referaty.sk – Všetko čo študent potrebuje
Klement
Sobota, 23. novembra 2024
Ernest Hamingway: Zbohom zbraniam
Dátum pridania: 08.04.2005 Oznámkuj: 12345
Autor referátu: Collin2005
 
Jazyk: Slovenčina Počet slov: 2 035
Referát vhodný pre: Gymnázium Počet A4: 6.2
Priemerná známka: 2.95 Rýchle čítanie: 10m 20s
Pomalé čítanie: 15m 30s
 
Literárny smer: Svetová literatúra medzi dvoma svetovými vojnami.

Literárny žáner: Epický žáner - román so životopisnými prvkami

Kompozícia: Členenie diela na kapitoly

Jazyk literárneho diela: Vety sú dlhé, v priamej reči používa krátke odpovede, s prvkami hovorového jazyka

Hlavná myšlienka: Pôvodne chcel pomôcť vojne, ako spravodlivej veci, na fronte bol však ťažko ranený a vtedy pochopil, že vojna je protiľudská záležitosť. V nemocnici sa rozhodol dezertovať z vojny - „DAŤ ZBOHOM ZBRANIAM“.

Použitá literatúra: E. Hemingway – Zbohom zbraniam

Hlavné postavy: Frederick Henry - hlavná postava, americký dobrovoľník pracujúci ako sanitár v talianskej armáde

Poručík Rinaldy - chirurg a zároveň najlepší priateľ Henryho

Catherine Barkleyová - anglická ošetrovateľka, priateľka Henryho

Helen Fergusonová - ošetrovateľka a kamarátka Catherine

Keď sa vrátil na front, ešte stále bývali v tom istom meste. Býval na izbe s poručíkom Rinaldim.
„Ciaó!“ povedal „Ako si sa mal?“
„Výborne.“ Podali sme si ruky a on ma objal a bozkal..
„Uf!“ povedal som.
„Si špinavý,“ povedal mi. „Mal by si sa umyť. Kde si bol a čo si robil? Hneď mi všetko porozprávaj!“
„Pochodil som všetko. Miláno, Florenciu, Rím, Neapol, Villu San Giovani, Messinu“.
Rinaldi pochádzal z Amalfi.
Ráno bol Henry prezrieť ambulancie a zistiť, či je všetko v poriadku. Keď sa vrátil na izbu, Rinaldi ho presvedčil, aby s ním išiel navštíviť slečnu Barklyovú.
Dva dni bol Henry preč na stanovištiach. Keď sa vrátil domov, bolo už neskoro a so slečnou Barklyovou sa stretol až na ďalší deň. Musel čakať v kancelárii lazaretu. Potom sa išli prejsť do parku, kde si navzájom vyznávali lásku.

- Vedel som, že Catherine Barklyovú nemám rád, ani som nepomýšľal, že ju budem mať rád. Toto je hra ako bridž, lenže miesto vyhadzovania karát hovoríš to, i ono.

Na ďalší deň boli všetci v jedálni, pili a dobre sa zabávali. Keď mal Henry vypité, spomenul si, že má navštíviť Catherine. Rozlúčil sa so všetkými, ale vonku ho zastavil Rinaldi, že v takom stave ho za Catherine nepustí. Zohnal mu trochu kávy a potom ho šiel odprevadiť. Vo vile si sadol do prijímacej izby a čakal, že príde Catherine. Prišla však slečna Fergusonová a tá mu oznámila, že Catherine sa necíti dobre a nemôže sa s ním stretnúť.

- Vyšiel som von a zrazu som sa pocítil osamelý a prázdny. Návštevu u Catherine som bral veľmi naľahko, trochu som sa opil a takmer som zabudol prísť, ale keď som sa s ňou nezišiel, cítil som sa osamelý a prázdny.

Na druhý deň popoludní sa dozvedel, že večer na rieke podniknú útok a že tam musia ísť štyri autá. Cestou tam sa zastavil u Catherine, ktorá mu pre šťastie darovala svätého Antonka. Pri rieke ich zasiahlo. Henrymu pri zásahu zišlo koleno na holeň, Passini bol mŕtvy a Gordini bol už na obväzišti. Manera a Gavuzzi odniesli Henryho na obväzište, kde ho ošetrili. Zaviezli ho do poľného lazaretu, kde ho navštívil Rinaldi a po ňom Kurát. Na druhý deň ráno odišli do Milána do americkej nemocnice.
Vyložili ich na nákladnej stanici a do nemocnice ich odviezla ambulancia. Tam Henryho uložili do jednej z prázdnych izieb. Neskôr ho prišla navštíviť Catherine.

- Nemohol som uveriť že je naozaj tam, pevne som ju držal pri sebe. Boh vie, že som sa nechcel do nej zaľúbiť. Nechcel som sa zaľúbiť do nikoho. Ale boh vie, že som sa, a ležal som v posteli v izbe milánskej nemocnice a najrozmanitejšie veci mi prešli hlavou, ale cítil som sa úžasne.

Na poludnie prišiel lekár, ktorý ho vyšetril a po rontgene usúdil, že operovať ho musí hneď na druhý deň. Keď sa Henry po operácii zobudil, prišla ho navštíviť slečna Fergusonová.
„Prídete nám na svadbu?“ opýtal som sa jej.
„Vy sa nevezmete.“

„ Vezmeme.“
„Nie, nie.“
„Prečo ?“
„Prv než sa vezmete, poškriepite sa.“
„Nikdy sa nebudeme škriepiť.“
„Ešte to príde.“
„Nebudeme.“
„Tak umriete. Poškriepite sa, alebo umriete. To je tak medzi ľuďmi. Neberú sa.“

Celé leto trávil Henry s Catherine. Chodievali do parku, reštaurácií a spolu trávili každú noc. V septembri nastali prvé chladné noci. Boje na frontoch išli veľmi zle. Dovolenka sa Henrymu začínala v októbri, keď sa skončilo liečenie. Henry porozprával Catherine o svojich listoch a o dovolenke.
„To je úžasné“ povedala. „Kde chceš odísť?“
„Nikam, tu chcem ostať“
„To je hlúposť.“
„Ty si naozaj skvelá.“
Bola akási nepokojná a nervózna.
„Čo ti je Catherine?“
„Bojím sa, že budeš nešťastný, alebo že sa budeš trápiť.“
„Nie nebudem sa.“
„Tak dobre, budem mať dieťa, milý môj. Už sú tomu bezmála tri mesiace. Netrápiš sa, však? Prosím, netráp sa, to nesmieš:“
„Dobre“

Večer, keď sa mal vrátiť na front, poslal vrátnika aby mu obsadil miesto vo vlaku. Keď sa rozlúčil v nemocnici, odišiel za Catherine. Po večeri s ňou išli do luxusného hotela. Vlak odchádzal o polnoci a keď sa lúčil s Catherine, už ho čakal koč.
„ Zbohom, milý môj!“
„Zbohom,“ povedal som. „Dávaj dobrý pozor na seba a na malú Catherine!“
Do Gorizie išiel z Udine na kamióne. Vo vile, kde býval, stretol majora. Ten ho poslal do izby vyspať sa po tom, ako mu oznámil, čo ho čaká. Neskôr už prišiel Rinaldi. Zvítali sa a išli sa navečerať. Po večeri sa Henry a Kurát zhovárali na izbe.
„Možno sa niečo stane,“ povedal som. „Ale to sa stane len nám. Keby sa tak cítili ako my, bolo by dobre. Ale oni nás nabili. Oni sa ináč cítia.“
„Mnohí vojaci sa tak vždy cítia. To nie preto, že ich zbili.“
„Zbili ich už na samom začiatku. Zbili ich, keď ich vzali z ich polí a dali do armády. Preto je sedliak múdry, že je porazený na samom začiatku. Dajte mu moc a uvidíte, aký je múdry!“
Na ďalší deň ráno odišiel prv, než svitlo. Stretol sa s Ginom, ktorý mu ukázal, ako to tam beží. Henry mal od neho prevziať autá. V ten deň večer sa ponáhľali vyprázdňovať lazarety. Neskôr sa dostali k vile, kde našli odkaz, aby autá naložili materiálom a išli ďalej. Kým sa vydali na cestu, najedli sa v kuchyni.
Opisuje upchatú cestu z mesta cez pole pomedzi živý plot ako odbočili z kolóny a dostali sa na sedliacky dvor. Tu sa najedli syra, jabĺk a napili vína. Neskôr sa čatári ozvali, že by mohli ísť ďalej Cesta bola veľmi blatistá a nanešťastie sa im podarilo uviaznuť v blate. Keď čatári zistili, že sa s tým nedá nič robiť, zobrali sa a odišli bez slova. Henry kričal na nich, aby sa vrátili, ale oni sa ešte viac rozutekali. Jedného stihol postreliť do nohy, ale druhý ušiel cez živý plot do poľa. Autami sa ďalej ísť nedalo a na cestu do Udine sa vydali pešo.
Dostali sa na cestu, ktorá viedla k rieke. Bol tam dlhý rad opustených nákladných áut a vozov. Nikoho tam nebolo. Prešli cez most a pokračovali ďalej po násype. Zrazu na nich niekto


vystrelil z bočnej strany násypu. Strela zasiahla Ayma. Piani a Bonello si dosť ponadávali a dostali strach, kto umrie ďalší. Dostali sa k sedliackemu domu, ktorý si dôkladne prezreli. Nakoniec prespali v senníku. Na ďalší deň sa dostali k brehu Tagliamenta. Tam na druhom konci stáli dôstojníci, ktorí svietili baterkami na každého a vojenskí policajti všetkých kontrolovali. Keď to zistil Henry, skrčil sa a pomedzi všetkých vojakov sa pretlačil k brehu rieky, kde sa potkol a spadol do vody. Dôstojníci si to všimli a začali po ňom strieľať. Netrafili ho, no on bol pod vodou. Keď začalo svitať, dostal sa na breh, očistil sa a pustil sa popri kanáloch k trati, kde počkal na vlak. Podarilo sa mu naň naskočiť a skryť sa medzi delá pod plachtu. Ležal na dlážke a chvíľu myslel na Catherine a pri tom si uvedomoval, že na ňu nesmie toľko myslieť, inak zošalie.
Z vlaku zoskočil v Miláne, kde sa v jednej vinárni naraňajkoval a o fronte porozprával s majiteľom. Potom išiel hľadať Catherine do nemocnice, no tam sa dozvedel, že odišla do Stresy. Medzi tým stihol navštíviť kamaráta Simonsa.
„Som v kaši, Sim,“ povedal som.
„To som aj ja“ povedal.
„Nie,“ povedal som. „Aká by to bola procedúra dostať sa do Švajčiarska?“
„Taliani by ťa nepustili a švajčiari ťa budú internovať.“
„A ako sa to robí?“
„Je to veľmi jednoduché. Môžeš ísť kam chceš. Myslím, musíš sa hlásiť alebo niečo takého.“
„To nie je také jednoduché. Najprv musím ísť do Stresy.“
Dal som sa na cestu do Stresy. Tam v malom hoteli, vedľa železničnej stanice našiel večerať Catherine s Fergusonovou. Na druhý deň Catherine prosila Henryho, aby ušli.

Catherine išla na druhý deň popri jazere do malého hotela k Fergusonovej a Henry sedel v bare a čítal noviny. Neskôr mu barman oznámil, že v hoteli je ubytovaný 94-ročný gróf Greffi, ktorý ho pozýval na biliard.
Nasledujúcu noc sa Henry zobudil na klopanie na dvere. Bol to barman, celý premočený od dažďa, ktorý ho prišiel varovať, že ráno ho prídu zatknúť. Medzi tým sa Catherine zobudila a všetko vypočula. Barman im ponúkol pomoc. Požičal im čln na útek do Švajčiarska.
Vesloval v tme a viedol čln tak, aby im vietor dul do tváre. Snažil sa, aby išli popri brehu, bál sa, že sa stratia. Vesloval celú noc. Keď začínal deň, boli celkom blízko brehu. Vystúpili na breh a hladní zamierili do najbližšej reštaurácie.
„Myslím, že čoskoro nás zatknú.“
„Nezáleží na tom, milý môj. Najprv sa naraňajkujeme. A veď nám nič nebudú môcť vykonať. Ja som zachovalá britská občianka a ty americký občan.“
„Máš pas, nie?“
„Pravdaže. Nezhovárajme sa o tom! Tešme sa!“
„Ja sa už nemôžem viac tešiť,“ povedal som.
Po raňajkách ich zatkli. Poručík si prezrel všetky ich doklady. No už z nejakého dôvodu ich museli poslať do Locarna. Cestovali v koči s vojakom. V Locarne k nim boli zdvorilí pri vyšetrovaní, pretože mali doklady aj peniaze. Keď ich pustili, rozhodli sa, že pôjdu do Montereux.

Nikoho tam nepoznali. Bolo tam mnoho veľkých hotelov a obchodov. Nakoniec sa nasťahovali do domu ku Guttingenovcom. Ľudia si ich tam obľúbili a vždy ich radi videli. V polovici januára sa zima ustálila v jasné chladné dni a v ostré chladné noci. Chodievali na prechádzky po cestách, cez mesto a v okolí domu. Bývali vo veľmi peknom prostredí a zakaždým keď išli von, bola to pre nich zábava.
Po troch dňoch dažďa sa nedalo chodiť ani na prechádzky, pretože bolo príliš blatisto a mokro. Na ďalší deň ráno sa rozhodli zísť do mesta. Nasadli na vlak z Montereux do Lausanne. Tam sa ubytovali v hoteli. Henry si kúpil noviny a tam čítal.

- Bol marec 1918 a vo Francúzsku sa začala nemecká ofenzíva.

Catherine si nakúpila veci, čo potrebovala pre dieťa. Henry chodieval do telocvične, kde boxoval, aby mal trochu telesného pohybu.
Vedeli, že dieťa príde každú chvíľu a v oboch to budilo pocit, že ich niečo ženie a že keď sú spolu, nesmú strácať čas.
Raz ráno sa Henry zobudil a počul Catherine, ako sa hýbe v posteli od bolestí. Zavolal taxík a išli do nemocnice. V príjímacej miestnosti bola žena, ktorá si zapísala všetky údaje o Catherine.
Lekár po podrobnej prehliadke zvážil, že najlepší by bol cisársky rez. Asi o hodinu prišli po Catherine dve sestričky s neznámym lekárom. Rýchlo ju previezli do operačnej sály. Po dlhom čase vyšiel lekár so sestričkou, v rukách držali novorodeniatko a rýchlo sa s ním ponáhľali do druhej miestnosti.

-Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit.

Po chvíli vytisli vozík a rýchle s ním prešli po chodbe. Catherine uložili do postele a až vtedy ju mohol Henry ísť pozrieť. Neskôr sa chcel porozprávať so sestričkou.
„Co je s dieťaťom?“ opýtal som sa.
„Vy neviete?“
„Nie!“
„Nebolo živé, nemohli ho prebudiť k dýchaniu. Pupočnú šnúru mal stiahnutú okolo krku, alebo niečo také.“
„Tak je mŕtvy.“
„Áno, myslela som si, že viete.“
„Nie!“
„Bude lepšie ak sa vrátite k madame.“
Videl Catherine ležať na posteli celú bledú. Díval sa na ňu a v mysli sa modlil aby neumrela.
Potom ho sestrička poslala navečerať sa. Keď sa vrátil z večere, oznámila mu, že Catherine silno krváca a nedá sa to zastaviť.
Henry vošiel do izby a ostal pri nej až kým neumrela. Neskôr z izby vyhodil obe sestričky.

-Keď som ich vyhnal von a zatvoril dvere a zhasol svetlo, aj tak to bolo na nič. Bolo to ako lúčiť sa so sochou. Po chvíli som vyšiel von, pobral sa z nemocnice a v daždi som sa vracal k hotelu.
 
Zdroje: E. Hemingway – Zbohom zbraniam
Copyright © 1999-2019 News and Media Holding, a.s.
Všetky práva vyhradené. Publikovanie alebo šírenie obsahu je zakázané bez predchádzajúceho súhlasu.