Ernest Hemingway: Zbohom zbraniam

Ernest Miller Hemingway získal v roku 1954 Nobelovu cenu za literatúru ,,za suverénne ovládanie rozprávačského majstrovstva, ktoré sa prejavilo v novele Starec a more, a za jeho vplyv na vtedajší štýl."

Lit. druh: epika

Lit. útvar: román (najlyrickejší vojnový román modernej literatúry)

Druh. forma: próza

Téma: román o láske, ktorá prišla v nevhodný čas, chcela ho poprieť a vymaniť sa z jeho závislosti, a možno práve preto stroskotala. Román opisuje romantický milostný vzťah amerického poručíka Fredericka Henryho, ktorý slúži ako dobrovoľník v talianskej armáde a sestričky Catherine Barkleyovej, ktorí sa náhodou stretávajú v jednej ošetrovni – na ich osudoch autor dokumentuje hrozné okamihy a účinky 1. svetovej vojny. Život je krutý, aj keď dáva zbohom zbraniam, šťastia sa nedočkáš.

Idea: Vyjadrenie nezmyselnosti vojny, označenie vojny ako symbol všeobecného chaosu a zbytočného umierania a ničenia ľudských hodnôt v kontraste s láskou

Prostredie: Začiatok sa odohráva na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia; postupne sa dej posúva ako Taliani postupujú ďalej do hôr, po zranení odchádza Henry na liečenie do Milána, neskôr sa znova vracia, potom je ale vydaný rozkaz na ústup, vtedy Henry uteká naspäť do Milána, kam medzičasom odišla aj Catherine Barkleyová, spolu následne utekajú do Švajčiarska.

Čas: Celý dej sa odohráva cez 1. svetovú vojnu.

Postavy:
Frederick Henry - americký poručík slúžiaci v Červenom kríži na talianskom fronte (Taliansko kontra Rakúsko) ako vodič sanitky, nastúpil ako dobrovoľník z USA, ktorý chcel na vlastné oči zažiť ako to na fronte vyzerá, postupom času sa ale jeho vzťah k vojne začína meniť na záporný (autobiografia) a vyvrcholí jeho útekom z armády; vystupuje počas celého deja. Takmer nič sa o ňom nedozvedáme, všetko sa týka jeho psychiky. Vo vzťahu ku Catherine sa mení, keď sa lieči v Miláne – zamiluje sa do nej. Najprv ju nemiloval a chodil s ňou len preto, lebo bola pekná.
Catherine Barkleyová - pracuje ako anglická ošetrovateľka DPS (veľmi provizórna liečba) v poľnom lazarete. Prišla sem kvôli svojmu priateľovi. Boli spolu 8 rokov, keď sa on rozhodol, že narukuje. Chcela zostať s ním a na otázku, ako dlho už ošetruje, odpovedá: ,,Od konca pätnásteho roku. Začala som, keď aj on. Pamätám sa, dostala som taký hlúpy nápad, že on možno príde do lazaretu, kde budem ja. Možno so sečnou ranou, myslím, a s obväzom okolo hlavy. Alebo s prestreleným plecom. S niečím zábavným." Bohužiaľ, o rok neskôr ho roztrhalo na kusy pri rieke Somme. Henry sa do nej nezamiluje hneď, až postupom času. Barkleyová je na Fredericka veľmi citovo naviazaná, pri ňom zabudla aj na svoju stratenú bývalú lásku. Medzi nimi je zvláštny vzťah, čistý cit, ktorý kontrastuje s krutou realitou – s vojnou.

 „Slečna Barkleyová bola dosť vysoká. Mala čosi oblečené, čo sa zdalo ako uniforma ošetrovateľky, bola blondína a mala ohorenú pleť a sivé oči. Zdalo sa mi , že je veľmi pekná.“ (strana 17)

Helen Fergusová je jej priateľka v lazarete. Jej otec kvôli alkoholu ochorel, má lámku. Nemá rada Henryho, pretože Catherine kvôli nemu otehotnela. „Nič iného nevykonal, iba ťa zničil tým svojím zákerným talianskym klamárstvom (strana 196)

poručík Rinaldi je Frederickov veľmi dobrý priateľ, pochádza z Talianska. Bývajú spolu na izbe. „Vyzeral dobre, bol v mojich rokoch a pochádzal z Amalfi. Bol chirurgom, mal tú robotu rád a boli sme dobrí kamaráti.“  Neustále sa s Henrym podpichujú a pijú viac ako je slušné, ale to všetko kvôli vojne. Tá ich mení na sukničkárov a alkoholikov. Nakoniec sa Rinaldi asi nakazí syfilisom.

Kompozícia:

Delenie na knihy a kapitoly, bez akejkoľvek retrospektívy a vysvetlenia udalostí na konci. Dejová línia je priama, bez veľkých odbočení; autor často využíva opisy situácií, predmetov a ľudí, dielo preniká rozličnými úvahami o rôznych veciach týkajúcich sa vojny.

Hemingway sa vo svojom štýle výrazne odlišuje od ostatných autorov. Dielo obsahuje:
  - extrémnu gramatickú a lexikálnu jednoduchosť

  - rôzne talianske výrazy (tenente = dôstojník)
  - autorská reč je v 1. osobe singuláru
  - autor sa vyjadruje čistou zrozumiteľnou formou bez používania básnických prostriedkov. Román je zámerne odpoetizovaný, odheroizovaný.
  - často využíva dialóg bez úvodzoviek (Podobná historka sa rozpráva aj tu v Taliansku o vojvodkyni, podotkol major)
  - používanie vnútorného monológu (Ach môj Bože, prosím, nedopusť, aby mi zomrela. Urobím pre teba všetko)
  - presnú, prostú, hovorovú reč, v ktorej sa len veľmi ťažko nájde cudzie alebo zložité slovo
Autor nepoužíva žiadne prirovnania, zložitejšie expresívne výrazy. Drží sa jednoduchosti. Slová veľmi pekný, veľmi dobrý, veľmi teplý sú často opakované. Hemingway akoby sa bránil použiť výstižnejší výraz a úmyselne volí tuctové slovo:
Hotel bol veľmi veľký, luxusný a prázdny, ale jedlo bolo dobré, víno veľmi príjemné a nakoniec od vína sme sa cítili všetci veľmi dobre. Catherine sa už nemusela cítiť lepšie. Bola veľmi šťastná.
Niekedy sme zišli z cesty a pustili sa chodníkom cez smrekový les. Pôda v lese bola mäkká, dobre sa po nej chodilo; nestvrdla od mrazu ako na ceste, ale na tvrdú cestu sme sa nehnevali, lebo na topánkach, na podošvách a opätkoch sme mali klince a klince na opätkoch sa zahryzávali do zamrznutých koľají a v oklincovaných topánkach bolo dobre chodiť po ceste a bolo to osviežujúce. Ale po lesoch chodiť bolo krásne.Hemingway píše vety tak, ako lyrickému subjektu prichádzali do mozgu. V diele sa bežne stáva, že rozhovor, ktorý vedie Henry s nejakou osobou je zrazu preseknutý úplne bezvýznamným súvetím, ktoré nám napríklad oznamuje, že na stene visí veľmi pekný obraz. I keď je informačný prínos takej vety nulový, aj tak je táto časť veľmi dôležitá. Hemingway to nazýval sekvenciou pohybu a faktu, ktoré vytvárali pocit. Keď si Frederick v strede rozhovoru nenápadne všimne, že na stene visí pekný obraz, Hemingway to napíše. Je to skvelá metóda, akou sa dostávame priamo do myslenia lyrického subjektu.

Román je autorovým zúčtovaním so skúsenosťami 1. svetovej vojny, jeho jadro je autobiografické, čo je dobre vidieť napr. na Henryho zranení alebo jeho, i keď nie úplne jasnom, alkoholizme. Využíva reportážne prvky a štýl zbavený akéhokoľvek citového skrášľovania. Hemingwayovská vojna je osudová sila, prírodná katastrofa, pred ktorou neexistuje úkryt, len jeho ilúzia. Vojna nemilosrdne meria každému rovnako. Postava Fredericka sa nepovažuje za hrdinu. Koná si svoje vojenské remeslo v neustálom presvedčení, že táto vojna nemá s ním nič spoločného, nevidí sa mu nebezpečnejšia než vojna v kine. A i napriek tomu, že prišiel na front dobrovoľne, na otázku prečo, odpovedá: „ Nie vždy je na všetko vysvetlenie.“ A v závere ešte raz: „Neviem. Nemal som rozum.“ Hrdinovia väčšiny vojnových diel „stratenej“ generácie sa na základe skúseností s vojnou rozhodnú dezertovať a tým vyjadriť svoj odpor k vojne. Henry nedezertuje preto, aby demonštroval protest proti vojnovému besneniu, ale jednoducho sa rozhodne na vojnu zabudnúť, aby mohol žiť a milovať „obyčajne“ (Uzavrel som separátny mier.). Na okamih unikne, ale toto malé ticho sa nemôže skončiť beztrestne.

Vzťah Henry – Catherine je definovaný a uzavretý vojnou: smrť tu nie je východiskom, skôr iba logickým vyvrcholením dejovej línie. Z pôvodného antimilitaristického zámeru sa román dostáva do existencionálnych rovín, čo sa najviac odlišuje od ostatných diel jeho generácie. Catina smrť navonok vôbec nesúvisí s vojnovým besnením, mohlo k nej dôjsť aj za normálnych okolností v čase mieru. Láska však aj napriek svojej porážke vychádza z tohto nerovného boja víťazne. Tu treba hľadať mravné posolstvo románu.

Dej:
PRVÁ KNIHA
Nachádzame sa na talianskom fronte, kde bojujú Taliani (za pomoci Angličanov a Američanov) proti Rakúšanom počas tretieho roku prvej svetovej vojny. Hlavný hrdina, americký dôstojník Frederick Henry, pracuje ako veliteľ sanitárov. Po návrate z dovolenky (Miláno, Florencia, Rím, Neapol,...) na jar 1917 sa opäť vracia do mesta Gorizia, kde pôsobil od začiatku vojny. Zoznamuje sa so slečnou Catherine Barkleyovou a Helen Fergusovou v anglickom lazarete na okraji dediny. Catherine sa mu zdá veľmi pekná a sympatická a dávajú sa dokopy, i keď on ju naozaj rád nemá. O pár dní po ich zoznámení musí Henry odísť pomáhať na front. Catherine celá zaľúbená mu pri rozlúčke vkladá do rúk svätého Antonka, ochrancu. Sme tesne za frontom. Vedenie sa po dlhej zimnej pauze rozhodlo začať útok. Henry spolu s jeho vodičmi Francom Gordinim, Gavuzzim, Manerim a Pasiinim využívajú posledné chvíle pokoja pred útokom jedením makarónov so syrom. Vtom však zaznie obrovský výbuch zapríčinený rakúskym ťažkým zákopovým mínometom. Henry sa dostáva do provizórneho obväzišťa, kde mu doktor diagnostikoval: ,,Mnohonásobné povrchové zranenie ľavého a pravého stehna a ľavého a pravého kolena a pravého chodidla. Hlboké rany na pravom kolene a chodidle. Lacerácia pokožky na hlave s možnosťou fraktúry lebečnej kosti." Passini na následky zranení umiera, Gordini vyviazol so zraneným plecom a hlavou.
Henry sa tu zdržiava len nakrátko a prevážajú ho do poľného lazaretu ďalej do zázemia. Na druhý deň popoludní ho príde pozrieť jeho spolubývajúci z mesta Rinaldi a podvečer kurát (=katolícky vojenský kňaz), jeho kamarát, ktorý mu priniesol sieť proti komárom, vermont a noviny.
O niekoľko dní je prevážaný do novej nemocnice v Miláne, ktorá je zriadená špeciálne pre Američanov v armáde a v Červenom kríži. Nakoľko americké ošetrovateľky ešte neprišli, posielajú sem aj niekoľko Angličaniek z talianskych lazaretov.

DRUHÁ KNIHA
Frederick prichádza po 48 hodinách do nemocnice v Miláne. Pricestoval ako prvý pacient a niekoľko dní je jediný o koho sa tu 3 sestry starajú. Hlavná sestra sa volá Van Campenová a už na prvý pohľad sa nemajú s Henrym v láske. Ďalšia sestra – slečna Walkerová, je stará príjemná dáma. Tretia sestra menom Gageová je milá a pekná sestrička, ktorá, keď zistí, že si Fred sem tam niečo tajne popije, hneď k nemu pridá: ,,Nikdy nepi sám!"
Lekár však v tejto nemocnici zatiaľ nie je, nakoľko sa nachádza v Lago di Como, a tak skoro celý deň strávi spaním a nudením sa v bolesti.
Nasledujúci deň ráno prichádza Catherine, a Frederick sa do nej bezhlavo zamiluje: (strana 75)
,,Zdravím ťa!" povedal som. Keď som ju videl, zaľúbil som sa do nej. Všetko sa vo mne prevrátilo. Pozrela ku dverám, videla, že tam nikoho niet, sadla si na posteľ a nahla sa nado mňa a bozkala ma. Privinul som ju a bozkal a cítil som, ako jej bije srdce...
,,Musíš ostať," povedal som. ,,Ó, ty si úžasná!" Šialene som ju miloval. Nemohol som uveriť, že je naozaj tam a pevne som ju držal pri sebe.

Dopoludnie strávili tajným milovaním. Popoludní prišiel do nemocnice lekár a určil postup. Treba šesť mesiacov čakať, kým sa zregeneruje synoviálna tekutina a potom operovať, to je najbezpečnejší postup. Henrymu sa to však vôbec nepáčilo, nechcelo sa mu tak dlho čakať a tak si dáva zavolať ďalšieho chirurga.
O niekoľko hodín prišiel major Valentini a súhlasil, že ho odoperuje nasledujúci deň. Noc strávili dvaja zaľúbenci opäť spolu jedením suchárov, pitím vermútu a milovaním. V tomto okamihu sa Catherine úplne odovzdá Frederickovi: (strana 86)
,,Ale ja poviem, len čo ty budeš chcieť, a vykonám, len čo ty budeš chcieť, a potom už nebudeš chcieť iné dievča, pravda nie?" Dívala sa na mňa veľmi natešene. ,,Vykonám, čo budeš chcieť, a poviem, čo budeš chcieť, a tak budem veľmi úspešná, pravda budem?"
,,Áno."
,,Čo by si chcel teraz odo mňa, keď si už celkom prichystaný?" (príprava na operáciu)
,,Poď opäť do postele!"
,,Dobre. Idem."

Operácia dopadla výborne. Henry sa zotavuje pomerne rýchlo. Onedlho prešla jar, prišlo leto. Vzťah pokračuje výborne. Henry a Catherine trávia každú voľnú chvíľku spolu, prechádzkami po meste, výletmi po okolí (napr. idú na dostihy) a podobne. V septembri a Catherine sa priznáva, že je už tri mesiace tehotná. Fredericka to vôbec neznepokojí, teší sa.
Onedlho dostáva list, že mu končí pobyt v nemocnici 4.októbra toho roku (1917). Avšak na druhý deň mu nepríjemná hlavná sestra Van Campenová nájde alkohol, ktorý skrýval v skrini, a zistí u neho žltačku. Obviní ho, že si žltačku spôsobil alkoholom, a tak prichádza o trojtýždennú dovolenku, ktorá by trvala od 4.10. do 25.10. Henry sa kvôli žltačke z alkoholu vôbec neznepokojuje („Nič sa nestalo, len som prišiel o dovolenku.“), pretože v pití niekedy vidí jediný spôsob, ako sa odpútať od krutej vojnovej reality. Vojna ho „dohnala“ k pitiu.
Dva týždne ležal so žltačkou, až nadišiel deň odchodu. Kúpi si pištoľ a ide s Catherine do staničného hotela, aby strávili ostatné spoločné chvíle jedením sluky a milovaním sa. Sľubujú si, že si budú písať každý deň. O polnoci sa rozlúčia a Frederick nastupuje na vlak.

TRETIA KNIHA
Keď poručík Frederick Henry prichádza na jeseň naspäť do Gorízie, je hmlisto a neustále prší. Dostáva rozkaz a na druhý deň opúšťa dedinu a vydáva sa do frontovej Bainsizze, aby vymenil veliteľa Gina, ktorý je tam už veľmi dlho. Niekoľko dní po príchode sa však nariadi ústup, pretože armáda v tejto oblasti nie je úspešná a nepriatelia tu prelomili frontovú bariéru. Henry sa ocitá naspäť v Gorízií, kde velí trom šoférom, ktorí sa volajú Aldo Bonello, Aymo Bartolomero, Luigy Piani. Majú k dispozícií dve autá, a tak Piani a Hernym obsadia jedno a Aldo s Aymom druhé auto. Ustúpiť sa má do mesta Pordenone, avšak celá operácia je veľmi zdĺhavá a pomalá. Aymo si k sebe do auta vezme dve panny, pretože mu ich je ľúto. Jeho kolega Aldo má zase vpredu vedľa seba dvoch čatárov. Rozhodnú sa, že to risknú a zabočia na bočnú cestu, aby sa tak vyhli hlavnému prúdu ústupu a dorazili do mesta Udine (ktoré im ležalo v ceste) skôr. Zastavia sa v opustenom sedliackom dome na raňajky.
Bohužiaľ, o niekoľko kilometrov na bočnej zablatenej ceste jedno auto uviazne. Všetci štyria robia, čo môžu, ale bezvýsledne. Čatári sa zľaknú a začínajú utekať preč. Henry im rozkáže, aby stáli a pomohli s autom, ale oni bežia ďalej. Vystrelí. Jedného zasiahne, druhý beží ďalej. Napokon Bonello vezme zbraň a dorazí čatára, ktorý to dostal. Nastúpia na druhé auto, ale aj to po krátkom čase uviazne. Dvom dievčatám vzápätí Henry dáva po desať lír a ukazuje im smer na hlavnú cestu. Zostanú štyria – Henry a traja šoféri – a vydávajú sa do Udine peši. Onedlho narazia na železničný násyp, po ktorom kráčajú, ale stane sa nehoda. Taliani, z opatrnosti a presvedčenia, že títo štyria sú Nemci, začínajú strieľať z neďalekých stromov a zabijú Ayma. Ostanú už len traja, ktorí pokračujú ďalej v ceste. Nájdu ďalší opustený dom. Tam sa Bonello rozhodne ujsť a vzdať sa Nemcom, pretože sa bojí. Frederick Henry a Luigy Piani si na chvíľu odpočinú a pokračujú v ceste. Udinu obchádzajú zo severu a pridávajú sa k hlavnému prúdu, ktorý smeruje k rieke Tagliamento. Keď prechádzajú cez most, čaká ich prekvapenie. Na konci mosta stojí vojenská polícia a zadržiava dôstojníkov. Obďaleč sa koná aj rýchly súd, v ktorom každého dôstojníka odsudzujú na smrť, pretože všetci dôstojníci sú vinní za porážku a spôsobený ústup(strana 181). Keď Henryho zatknú, ihneď si uvedomí, o čo ide, a že jeho budúcnosť závisí už len na možnosti úteku. Vrhá sa do studených vôd Tagliamenta a úspešne sa vyhýba guľkám polície. Keď vylezie z vody, je už v bezpečí, ale objaví sa, na tej istej strane rieky. Potrebuje prejsť cez rieku, nájsť most. Jediný v širokom okolí je strážený most pre vlaky. Vyhliadne si dobrú príležitosť a naskočí na vlak, ktorý preváža delá. Vtom si uvedomí, že polícia ho pravdepodobne označila za zabitého pri pokuse o útek. Stal sa dezertérom. ,,Uzavrel som separátny mier," hovorí sám sebe. Pre neho už vojna neexistuje. Chce a musí niekam ujsť s Cat.

ŠTVRTÁ KNIHA
Z vlaku zoskočí v Miláne. Ihneď zájde do nemocnice, ale Catherine tam už nie je. Pred dvoma týždňami ju poslali do Stresy. Tak Herny navštívi ešte starého priateľa Simmonsa, ktorý sa neúspešne pokúša preraziť v šoubiznise spevom. Simmons mu daruje nové šaty, lebo Henry si z vojenských šiat strhol hviezdičky, aby nebolo vidieť jeho hodnosť a dané miesta sú vyblednuté, takže každý by si hneď domyslí, o koho ide. V hoteli pri stanici v Strese nájde Henry konečne svoju Catherine (strana 195), s ktorou sa dohodnú, že ujdú do Švajčiarska. Hlavný dôvod je ten, že to je najjednoduchšie, pretože na jednej strane jazera leží Stresa, na druhej strane švajčiarske Brissago, a okrem toho je Švajčiarsko neutrálnym štátom vo vojne. Nasledujúci deň dopoludnia strávi Herny s barmanom z hotela na rybách na danom jazere. Tiež sú starí známi a barman mu vraví, že kedykoľvek si môže požičať jeho čln. To Henrymu hrá do karát a uľahčuje mu útek.
Popoludní sa stretne so svojím deväťdesiatštyriročným kamarátom grófom Greffim, s ktorým si zahrá biliard. Hrá sa do sto a aj napriek počiatočnej osemnásťbodovej výhode, ktorú mu Greffi dal, prehráva. Tej noci pršalo.

Okolo pol jedenástej pred polnocou prichádza barman do izby, kde spí Catherine s Henrym a oznamuje im, že v meste počul, že Henryho chcú zatknúť. O jedenástej už sú v barmanovom člne na jazere. Celú noc veslujú, musia prejsť 35 kilometrov. Napokon sa predsa dostanú na švajčiarsku pôdu: (strana 221)
Mocne som zatiahol za ľavé veslo a priblížil som sa k brehu, potom som vyrovnal čln, a keď sme už boli blízko prístavnej hrádze, prirazil som s člnom k nej. Veslá som vytiahol, chytil za železného kruhu, vystúpil na mokrý kameň a bol som vo Švajčiarsku. Čln som priviazal a podal ruku Catherine.
,,Poď hore, Cat! To je úžasný pocit."
,,A čo batožina?"
,,Nechaj ju v člne!"
Catherine vystúpila a vo Švajčiarsku sme už boli spolu.
 Skutočne sa ocitli v Brissage. V miestnej reštaurácií sa naraňajkovali a keď sa vracali po batožinu, pri člne stál policajt, ktorý ich zatkol. Na stanici sa však všetko vysvetlilo, keď si vymysleli príbeh, že prichádzajú z Talianska, pretože Catherine tam študovala umenie, aby sa mohli vo Švajčiarsku venovať zimným športom. Všetko im uverili, avšak boli poslaní v sprievode policajta do Locarna, do hotela Metropole. Tam ich skontrolovali a všetko bolo v poriadku. Rozhodli sa ísť do mesta Montreux.

PIATA KNIHA
Cez zimu začalo snežiť neskoro. Frederick a Catherine žijú pod horou niekoľko kilometrov od Montreux v chate na poschodí spolu s majiteľmi Guttingenovcami, ktorý tam čapujú víno turistom. Catherine má už veľké bruško a neustále trpí nedostatkom sebavedomia a myslí si, že ju Henry už nemá rád. Dohodnú sa, že sa zosobášia až po pôrode, keď Catherine bude opäť štíhla a krásna. Začiatkom marca začalo byť veľmi daždivo a nakoľko bábätko sa už-už pýtalo na svet, presťahovali sa do Lausanne. ,,Raz ráno okolo tretej hodiny som sa zobudil a počul som, že Catherine sa hýbe v posteli." (strana 246) Catherine praskla voda a ponáhľali sa do nemocnice. Bol to veľmi ťažký pôrod, ktorý trval viac než 15 hodín. Catherine bola v obrovských bolestiach (strana 255). Za Frederickom prišiel hlavný pôrodník a navrhol mu dve možnosti. Buď cisársky rez, alebo pôrod pomocou vysokých klieští. Napokon sa rozhodnú pre cisársky rez. V tomto okamihu ma Henry obrovské pnutie v mozgu: (strana 254)

Ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže, hovorím ti. Nebuď hlúpy! Je jej len zle. To je len prvý pôrod a ten takmer vždy trvá dlho. Áno, ale čo ak umrie? Nemôže umrieť. Prečo by umrela? Aký dôvod má umrieť? Iba dieťa sa ide narodiť, vedľajší produkt milánskych nocí...
O niekoľko hodín po pôrode Fred vidí prvýkrát syna –  je to zároveň poslednýkrát: (strana 257)
Vyšiel von lekár, za ním sestra. Čosi držal v oboch rukách, vyzeralo to ako čerstvo odraný králik, a ponáhľal sa s tým po chodbe do druhých dverí...
Nič som k nemu necítil. Akoby nemal nič spoločné so mnou. Nemal som k nemu nijaký otcovský cit...
,,Nie ste hrdý na svojho syna?" opýtala sa ma sestra.
,,Nie," povedal som. ,,Bezmála zabil svoju matku."
Napokon sa Henry dozvie, že syn je už týždeň mŕtvy. Pravdepodobne sa zadusil pupočnou šnúrou. Tej istej noci zomiera aj Catherine. Henry je pri nej až do konca (strana 262). Jej posledné slová: (strana 263)  ,,Neobávaj sa, milý môj! Ja sa neobávam ani trošku. Je to len špinavý trik."
Henry je v koncoch a odchádza do hotela (strana 264). Autor nehovorí o následných udalostiach.