Tretí spev má názov Dunaj a autor sa v ňom vracia na rodné Slovensko:
"Tu jsem někdy první cítil radost,
záři Tater spatřiv zardělou,
nyní žravou cítim žádost,
vlastní žel svuj lkáti nesmělou,
ach kdyby, mi onu zmizelou,
mohl ještě navrátiti mladost!"
Naďalej žiali nad utrpením Slovanov:
"V Krkonošech zelin ani dřeva,
v Tatrách zlata více nezraje
co mé oko, ztrátu pykaje,
každý večer slzí navyléva"
Vyzýva Slovanov k jednote:
buďme celok a ne drobtové..."
Jediné východisko by bolo v zabudnutí"
"Zapomenout? Ne, to možné není,
raději chci večně toužiti,
volím nemoc, nežli ozdravění."
Štvrtý spev sa nazýva Léthe a autor sa tu s Mínou, ktorá sa premenila na vílu prechádzajú po slovanskom nebi, kde sú všetky slovanské osobnosti, ale aj tí, ktorí im priali.Zároveň zatracuje neprieteľov a chváli vlastencov. Piaty spev má názov Acheron a autor sa tu presúva do slovanského pekla, kde sú všetci neprajníci Slovanov, ale aj zradcovie z ich vlastných radov.(Je tu napr.Napoleon za napadnutie Ruska).

Andrej Sládkovič
Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v silu ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je Andrej Sládkovič (1820 – 1872).
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843 – 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Hegelova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel. S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína. Skladba má dve veľké časti. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nad osobný, spoločenský charakter.Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu lyricko-epickú skladbu Detvan. Skladá sa z 5 spevov : Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť ľudu s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude:
Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.

Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.
V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu:
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu?
S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí aj na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ očarený jej krásou, daruje jej prsteň.
Piaty spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň končí slovami:
Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana.
V ňom duša tvoja je zmaľovaná.

Porovnanie
Obaja autori majú spoločné viaceré znaky:
• Obaja autori študovali v Nemeckých mestách a tiež to aj využívajú vo svojej tvorbe
• Postavy opisujú pomocou prirovnaní ku prírode
• Vlastenectvo každý prejavuje inak :
o J. Kollár : V popredí jeho vlastenectva je však v každom prípade budovanie Slovanov v dejinách ľudstva. Na strome európskej vzdelanosti sú Slovania najmladším kmeňom, a preto aj najzdravším a najsilnejším. Veľkú budúcnosť im však nemôžu zabezpečiť prázdne slová a silné reči, ani planá horlivosť, ale každodenná statočná práca, k čomu básnik každého vyzýva: „Pracuj každý s chutí usilovnou na národu roli dědičné!“
o A. Sládkovič : Svojimi veršami chcel posilňovať vlastenecké povedomie, nachádzať zmysel života v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.