Zo života ďaľších generácií Pichandovcov už vymizla táto patriarchálna harmónia a pohoda. Oni už museli prežiť mnohé tragédie a nešťastia.
Valen vyštudoval v Prahe právo, stal sa z neho pán. Po návrate zo štúdií opustil svoju milú Hanku a oženil sa z vypočítavosti s Hermínov, bohatou dcérou miestneho statkára Haderpána. (Hanka čakal dieťa a Valent si chcel svedomie utíšiť peniazmi, ktoré jej podstrčil. Hanka i dieťa zomreli pri pôrode.) Kristína a Samo mali svatbu v jedn deň. Kristínino manželstvo s Matejom Srokom bolo spočiatku šťastné, ale ani po desiatich rokoch nemali dieťa. Keď ovdovela, napriek pohŕdaniu dediny žila s Julom Mitronom, ktorý po nej už roky túžil a teraz kvôli nej opustil svoju slabomyseľnú ženu Matildu, s ktoru nemohol mať deti. Kristína porodila Julovi dve nemanželské deti, starala sa však aj o opustenú Matildu. Samo a jeho žena Mária zostali po svatbe doma u rodičov. Spisovateľ ďaľej sleduje najmä osudy Sama a jeho detí. Samo sa stáva ústrednou postavou románu. Podobne ako jeho otec, aj on bol roľníkom a murárom, chodil s partiou na „múračky“. Rád chodieval do otcovho včelína, zaujímal sa o včely, často o nich rozprával a tak si vyslúžil aj prezívku Včela. Ťažko pracoval, ale zárobky boli malé, doba sa zmenila, časté boli štrajky, roboty bolo menej. Samo bol nespokojný s týmto životom, často nadával na Uhorsko, na politikov, na hospodársku situáciu. Ani on nechodieval do kostola, bol veľmi kritický k náboženstvu. Vstúpil do sociálnodemokratickej strany, páčilo sa mu, že táto strana považuje všetky národnosti v Uhorsku za rovnocenné.
Samova rodina sa rozrastala, mal už päť detí- Janka, Samka, Petra, Karolka a Emu.

Roky ubiehali, najskôr zomrel starý Martin Pichanda, o niekoľko rokov i jeho ženo Ružena. Samove deti rástli a on sa rozhodol, že najstarsieho syna Janka zoberie so sebou na „múračky“. V Maďarsku, v jednom mestečku, sa stali svedkami demonštrácie, pri ktorej došlo k prestrelke. Jedna z guliek trafila aj Janka a Samo musel pochovať svojho syna v cudzej zemi. Skončil s politkou a vystúpil zo strany.Rozhodol sa, že sa bude starať iba o svoju rodinu, získa pre svoje deti majetok. Prenajal si mlyn, dal ho do poriadku a ťažko pracoval, aby splnil svoj plan. Tu sa im narodilo posledné, najmladšia dieťa-syn Marek.Ale nešťastia ho neobisli ani tu-najskôr sa ktosi pokúsil podpáliť mlyn, potom jeho dcéru emu zachytili a usmrtili mlynské remene. Troch starších synov dal samo (za Valentovej pomoci) vyučiť. Samo sa stal horárom, Peter hodinárom a talentovaný Karol začal študovať v Prahe maliarstvo. Vtedy postihlo rodinu najväčšie nešťastie-vypukla 1. svetová vojna. Narukovať museli aj Peter a Karol, Samo sa ešte tesne pred vojnou oženil a odišiel za prácou do Ameriky. Ani Karol, ani Peter sa už domov nevrátil. Peter sa dostal do zajatia, neskôr vstúpil do Červenej armády, ale o jeho ďalšom osude sa nič nevedelo. Karola trafil granát do brucha a v nemocnici zomrel. Samovi a jeho manželke Márii zostalo zo šiestich detí iba najmladšie-trinásťročný Marek. Ani jeho sen o zbohatnutí sa mu nesplnil-počas vojny sa zrekvirovala väčšina obilia a múky, ledva sami vyžili. Znovu sa začal zaujímať o politiku, nepáčilo sa mu, že sociálno demokratická strana nebojovala proti vojne. Za protištátne reči a za účasť na demonštrácii sa spolu s kamarátom dostali do väzenia. Preputili ich až po pol roku, keď sa skončila vojna a bola vyhlásená Československá republika.

Tragické príhody sa striedajú s komickými, reálny dej oživujú sny, predstavy, neskutočné javy, zázraky a humorné situácie. Napríklad: sen Martina Pichandu o tom, ako hrali karty v bruchu veľryby so svojou bývalou milou, Sama pichandu o včelej kráľovnej, čudesné zmiznutie psa Zanzibara po smrti Martina Pichandu, tragikomický osud mladého Nádera, ktorý sa z nešťastnej lásky obesil v udiarni a našli ho celkom vyúdeného, zlodej tvrdiaci, že nemá črevá..) Okrem scén so situačným humorom sú v knihe i epizódy využívajúce slovný humor, iróniu a paródiu (napr. Martin Pichanda si predstavuje, že medzi domorodcami na Madagaskare rozšíri spisy Ľudovíta Štúra, založí pobočku Matice slovenskej a najstatočnejšieho domorodca pasuje za Jánošíka). Tieto fantazijné, zázračné a absurdné prvky sú základným znakom magického realizmu.

„...Robia s nami, čo chcú, ale raz treba povedať:dosť! Inakšie nám páni vyvraždia všetkých synov, vnukov i pravnukov. Sme ako včely! Tisícročné, robotné včely! Čože? Ako včely?! Boli sme doteraz ako včely! Neuvedomili sme si, že nosíme v zásobe žihadlo a že môžeme aj pichnúť. Teraz už to žihadlo hnatkáme v prstoch, už sa s ním pohrávame, už sa ho nebojíme použiť. Toľko nás dráždili, že sme zdvihli pokorné hlavy! Nuž a keď niekto zdvihne hlavu, hneď mu nadávajú do socialistov či komunistov.“