarke, I.Asimov, A.Beľajev), českí autori-K.Čapek, slov.autori-J.Hrušovský.
5. Literatúra pre deti a mládež – orientuje sa na tvorbu pre vekovo ohraničený okruh čitateľov – deti a mládež – spravidla do 14-15 rokov, vznikla v 18. a 19. stor., keď sa postupne presadzovalo aj všeobecné zákl. školské vzdelanie. Súčasť národnej literatúry koncom 19. stor. a začiatkom 20.stor. – Ľ.Podjavorinská, M.Rázus, J.C.Hronský, M.Hranka, F.Kráľ, J.Bodeneka a i.
6. Slovensný folklór – zahŕňa umelecké výpovede ľudu, je súhrnom ľudovej kultúry, kultúry dedinského človeka. Termín folklór sa využíva na označenie všetkých druhov ľudovej tvorby. Slovenský folklór je užším pojmom folkloristiky a samostatnej spoločenskovednej disciplíny národopisu, je výsledkom živých kontaktov a vzťahov s inými príbuznými umeniami. Nachádzajú sa v ňom episcké, lyrické a dramatické žánre. Známe sú aj prechodné žánrové formy, zmiešané slovesno-hudobné adramaticko-choreografické.
Svetová, európska a národná literatúra
Svetová literatúra – súhrn diel rôznych literatúr, koncepcia svetovej literatúry – Sofokola, W.Shakespear, H.Balzac, L.N.Tolstého
Európska literatúra – čoraz frekventovanejšie najmä vďaka zjednocujúcim politickým, ekonomickým, spoločenským a kultúrnym snahám Európy. Súhrn literatúr, kt. neboli vždy navzájom späté, ale vyrástli zo spoločenského ducha.
Národná literatúra – súbor všetkých pôvodných literárnych diel, kt. napísali autori jedného národného spoločenstva. Patria sem literárne diela vytvorené v minulosti, ako aj súčasná listeratúra.

Literárny proces a dejiny literatúry
Literárny proces – súbor vývojových premien v literatúre, kt. sa ukutočňujú v konkrétnej historickej situácii, v literárnej vede označenie tvorivého procesu autora pri tvorbe literárneho diela.
Literárna tradícia- výber diel literárnej minulosti, povýšených na estetické a kultúrne vzory – živé literárne dedičstvo
Literárne druhy – označujeme zákl.členenie umeleckej literatúry: lyrika, epika a dráma. Ďalšie členenie podľa jazykovej formy: poézia, próza, dráma.
Literárne žánre- súhrnné označenie takej množiny literárnych diel, pre kt. sú príznačné isté spoločenské literárne znaky.
Dejiny literatúry – sa zaoberajú historickým vývojom literatúry

Staroveká literatúra (3. tisícročie pred n.l. – 5. storočie n.l.)
Starovekú literatúru tvorí staroveká orientálna literatúra a antická literatúra, čiže staroveká grécka literatúra a staroveká rímska literatúra.

Orientálna literarúra (3. tisícročie pred n.l. – 5. storočie n.l.)
Najstaršie literarúry – sumerská, akkadská, staroegyptská literatúra.
Sumerská literatúra – južná Mezopotámia – Sumeri a semitskí Akkadi – akkadčina sa rozčlenila na dva hl. dialekty: babylončina a asýrčina. Sumeri pravdepodobne vynašli, určite však zdokonalili klinové písmo – používali takmer všetky národy starovekého Blízkeho východu. Tieto literatúry – neznáme až do 19. stor.
Sumerského, babylonského a asýrskeho pôvodu je Epos o Gilgamešovi (asi 200 pred n.l.) – monumentálny hrdinský epos, jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia aj keď boli obdarení nadľudskou silou. Obsah: Kráľ Gilgameš z väčšej časti boh, z menšej človek tvrdou rukou vládne obyvateľom mesta Uruk, núti ich ťažko pracovať na mestských hradbách. Obyvatelia požiadajú na pomoc bohov, kt. vytvoria polodivého človeka Enkidua s neobyčajnou silou, kt. prichádza do Uruku a zápasí s Gilgamešom a spriatelí sa s ním. Obaja sa spoločne vypravia do libanonských hôr, aby zničili krutého obra Chuvavu, s pomocou boha slnka ho premôžu. Po návrate do Uruku sa do Gilgameša zaľúbi bohyňa Ištar, ten ju však odmietne a za trest prichádza na zem nebeský býk. Gilgameš s Enkiduom ho zabijú, Enkidu urazí bohyňu, tým privolá kliatbu a zomiera. Po smrti priateľa hľadá Gilgameš tajomstvo večného života. Vydá sa na púšť za Utanapištimom, jediným predkom, kt. bohovia obdarili nesmrteľnosťou po tom, čo prežil potopu sveta vo vystavanej lodi. Gilgameš nezíska nesmrteľnosť, preto že nevydrží bdieť šesť dní a sedem nocí, a keď neskôr vzloví zo dna oceána rastlinu nesmrteľnosti, zožerie mu ju had. Záverečná časť eposu – rozhovor medzi Gilgamešom a Enkiduovou dušou, vyvolanou z podsvetia, v kt. sa Gilgameš dozvedá o pochmúrnom živote po smrti. Dielo sa zachovalo v štyroch verziách, známa je novoasýrska verzia zo 7. stor. pred n.l., má dve časti – o priateľstve hl. hrdinu s Enkiduom a o Gilgamešovom márnom úsilí dosiahnuť večný život.
Hebrejská literatúra – bola po tisícročia zasypaná pod troskami miest a až v minulom storočí sa ju vedcom podarilo rozlúštiť. Stará hebrejská literatúra – predstavuje Biblia (1.tisícročie pred n.l) – obsahuje niekoľko desiatok spisov, delí sa na dve časti: Starý zákon a Nový zákon.
Starý zákon – bol a je svätou knihou židovského náboženstva, vznikal v priebehu viacerých storočí pred narodením Krista. V židovstve má názov tóra (zákon), proroci a sväté spisy. Kresťania ju prevzali ako prvú časť svojej Biblie. Názvy Starý zákon a Nový zákon sú kresťanského pôvodu. Kresťanský výklad Starého zákona nie je totožný so židovským výkladom.
Predstavuje 46 kníh a sú trojakého druhu:
a) historické (dejepisné) – 5 kníh Mojžišových, Kniha Jozue, Kniha Sudcov, Kniha Rúd
b) poučné a básnické – Jób, Žalmy, Kniha prísloví ...
c) prorocké – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechie, Daniel a i.

Nový zákon – je špecificky kresťanská zbierka biblických kníh, vznikla v druhej polovici 1.stor. pred n.l.
Predstavuje 27 kníh:
a) historické (dejepisné) – štyri evanjelijá a Skutky apoštolov
b) poučné – 14 listov sv. Pavla, List sv. Jakuba, 2 listy sv Petra, 3 listy sv. Jána Evanjelistu, List sv. Júdu Tadeja
c) prorocké – spis Zjavenie sv. Jána čiže Apokalypsa
Spomedzi kníh Nového zákona sú dôležité evanjelijá, napísali ich apoštoli (Matúš a Ján) a priami žiaci apoštolov (Marek a Lukáš)

Obsah Biblie
Starý zákon sa zoberá dejinami izraelského národa, Jóbova kniha opisuje životný príbeh človeka, kt. veľa trpel, Kniha žalmov-150 duchovných piesní; patria sem knihy,kt. formou sentencií, múdrych myšlienok vyjadrujú živ.skúsenosť; Prorocké knihy – kritika izraelského národa a iných národov, predpovede o príchode Mesiáša.
Nový zákon – začiatok 4 evanjelijá sú hl.prameňom Ježišovho učenia a diela, skutky apoštolov-šírenie kresťanstva, prevé kresť.obce,zbory; Listy apoštola Pavla a iných apoštolov-udržiavali prví kresť.misionári kontakt s cirk.zbormi; posledná kniha Zjavenie sv. Jána je kresť.apokalypska (koniec sveta)-načrtnutý priebeh posl. úseku dejín a začiatok Božieho kráľovstva.
ANTICKÁ LITERATÚRA
Antika – súhrnný názov pre grécky a rímsky starovek a jeho kultúru (700 pred n.l. do konca 5. stor n.l.), je najstaršou súčasne veľmi významnou, zahŕňa starovekú grécku a rímsku literatúru.

Grécka literatúra (9.storočie pred n.l. – 5. stor. n.l.)
Najstaršie pamiatky pochádzajú z obdobia rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie. Najlepšie diela gréckej epiky: Homérove (Ilias a Odysea) a Hesiodove básne.
Ilias – obsahuje 15696 hexametrových veršov a dejovo sa dotýka posledných 51 dní desaťročnej vojnz s početnými retrospektívami (návraty do minulosti), z kt. sa dozvedáme o celkovom priebehu bojov.
Vojnu medzi Trójou a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Priama Paris, kt. uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Menelaa. Ústredným motívom diela – hnev najväčšieho gréckeho bojovníka Achilla, Péleovho syna. Keď mu veliteľ gréck.vojska mykénsky kráľ Agamemnon vezme zajatkyňu, dcéru Brisea, prestáva bojovať. Tým dochádza k základnému konfliktu. Boje pred Trójou pomaly pokračujú, postupne sa v jednotl.epizódach predstavujú poprední grécki a trójski bojovníci, sú tu vykreslené aj niekt.mytologické príbehy. Trójania získavajú v boji prevahu a ich postup zastaví až Achillov priateľ Patroklos v Achillovej výzbroji. Do deja zasahujú aj grécki bohovia pomáhajúci jednej alebo druhej strane (Zeus, Hefaistos, Pallas Aténa, Afrodita, Apolón a i.).

Odysea – dej sa odohráva na sklonku desiateho roka po skončení trójskej vojny, má 12103 veršov a zobrazuje najmä posledných 41 dní desaťročného putovania itackého kráľa Odysea pri návrate z trójskej vojny.
Odyseus sa vyznamenal už pod hradbami Tróje najmä tým, že dal postaviť obrovského dreveného koňa, do kt. sa ukryli najlepší achájski bojovníci, dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna je však meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov, môžu meniť osudy ľudí, z ich vôle sa všetci čo sa mali zachrániť vrátili domov, jediný komu nedovolili sa vrátiť sa bol Odyseus. Jeho návrat dlhá, ťažká a umerná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev, cesta v znamení priazne a nepriazne bohov. Odysea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc bohyne Pallas Atény. Odysea, to je poéma o mori a námorných dobrodružstvách s mytologickými a fantastickými motívmi a postavami, ale aj oslava šikovnosti hl.hrdinu a vernosti jeho manželky Penelopy.
Ezopove bájky (asi 6. stor. pred n.l.) bol pôvodne otrokom, prišiel do Grécka z Trácie alebo Frýgie, povesti o jeho škaredosti, hrbatosti a duchaplných kúskoch. Väčšína bájok sa odohráva vo svete zvierat – Líška a hrozno

Grécka lyrika – lyrika - v Grécku pôvodne označovala piesne, kt. sa spievali so sprievodom hudby – Archilochos, Alkaios, Ankreon, básnická tvorba ženskej predstaviteľky Sapfo.
Sapfo - na rodnom ostrove Lesbos zriadila „dom múz“ a zhromaždila v ňom mladé dievčatá, aby sa tu učili a zasvätili službe bohom a umeniam, dievčatám venovala a prevažnú časť svojej básnickej tvorby. Ostro sa proti nej postavili byzantskí spisovatelia a v 11. stor. spálili jej rukopisy. Zachovala sa Modlidba k Afrodite.
Grécka tragédia - Aischylos (ajschilos), Sofokles a Euripides, Aristofanes. Tradičnou súčasťou gréckej drámy bol zbor, kt. väčšinou svoje partie spieval a sprevádzal ich tancom. Sofokles – aktívne sa zúčastňoval na politickom a náboženskom živote svojej obce. Bol hlásateľom ideí. Zachovalo sa sedem jeho tragédií, najznámejšie Antigona a Kráľ Oidipus.
Antigóna – Vojna medzi Olidipovými synmi Polyneikom a Eteoklom sa skončila smrťou obidvoch bratov. Ich nástupca Kreon dá Eteokla ako obrancu vlasti pochovať so všetkými poctami a Polyneika ako vlastizradcu zakáže pod hrozbou smrti. Antigona sestra oboch mŕtvych ho však pochová. Pristihne ju však Kreon a zaživa ju zavrie do skalnej hrobky. Vlastný syn Haimon – snúbenec Antigony ho prosí o jej oslobodenie. Kreon však poslúchne veštca Teresia, aby odvolal zákaz Polyneikovho pohrebu a išiel Antigónu vyslobodiť, tá sa však obesila. Zúfalý Haimon sa pokúsil neúspešne napadnúť otca a neskôr sa prebodol mečom, samovraždu spácha aj jeho matka.
Rímska literatúra (3.storočie pred n.l. – 5. stor. n.l.)
Rímska literatúra nadväzovala na Grécku. V Grécku jednotlivé druhy slovesného umenia vznikali rozvíjaním ľudových tradícií, rímska literatúra zväčša prevzala už hotové formy práve z gréckého písomníctva.
Dráma
Prvý najvýznamnejší dramatik – Titus Macius (makcius) Plautus, bol autorom, hercom a režisérom. Zachovalo sa od neho 21 komédií, námety čerpal z každodenného života, dej sa odohrával v gréckom prostredí, najčastejšie v Aténach. Spoločenská atmosféra deja však bola výlučne rímska. Diela – Komédia o hrnci, Pseudolus, Chvastavý vojak.
Chvastavý vojak – stručný obsah
Epika
Tento rozvoj sa začal vzostupom rečníctva a dejepisectva. Za jedného z najväčších rétorov (rečníkov) Marcus Tullius Cicero – O štáte, O zákonoch, O senátoch atď. V histórii sa presadil Gaius Julius Ceaser – Zápisky o vojne v Galii. Z filozofických prác Titus Lucrécius Carus – O podstate veci.
Poézia
Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády cisára Augusta. V tomto období najpopulárnejšie osobnosti – vojvodcovia, politici, ale aj básnici. Quintus Horatius Flaccus (kvintus flakkus), Publius Vergílius Maro, Albius Tibullus, Publius Ovidius Naso.
Vergílius – na poprednom mieste s pomedzi týchto básnikov, napísal pastierske idyli Bucolica, roľnícke spevy Georgica a epickú báseň Aeneas.
Horácius – bol prívržencom cisára Augusta, naplno sa to prejavilo v diele Ódy – oslavné básne. Satiry, kde sa usiluje ukázať správny spôsob života v protiklade s ľudskými chybami a omylmi, ako aj v Listoch, v kt. zobrazuje sám seba ako človeka dopúšťajúceho sa chýb, váhavého a hľadajúceho životné cesty.
Ovídius – začal milostnou poéziou, spracúval námety z gréckej a rímskej mytológie, básne z vyhnanstva (vlastný osud). Prvá básnická zbierka Lásky – básne smutného obsahu, žalospevov. Druhá zbierka Listy heroín – obsahuje 21 fiktívnych milostných listov slávnych mýtických hrdiniek. Umenie milovať – usmerňuje mladých mužov a ženy, ako si majú získať a udržať lásku. Ovídov talent a básnické majstrovstvo sa naplno prejavili v Metamorfózach (premenách) – obsahuje 12000 veršov a 250 gréckych a rímskych bájí. Básne z vyhnanstva – Žalospevy, Listy z Pontu.
1 – 2 báje z Premien vedieť
Antická filozofia
Klasické obdobie - tvorí obdobie krízy a rozkladu mestského štátu, je klasické obdobie gréckej filozofie. V tomto období sa pozornosť obracia k spoločenským a neotickým otázkam. Na jeho začiatku stoja tzv. sofisti, hlásajúci obmedzenosť ľudského poznania – Sokrates, vytávara ideál občana, „dokonalým mužom“ je ten čo má náležité vedomosti. Neskôr vznikajú veľké a ucelené filozofické systémy, kt. zahŕňajú všetky zložky filozofie – najdôležitejší predstavitelia – Platón a Aristoteles.
Platón – problémom aténskej demokracie sa venuje v dielach Ústava a Zákony.
Aristoteles – Platónov žiak, nepokladá za odlúčené od hmotného sveta, zakladateľ logiky, zaoberá sa aj prírodnými vedami, politikou – Politika, teóriou literatúry – Poetika.
Helénistické obdobie
V tomto období materialistickú filozofiu rozvíja Epikuros nadväzujúceho na Demokrita. Teoreticky zdôvodňuje slobodu vôze a význam individuálnej slobody a nezávislosti od občianskeho kolektívu – Užívaj dňa.
Obdobie úpadku
V rímskom období nastáva zjavný úpadok tvorivého filozofického myslenia, záujem o stoiciszmus – v Ríme sa spája s menom Seneca.
STARŠIA SLOVENSKÁ LITERATÚRA (800-1780)
Špecifické črty staršej literatúry
Univerzálnosť stredovekej literatúry- spoločné vlastnosti, kt. jednotne ovplyvnili najmä oficiálnu umeleckú tvorbu vo všetkých krajinách.
Teória o nemenlivosti poriadku sveta – o existencii tvalých právd a životných princípov, kt. už oddávna a stále platlili.
Keďže príbehy a udalosti sa chápali ako objektívne dané a nezávislé, v stredovekej metóde tvorby nenachádzame psychologické motivovanie deja ani zobrazovanie príčin konania postáv alebo odvíjania príbehov.
Autri vrcholné diela napodobňovali v obsahu i vo forme a hojene ich citovali, čím vytvorili imitáciu. Mnohé obrazy i celé časti sa preberali, v rôznych textoch opakovali, prenášali z diela do diela. Niekedy sa obmieňali – prafrázovali. Nezmenené alebo parafrázované sa pričastým opakovaním stali topickými - ošúchanými, zaúžívanými.
Zmysel všetkého na svesa určuje predovšetkým vzťahom k vyššiemu poriadku, nadpozemskému svetu a k Bohu.
Na popredné miesta sa dostáva alegória, symbolika. Vzniká dôležitý postup pri opise postáv, javov a vecí – idealizované typizovanie. Pri idealizovanom typizovaní sa nezdôrazňujú všeobecké vlastnosti, čím sa vytvorí idealizovaný typ, ktorý má tradičné a ustálené vlastnosti.
Básnický štýl sa výrazne opieral o rétorický (rečnícky) štýl, ba sa s ním stotožňovalal a často ho charakterizovala amplifikácia a kumulácia (rozširovanie a hromadenie).Veľkoleposť štýlu sa trojstupňovo merala podľa významu osoby.
Svetská literatúra a synkretizmus – pretrvával synkretizmus t.j. kríženie literárnych druhov, ba aj krásnej a vecnej literatúry.

Stredoveké európske literatúry (5.-15. storočie)
Literárnou autoritou sa stala Biblia, panovalo latinské: ora et labora – modli sa a pracuj.
Synkretizmus – v literatúre sa kládol dôraz na poznávaciu a náučnú funkciu, vládol synkretizmus.
Stýl – bol rétorický, využívali sa amplifikačné a kumulačné štylistické prostriedky. Stredoveká literatúra sa delí na feudálnu náboženskú literatúru, feudálnu svetskú a mestskú svetskú literatúru. Náboženská literatúra zdôrazňovala kresťanské cnosti.
Žánre – najrozšírenejšie: piesne; kázne, legendy, hagiografie (životopisy svätých), exemplá (krátke rozprávania o kladných a záporných vlastnotiach človeka) a náboženské drámy.
Hrdinská epika – vo feudálnej svetskej literatúre bol hlavným hrdinom zidealizovaný rytier. Pestovala sa vo Francúzku a Nemecku.
Francúzsky epos – Pieseň o Rolandovi
Nemecký epos – Pieseň o Nibelungoch
Ruský epos – Slovo o pluku Igorovom
Rytiersky epos – francúzska literatúra – Gottfried von Strasburg - epos o Tristanovi a Izolde
Romanca – španielska literatúra – Pieseň o Cidovi
Dráma – vznikla pôvodne na pôde cirkvi ako názorné predvádzanie biblických dejov. Vo Francúzsku kňazi hrali v kostoloch kratšie dramatické skladby, tzv. mirakel.
Literatúra v Čechách
Staroslovienčina – vznikali legendy a náboženské piesne – Hospodine, pomiluj ny – Hospodine, ymiluj sa nad nami (11.stor.). Starosloviensku literatúru nahradila po latinsky písaná literatúra – Chronica Boemorum – autor Kosmas (12.stor.). 14.stor. – vznik písanej literatúry Veršovaná Dalimilova kronika-neznámy autor. Rozvoj mešťanstva-vznik satirickej literatúry – Hradecký rukopis. Skladba Desatero káyanie božie.
Husitské hnutie
Ján Hus – profesor pražskej univerzity, kazateľ Betlehemskej kaplnky v Prahe – Knížky o svatokupectví. Vo vyhnanstve napísal Postila (zbierka ľudovo zameraných kázní), Výklad Viery, Desatera a Páteře. Symbol husitského hnutia – pieseň Ktož jsú boží bojovníci (15.stor.). V polipanskom období tvoril Petr Chelčický.

Slovenská stredoveká literatúra (800-1500)
Veľkomoravské obdobie (800-1000)
Začiatky literatúry – súvisia s príchodom kresťanstva, bohoslužobný jazyk-latinčina, len základné texty preložili do domáceho jazyka.
Príchod Konštantína a Metóda, Obhajoba staroslovienčiny – Pred príchodom na naše územie zostavili Konštantín a Metod prvé slovanské písmo – hlaholiku a prvý slovanský spisovný jazyk – staroslovienčinu. Konštantín pred pápežským dvorom obhajoval staroslovienčinu nielen ako jazyk spisovný, ale aj cirkevno-kresťanský. Pápež Hadrián II. potvrdil slovanskú bohoslužbu a schválil staroslovienske preklady bohoslužobných kníh.
Prenasledovanie Metoda – knieža Svätopluk podporoval franských kňazov, na ich podnet Metoda uväznili a dali odvliecť do Bavorska. Na zákrok pápeža Jána VIII. Ho po dvoch rokoch prepustili. Metod musel znovu v Ríme obhajovať slovanskú bohoslužbu i svoje učenie. Pápež Ján VIII. Potvrdil starosloviensky liturgický jazyk. Po Metodovej smrti pápež Štefan V. zakázal slovanskú bohoslužbu. Slovienski kňazi sa uchýlili do Bulharska a na začiatku 10.stor. zostavili nové písmo – cyrilku.
Preklady – Konštantín a Metod preložili do staroslovienčiny misál (omšovú knihu), evanjeliá (Nový zákon), breviár (modlitebnú knihu pre kňazov), žaltár (zbierku žalmov), spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí.
Prvá slovanská báseň – Konštantín – Proglas (Predslov k svätému Evanjeliu.ň, 9.stor.). Metod preložil Starý zákon (okrem kníh Machabejcov) a napísal niekoľko cirkevných spisov.
Pôvodná literatúra – najvýznamnejšie veľkomoravské pamiatky – Pochvala Cyrilovi Filozofovi, Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda, Život Konštantínov – tieto diela napísal pravdepodobne ich žiak Kliment. Ďalšia významná veľkomoravská pamiatka Moravsko – panónske legendy. Tvoria ich Život sv. Konštantína (autor Kliment) a Život sv. Metoda (autor pravdepodobne Gorazd). Autori sa pridržiavajú konkrétnych faktov a udalostí.
Život sv. Konštantína – opisuje jeho detstvo, štúdium, nadanie, múdrosť, súcit s trpiacimi, autor sa sústreďuje na jeho predmoravskú činnosť a obhajobu slovanského bohoslužobného jazyka v Benátkach pred pápežským dvorom. Autor nezobrazuje len náboženské a jazykové problémy, ale všíma si aj spoločenskú situáciu vo Veľkomoravskej ríši. Legenda je napísaná prózou, vznešeným rétorickým štýlom. Obsahuje rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, ale aj dramatické dialógy, biblické citáty a podobenstvá.
Život sv. Metoda – je kratší, epickejší, vecnejší, menej legendový. Metodovej mladosti sa venuje len veľmi stručne, podrobnejšie sa zaoberá jeho činnosťou vo Veľkomoravskej ríši. Metodov život vyše 20 rokov spätý s Veľkou Moravou aj vznikom samostatnej cirkevnej provincie na našom území. Legenda obsahuje aj historické dokumenty o schválení slovanskej liturgie a vymenovaní Metoda za arcibiskupa. Štýl legendy je jednoduchší i keď obsahuje mnohé básnické figúry a trópy, niet v nej prvkov zázračnosti.
Metodovi následníci – pôsobiaci v Bulharsku – diela O písmenách (mních Chrabr, zač.10.stor.) a Život Naumov (biografická próza, zač.10. stor.).
Nové konštituovanie stredovekej literatúry (1000-1500)
Vplyv hustistva – V pol. 15.stor. šírili na naše územie husitské myšlienky absolventi pražskej univerzity, hustitské a bratrícke vojská. V druhej pol. 15. stor. k nám prenikali humanistické a renesančné myšlienky, kt. podporoval Matej Korvín.
Čeština ako spisovný jazyk – od začiatku 15.stor. začali používať príslušníci vyšších vrstiev slovenskej národnosti, stala sa na niekoľko storočí náboženským a literárnym jazykom. Literatúra bola v službách kresťanstva a feudalizmu, mala prevažne náboženský obsah (žalmy, kázne, modlitby, piesne, legendy). V kazateľskej a mravoučnej literatúre obľúbené exemplá (anekdoty, bájky, krátke poviedky) – predstavujú začiatky umel.prózy Gesta Romanorum.
Svetská a cirkevná literatúra – zapisovali popri náboženských dielach v kódexoch, pre literatúru charakteristický synkretizmus (splývanie) náboženských a svetských prvkov. Cirkevná literatúra – priestor svetskej tematike (v mravoučnej a zábavnej lit.) a svetská lit. – prispôsobovala niektoré žánre cirkevnej literatúry (legendy, drámy, náboženskú lyriku). Poézia – latinské cirkevné piesne, próza- legendy: Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi (Maurus-11.stor.) a tri Legendy o sv. Štefanovi (11.-12.stor.). Dráma – vyvinula sa z kresťanských náboženských obradov – vianočné a veľkonočné hry, o sv. Kataríne, neskôr nadobúdali charakter ľudových hier. Šľachtická literatúra písaná po latinsky – kroniky – Anonymova kronika – Činy Uhrov a Kronika Šimona z Kézy.
Začiatky literatúry písanej po česky – 14.stor., prevažne náboženský a mravoučný charakter, hymnická pieseň Vitaj, milý Spasiteľu a Spišské modlidby. Feudálna literatúra, najmä hrdinskú – šírili igrici (potulní speváci). Mestská literatúra – zachovali sa mestské knihy (Žilinská kniha-1378-1524), listy, listiny.
Vynález kníhtlače – Ján Gutenberg okolo r. 1445 v Nemecku. Sprístupnil knihy širším vrstvám, nielen cirkvi a feudálom. Knihy vytlačené do r. 1500 nazývame inkunábuly (prvotlače).

Ústa ľudová slovesnosť
Bola literatúrou poddaného ľudu. Na šľachtických dvoroch-igrici.
Obradový folklór – ľudová slovesnosť spätá s magickými úkonmi a obradmi, pod vplyvom kresťanstva postupne tento druh folklóru zanikal a nahradil ho kalendárny obradový folklór (prac.piesne, obradové piesne), dramatické prejavy (koledy s betlehemom), rodinný obradový folklór (svadobné piesne, pohrebné vykladania).
Balady – zobrazovali rodinné a spoločenské vzťahy – Mati diovča zháňa
Krátke formy – hádanky, príslovia, porekadlá, pranostiky.
Prozaické žánre – Báje – vysvetľovali rôzne prírodné javy a rozprávali o nadprirodzených bytostiach. Zvieracie rozprávky a bájky – alegorický charakter, prvky spoločenskej satiry. Čarovné rozprávky – reálne i fantastické bytosti, boj dobra so zlom. Miestne povesti – viazali sa k hradom, mestám, histor.udalostiam. Legendové rozprávky – vyvíjali sa z legiend, mali charakter humoristických rozprávok. Najstaršia písomne doložená rozprávka – O dvanástich mesiačikoch (druhá pol. 14.stor.), najstaršie piesne Morena, Morena, za kohos umrela a Hoja, Ďunda, hoja.

HUMANIZMUS A RENESANCIA
Európske humanistické a renesančné literatúry (14.-17.stor.)
Humanizmus – nové myšlienkové hnutie namierené proti cirkvi a feudalizmu, Renesancia – znovuzrodenie (obrodenie) – znovuzrodiť antickú literatúru a antického ideálu slobodného človeka bola myšlienkovo bohatá. Humanistická a renesančná ideológia sa obracala k svetskému pozemskému životu, za najdôležitejšie považovala prirodzené, šťastné prežívanie života, lásku k prírode, úctu k rozumu, zmyslové poznanie a význam jednotlivca. Opierali sa o grécku a rímsku kultúru.
Literárna renesancia sa od štúdia a napodobňovania antických diel postupne dostala k zobrazovaniu prirodzeného radostného vzťahu človeka k pozemskému životu. Spisovatelia používali iba národné jazyky a štylistika ich diel bola jednoduchšia.
Taliansko – Dante Alighieri – epická báseň – Božská komédia. Giovanni Boccaccio – renesančná próza – Dekameron. Francesco Petrarca – Spevník.
Francúzsko – Francois Villon – satirický Malý testament, Veľký testament. Francois Rabelais – renesančný prozaik – román Gargantua a Pantagruel.
Španielsko - Lope de Vega – komédia – Učiteľ tanca, Záhradníkov pes. Miguel de Cervantes Saavedra – básnik, prozaik, dramatik – román Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha – obsah: hrdina románu sa pomätie z čítania rytierskych románov a rozhodne sa obnoviť rytiersku slávu, putuje na nevládnom koni so vznešneným menom Rocinante a so zbrojnošom, prostým a prefíkaným sedliakom Sanchom Panzom. Hrdina chce pomáhať biednym a naprávať krivdy. Jeho dobrodružstvá sa končia zosmiešnením alebo bitkou (boj s veternými mlynmi, kt. považuje za obrov, zápas s kŕdľom oviec, kt. sa mu v predstavách menia na vojsko). Nakoniec sa vracia domov, ochorie a pred smrťou sa zrieka svojho poblúznenia.
Anglicko – William Shakespeare – komédie Skrotenie zlej ženy, Sen noci svätojánskej, Mnoho kriku pre nič, Veselé panie z Windsoru. Tragédie – Romeo a Júlia, Othello, Macbeth, Kráľ Lear.
Obsah Hamleta: syn dánskeho kráľa Hamlet sa rozhodne pomstiť svojho otca, ktorého zavraždil vlastný brat, aby sa zmocnil trónu a oženil sa s kráľovnou vdovou. Hamlet vykoná pomstu až po dlhom váhaní, pritom zomierajú nevinní – Ofélia, kt. ľúbila Hamleta sa pomiatla a utopila. Oféliin brat vyzve Hamleta na súboj, v kt. má Hamlet zomrieť otráveným mečom. Pri zámení kordov je brat smrteľne zranený. Kráľovná pripíja na Hamletov úspech otráveným vínom a umiera. Ranený Hamlet zabije vraha svojho otca.
Historické hry – Shakespeare – Henrich VI., Richard III. Gfeoffrey Chaucer – veršované Cantenberské poviedky.
Slovenská humanistická a renesančná literatúra (1500-1650)
Martin Rakovský (asi 1535-1579) – Knižka o spoločenských vrstvách v štáte a príčinách prevratov v kráľovstvách a cisárstvach (1560) a O svetskej vrchnosti (1547).
Jakub Jakobeus (okolo 1591-1645) - Slzy, vzdychy, prosby slovenského národa (1642)

Humanistická odborná próza
Ján Jessenius – prvá verejná pitva v Čechách
Vavrinec Benedikt z Nedožier – prvá systematická gramatika češtiny – Dve knihy … českej gramatiky 1603).

Renesančná poézia
Historické piesne – Martin Bošňák – Píseň o zámku muránském, Píseň o sigetském zámku, Písně o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divíně a Zvoleně. Štefan Komodický – O Jágri a některých vítězích.
Ľúbozná poézia – Píseň o dvúch uherských pánoch a tureckého cisára dcére, Ján Jób Fanchli – osem ľúbostných piesní
Duchovná lyrika – Ján Silván – Písně nové na sedm žalmu kajícich i jiné žalmy, Píseň o zámku muránském. Eliáš Láni – Ač mne Pán Buh ráčí trestati. Daniel Pribiš – Písně duchovní staré i nové.
Juraj Tranovský - zostavil z diel a prekladov viacerých autorov spevník evanjelických piesní Cithara sanctorum.( svätých).

BAROK (16.-18.storočie)
Barok – duchovné a prírodné princípy, kt. stoja za poznávanou skutočnosťou a ovládajú ju. Jeho kolískou bolo Španielsko a Taliansko. Barok – prehnaná až deformujúca dekoratívnosť, pompéznosť, a patetickosťou, chcel ohúriť človeka a zapôsobiť na jeho zmysly.
Literárny barok – Barokové protiklady sa odzrkadlili aj v štylistike literárneho baroka, kt. takisto vytvorila pompézny knižný štýl, najmä básnický, so zložitými trópmi a figúrami a neobvyklými prekvapivými obrazmi. Antitéza a hyperbola patrili k najobľúbenejším barokovým trópom.

Slovenská baroková literatúra (1650-1780)
Reformácia a protireformácia – najpodstatnejšie protiklady u nás s aktivitami, kt. nezasiahlo iba náboženskú, ale aj politickú a kultúrnu oblasť. Protestanti a katolíci – na jednej strane sa navzájom protestovali, na druhej strane sa usilovali o získanie ľudí kultúrnou osvetou, pôsobivou literatúrou pre svoju konfesiu. Evanjelici mali oporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu. Strediskom vysokej školy katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave.
Šírenie vzdelanosti – prispievali príslušníci oboch náboženstiev aj zakladaním tlačiarní. K literatúre sa postupne dostávali predstavitelia všetkých spoločenských vrstiev.. Výrazné prvenstvo mala náboženská baroková literatúra. Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku.

Slovenská baroková poézia
Katolícka duchovná poézia – duchovná lyrika v spevníkoch, viac sa rozvinula v barokovisti ako evajelická; odvážnejšie sa približovala k ľudovým vrstvám v používaní ľudového jazyka, čerpala z domácich zdrojov. Prvý tlačený katolícky spevník – Cantus catholici (Písne katolícke, 1655, autor: Benedikt Szőllősi) – české piesne s teologickým zameraním.
Svetská baroková poézia – tvorila sa sčasti ešte v latinčine, väčšinou neprekonala humanistický spôsob veršovania a zostávala pri tvorbe príležitostnej poézie., viac bola písaná v slovakizovanej češtine alebo bohemizovanej slovenčine. Bývala umelá, čiže napísaná konkrétnym uvedeným alebo anonymným autorom, poloľudová – silne ovplyvnená ľudovou poéziou a ľudová – tieto 3 typy poézie zachytávajú rukopisné spevníky a zborníky – spevník Dionýza Kubíka – Slovenské piesne, Zborník Jána Lányho I-II, Mikulášsky zborník, Zborník Jána Buoca.
Píseň o Jánošíovi Zbojníkovi – poloľudová zbojnícka pieseň, nachádza sa v Mikulášskom zborníku. Zábavný cieľ si ako prvý zvolil Ján Sekáš v zborníku Laskavé karháni smíšnopochabných svetských mravúv. Štefan Ferdinand Selecký - umelá ľudová báseň Obraz panej krásnej perem malovaný.
Jarmočné piesne – populárna naivná poloľudová poézia. Šírili sa medzi čitateľmi tlačou, kt. sa predávali na jarmokoch. Piesne mali spravodajský charakter. Šírili sa správy o historických udalostiach, živelných pohromách, hrôzostrašných príhodách a vraždách. Bolo v nich množstvo drastických scén.
Didakticko-reflexívna poézia – zverejňovala sa v rukopisnej podobe, až neskôr verše vydali tlačou. Veľmi často sa prebásňovali ľudové príslovia. Zamýšľala sa nad etikou situácií v spoločenskom živote aj vo svete nabádala k ušľachtilým postojom.

Peter Benický (1606-1664)
Jeho zbierka Slovenské verše (1652), vyšla tlačou až roku 1873. Spája sa v nej básnikovo humanistické vzdelanie s ľudovou múdrosťou a je typickou ukážkou tvorby po prechode od renesancie k baroku.

Hugolín Gavlovič (1712-1787)
veľmi podrobne + čítanka + napísať 2-3 básne
Narodil sa v Czarnom Dunajci. V detstve osirel, po stredoškolských štúdiách ako 20 ročný vstúpil do františkánskej rehole, kam ho priťahovalo doplnenie si vzdelania a mravný ideál dobrovoľnej chudoby a pomoci slabším. Pôsobil v kláštore v Pruskom. Keď ochorel na pľúca, chodieval sa v lete liečiť žinčicou a zdravým vzduchom do hôr na salaše. Z tohto prostredia – Valaská škola mravúv stodola, kt. chcel poslúžiť ľuďom namiesto priameho kázania. Chatrné zdravie mu bránilo v pôvodnom poslaní – pôsobiť hovoreným slovom.
Valaská škola mravúv stodola (1755) - Valaská škola je poznačená zdravým, úprimným a kritickým pohľadom františkánskeho ľudového kazateľa, kt. sa práve cez oslavu chudoby ako životného princípu dostáva k chápavému vzťahu voči laickým a populárnym kruhom.
Kladie si za cieľ vyškoliť čitateľa v životnej múdrosti a skúsenosti pastierov. Zámer bol však širší, zaoberal sa veľkým množstvom rozličných problémov, súvisiacich so vzťahom jednotlivca k Bohu, blížnym a k spoločnosti. V týchto 3 tématických okruhoch rady a naučenia majú viesť čitateľa k zbožnému a cnostnému životu. Oslovuje všetkých ľudí dobrej vôle bez ohľadu na rozdiely v majetku a spoločenskom postavní. Za pravé šťastie považuje Božiu milosť, odsudzuje poverčivosť a vieru v sny, upozorňuje na nevyhnutnosť smrti. Nabáda k bázni pred Bohom a k ochote slúžiť mu – Znášaj bídy, kríže, prídeš Bohu blíže. V ďalších 2 okruhoch sa o postoji k ľuďom a svetu sa Gavlovič prestavuje ako rozhľadený a vzdelaný autor, kt. poznal Bibliu, antických spisovateľov, stredovekú i barokovú literatúru. Vo Valaskej škole nachádzame vyvinutý zmysel pre adresáta, jeho bežný život, autor berie ohľad na úroveň čitateľovho myslenia a vkusu. Často vystríha pred opisltvom – Hle človek opilý-žádnemu nemil, anekdotický príbeh o gazdinej, čo pre opilstvo pobila všetky hrnce kúpené na jarmoku – Kde gazdina korhelkyna, tam je i prázdná kuchyna. Zábavné prvky skladbu oživujú, vždy sa podriaďujú primárnej náučno-úvahovej a moralizátorskej funkcii. V básňach venoval veľa miesta základnej výchove človeka k slušnosti. Prejavuje obdiv a sympatiu chudobným a sedliakom, hlavne ich šikovnosti, pracovitosti a dôvtipu (Chudoba bedlivá z kumštúv chce byt živá). Netají nechuť voči pánom (Bohatý má mnoho penez a chudobný detí). Vyjadruje hlboký nesúhlas s vojnami (Vlasť svoja každému milá) a poburuje ho priveľké nadchýnanie nad cudzím a pdceňovanie domáceho (Veľmi je hlúpý, kdo vlast svú tupí), skláňa sa pred statočnou a vytrvalou prácou (Pracovaní stálé dává úžitky nemalé), vystríha pre pyšnou nadutosťou alebo podceňovaním druhých (Kdo miluje sladké reči, kúpi zajaca vo vreci) a slepou dôverou v moc peňazí (Peníze všecko múžú).
Básnická skladba – Škola kresťanská (1758) – vykresľuje čitateľovi neúprosný okamih smrti, na kt. sa treba počas života dobre pripraviť.

Slovenská baroková dráma
Eliáš Ladiver – protestanské hry a v alegorických príbehoch bránil evanjelické vierovyznanie. Evanjelické hry – Tragoedia, neb Hra smutná, prežalostná (1728), Caterina, kráľovna gurziánska (1701).

Slovenská baroková próza
V druhej pol. 17.stor. sa próza prejavila memoárovou a cestopisnou literatúrou, kt. vznikla ako odozva na ťažkú situáciu po tureckom vpáde na slovenské územie.
Štefan Pilárik st. – svoje turecké zajatie opísal v básni - Sors Pilarikiana – Los Pilárika Štěpána (Osud Pilárikovský, 1666)
Ján Simonides – dielo Väznenie, vyslobodenie a putovanie – rozpráva o nútenom prechode do galeje do Neapola.
Ján Rezik – Prešovské popravisko postavené roku 1687 čiže Prešovská jatka – zaznamenáva popravy protihabsburských prívržencov.
V dôsledku napätej politickej situácii knihy protestantských autorov vyšli v zahraničí – exulantská literatúra.
Samuel Hruškovic – latinská autobiografická próza – Vita Samuelis Hruscowitz – vlastné trpké skúsenosti chudobného študenta, kt. si musel vzdelanie už od detstva ťažko vydobýjať.
Daniel Krman ml. - Itinerarium (Cestovný denník, 1709-1711), báseň Chvála budiž tobě, náš předobrý Bože, z tak velikého dobrodiní, česká gramatika – Základy slovenskej gramatiky (1704).
Dobrodružná próza – Móric August Beňovský – cestopisná próza – Pamäti a cesty grófa Mórica Augusta Beňovského – vyšla v angličtine, nemčine, francúzštine.
Zábavná próza – bájky, anekdoty, facécie – Ostrovtipné nápady a veliké cigánství i hádky.

Vedecká popularizačná literatúra
Podrobne: Matej Bel (1684-1749) – uznávaná osobnosť aj v zahraničí, polyhistor, rektor banskobystrického a neskôr bratislavského lýcea, očovský rodák. Písal vedecké články v latinčine, nemčine, maďarčine, češtine – pozornosť v nich venoval historicko-zemepisným, národopisným, hospodárskym a spoločenským otázkam. Opis súvekého Slovenska, vrcholné dielo encyklopedického zamerania Historicko-zemepisná vedomosť o novom Uhorsku – štyri zväzky (1735-1742) – opisuje niekoľko uhorských stolíc: prešporskú, zvolenskú, liptovskú, turčiansku, malohotskú. Vyslovuje sa o slovensko obyvateľstve s úctou a obdivom a zastáva ho pred osočovateľmi.

NOVODOBÁ SLOVENSKÁ LITERATÚRA (1780-1905)
Klasicizmus (17.-18.stor.)
Klasicizmus – umelecký smer, kt. vznikol a vyvrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV., rozšíral sa do celej Európy ako umenie prispôsobené potrebám dvornej spoločnosti. Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní prírody, čo je v nej podstatné a nemenné.
Klasicistická literatúra určila presné pravidlá, kt. bolo treba rešpektovať Rozlišovali sa na vysoké a nízke, nepripušťalo sa ich prelínanie. Vysoké: óda, elégia, epos, tragédia - vznešené námety, hrdinovia – príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži, vojvodcovia. Nízke: bájka, satira, komédia - komický živel, mohli si voliť námety aj zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti.
Vo vlastnej interpretácii lástky sa klasicisti orientovali na racionalistickú fiolozofiu Reného Descarta – „Myslím, teda som“.
Presné pravidlá tvorby klasicistickej poézie zveršoval roku 1674 v diele Básnické umenie – Nicolas Boileau-Despréaux – vyžadoval v ňom harmonickú súmernosť, logickú jasnosť, jednoduchosť sujetu, presnosť jazykového vyjadrovania a dodržiavanie štýlu.

Európska klasicistická lietaratúra (17.-18.stor.)
Najvýznamnejšie diela vznikli vo Francúzsku. Žáner Tragédia - Pierre Corneille, Jean Racine. Komediálny žáner – Jean-Baptiste Poquelin (známy pod pseudonymom Moliére).
Pierre Corneille – dráma Cid (1636).
Klasicistická dráma dodrživala tri jednoty: jednotu času, miesta a deja. Časté postavy rezonérov, kt. dej komentujú a vyjadrujú mienku autora. Typický verš – alexandrín.
Jean Racine – psychologická tragédia, v kt. dominujú osudové ľudské vášne, najmä ľúbostné - Faidra
Moliére – najväčší komediograf, napísal 33 komédií, vrchol tvorby: Misantrop a Lakomec-komédia v 5 dejstvách, dej v Paríži, Hrapagon je príslovečný lakomec.
Jean De la Fontaine – Bájky (1168-1694) – nadviazal na veľkých predchodcov (Ezop) – zbavil ich výslovnej mravnej poučnosti a podal názorný satiricky vyhrotený obraz doby, zastávajúc sa obyčajných ľudí a zdravého rozumu.

Osvietenstvo
Predstavuje vo vývoji literatúry a umenia pokrokové hnutie, kt. v 18.stor. ovládlo celú Európu, toto hnutie sa zakladalo na dôvere v „osvietený“ rozum a na pravde, poznanej buď rozumom alebo skúsenosťou. V Rakúsku vznikol osvietenský absolutizmus – podľa cisára Jozefa II., čiže slobodomyseľné hnutie v duchu zásad tohto cisárstva. Najvšeobecnejší a najdôležitejší znak osvietenského umenia – vzájomná súhra „rozumu a citu“, v jeho vývoji 2 estetické koncepcie – staršia (doznievajúci klasicizmus-zdôrazňuje racionálny prvok) a novšia (nastupujúci preromantizmus-vyzdvihuje individuálnosť ľudského citu a inštinktu).
Charles-Louis De Motesquieu, Jean-Jacques Rousseau, Denis Diderot. Francúzska Encyklopédia – na vznik dal podnet Diderot.
Didaktická a osvetovo-vzdelávacia tvorba, zameraná na výchovu čitateľov a občanov vecným a morálny poúčaním – anglická literatúra: Daniel Defoe- Robinson Crusoe, Jonathan Swift – Gulliverove cesty. Francúzsky osvietenec Voltaire – Candide alebo Optimizmus.