O genéze Mníšky sa dozvedáme z ukážky Grimmovej Literárnej korešpondencie. Skupina priateľov, medzi nimi Diderot, Grimm, Holbach a iní, zatiahli do svojho klanu istého markíza de Croismare. Keď ten r. 1758 odišiel za určitými povinnosťami na svoj zámok do Caen a dlho sa nevracal, rozhodli sa priatelia, aby ho primali k návratu, zosnovať tragickú príhodu na základe skutočnej udalosti. Niekoľko mesiacov predtým sa veľa hovorilo o istej mníške Margarite Delamarrovej z
Longchamp, ktorú proti jej vôli poslali do kláštora. Aféra mala veľký ohlas a samotný markíz de Croismare osobne intervenoval u niekoľkých poslancov parlamentu v jej prospech. Nakoniec však mníška proces predsa prehrala. Diderot a jeho priatelia sa rozhodli oznámiť markízovi, že spomínaná mníška utiekla z kláštora a uchýlila sa k istej pani Madinovej do Versailles. Pod menom tejto panej mu písali listy. Ich zámer ale nevyšiel, pretože markíz, namiesto toho, aby sa vrátil, ponúka mníške miesto komornej. Diderot sa teda rozhodne nainfikovať svojej fiktívnej postave chorobu, ktorej podľahne. Táto hra vyjde najavo po náhodnom stretnutí markíza de Croismare s pani Madinovou, ktorá o celej záležitosti nič nevedela. Diderot však téme podľahne. Prebúdza sa v ňom spisovateľ, chce dať téme literárnu formu. S veľkou vervou sa pustí do písania príbehu. Nanešťastie, jeho zápal zhasol tesne pred dokončením románu. Diderot ho ani nechcel publikovať. Román Mníška vyšiel po autorovej smrti. Ústrednou myšlienkou Mníšky je kritika náboženskej morálky (dielo po svojom vydaní zohralo významnú úlohu v protináboženskom boji), ale najmä kritika spoločnosti. Kláštory totiž už od stredoveku dovoľovali šľachtickým a buržoáznym rodinách zbaviť sa nežiadúcich, chorých či odvrhnutých dcér. Svetoznáme dielo bolo roku 1966 sfilmované. Diderot okrem literárnej činnosti písal aj diela filozofické, estetické, moralizujúce pamflety a zaujímal sa aj o vedné odbory.

· obsah:
Vlastný román je vykreslený ako list pre pána de Croismare od mníšky, ktorá mu rozpisuje svoj príbeh a žiada ho o pomoc. Hlavná postava, Zuzana Simoninová žije s rodičmi a dvomi sestrami. Otec si pri nej nie je istý svojím otcovstvom, preto Zuzana cíti, že rodičia svoju lásku medzi deti nerozdeľujú rovnako. Keď má 16 rokov, posielajú ju do kláštora Panny Márie. Tam jej navrhnú, aby sa stala mníškou. Za dôvod uvádzajú, že jej rodičia sú finančne príliš vyťažení a že Zuzane už nemôžu zabezpečiť nijakú budúcnosť. Zuzana sa teda, s odporom, stáva novickou a na zloženie sľubu dostáva odklad dva roky. Cíti sa opustená a zradená rodičmi a veľmi ťažko sa vyrovnáva s kláštorným životom. Po uplynutí stanovenej doby Zuzane určujú deň jej sľubu, cez to, že vedia, že ona nemá vzťah k mníšskemu stavu. Keď prichádza k tomu dňu, Zuzana spraví pred oltárom veľký rozruch svojím ráznym odmietnutím kláštorného života, načo ju ihneď odvádzajú a doma zatvárajú do nového väzenia, do jej vlastnej izby. Tu trávi ďalších šesť mesiacov, v priebehu ktorých sa dozvedá a nadobro zmieruje s tým, že nie je dcérou muža, ktorého pokladala za otca. Vysvetľujú jej, že nemá nárok na dedičstvo a že musí odísť z rodičovského domu. Zúfalá teda prestáva vzdorovať a stáva sa mníškou v kláštore Longchamp. Cíti sa zle, ale nachádza útechu u matky predstavenej. Tá však časom zomiera. Rovnako aj jej „otec“ a matka. Nová predstavená v kláštore je zlá a malicherná. Atmosféra sa mení na osočovanie a nenávisť.

Predstavená Zuzanu nemá rada a snaží sa jej strpčovať život. Zuzana podáva žiadosť na súd o napadnutie platnosti jej sľubu. Veľmi túži po slobode, ktorú obetovala nedobrovoľne. Najíma si advokáta. Keď sa o tom dozvedajú v kláštore, cítia to ako zradu. Všetci sa pod vedením predstavenej zjednotili, pozerajú na Zuzanu ako na vyvrheľa, jej čin vyhlasujú za kacírstvo. Mníšky majú zakázané sa s ňou zhovárať, akokoľvek jej pomáhať, približovať sa k nej. Dochádza to do extrému, kedy jej odmietajú dávať jedlo alebo jej do neho sypú špinu, upierajú jej základné životné potreby ako spať na posteli, nosiť teplé oblečenie v chladnom počasí, niektoré sestry jej dokonca pľujú do tváre. Z pekla jej pomáha až generálny vikár, ktorý dáva potrestať predstavenú. Zuzana svoj proces prehráva, jej sľub nie je zrušený. Od tej chvíle rezignuje, nemá chuť k životu. Vďaka advokátovi ju aspoň prekladajú do kláštora svätej Eutropy v Aparjone. Tu sa na ňu upriamila predstavená svätej Eutropy. Stále vyhľadáva jej spoločnosť, dotýka sa jej. Jej náklonnosť však Zuzane začína byť nepríjemná. Zdôveruje sa o tom kláštornému spovedníkovi. Ten je rozhorčený a zakazuje Zuzane stýkať sa s predstavenou. Zdá sa, že predstavená sa do Zuzany zamilovala a potom, ako sa jej Zuzana začala vyhýbať, sa utiahne do samoty, blúzni a nakoniec šalie. Jej šialenstvo trvá dlho a napokon zomiera. Kláštor dáva jej smrť za vinu Zuzane. Tá už nemá silu bojovať s ďalšími ťažkosťami a preto sa rozhodne utiecť. Pri úteku sa však poraní. Ubytuje sa v Paríži, slúži u istej práčky. Zisťuje, že sloboda vôbec nie je taká, akú si ju predstavovala...

· úryvky:
„Zložiť sľub poslušnosti znamená vzdať sa slobody, najľudskejšej výsady človeka. Kláštorný život sa zakladá buď na fanatizme, alebo na pokrytectve!“
„Dajte človeka do lesa, stane sa z neho divoch. Dajte ho do kláštora, kde sa predstava nevyhnutnosti spája s predstavou otroctva, je to ešte horšie.“