Svetozár Hurban-Vajanský sa na začiatku osemdesiatych rokov stáva jednou z vedúcich postáv nastupujúcej generácie realistických spisovateľov a organizátorov kultúrneho a literárneho života.
Bol najstarším synom významného predstaviteľa štúrovského ideového a revolučného hnutia, prozaika Jozefa Miloslava Hurbana, čo malo vplyv na formovanie jeho vnútorného myšlienkového sveta. Na štúdiá odchádzal so starostlivou rodinnou výchovou a hrdým národným sebavedomím. Gymnázium navštevoval v Modre, Těšíne, Stendale pri Berlíne a v Banskej Bystrici, kde aj maturoval. Právnickú akadémiu absolvoval v Bratislave a Pešti. Pracoval ako advokát v Skalici, Námestove a v Liptovskom Mikuláši. Už v mladom veku sa Vajanský (autorom jeho pseudonymu je Viliam Pauliny-Tóth) pokúšal o vlastnú básnickú tvorbu, no s malým úspechom

Vajanský sa postupne prepracoval k próze, ktorá sa stretáva s pozitívnym i negatívnym prijatím a hodnotením. Viditeľným začiatkom v tejto oblasti je súbor siedmych žánrovo rôznorodých besedníc Obrázky z ľudu. Z nich črta Na Bašnárovom kopci (1880) sa stala azda najvernejším prejavom jeho vzťahu k ľudu. Osnovu práce autor zakladá na vlastnej skúsenosti. Staršia žena mu na ceste zo západoslovenských kopaníc vyrozpráva, ako ju ženatý syn, ktorému dala celý majetok s tým, že ju v starobe zaopatrý, vyhnal z domu. Vec zverila súdu a advokátom, no ani tu nepochodila. Próza nakoniec vyznieva v neprospech poslucháča a rozprávača v jednej osobe, keď kopaničiarka aj jeho, ako všetkých ostatných pánov, pokladá za príživníka, čo hľadá iba vlastný prospech.