Ján Kollár (1793-1852) sa narodil v Mošovciach neďaleko Martina. S ťažkosťami vyštudoval gymnázium v Kremnici, Banskej Bystrici a v Bratislave, pretože pre odpor otca sa musel na štúdiách sám živiť. Na vyššie filozofické a bohoslovecké štúdiá odišiel podobne ako Šafárik do nemeckej Jeny. Ako evanjelický kňaz účinkoval tridsať rokov v Budapešti, na sklonku života ho menovali za univerzitného profesora na viedenskej univerzite. Vo Viedni aj zomrel a roku 1904 jeho pozostatky slávnostne previezli do Prahy a uložili na cintoríne v Olšanoch.
Kollárovo slovanské uvedomenie sa naplno rozvinulo v cudzom, nemeckom prostredí v Jene. Malo na to vplyv viacero skutočností. Po Napoleonovej porážke pri Lipsku sa Jena stala stred. nemeckej mládeže, volajúcej po zjednotení všetkých nemeckých krajín. Kollára prekvapil a veľmi na neho zapôsobil slobodný život študentov a ich silné vlastenecké nálady.
Zbierka Básně Jana Kollára sa stala základom, okolo ktorého sa sústreďovali ďalšie znelky, čo vlastne podnietilo vznik rozsiahlej skladby Slávy dcera. V konečnej podobe vyšla roku 1832 a obsahovala Předspěv a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé, V. Acheron (Léthé podľa gréckeho bájoslovia rieka v podsvätí, z ktorej sa pije zabúdanie; v jeho skladbe slovanské nebo, Acheron – rieka v podsvätí; slovanské peklo).

Ukážka zo Slávy dcera
SLÁVY DCERA - je básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, ktorú napísal Ján Kollár. Je inšpirovaná autorovou láskou k Frederike Schmidtovej do ktorej sa zaľúbil na svojom štúdiu v nemeckej Jene. Autor požiadal Frederikinmu matku o jej ruku, ale jeho žiadosť nebola splnená a tak sa s ňou smel oženiť až 17 rokov po smrti Frederikinej matky. Ján Kollár bol zástancom česko - slovenského jazyka a preto je v tomto jazyku napísaná aj Slávy dcera, ktorá sa skladá z Předspěvu a piatich spevov. Předspěv je napísaný elegickým distichom, čiže žalospevným dvojveršom a je po umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránky najsilnejšou časťou Slávy dcery, pretože básnik v ňom reaguje na neutešenú sitáciu, v ktorej sú nútenížiť Slovania.
Podporuje tu slovanskú vzájomnosť:
"neb raději k velikému přiviň tomu tam se dubisku"
V tomto verši radí Slovanom, aby sa pridŕžali Ruska (ktoré tu nazýva dubisko), pretože rusi mali za Kollárových čias ako jediný zo slovanských národov vlastný štát.V Předspěve autor žiali nad národom Lužických Srbov, ktorý bol ponemčený a pri Jene, kde Kollár študoval zostali po ňom už iba slovanské názvy riek a dedín a obáva sa rovnakého osudu aj pre ostatné slovanské národy"
"Aj zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícim,
kolébka, nyní národu mého rakev."
Neostáva však iba prižalostnom obraze prítomnosti, ale vyslovuje aj vie vieru v radostnejšiu a šťastnejšiu budúcnosť"
"Čas vše mění, i časy, k vítězství on vede pravdu;
co sto věku bludných hodlalo, doba zvrtne"

Prvý spev sa nazýva Zála a hovorí hlavne o láske lyrického hrdinu k Míne, ktorá je dcérou bohyne Slávy.V nej sa stretávajú krásy Slovaniek:
"Proto se tu,
vděkem jako v moři řeky
divně spolu všechněch Slovanek,
objímají cnosti, krásy, vděky."
Často tu autor opisuje krásu Míny:
"Nejen ona ružokvětná líčka,
rtové k políbení spiknutí,
i vaz pyšný, hrdlo labutí,
šťastná zlatých vlásku po něm hřička, ä
čelo slunné, klidný oblouk víčka,
oči přísnych vábné kynutí."

Na konci spevu sa hrdinovi zjavujú dvaja duchovia (jeden s mečom, druhý so šípom) a pýtajú sa ho či miluje viec Mínu alebo svoju vlasť"
"Pulnoc bije.Já se z lužka tiše vztáhnu,
stana před ně ruznym svědomím,
meč tam, tu šíp, vlast tam, tu má přítelkyne.
Mlčím, váham, rázem rukou v ňádra sáhnu,
srdce vyrvu, na dvě rozlomím"
"Na, " řku, "Jednu vlasti pulku, druhou Míně" "
Nasleduje sľub vernosti Míne vo veršoch"
"Zde máš srdce, kter´v lásce plyne,
v lásce vroučí, prázdné podvodu,
mějž ho, věno outlé, k duvodu,
že má věrnost nikdy nezahyne."

Druhý spev sa nazýva Labe, Rén, Vltava a jeho ústrednou témou je stále láska, ale už nie jej radostejšia stránka. Hrdina trpí, pretože je ďaleko od svojej milej:
"Lásko! Lásko! Ó, ty sladký klame,
ó, ty číše slasti nejvyšší!
Kde se duše s duší pomíší,
v citu jenom zem i nebe máme."
V tomto speve autor cestuje polabským a pobaltským krajom a všíma si ho, ale jeho vyjadrenia nie sú veľmi pozitívne"
"Jak tě vítat, slzou, čili spěvem,
jako matku, či jak macechu,
země, plná cti i posměchu
slavná přízní bohu jako hněvem?
Hrady tvé zo sov a plazu chlévem
kraje pastvou stali Nečechu."

Najviac však vyčíta domácim ich pasivitu a neschopnosť bojovať proti národnostnému útlaku:
"To jsou v kterých duše hnije živá,
hnusné, bez balzamu Mumie;
nebo, kto chce žíti, nech se kýva
pracuj každý s chutí usilovnou,
na národu roli dědičné,
cesty mohou býti rozličné,
jenom vuli všichni máme rovnou."