Literatúra ako umenie
Umenie – osobitná forma spoločenského vedomia a špecifický odraz, poznanie a pretváranie skutočnosti, je to súhrn umeleckých diel vytváraných v procese umeleckej činnosti, kt. má svoje zákonitosti a princípy.
Načo nám je umenie – odpoveď treba hľadať v spoločenských funkciách umenia
- umelecko-estetická funkcia – orientuje nás v prijímaní a chápaní autorských postojov a v spôsobe zobrazenia javov, preto hovoríme aj o hodnotiacej funkcii
- pretváracia funkcia – výchovne pôsobí na človeka, motivuje jeho rozhodnutia, myslenie a niekedy aj konanie
- zábavná, oddychová, rekreačná funkcia – dokáže pobaviť, potešiť, poskytne mu oddych, uvoľnenie

Diferencovanie umenia
Poznáme veľa druhov a žánrov umenia, medzi základné patrí výtvarné umenie – maliarstvo, sochárstvo, grafika; slovesné umenie – poézia, próza, dráma; hudba – vokálne a inštrumentálne skladby; divadelné umenie – tragédia, komédia, herecká tvorba, scénografia, réžia; rôzne druhy interpretačných umení.
Literatúra ako umenie je jedným z najstarších a najrozvinutejších umení, začiatky v antickom Grécku – slepý potulný básnik Hómer (9.-8. stor. pred n.l.) autor dvoch hrdinských eposov – Ilias a Odysea, až tento tvorca a neskôr aj ostatní autori vniesli do zobrazenia konfliktov, dejov, do dejových zápletiek i opisu vnútorných stavov postáv ľudský rozmer – napr. v Homérových eposoch majú napr. bohovia podobné cnosti a chyby ako ľudia.

Literatúra – názov pochádza z latinčiny zo slova littera (písmeno). V širšom slova zmysle pokrýva všetky slovesné diela rozmanitej povahy, t.j. neumelecké texty – vedecké, politické, právnické, náboženské, publicistické a iné ako aj umelecké. V užšom slova zmysle sa pod pojmom literatúra chápu iba diela umeleckej povahy, čiže texty vytvorené a napísané s estetickým zámerom. Delíme ju na vecnú a umeleckú.
Vecná literatúra súbor všetkých písomných prejavov okrem umeleckej literatúry. Delí sa na: odbornú, publicistickú a administratívnu – poskytuje informácie zodpovedajúce realite. Obohacuje človeka a neprináša estetické zážitky.
Umelecká literatúra vychádza takisto z reality, no predpokladom na umelecké zovšeobecnenie javov skutočnosti je fikcia, v kt. má prvoradú úloha fantázia tvorcu. Dôležité je aj estetické, obsahové a sémantické (významové) kritérium. Súčasťou je aj folklór – diela ústnej ľudovej slovesnosti. Umeleckú literatúru poznáme aj pod názvom krásna literatúra – čím sa jednoznačnejšie vyzdvihuje jej zámer vytvárať estetické hodnoty, vplýva na pocity krásy – nazýva sa aj beletria. Vplýva nielen na rozum človeka, ale aj na city.

Literárny systém a literárne podsystémy
Literárny systém – Jednotlivé literárne diela vyplývajú z talentu a usilovnej práce umelca, ako aj jeho životných skúseností a poznania zákonitostí literárnej tvorby, vytvárajú osobitnú sústavu, literárny systém. Je otvorený smerom k iným druhom umenia a čerpá od nich námety, témy, impulzy. Na druhej strane ovplyvňuje iné umelecké systémy napr. systém dramatických umení. Jeho podstatu tvorí umelecká literatúra s najvyššími estetickými i umeleckými kritériami a hodnotami. Literárny systém dopĺňajú a kompletizujú literárne podsystémy.
Literárne podsystémy
Vyznačujú sa osobitným poslaním v živote spoločnosti, čiastočne sa prekrývajú s esteticky a umelecky náročnou literatúrou, lebo plnia predovšetkým úžitkovú t.z. poznávaciu, zábavnú, výchovnú a inú funkciu.
Literárne podsystémy:
1. Populárna literatúra – literárne diela určené pre náročného čitateľa, populárnosť sa viaže na kultúrnu hodnotu diela, na jeho schopnosť komunikovať s čitateľom, je založená na dejovosti, emocionálnosti a senzačnosti, pričom využíva postupy umel. literatúry, zameranosť na neobyčajné životné osudy a hrdinstvá. V poézii sa obmedzila na historickú, baladickú látku alebo morálnu agitku (jarmočné piesne) a v 20. stor. na sociálnu tému (robotnícka poézia). Zaraďujeme sem diela napr. J. Nižnánskeho, J. Hrušovského, F. Urbánka, E. Bohúňa, J. Váha a i. Prekladovú populárnu literatúru reprezentujú diela napr. M. Simmela, A. Haileyho, I. Allendeovej, viaceré z nich sa stávajú bestselerom.
2. Dobrodružná literatúra – vyznačuje sa pútavým, dramatickým dejom vystupňovaným do nečakaných situácií a kolízií so silne zdôraznenými motívmi nebezpečenstva. Začiatky v antike (napr. Homérova Odysea), usiluje sa nahradiť autentický zážitok, ponúka sprostredkované vzrušenie, dočasný únik od každodennej reality do sveta ilúzie a fantázie. Diela slov.autorov napr. J.M.Hurbana-Olejkár, T.Vansovej-Kliatba, L.N.Jégého-Adam Šangala. Zahr.autori: J.London, J.Verne, A.Dumas a i.
3. Literatúra faktu – literárny podsystém s prevahou poznávacej funkcie, spracovanie vedeckých materiálov, faktov, historických i súčasných udalostí, skutkov, objavov. Ocitá sa na rozhraní medzi umeleckou a vecnou literatúrou. Má značný tematický rozptyl, čo vyplýva zo šírky vedeckého záujmu prírodných a spoločenských vied (história, archeológia, zemepis, národnopis, biológia, kultúra a pod.), aj spôsob literárneho sprístupnenia je rozdielny, niekt.diela majú dokumentárny, poučný alebo informatívny ráz, iné sú postavené na umeleckej analýze skutočnosti – životopisné rozprávanie, reportáž, cestopis, literárno-výtvarné knižné spracovanie a pod. Slov.autori: Ľ.Zúbek,V.Zamarovský.
4. Science-fiction – vedecko-fantastická literatúra, dej exponovaný do budúcnosti, obsahujú tzv. dynamický aspekt t.z. presvedčenie, že svet sa mení pôsobením ľudského intelektu, že to čo je napísané, sa skutočne môže stať. Postavy reprezentujú isté spoločenstvo, často sú poslami a vyslancami celého ľudstva – delíme na tvrdú SF (Hard SF) kladie dôraz na techniku, vedu a mäkkú väzbu (Soft SF) – prenik do psychiky postáv. J.Verne-Cesta na mesiac,H.G.Wells-Stroj času, anglo-americkí a ruskí autori – R. Bradbury, C.Clarke, I.Asimov, A.Beľajev), českí autori-K.Čapek, slov.autori-J.Hrušovský.
5. Literatúra pre deti a mládež – orientuje sa na tvorbu pre vekovo ohraničený okruh čitateľov – deti a mládež – spravidla do 14-15 rokov, vznikla v 18. a 19. stor., keď sa postupne presadzovalo aj všeobecné zákl. školské vzdelanie. Súčasť národnej literatúry koncom 19. stor. a začiatkom 20.stor. – Ľ.Podjavorinská, M.Rázus, J.C.Hronský, M.Hranka, F.Kráľ, J.Bodeneka a i.
6. Slovensný folklór – zahŕňa umelecké výpovede ľudu, je súhrnom ľudovej kultúry, kultúry dedinského človeka. Termín folklór sa využíva na označenie všetkých druhov ľudovej tvorby. Slovenský folklór je užším pojmom folkloristiky a samostatnej spoločenskovednej disciplíny národopisu, je výsledkom živých kontaktov a vzťahov s inými príbuznými umeniami. Nachádzajú sa v ňom episcké, lyrické a dramatické žánre. Známe sú aj prechodné žánrové formy, zmiešané slovesno-hudobné adramaticko-choreografické.