D o m o v  s ú  r u k y, n a  k t o r ý c h  s m i e š  p l a k a ť

Báseň sa skladá z tridsiatich strof (15, 3, 9, 3, 4, ... veršov) – nemajú žiadne usporiadanie. To je autorovým typickým znakom – v podstate píše spontánne strofy ako mu to tématicky vyhovuje a píše rôzne dlhé verše (niektoré majú len jedno, dve slová) pre vyjadrenie pocitu – takéto grafické členenie vplýva na čitateľa a cíti z nich naliehavosť výpovede autora o jeho pocitoch.

Téma: cez tragédiu trinásťročného židovského dievčatka vyjadruje odsudovanie druhej svetovej vojny a fašizmu

Minipríbeh:

V úvode básne nám Válek predstavuje profesora dejepisu Ivana Hrozného ktorý si zobral život za podivných okolností. Autor si potom spomína na časy, keď chodil do školy a na hodiny dejepisu tohto profesora. Bude to iste tak, ako nám hovorieval: že totiž dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia. (týmto výrokom nadväzuje na predchádzajúce myšlienky, kde spomína Johannesa Althausa, ktorý celý život rozvíjal myšlienku o zvrchovanosti národa, a o 300 rokov neskoršie sa čosi stalo s hranicami nášho štátu – rozdelenie republiky – teda udalosti sa prispôsobili vôli génia).

Zrazu však zabúda na smrť profesora a spomína na jeho hodiny ako na jedinečnú príležitosť byť so svojou láskou. Ale mne bolo v tom čase všetko ľahostajné. Hrával som futbal a miloval Helenu Daňkovú z III.B. Lenže Helena musela opustiť Slovensko po rozdelení republiky lebo bola Češka. Keď prišiel raz do triedy, už tam nebola – V ten deň si niesla svoje české meno do Prahy. Vo veršoch Aj trinásťročné lásky majú svoje dejiny, krvavé a ako voda smutné spisovateľ naznačuje blížiacu sa tragédiu, o ktorej sa dozvedáme neskôr – Napokon, to pekné české meno bolo celkom nanič. Čoskoro sa mnohým znepáčila jej olivová pleť. Helena bola Židovka. A tak sa naplnili slová latinskej piesne: „Mement, homo, qua urvis es, et in pubverin, reberteris“. (Pamätaj človeče, prach si, a na prach sa obrátiš). Tak sa teda obrátila na prach. Autor zaujímavým spôsobom zobrazil zvrátenosť doby keď hovorí „Pivoňky rastú koreňmi nahor a zástavy vejú pod kvetmi“

Veci sa ďalej vyvíjali normálne. – Chlapec rástol a pretože dejiny vytvára sila osobnosti a udalosti sa len prispôsobujú vôli génia, rozhodol sa František kaplánek, šofér Červeného kríža, a jemu podobní, každý s kvapkou cudzej krvi v rodnom liste, že premenia beh sveta v miestnom meradle. Akoby chcel vyjadriť nesúhlas, odsudzenie vojny (lebo Červený kríž je istým symbolom poslednej snahy v lepší a šťastnejší svet, posledná snaha ešte zachrániť ľudské životy, ktoré by mohli ten lepší svet vytvárať). Pretože vojnu cítiť z nasledujúcich veršov – V tejto súvislosti si spomínam na istú báseň trocha sentimentálnu (nádych určitej irónie - vojna môže byť sentimentálna z istého hľadiska, ale básňou určite nie je – kontrast). Počul som v nej padať nočné motýle na sklá okien ako dážď a kamene (nočné motýle – symbol tmy, strachu, hrôz; pád na sklo ako kameň – výstrely).
Napriek kontrastom a odsudzovaniu vojny Válek Františka Kaplánka urobil tým v podstate zlým človekom, lebo sa dal na stranu fašizmu (... beh sveta v miestnom meradle – teda v tom, čo práve vládlo - fašizmus)

V ďalšej časti do „príbehu“ náhle vstupuje matka. Prekročiť ten strach, otvoriť dvere a vidieť, čo sa robí! Matka! Matka! Čižmy na schodoch. Čižmy prinášajú matke akési utrpenie lebo jej zobrali blízkeho, sú symbolom pochodujúcich vojakov. Matku zobrazuje pri rôznych činnostiach A potom doma kvety polievala, drhla prah dlážky, strážila lesk okien a večne mala obe ruky prázdne – ruky mala prázdne, a srdce tiež, chýbal jej ktosi blízky koho jej zobrala doba – zostal jeden tanier čistý. To bola práve tá zvrchovanosť národa: ruky, ruky. Tento verš je možné chápať aj ako poukázanie autora na výsledok myšlienok o zvrchovanosti národov dávneho „génia“ – čo spôsobili – vojnu, smrť a utrpenie, ale aj kontrastne s týmto vyjadrením ako silu národa bojovať za svoju nezávislosť i za cenu života. Obe tieto vyjadrenia sú dokumentované aj v ďalších veršoch – Ruky volajúce o pomoc, čierne kmene spáleného lesa, nad ktorým ani plavá žlna neprepláva, len sprostáčik vietor tam zdvíha škridlu popola.

V ďalšej časti básnik hovorí o tom, že všetko má svoj začiatok a koniec, no hlboko v hrdle stále zostáva horká chuť mandlí, prehltnutých so soľou. Vo veršoch Miláčik, neplač ... ak sa ťa budú pýtať povedz: Neviem, moja pamäť je zrkadlo, na ktoré mi dýchli. (hovorí, že by sme sa nemali oddávať trpkým spomienkam ale ísť životom ďalej a radšej zabúdať – Kúpim ti glóbus, čo sa pekne krúti, a budeme cestovať. Sedem mŕtvych oceánov podomieľa brehy pamäti.
Ale na druhej strane Osienčim, Kremnica a Lidice by mali byť výkričníkmi a ľudstvo by malo zabrániť ich opakovaniu - bude stará studňa a bude vedro krvi. Nepi z nej. Krv nie je voda, nepi z nej. Súčasne sa vracia k Františkovi Kaplánkovi a jemu podobným ľuďom, ktorí sú spravodlivo potrestaní a kričia „je nám tu zima, chceme ísť domov“.

V závere básne dominuje motív domova a rúk. Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Skryjú tvoju tvár, vlhkú od potu a od sĺz. Môžu pritúliť, zachrániť a zohriať.
(domov poskytuje istotu, úkryt pred zlým svetom, ochranu a teplo pokoja) ale aj priložiť prsty na hrdlo a stisnúť. (no tiež môže byť zradcom, zničiť naše myšlienky, rodosť, život, náš pocit istoty, pretože sa doň môžu „prevteliť“ nežiadúce negatívne prvky – vojna, fašizmus, ľudia sledujúci vlastné záujmy (ako napr. Kaplánek a jemu podobní).

Posledné dvojveršie básne - Každý deň si uväzujem kravatu, každý deň myslím presne na to isté. – vyjadruje, že človek nie je schopný zabudnúť na takúto minulosť, no každý deň vstáva s odhodlaním na to nemyslieť a nedať najavo, že si také niečo ešte vôbec pamätá – symbolické uväzovanie kravaty.

Znaky:
- motívy:
o lásky a šťastia:
 už pred prvou púnskou vojnou sme sa držiavali tajne za ruky a o 7 strán ďalej som ...
 cez telocvik sme sedávali na oknách, knísali nohami
• z veršov cítiť bezstarostnoť čistej detskej lásky
o nešťastia:
 nevidel som život, ako sa obracia k nám chrbtom
 položil som nohu na xylolit ako do horiacej trávy (podlaha sa mu zdala byť horúca, keď musel vstúpiť do triedy, kde už ona nebola, cítil oheň v duši, hnev, úzkosť, trápenie,..)
 myslel som, že to bola nevyhnutnosť osudu alebo vôľa bohov, proste čosi ako náhly pád jablka na ostie noža
 v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd (žiadny svit čohokoľvek, žiadny náznak nádeje)
o základným dvojmotívom je človek a svet:
 prezerala si ich večer pod lampou, prekvapená, prikladala ich k sebe a odťahovala, prikladala, odťahovala. Čo bolo medzi nimi nikomu nepovedala. To bola práve tá zvrchovanosť národa: ruky, ruky
• vplyv sveta na človeka, tu práve na matku
 ale v tom období, v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd, počuli ľudia iné veci
- nepatetický návrat k vojne:
o ľudia počuli ... presýpanie piesku v okenných tablách, zúfalé úsilie stola vrásť do dlážky, ... ostrý výkrik sviec
o šialená noc sedí na streche a vypiskuje na deravom komíne
 všade číha vojna a je krutosti a nevyhne sa jej nikto, ani v dome sa nezachráni, lebo má „deravý komín“
o krv Osvienčimu, krv Kremničky, krv Lidíc
- zachytáva všetko, čo sa dá vnímať zmyslami
o siahol si na život a ani nezaplatil nájomné. A že tam tak visel a že tam tak visel ten uličník a na celý svet vyplazoval jazyk, to sa mu nedá odpustiť (v tomto vyjadrení samovraždy učiteľa je aj istá irónia, sarkazmus)
o ako matka upratovala, ako si prezerala svoje prázdne ruky, glóbus, čo sa pekne krúti (symbolické vyjadrenie plynutia času, života), uväzovanie kravaty

- metafory:
o plná hrsť voňavého vzduchu
o niesla si svoje české meno do Prahy
o čosi ako náhly pád jablka na ostrie noža (ako bodnutie dýkou do srdca, zacítil ukrutnú prenikavú bolesť po tom ako bol so svojou láskou šťastný – melancholickosť
o Ale v tom období, v nociach úplného zatemnenia Mesiaca a hviezd, počuli ľudia iné veci ... zúfalé úsilie stola vrásť do dlážky (absolútne ticho a prázdno, lebo stôl nemôže vrásť do dlážky, to sa nedá ani počuť, je to niečo ako absolútna bezmocnosť ľudí sa vôbec o niečo snažiť, niečo hovoriť, vôbec na ciečo myslieť v tom období začiatku vojyn)
o plechová sláva nedeľného obeda (taniere)
o čierne lampy hviezd
o strážila lesk okien

-prirovnanie:
o dejiny krvavé a ako voda smutné
o dupocú ako zlostné deti na výlete za mestom (František Kaplánek a jemu podobní – nepáči sa im ako skončili ale ako aj zlostným deťom nie je nič platné sa rozčuľovať alebo prosíkať, tak isto to nepomôže už ani im)
o hlavu má naklonenú, akoby uhýbal pred úderom

-epiteton:
o voňavý vzduch
o modravý lesk vlasov
o osamelá voda na tvári (slzy, ktoré nikto nevidí)

Vlastný názor na dielo:

Po prvom prečítaní mi Válkove básne ani nepripadali ako básne, nerozumela som im. Uvedomila som si však, že každý spisovateľ má právo na svoj názor, štýl písania, na vyjadrenie pocitov svojským spôsobom. Nepublikovali by, keby ďalším generáciám nechceli zanechať svoje posolstvo, aby pochopili, aký život v tých dávnych časoch postihoval ich predkov.
V básňach, ktorými som sa bližšie zaoberala, som našla skryté myšlienky, ale nepodarilo sa mi to pri všetkých veršoch. Určite nie nadarmo kritici a spoluautori napísali o ňom, že počíta s inteligenným čitateľom. Z každého verša, z každej strofy, z každej básne vyžaruje pre Váleka typická jasná a zároveň mnohovýznamná básnická reč – každý ju môže pochopiť úplne inak, naliehavosť výpovede, spontánnosť a melanchóliu.
Ale musím sa priznať, že aj napriek tomu, že jeho básne majú určitý zmysel, že majú určitú básnickú krásu, ma tento autor nie veľmi oslovil, pretože písal veľmi zložito a ťažko sa dá pochopiť.