Ján Botto: Životopis

Ján Botto patrí popri Samovi Chalupkovi, Andrejovi Sládkovičovi a Jankovi Kráľovi medzi najvynikajúcejších poetov našej literárnej romantiky. Bol najmladším štúrovským básnikom. Jediný z nich neštudoval v Bratislave, nezúčastňoval sa na prácach v Ústave reči a literatúry československej a ani nevieme, či sa niekedy s Ľudovítom Štúrom stretol. Ale stretol sa s myšlienkami bratislavskej mládeže v Levoči pod vedením Jána Francisciho a svojimi dielami sa zaradil medzi najlepších zo Štúrovej básnickej školy.  Ján Botto sa narodil 27. januára 1829 v roľníckej rodine vo Vyšnom Skalníku (Gemer-Rimava) otcovi Jurajovi Bottovi a matke Kataríne ako druhorodený syn. Matka mu zomrela, keď mal ešte len trinásť rokov. Jeho prvá škola bola evanjelická ľudová škola v Nižnom Skalníku, jednotriedna s nekvalifikovaným „precechtorom“ a spĺňala iba nenáročnú úlohu: naučiť najzákladnejšie vedomosti. Janka táto škola nijako nepútala a rád chodil „poza“. Vďaka nadaniu a postaveniu sa rozhodol odísť za vzdelaním. Na gazdovstve hospodáril jeho o jedenásť rokov starší brat Michal. Študovať odišiel na latinskú školu do Oždian. V Ožďanoch veľa získať nemohol, bol to typ vtedajších latinských škôl s primitívnou metódou „mechanického“ učenia.9. septembra roku 1843 sa zapísal na evanjelické lýceum v Levoči. Už vtedy bol absolventom 6. gymnaziálneho ročníka. Jedným z najdôležitejších a najpodstatnejších vecí, ktoré ho ovplyvnili bolo práve štúdium v Levoči. Ešte v roku 1832 založil pri tamojšom lýceu podľa bratislavského vzoru Slovenskú spoločnosť Michal Hlaváček, v ktorej si národne uvedomelí študenti doplňovali vedomosti hlavne zo slovenskej gramatiky, literatúry a histórie. Učili sa samostatne vystupovať, na spoločné zasadnutia prinášali vlastné náučné a beletristické práce a sami si ich posudzovali. Väčšinou sa zaoberali poéziou. To vysvetľuje Bottov neskorší vzťah k poézií a jeho zameranie na básnické skladby. Teda už v Levoči sa začal Botto básnicky prejavovať. Táto spoločnosť vydala roku 1840 výber zo svojej poézie v almanachu Jitřenka.

Takmer okamžite bol almanach zakázaný, kvôli slovanskému charakteru básní, maďarskou tlačou. Výsledkom tejto udalosti bol zákaz slovenských spoločností na všetkých vyšších školách okrem Bratislavy, Levoče a Banskej Štiavnice. „Roku 1843 pozbavil bratislavský cirkevný konvent Ľudovíta Štúra námestníctva profesora Katedry reči a literatúry československej( )“. Na protest opustilo bratislavské lýceum dvadsať študentov. Trinásti odišli do Levoče, lebo tamojšie lýceum bolo prakticky v slovenských rukách. So študentmi z Bratislavy odišiel aj Štúrov spolupracovník Ján Francisci. Ján Francisci mal na Bottu veľký vplyv, ktorý okrem iného zbieral s Pavlom Dobšinským slovenské ľudové piesne a rozprávky. Botto taktiež začal zbierať ľudovú slovesnosť, čo sa odzrkadlilo v jeho tvorbe. Jeho zbierka povestí vyšla u Dobšinského. Aj po posilnení Spoločnosti bratislavskými študentmi bolo jej postavenie neisté, kým ju roku 1845 definitívne nezakázali. Francisci v Levoči ostal a združil slovenskú mládež do súkromnej Jednoty mládeže slovenskej. Mladý Botto sa už ako šestnásťročný člen Jednoty zriekol pitia a fajčenia. Takéto združenia boli aj v iných mestách a všetky sa združili do Jednoty mládeže slovenskej pod vedením Francisciho až do revolučnej jari roku 1848, kedy zanikla. Ján Botto bol reprezentatívnym básnikom Jednoty a tu sa ukázalo Bottovo nadanie, keď prispieval do študentských rukopisných zábavníkov Život, Holubica a Považie. Do časopisov prispieval pod pseudonymom Janko Maginhradský (J. M-ski) . Tento pseudonym si vybral podľa vrchu nad jeho rodiskom. Jeho básnické začiatky spadajú do obdobia, keď slovenský literárny romantizmus nadobúda vyhranenejšiu podobu. Hlásil sa k Francisciho ideovo-umeleckému programu a usilovne tvoril. Až do svojho odchodu z Levoče roku 1847 patril medzi najusilovnejších účastníkov Jednoty.Medzi svojimi druhmi sa vyznačil ako najplodnejší a najnadanejší. Jeho prvá tlačená báseň Hrob vyšla v časopise Orol tatranský. V Levoči skončil Botto dva najvyššie gymnaziálne stupne, rétoriku a filozofiu.

Po štúdiu v Levoči sa Botto rozhodol pre vtedy menej typické zamestnanie, inžinier-zememerač. Štúdium začal v Pešti roku 1847 a zapísal sa na techniku. Za revolučných okolností pohotovo preložil báseň Nemzeti dal(Národná pieseň) a dal jej názov Pochod. Báseň mala veľký úspech a šírila sa odpismi, kým ju nezhabala polícia. Ale prekladateľa nenašli, odišiel na čas do svojho rodiska. Botto chodil na prázdniny domov za otcom. Cez prázdniny 1850 sa vydal na prax ku krajskému zememeračovi Ladislavovi Horváthovi na katastre obcí Oždian a Husinej. Počas tejto praxe „vystruhuje Jánošíkove krpce“( ), ako sa neskôr priznáva v listoch Pavlovi Dobšinskému. Pokračuje v letnom semestri 1851, skladá rigorózne skúšky a oprávnene získava titul. V roku 1853 ho na poriadnu zmluvu prijíma zememeračský podnikateľ František Filo na práce v Turci. Botto sa zabýval v Martine do skončenia prác roku 1854. Potom nasleduje dlhý čas nezamestnanosti. Tento čas pôsobí na Bottu veľmi zle, a preto Botto 1855 „uteká“ k inžinierovi Bauerovi ku Zvolenu. Tu býva do júla a od prvého augusta 1856 pracuje u Jána Luptáka do roku 1858. Botto chcel dostať zamestnanie pri správe baní, lesov a majetku v Banskej Štiavnici, ale neúspešne. Znovu býva v Martine až do roku 1860. Začiatkom roku preberá v Banskej Bystrici samostatné komasačné práce katastrov a obcí Počúvadlo, Dekýš, Vysoká, Banský Studenec, Žakýľ a Teplá v okolí Banskej Štiavnice. Od prvého mája tu býva a stretáva svojho dávneho kamaráta a spolužiaka z Levoče Pavla Dobšinského, ktorý je profesorom na štiavnickom lýceu. Dvaja horliví členovia levočskej Jednoty sa po rokoch srdečnej korešpondencie opäť stretávajú. Dobšinský začal vydávať časopis Sokol. Ale na sklamanie oboch priateľov Dobšinský po dvoch školských rokoch odchádza na chudobnú faru.

Botto 10. júla 1861 posiela už hotovú Smrť Jánošíkovu Jozefovi Viktorínovi do druhého ročníka almanachu Lipa, kde v roku 1862 táto báseň po prvý raz vyšla. Na konci roku 1868 dostáva Botto od komorového panstva v Banskej Bystrici rozsiahle práce na Horehroní a ku konci roku 1870 sa usadzuje natrvalo v Banskej Štiavnici. Rok pred smrťou zozbieral básnik skoro všetky svoje diela do Spevov, kde predstavuje „novú“ no vlastne iba pozmenenú Smrť Jánošíkovu. O rok na to zomiera v Banskej Štiavnici. Celý život sledoval Ján Botto pozorne slovenské národné a kultúrne úsilia a podporoval ich. Agitoval a zbieral na Maticu slovenskú. S príspevkom dvesto zlatých sa stal zakladateľom a patrónom revúckeho slovenského gymnázia.
Tvorba Jána Bottu
Jeden z najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej romantickej poézie. Vedelo sa o tom už od čias, keď sa na verejnosti prezentoval Smrťou Jánošíkovou, baladami, „povesťami“ a príležitostnou poéziou. Aj keď Bottova poézia je podmienená dobou a obmedzená, je súčasťou nášho dedičstva. Botto bol vždy osobitým typom básnika, spriaznený s ľudovou poéziou. Bottova poézia je rozčlenená ,no má svoju vnútornú logiku, vývin, je ukážkou tvorivej osobnosti. Spisovateľ rozvinul typ romantickej balady, kde baladický hrdina splýva s okolím a situáciami. Vo svojej tvorbe dosahoval dynamiku deja stupňovaním hrôz. Rovnako ako ostatni básnici, hľadal inšpiráciu v ľudovej slovesnosti. Celkový národný stav bol takmer bezvýchodiskový, čo spôsobilo, že vyústenie básní smeruje k ilúziám.
Ťažiskom Bottovej tvorby sú Spevy, ktoré vydal rok pred smrťou, ale autor do nich vôbec nezahrnul ani svoju začiatočnú tvorbu, zvyčajne básne o jeho rodisku, ani básne, ktoré písal na sklonku života, časti z pripravovanej básne Čachtická pani. Balady, povesti a Smrť Jánošíkova vznikli v inom období ako jeho vlastenecká a príležitostná poézia, ale v Spevoch zahrnuté boli. Je samozrejmé, že básnik inak tvoril na začiatku svojej „literárnej dráhy“ , inak v zrelom veku a inak na konci života. Môžeme si to všimnúť na odlišnej alegórií vpredrevolučnom a porevolučnom období. Botto bol len zdanlivo prostý, ale vskutku ťažký básnik. Je básnikom „ľudovým“, ale aktívnym v spoločenskom dianí. Ustavične reagoval na dobové pomery v národnom a spoločenskom živote a vždy sa k nim vyjadroval. Jeho celá tvorba je spätá s dobou, v ktorej tvoril. V básnikovej tvorbe sú rozličné vzťhay a súvislosti, ktoré sa v jeho tvorbe nemenia. Sú určované spoločenskokultúrnymi vzťahmi, „koncepciou“ básnikovho života a poézie, témou, žánrovou podobou, obraznosťou, štruktúrou a typom verša. Avšak pri Bottovi si všímajme básnikov vzťah ku skutočnosti a ako ju autor vykresľuje v rovine reálnej a alegorickej. Pomocou alegórie prenášal reálny svet do sveta piesní a povestí.
Už svojimi začiatočníckymi básňami na pôde Jednoty sa ukázal ako talentovaný básnik. Sám Francisci ho označil za najprednejšieho básnika Jednoty, vďaka básňam a skladbe Báj na Dunaji, Pieseň Jánošíkova a Svetský víťaz, ktoré vyšli v časopisoch Život a Sokol, keď mal autor iba 17 rokov. Ako povedal Francisci: „Jeho sloh bol najplastickejší, hlboko sa zamýšľal nad stavom zakliatosti Slovenska(5)“ , čo sa napríklad prejavuje v jeho básni Orol alebo Báj na Dunaji. V skladbe Báj na Dunaji predstavuje biela húska zakliate Slovensko a túži po slobode zlatej(6). Ale nepriatelia jej v tom zabránia:

Aj! tu víchor, starý vrah Dunaja,
besom zhučí: - húska dolu padá,!( )

Zobrazoval zakliatu, bezútešnú, pustú krajinu, ktorá čaká na svojho „svetského víťaza. Aby ju hrdina odklial, musí prekonať mnoho prekážok a nástrah a za cenu veľkých obetí vykonáva romantický čin. Zakliata krajina je alegorickým obrazom Slovenska a má zreteľný vlastenecký podtext. Silou konania hrdinu je vidina slobodného života. Botto sa snaží zdôrazniť hrdinský zápas hrdinu za slobodu, viac sa zameriava na pozadie epického príbehu než na sám príbeh. Vidieť to najmä v rozsiahlejších alegorických skladbách ako sú napríklad Svetský víťaz, Poklad Tatier, Obraz Slovenka. Botto nám na začiatku piesne Svetský víťaz zanechal „pár riadkov na úvod“, kde stručne načrtáva pozadie epického príbehu, ako Víťaz sveta prekoná prekážky a nakoniec vyhrá.

Vo tme si vyrástol,
cez peklo si prekročil
a pri tom slniečku
berlou sveta si zatočil,
ty Veliký Víťaz Sveta!( )

Na rozdiel od „svetského víťaza“ je baladický hrdina hnaný silou osudu, ale nie je schopný vykonať hrdinský skutok a zomrie ako obeť nadprirodzených síl. Namiesto činu sa tu objavuje len túžba po vykonaní činu, čo vidieť v baladách inšpirovaných historickým spevom ako napríklad Dva hroby, Z vysokých javorov lístočky padajú, ale taktiež inšpirovaných ľudovou povesťou ako Tajný šuhaj, Práčka na Rimave, Rimavín. V balade Práčka na Rimave vdova iba prehovára Rimavu, aby jej vrátila košieľku jej syna zlapaného na vojnu:

Na bystrej Rimave práčka perie,
bielu jej košieľku voda berie
a ona prevráva bystrú vodu:
„Nerob mi vodička, nerob škodu“( )

ale Rimava nič, naopak vdovičku volá, aby išla s ňou:

...a vlnky Rimavy šepotajú:
„Poď moja, poď so mnou, vezmem ťa ja,
zanesiem do Tisy, do Dunaja,
a dolu Dunajom v cudzie zeme,
tam tvoje dieťatko vynájdeme.( )

Botto bol zžitý s ľudovou poéziou a tá mu bola nevyčerpateľným zdrojom počas celej jeho básnickej činnosti. Vieme, že Botto v rodnom kraji na „doline rimavskej“ už v detstve poznal piesne a povesti ľudu a tie ho očarili. Začal tvoriť za relatívne priaznivejších okolností ako jeho starší rovesníci, lebo sa s národnou literatúrou zžil už od detstva. Jeho starší rovesníci presedlávali z mierne klasicistickej výchovy na romantickú , ktorá čerpala z ľudovej slovesnosti. Ale Botto to mal ťažšie o to, že si musel nájsť svojský umelecký prejav v dobe, keď už básnici ako Kráľ, Sládkovič, Chalupka, Hurban, Kalinčiak, Matúška a i. stáli na vrchole „tvorivých“ síl.
Ako jediný štúrovec neštudoval v Bratislave a nechytil národné myšlienky „z prvej ruky“, ale zato sa formoval v období najväčšieho rozkvetu levočskej mládeže. Bol reprezentatívnym básnikom, udával tón. Často prispieval do rukopisných zborníkov a časopisov. Na jeho poézií pekne vidno črty typické pre levočských štúrovcov. Všetky jeho začiatočné básne v tomto období vychádzajú z rovnakého základu a v podstate sú vytvárané na rovnakom princípe. Autor mení ľudovú slovesnosť a jej prostriedkami sa usiluje vyjadriť pocity doby, ale aj kontrastné polohy medzi vidinou, alegorickým stvárnením skutočnosti a realitou a tiež morálnymi rozpormi sveta, dobra a zla. Alegória má v celej Bottovej tvorbe rozhodujúce postavenie. Bottova schopnosť alegoricky vyjadrovať skutočnosť a prebiehať v reálnych i transcendentálnych vzťahoch udivovala mnoho dobových básnikov. Nezvyčajné pre básnikovu alegóriu boli práve neurčitý cit ,neurčitá túžba poznačená transcendentálnym chápaním dobra a zla, ale vzťahuje sa ku spoločenskej aktivite. Botto premieta životné pocity do tragických polôh. Vždy vytvorí medzi vidinou a skutočnosťou nepreniknuteľnú hrádzu.

Po revolúcií sa Bottova poézia trošku mení, nadobúda nové črty. Kvôli nepriaznivým pomerom sa revolučné „ostrie otupuje“ a vidina „svetského víťaza“ sa rozplýva. Básnikova alegória nevyjadruje už až takú ideu národného oslobodenia, nezvýrazňuje optimizmus, ale oveľa viac sa pohybuje vo všeobecných rovinách.
Prenikavý úspech dosiahol skladbou Smrť Jánošíkova, ktorá vyšla v 2. ročníku almanachu Lipa(1862). Jánošíkovský motív už spracoval v roku 1846 v Piesni Jánošíkovej, ktorá bola adaptáciou ľudovej povesti. Túto skladbu rozpracujeme neskôr samostatne.
V tomto období je v Bottovej poézií, viac ako kedykoľvek predtým, ľudová slovesnosť hlavným inšpiračným zdrojom. Použil z nej všetko, čo mohol a vedel. Jej obraznosť, symboliku, melódiu i verš. Vidieť to v baladách ako Žltá Ľalia, Margita a Besná, Ctibor a Lucijný stolček. V Balade Žltá ľalia Botto rieši mravný konflikt. Manželia si dajú večný sľub vernosti:

Tu dva prsty hore vzali,
na zem nebo prisahali:
„My budeme večne svoji
nás ani smrť nerozdvojí.( )
Bohužiaľ Adamček umiera a žena Evička poruší sľub, za ktorým nasleduje trest. Mŕtvy manžel si o polnoci prichádza po svoju nevernú manželku a tá mu zomiera v náručí. V balade prevláda dialóg, prehlbuje napätie a tragiku. Záver má rýchly spád. Všetky balady z tohto obdobia majú pochmúrny tón, básnik zachytáva záhadnú hru osudu. Opäť ukazuje typické protiklady pre jeho tvorbu ako dobro a zlo, láska a nenávisť, vernosť a nevera, mierumilovnosť a násilie a ich pomocou zvýrazňuje problémy. Pri stvárňovaní ďalších námetov ľudových povestí Báj Maginhradu, Báj Turca a Povesť bez konca sa Botto usiloval vystihnúť toho rozprávkového sveta. Na rozdiel od začiatočníckych prác používa alegóriu v pôvodnej významovej podobe. Botto sa vyslovoval aj k aktuálnym dobovým otázkam a zaujímal k nim postoj a spoločensky sa angažoval. Písal vlastenecké a príležitostné diela, v ktorých reagoval na dôležité udalosti v národnom živote, na Memorandum reagoval Ohlasom na „Hlas z Martina“ a 6. lipeň 1861. Zaujímavý názov dal básni napísanej „na protest“ zavretiu revúckeho gymnázia, volá sa Vrahom. V 70. rokoch sa pokúšal vytvoriť rozsiahlejšiu skladbu založenú na ľudovej povesti Čachtická pani, v ktorej na pozadí vymyslených historických udalostí, mýtických a mytologických úkazov chcel reagovať na momentálnu situáciu a zobraziť ohrozovaného človeka, žijúceho v nepriaznivých podmienkach. Ďalším okruhom básnikovej „tvorby“, ktorú určite musíme spomenúť, je prekladanie a s tým súvisiace skladby Jarinky, Dve chvíle, Zájdem dnuká... a najvýznamnejšia Národná pieseň od maďarského spisovateľa Petőfiho. Botto ju premenoval na Pochod a prispôsobil ju situácií na Slovensku. „Nový autor“ volá na Slováka:
Hor`sa Slovák, čuj otčinu!
Tu čas pravý – maj sa k činu!
Miera kliatby dosiahnutá:
Či chceš voľnosť a či putá?( )

Mala národnobuditeľský charakter a zaujímala sa o ňu a o jej autora aj maďarská polícia.
Bottova poézia a Botto sám sa radí medzi najvýraznejších predstaviteľov slovenského literárneho romantizmu. Zanechal nám veľký kus kultúrneho bohatstva.

Štýl Smrti Jánošíkovej

Keďže je Ján Botto romantickým básnikom aj jeho štýl nadobúda črty slovenského romantizmu. Často využíval dialóg, zvukomalebné slová, skratky symboly a alegórie. Najzákladnejším symbolom Smrti Jánošíkovej je vlastne Jánošík ako symbol slobody, odvahy, sily, nesmrteľnosti a nádeje.
Básnik využíva veľa symbolov v texte:

Dvanásti sokoli, sokolovia bieli
akých ľudské oči viacej nevideli.( )

Sokoli tu predstavujú dvanástich švárnych šuhajov, mládencov.
Básnici využívali ako symboly Slovenska, to čo bolo pre nich najbližšie. Pre Bottu to bol aj Kriváň:

(Slováci sú...)
Hrdí jak ten Kriváň vysoký:
veselí jak jarné pole;
smelí jak tie ich hôrne potoky-
a jak vietor svojej vôle.( )

Básnik používa na opis Slovákov prirovnania a symboly. V skladbe sa pomerne často vyskytuje rečnícka otázka:

Horí ohník, horí na Kráľovej Holi.
Ktože ho nakládol?- dvanásti sokoli.( )

Jedna z najvyužívanejších Bottových trópov je alegória(inotaj) a prevažne celý deviaty spev je alegorický a skrýva inú podstatu.
Pri podrobnejšej prehliadke úryvkov skladby môžeme vidieť, že samohlásky O a A sú najpočetnejšie:

Horí ohník, horí- nie jak voľakedy-
a okolo ohňa desať chlapov sedí.( )

V tomto úryvku je počet samohlások O a A takmer raz taký ako počet ostatných samohlások.

Metafora sa vyskytuje v hojnom počte a často ňou len „prikrášľuje“ realitu:

(chytili ho a uväznili)
Zlapali, zlapali sťa vtáčka na lepe,
keď valašku zamkli sedem dvermi v sklepe.( )

V tomto krátkom úryvku môžeme nájsť epizeuxu, (Zlapali, zlapali...) ale taktiež aj hyperbolu (sedem dvermi v sklepe). Básnik používa hyperbolu aj na opis Jánošíkovej heroickej sily:
A čo by vás, nemcov, bolo za tri svety,
to ste Janíčkovi iba pod pol päty.
A čo by ste z neba ako dážď padali,
to ste Janíčkovi len pod palček malí.( )

Veľmi často frekventovaným umeleckým prostriedkom sú zdrobneniny:

Čo ťať doň budete ako v hore do pňä,
košelečka jeho krvou nezamokne. ( )

Botto v tomto diele používa gradáciu.

Raz junák zapískne – z dvanástich pušiek blyskne;
druhý raz zapískne – tisíc chlapov zvískne;
tretí raz zapískne – šabličky zazvonia ( )

Pravdepodobne posledným najpoužívanejším básnikovým umeleckým prostriedkom je personifikácia:

Noc je. Spí čierno mesto sťa ten tyran starý-
spí, spí, no strach jak mura sedí mu natvári,( )

Konflikty a problémy diela Smrť Jánošíkova

V diele Smrť Jánošíkova sa vyskytuje pomerne mnoho konfliktov, ale sú bohužiaľ často veľmi nepatrné a niekto by si mohol myslieť, že aj nedôležité.
Na začiatku diela sa vyskytuje konflikt samotného autora. On sám uvažuje a zároveň sa bojí o svoje verše/myšlienky či ich ľud prijme a či na ne dostane odozvu.
Nie, radšej zhyňte v srdci zavreté,
do kvapky krv vypite mi-
než by ste mali žobrať po svete,
neznané blúdiť po zemi!

Ale vzápätí na to sám seba presviedča, že na Slovensku ich ľudia určite príjmu a nezostanú pochované.
Pravdepodobne najväčší a zrejme aj najzákladnejší romantický konflikt je medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá tie túžby nedovolí uskutočniť.
Autor dúfa, že ľudia budú odbojní, povstanú a nenechajú sa utláčať.

zhora od Považia, zhora od Pohronia –
a jedným sa hlasom ozvú štyri strany:
„My sme u nás doma – my sme tuná páni!“

Bohužiaľ realita je úplne iná. Ľud je úplne nečinný. Jánošík zomiera a:

Ľud okolo šibene – sťa mŕtva skalina –
nevzdychne ,nezaplače, pästí nezatína.

Autor aj v ťažkej dobe dúfa, že príde ten lepší zajtrajšok, že všetko sa na dobré obráti, čo je možno skôr typické pre rozprávky.
Ďalším konfliktom medzi slobodou a bezprávím ukazuje, aká je momentálna situácia na Slovensku. Časťou tohto konfliktu je aj konflikt medzi pánmi a Jánošíkom.
Z vojny ide syn po víťaznom boji
a tu ešte boj jeden v duši jeho stojí.
Dole – sedliačik orie, na nevlastnom poli,
a hore – ohník horí na Kráľovej holi.

A prirovnáva Jánošíka ako zbojníka k pánom. A pýta sa či sú oni lepši od neho, keď ho chcú popraviť. Botto prostredníctvom Jánošíka hovorí o nespravodlivosti a zdôrazňuje, prečo ho chcú vlastne páni popraviť. Jánošík vraví, že zbíjal za správnu vec. Trochu nepriamo hovorí o tom, že účel svätí prostriedky.

Zomrieť! tak výrok, - dobre, ja chodil pozboji;
ale kto viacej zbíjal, JA, ČI KATI moji?!
....
ja chodil po zboji, za slobodou zlatou,
aby som rozrážal putá svojich bratov.
Sloboda, sloboda, slobodienka moja,
pre TEBA mi páni šibenice stroja.

Nasledujúci konflikt, ktorý je v diele konfliktom medzi Jánošíkom a Gajdošíkom, je vlastne konflikt priateľstva a zrady. Botto nemyslí len zradu priateľa, ale aj zavrhnutie vlastného národa, krajiny. V diele vykresľuje jeho postoj k zrade.

„Chyťte ho!“ – Ktože to? ty, Gajdošík zradný?!
Ty zradca? – teda ty samý prvý padni!