Vlastenecký a ľúbostný motív v tvorbe Kollára a Sládkoviča

Ján Kollár (1793-1852) sa narodil v Mošovciach neďaleko Martina. S ťažkosťami vyštudoval gymnázium v Kremnici, Banskej Bystrici a v Bratislave, pretože pre odpor otca sa musel na štúdiách sám živiť. Na vyššie filozofické a bohoslovecké štúdiá odišiel podobne ako Šafárik do nemeckej Jeny. Ako evanjelický kňaz účinkoval tridsať rokov v Budapešti, na sklonku života ho menovali za univerzitného profesora na viedenskej univerzite. Vo Viedni aj zomrel a roku 1904 jeho pozostatky slávnostne previezli do Prahy a uložili na cintoríne v Olšanoch.
Kollárovo slovanské uvedomenie sa naplno rozvinulo v cudzom, nemeckom prostredí v Jene. Malo na to vplyv viacero skutočností. Po Napoleonovej porážke pri Lipsku sa Jena stala stred. nemeckej mládeže, volajúcej po zjednotení všetkých nemeckých krajín. Kollára prekvapil a veľmi na neho zapôsobil slobodný život študentov a ich silné vlastenecké nálady.
Zbierka Básně Jana Kollára sa stala základom, okolo ktorého sa sústreďovali ďalšie znelky, čo vlastne podnietilo vznik rozsiahlej skladby Slávy dcera. V konečnej podobe vyšla roku 1832 a obsahovala Předspěv a päť spevov: I. Sála, II. Labe, Rén, Vltava, III. Dunaj, IV. Léthé, V. Acheron (Léthé podľa gréckeho bájoslovia rieka v podsvätí, z ktorej sa pije zabúdanie; v jeho skladbe slovanské nebo, Acheron – rieka v podsvätí; slovanské peklo).

Ukážka zo Slávy dcera
SLÁVY DCERA - je básnická skladba o láske k žene a slovanskej vlasti, ktorú napísal Ján Kollár. Je inšpirovaná autorovou láskou k Frederike Schmidtovej do ktorej sa zaľúbil na svojom štúdiu v nemeckej Jene. Autor požiadal Frederikinmu matku o jej ruku, ale jeho žiadosť nebola splnená a tak sa s ňou smel oženiť až 17 rokov po smrti Frederikinej matky. Ján Kollár bol zástancom česko - slovenského jazyka a preto je v tomto jazyku napísaná aj Slávy dcera, ktorá sa skladá z Předspěvu a piatich spevov. Předspěv je napísaný elegickým distichom, čiže žalospevným dvojveršom a je po umeleckej, obsahovej a myšlienkovej stránky najsilnejšou časťou Slávy dcery, pretože básnik v ňom reaguje na neutešenú sitáciu, v ktorej sú nútenížiť Slovania.
Podporuje tu slovanskú vzájomnosť:
"neb raději k velikému přiviň tomu tam se dubisku"
V tomto verši radí Slovanom, aby sa pridŕžali Ruska (ktoré tu nazýva dubisko), pretože rusi mali za Kollárových čias ako jediný zo slovanských národov vlastný štát.V Předspěve autor žiali nad národom Lužických Srbov, ktorý bol ponemčený a pri Jene, kde Kollár študoval zostali po ňom už iba slovanské názvy riek a dedín a obáva sa rovnakého osudu aj pre ostatné slovanské národy"
"Aj zde leží zem ta, před okem mým slzy ronícim,
kolébka, nyní národu mého rakev."
Neostáva však iba prižalostnom obraze prítomnosti, ale vyslovuje aj vie vieru v radostnejšiu a šťastnejšiu budúcnosť"
"Čas vše mění, i časy, k vítězství on vede pravdu;
co sto věku bludných hodlalo, doba zvrtne"

Prvý spev sa nazýva Zála a hovorí hlavne o láske lyrického hrdinu k Míne, ktorá je dcérou bohyne Slávy.V nej sa stretávajú krásy Slovaniek:
"Proto se tu,
vděkem jako v moři řeky
divně spolu všechněch Slovanek,
objímají cnosti, krásy, vděky."
Často tu autor opisuje krásu Míny:
"Nejen ona ružokvětná líčka,
rtové k políbení spiknutí,
i vaz pyšný, hrdlo labutí,
šťastná zlatých vlásku po něm hřička, ä
čelo slunné, klidný oblouk víčka,
oči přísnych vábné kynutí."

Na konci spevu sa hrdinovi zjavujú dvaja duchovia (jeden s mečom, druhý so šípom) a pýtajú sa ho či miluje viec Mínu alebo svoju vlasť"
"Pulnoc bije.Já se z lužka tiše vztáhnu,
stana před ně ruznym svědomím,
meč tam, tu šíp, vlast tam, tu má přítelkyne.
Mlčím, váham, rázem rukou v ňádra sáhnu,
srdce vyrvu, na dvě rozlomím"
"Na, " řku, "Jednu vlasti pulku, druhou Míně" "
Nasleduje sľub vernosti Míne vo veršoch"
"Zde máš srdce, kter´v lásce plyne,
v lásce vroučí, prázdné podvodu,
mějž ho, věno outlé, k duvodu,
že má věrnost nikdy nezahyne."

Druhý spev sa nazýva Labe, Rén, Vltava a jeho ústrednou témou je stále láska, ale už nie jej radostejšia stránka. Hrdina trpí, pretože je ďaleko od svojej milej:
"Lásko! Lásko! Ó, ty sladký klame,
ó, ty číše slasti nejvyšší!
Kde se duše s duší pomíší,
v citu jenom zem i nebe máme."
V tomto speve autor cestuje polabským a pobaltským krajom a všíma si ho, ale jeho vyjadrenia nie sú veľmi pozitívne"
"Jak tě vítat, slzou, čili spěvem,
jako matku, či jak macechu,
země, plná cti i posměchu
slavná přízní bohu jako hněvem?
Hrady tvé zo sov a plazu chlévem
kraje pastvou stali Nečechu."

Najviac však vyčíta domácim ich pasivitu a neschopnosť bojovať proti národnostnému útlaku:
"To jsou v kterých duše hnije živá,
hnusné, bez balzamu Mumie;
nebo, kto chce žíti, nech se kýva
pracuj každý s chutí usilovnou,
na národu roli dědičné,
cesty mohou býti rozličné,
jenom vuli všichni máme rovnou."
Tretí spev má názov Dunaj a autor sa v ňom vracia na rodné Slovensko:
"Tu jsem někdy první cítil radost,
záři Tater spatřiv zardělou,
nyní žravou cítim žádost,
vlastní žel svuj lkáti nesmělou,
ach kdyby, mi onu zmizelou,
mohl ještě navrátiti mladost!"
Naďalej žiali nad utrpením Slovanov:
"V Krkonošech zelin ani dřeva,
v Tatrách zlata více nezraje
co mé oko, ztrátu pykaje,
každý večer slzí navyléva"
Vyzýva Slovanov k jednote:
buďme celok a ne drobtové..."
Jediné východisko by bolo v zabudnutí"
"Zapomenout? Ne, to možné není,
raději chci večně toužiti,
volím nemoc, nežli ozdravění."
Štvrtý spev sa nazýva Léthe a autor sa tu s Mínou, ktorá sa premenila na vílu prechádzajú po slovanskom nebi, kde sú všetky slovanské osobnosti, ale aj tí, ktorí im priali.Zároveň zatracuje neprieteľov a chváli vlastencov. Piaty spev má názov Acheron a autor sa tu presúva do slovanského pekla, kde sú všetci neprajníci Slovanov, ale aj zradcovie z ich vlastných radov.(Je tu napr.Napoleon za napadnutie Ruska).

Andrej Sládkovič
Jedným z hlavných tvorcov novodobej slovenskej poézie, ktorý veril v silu ľudu a vo vývin ľudstva k dobru, pravde a kráse, je Andrej Sládkovič (1820 – 1872).
A. Sládkovič, vlastným menom Braxatoris, sa narodil v Krupine, v rodine učiteľa a literáta. Študoval na lýceu v Banskej Štiavnici, kde sa zapojil do činnosti literárneho krúžku. Živil sa súkromnými hodinami v meštianskych domoch. Ako domáci učiteľ sa dostal do zámožnej rodiny Pišlovcov, kde sa zaľúbil do ich dcéry Márie. Roku 1840 prišiel študovať na lýceum do Bratislavy. Tu sa prehĺbil jeho záujem o literatúru. Rok bol vychovávateľom, aby si zarobil na štúdium v Nemecku. Školský rok 1843 – 1844 strávil na univerzite v Halle, kde naňho zapôsobila Hegelova estetika, ktorou sa inšpiroval v básni Sôvety v rodine Dušanovej. Po návrate z Nemecka pôsobil ako vychovávateľ. Ťažko naňho zapôsobil rozchod s milovanou Máriou, ktorú rodičia vydali za bohatého medovnikára. Od roku 1847 pôsobil ako evanjelický farár v Hrochoti a v Radvani, kde aj zomrel. S vlastným ľúbostným zážitkom, ale i s predsudkami niektorých štúrovcov, ktorí odsudzovali lásku k žene, sa vyrovnal v básnickej skladbe Marína. Skladba má dve veľké časti. Prvá, lyricko-epická, zobrazuje nešťastnú lásku k Márii Pišlovej. V druhej časti, reflexívno-symbolickej, láska nadobúda nad osobný, spoločenský charakter.Bezprostredne po Maríne napísal Sládkovič ďalšiu lyricko-epickú skladbu Detvan. Skladá sa z 5 spevov : Martin, Družina, Slatinský jarmok, Vohľady a Lapačka. Prvý spev je oslavou krás podpolianskej prírody s dôrazom na zrastenosť ľudu s prírodou. Sú tu reflexie o slovenskom ľude:
Lebo to má ľud ten špatnokrásny,
že radosti v žiaľoch spieva;
zdá sa ti, že je nad šťastných šťastný,
zdá sa, že v žiaľoch omdlieva.

Autor nás zoznamuje s hlavným hrdinom, detvianskym mládencom Martinom Hudcovie, jeho výzorom a záľubami. Tu sa prvý raz prejaví Martinov zmysel pre spravodlivosť. Zabije sokola, ktorý sa vrhol na bezbranného zajaca.
V druhom speve sú úvahy o ľudovom umení a o viere v budúcnosť slovenského ľudu:
Nie je to zora budúcej slávy,
keď z nešťastia si blaženosť spraví
umná živosť nášho ľudu?
S Martinom sa stretávame na salaši pri vatre, v kruhu valachov, pri speve, zvukoch fujary a gájd. Tu sa dozvie, že sokol, ktorého zabil patril kráľovi Matiášovi. Pri návrate zo salaša vyslobodí z rúk zbojníkov svoju milú Elenu a jedného z nich zabije.
Tretí spev je najepickejší. Na jarmok prichádza kráľ Matiáš s družinou a Martin sa ide ospravedlniť, že mu zabil sokola. Správa sa prirodzene a smelo, čo zapôsobí aj na Matiáša, ktorého básnik predstavuje ako demokratického panovníka. Keď vyjde najavo, že Martin zabil zbojníka, kráľ ho odmení kantárom a koňom.
Štvrtý spev je obrazom Eleny, ktorú básnik zobrazuje ako ideál Slovenky. Preoblečený kráľ sa jej zalieča, ale ona ho odmieta, lebo ľúbi Martina. Kráľ očarený jej krásou, daruje jej prsteň.
Piaty spev je obrazom veselého i tragického verbovania na dedine. Martin vstupuje do Čierneho pluku kráľa Matiáša, ale len pod podmienkou, že si môže ponechať svoj kroj, fujaru, valašku a Elenu. Kráľ mu to dovolil, tešiac sa, že bude mať v pluku statného mládenca. Báseň končí slovami:
Rod môj, ty ľúb si svojho Detvana.
V ňom duša tvoja je zmaľovaná.

Porovnanie
Obaja autori majú spoločné viaceré znaky:
• Obaja autori študovali v Nemeckých mestách a tiež to aj využívajú vo svojej tvorbe
• Postavy opisujú pomocou prirovnaní ku prírode
• Vlastenectvo každý prejavuje inak :
o J. Kollár : V popredí jeho vlastenectva je však v každom prípade budovanie Slovanov v dejinách ľudstva. Na strome európskej vzdelanosti sú Slovania najmladším kmeňom, a preto aj najzdravším a najsilnejším. Veľkú budúcnosť im však nemôžu zabezpečiť prázdne slová a silné reči, ani planá horlivosť, ale každodenná statočná práca, k čomu básnik každého vyzýva: „Pracuj každý s chutí usilovnou na národu roli dědičné!“
o A. Sládkovič : Svojimi veršami chcel posilňovať vlastenecké povedomie, nachádzať zmysel života v činorodej práci, ktorá rozvíja osobnosť i národ.