Je to fatalistický (osudový), sociálno-psychologický román. Autor poukazuje na človeka-milóna. Zachytáva obdobie pred, počas, ale najmä po 1. svetovej vojne.
Nedotýka sa témy frontu, ale dopadu nešťastia vojny na dedinského človeka. Autor si všíma ťažké podmienky v ktorých musia obyčajní ľudia existovať.

KOMPOZÍCIA ROMÁNU
V diele vystupuje málo postáv, dobrá psychologická kresba postáv.
Autor často lyrizuje pasáže, vnútorný monológ, expresívne výrazy.
Rozprávačom príbehu je autor.
Na pozadí románu cítime náboženskú vieru.

JOZEF MAK sa narodil ako nemanželské dieťa vdove Eve Makovej. Nikto ho nečakal, nechcel, narodil sa vo všednej chvíli. Jeho osud bol už vopred určený, nemal ho dokonca ani kto pokrstiť. Ujala sa toho až ľahkomyseľná Hana Meľošová po troch dňoch, no nedodržala všetky zvyklosti, aby mal v živote šťastie: „... a keď pobadala že nemá oštiepok ani jablká, usmiala sa ľahkomyseľne a zaniesla misu, v ktorej boli iba krúpy a vajcia. Iná žena nedala by sa vysmiať, nevykonala by polovičaté dobrodenie.“ Počas románu sledujeme celý život Jozefa Maka. Keď bol dieťa, nechcel sa s ním nikto hrávať a všade kade chodil mu len nadávali a bili ho. Bál sa aj svojho nevlastného brata Jana, ktorý mu doma dokonca zakazoval jesť a odmalička ho nútil iba pracovať: „...kosil do úmoru, hoc mu i krátke kosisko bolo vysoké a ani nedočiahol pohladiť blýskavé ostrie.“ Neskôr ho vlastná matka vyhnala ísť slúžiť k bačovi Kubandovi, aby doma nezavadzal. Svojho otca nikdy nepoznal aj napriek tomu, že boli obaja blízko pri sebe. Pracovali spolu v hore ako drevorubači, no aj keď Gregor Biaľoš zomrel, nikto Jozefovi nepovedal, že zomrel jeho otec.
Jozef Mak bol flegmatický a uzavretý. Svoje city nikdy nevyjadroval. Zlom nastal až vtedy, keď im vyhorela chalupa a prichýlila ich Jožkova krstná mať. Tu sa stretáva s Marušou, zaľúbi sa do nej a láska mu je opätovaná. Stal sa aktívnym, bojuje proti svojmu priamo- určenému osudu, búri sa a chce ho zmeniť. Aby niečo znamenal, rozhodol sa, že si postaví chalupu: „Zabite ma, zabite! Veď je toto preťažká robota, vidím, že ju nezvládnem, a keď si nepostavím chalupu, tak načo som na svete?“

Dom začal stavať na Janovom pozemku s pomocou dobrých ľudí z dediny. Ešte ani nebol poriadne hotový, vypukla 1. svetová vojna a Jozef musel odísť na front: „Veď musím ešte strechu dohotoviť, mater nech mi doma umrie, a začože ja mám vojenčiť? Čože so mnou chcú? O mňa sa dosiaľ nik nestaral, a ja...“
Keď sa Jozef vrátil z vojny, nebol príjemne prekvapený. Dozvedel sa, že mu zomrela mať a vo svojom dome našiel Jana so svojou ženou- s Marušou. Namiesto toho, aby s tým nesúhlasil a vyhodil ich zo svojho domu, on zostal pasívny a zmieril sa s danou situáciu. Jano mu prepustil pol chalupy. K Maruši však stále cítil náklonnosť.
Po čase sa v jeho živote objavila ďalšia žena, Jula Perisková. Bola to kalika (mrzáčka), avšak žena oddaná, verná a dobrosrdečná. Jozef sa rozhodol, že sa s ňou ožení. Možno zo súcitu, možno aby sa o neho mal kto starať, možno aby nebol sám a netrpel vedľa Maruše a Jana vo svojom dome: „Vezmem si Julu a bude. Azda je i dobre že je taká aká je...“ V tomto vzťahu je Jozef Mak úplne pasívny. Jula by pre neho urobila všetko, avšak on ešte stále niečo cíti k Maruši. Chodieva na rôzne roboty mimo ich dediny, len aby s nimi nemusel byť v jednom dome. Lásku k svojej žene nevedel vyjadriť po celý čas, cestičku k nej sa snažil nájsť až závere. Podarilo sa mu to až vtedy, keď Jula zomierala: „A Jula? Kto by našiel krivé slovo, aby ho s čistým svedomím mohol vypustiť z úst? Čo zlého mne vykonala? Či nie Jula mi chráni strechu nad hlavou? Jula ma čakáva a čakávala jediná. Ja mám len Julu a nikoho iného.“ „Jozef Mak, lepšie si mal priložiť ucho na Julino srdce.“
Autor vykreslil Jozefa Maka veľmi realisticky, ako človeka- milióna, ktorý vydrží všetko. Jeho meno symbolizuje drobnosť, malosť, početnosť a teda nie výnimočnosť. Oslovoval ho vždy celým menom Jozef Mak, aby zdôraznil jeho malosť. Vyjadril ho ako človeka, na ktorého nikto nikdy spomínať nebude, pretože jeho osud nikdy nebol ničím zvláštny. V jeho mene je ukrytá bieda a utrpenie. „Trp Jozef mak. Človek-milión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete len obyčajný Jozef Mak.“