Literárna moderna a avantgarda

Od polovice 19. storočia dochádza takmer vo všetkých európskych národných literatúrach k rýchlemu striedaniu a koexistencii viacerých nových literárnych smerov, prúdov, metód, k zrodu avantgardy a moderny. Tieto smery vyplynuli z nových spoločenských problémov, kapitalistických výrobných a spoločenských podmienok (strata ideálov, spoločenské perspektívy, blížiaci sa vojnový konflikt, silnejúca kapitalistická spoločnosť). Spisovatelia začínajú experimentovať, hľadajú nové metódy tvorby, nové výrazové prostriedky. Niektorí autori nadväzovali na romantizmus, najmä v tom, že hrdina je nespokojný so spoločnosťou - ide o rozpor medzi snom a skutočnosťou, medzi psychikou básnika a drsnou realitou. Tieto myšlienky sa prejavujú najmä v lyrike.

Avantgarda
- je charakterizovaná organizovanou vzburou proti spoločenským literárnym konvenciám, základnými znakmi sú kolektivizmus ( zoskupovanie sa do skupí ) a vydávanie programu
- na rozdiel od umelcov literárnej moderny, avantgardisti neunikajú zo spoločnosti, chcú v nej existovať a aktívne ju pretvárať

Literárna moderna
Obdobie literárnej moderny bol umelecký smer, ktorý vznikol ako reakcia na realizmus. Hlavným prvkom lit. moderny bolo subjektívne chápanie sveta autorovými očami, kde sa samotný autor stavia do pozície osobnosti, ktorá niekedy až precitlivelo vníma a reaguje na pragmatické fakty vtedajšej doby. Literárna moderna sa prejavila hlavne v literatúre a výtvarnom umení, cez ktoré autori vnášali a prejavovali svoje pocity ostatným ľuďom.
Počas lit. moderny sa vytvorilo niekoľko na seba nadväzujúcich smerov.

Najrozšírenejšie smery sú dekadencia (úpadok), symbolizmus a impresionizmus.
Pre modernu je typické:
- zdôrazňovanie autorského subjektu (vnútorného sveta autora)
- moderna vnáša do literatúry človeka samotára
- odklon od tradičných spôsobov tvorby a tradičných výrazových prostriedkov
- pochybovačnosť (skepsa) a nedôvera ako odraz neradostnej sociálnej a národnej situácie
- používanie voľného verša

Dekadencia (décadence – úpadok) – za dekadentov sa na konci 19. storočia označovali básnici, ktorí nepísali tradičnú poéziu. Je pre nich príznačný subjektivizmus, individualizmus a pesimizmus, zblíženie poézie s hudbou a maliarstvom. rozvíja sa lyrika, ktorá vyjadruje náladovosť a fantáziu, často úzkosť a depresie. Hlavnými predstaviteľmi boli Charles Baudelaire, Paul Verlaine a Stéphane Mallarmé. Dekadencia sa stala základom pre symbolizmus, impresionizmus a expresionizmus. Neskôr sa pod týmto termínom rozumel svetonázor a životný postoj časti spisovateľov na prelome storočí, ktorí sa zjednotili v myšlienke "čistého umenia".
Symbolizmus – zaujal vedúce miesto medzi modernými básnickými smermi takmer vo všetkých literatúrach. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez sústredené vnímanie a estetický zážitok tvorcu, ktorý naplno využíval vzájomné prelínanie sa svojich zmyslových vnemov. Je pre neho charakteristické, že básnici nezobrazovali skutočnosť, vonkajší ani vnútorný svet priamo, ale pomocou znakov, symbolov (holubica - mier, srdce – láska…).

Využívali metafory, metonymie, personifikácie, alegórie, prirovnania, dôraz kládli na eufonickú (hudobnú) výstavbu verša, rozvíjali obraznosť a zaslúžili sa o zhudobnenie poézie. Ich básne sú preniknuté smútkom (osobné nešťastie, spoločenská situácia) a skepsou (nedôverou voči svetu, pochybovanie o chode sveta). Symbolisti sa štylizovali do roly nepochopených a "prekliatych". Uvedomovali si svoju sociálnu vykorenenosť zo spoločnosti, preto si vybrali samotu v rušnom spoločenskom živote a osamelosť vo svojej básnickej tvorbe. Cez poéziu hľadali "nové priestory" v neskutočne, v sne, teda mimo reality a v podvedomí. Únik od skutočnosti, od jej hromadiacich sa problémov sa v symbolistickej básni prejavuje ako sústredenie všetkej pozornosti na básnikovo "ja". Podobne ako romantici nadraďujú ducha nad hmotu. Čerpajú tiež podnety z mystiky a náboženstva. Ich poézia ponúkala nové tvary a neobvyklú štruktúru básne. Pre báseň hľadali výnimočné zvukové efekty, ktoré mali evokovať (vyvolávať v mysli) vzťah medzi slovom a hudbou. Básnik využíva na záznam svojich osobných stavov hru s asociáciou, čiže združovanie predstáv, vzniká voľný verš. Termín prekliati básnici použil Paul Verlaine, začlenil k nim Tristana Corbiéra, Jeana Arthura Rimbauda, Stéphana Mallarméa, Charlesa Baudelaira.

Parnasizmus je smer, ktorý odmietal spätosť umenia s realitou, tvrdil, že zmyslom umenia je dokonalá krása. Téma a obsah neboli dôležité, pozornosť venovali najmä jazyku, prozódii a forme básne. Inšpiráciu hľadali najmä v dávanej minulosti, často v antike. Zo slovenských básnikov sa o parnasizmus zaujímal najmä P. O. Hviezdoslav. Naturalizmus (variant realizmu) je smer z konca 19. a začiatku 20. storočia, ktorý zdôrazňoval biologickú určenosť človeka. Kým realisti opisujú človeka i prostredie, v ktorom žije, naturalisti ho opisujú so všetkými sprievodnými znakmi, najmä však s prevahou temných stránok života, s vykreslením spoločenskej spodiny, s drastickými, krutými scénami. Impresionizmus (impresio – dojem, vnem) obrátil pozornosť na vonkajší objektívny svet, jeho stúpenci stavali na prvé miesto konkrétny zážitok zo sveta, z prírody, z každodenného života pomocou zmyslov, ako je zrak, sluch, a pod. Tým priniesli do umenia vzrušujúce emócie, svieže farby v maliarstve (impresionizmus vznikol najprv v maliarstve - Eduard Manet a Claude Monet), potom sa jeho technika preniesla poézie, prózy a drámy. Preto sa senzualizmus (zmyslový princíp) pokladá za charakteristickú črtu impresionizmu.

Futurizmus (lat. futurus - budúci) - oslavoval techniku, vzburu, civilizáciu a usiloval sa o svojrázu dynamiku výrazu. Umenie má držať krok s technickým pokrokom. Futurizmus zrušil interpunkciu, dával prednosť slovesám, ktoré mali vyjadriť dynamickosť sveta. Futuristi oslobodili slovo z ustálených väzieb, chceli, aby sa literárne dielo dokázalo vyjadriť o prítomnosti cez onomatopoje (citoslovce) a kakofóniu (neľubozvučné zoskupovanie hlások). Kubizmus (cube – kocka) je umelecký smer v maliarstve a sochárstve, ktorý sa vyznačuje geometrickým riešením zobrazovaných predmetov.Odkrýval krásu,zaujímavosť bežných vecí na základe geometrického stvárňovania. Pablo Picasso–vyše 6000 obrazov, kresieb a sôch. Expresionizmus - zachytáva vnútorný,subjektívny svet človeka a vníma ju ako jedinú realitu. Expresionizmus je definovaný ako: Umenie výrazu, ktoré kladie dôraz na umeleckú presvedčivosť, štýl vyjadrujúci drsné, ostré, výjavy i pravdivé neskreslené zobrazenie pocitu, strachu, prežitkov. Dadaizmus (dada – hračka) - výsmech nezmyselnosti kapitalistického sveta. Mnohí umelci odchádzajú na bojiská, iní emigrovali. Vzniká počas 1. svetovej vojny, bol proti literárnym konvenciám, propagoval nezlučiteľnosť umenia s logikou, poéziu nezmyslov zbavenú sociálneho významu, ideologických nánosov Odmietali vš. konvenčné predstavy o umení, odmietali mravnú, estetickú a rozumovú kontrolu um. tvorby
Z dadaizmu vychádza:
Surrealizmus
Vychádza z predstavivosti a fantázie. Poéziu chápe ako prúd obrazov, ktoré vychádzajú z podvedomia a voľne sa k sebe priraďujú. Autori píšu na základ psychického automatizmu, ako diktát myslenia, bez akejkoľvek rozumovej kontroly, bez akéhokoľvek estetického alebo morálneho zámeru.
Pre surrealizmus je typický voľný verš – nepoužívajú interpunkciu, písanie veľkých písmen, rytmus a rým básne, všeobecné prostriedky významovej stavby básne.

Guillaume Apollinaire
Bol vedúcou osobnosťou avantgardy na začiatku 20. storočia, nestal sa len spojovacím článkom medzi symbolizmom a surrealizmom, ale aj znovuobjaviteľom moderného lyrizmu. Po celý život sa mimoriadne zaujímal o spoločenské zvyky nevšedných národov i spoločenstiev (Rómovia, komedianti, obyvatelia predmestí). O zložitom dospievaní vypovedá jeho autobiografická próza Zavraždený básnik. Apollinairove Alkoholy, no predovšetkým úvodná báseň Pásmo znamenajú prevrat v modernej poézii 20. storočia. Formu pásma zaviedol do poézie práve Apollinaire – je to žáner modernej poézie charakterizovaný väčším rozsahom a polytematickosťou, v ktorom zdanlivo nesúvisiace tematické celky zjednocuje ústredná téma. V slovenskej poézii sa s podobným typom básne môžeme stretnúť u L. Novomestského.

Zbierka Alkoholy kompozične vznikla ako reťazec rozličných dojmov, videní, postrehov a citových nálad. Pásmo "neopakovateľne vyjadrilo dramatický rytmus modernej doby", vytvorilo rámec, do ktorého básnik vniesol svoj životný pocit. Využitie farieb a farebnosti v Pásme má významové poslanie, vzbudzuje emócie, predstavy, lyrické nálady spoločne s predmetmi. Ústredná téma sa rozvíja do vedľajších a tie sa postupne osamostatňujú do nových celkov. V zbierke Alkoholy nechýba popri poetickosti a melancholickosti ani humor, irónia, ba až groteska. Je tu veľa obrazov neskorého leta, jesene, bývalých lások, opustených rúk, vodných prúdov, plynutia času, ľudové výrazy, technické termíny, topografické názvy, neologizmy či nečakané archaizmy. Apollinaire vydal i zbierku Kaligramy, román Sediaca žena a satirický náčrt Tiréziové prsníky. Za odkaz budúcim nasledovníkom možno označiť jeho slová: "BÁSNICI NIE SÚ LEN TVORCAMI KRÁSY, SÚ TIEŽ A PREDOVŠETKÝM TVORCAMI PRAVDY…".

JEAN ARTHUR RIMBAUD
- senzualista, impresionista
- zbierky Básne; Iluminácie; Pobyt v pekle
- znechutenie z mravov malomesta – Pri hudbe; sociálne motívy – Vystrašené deti
- potulky po prírode – Vzrušenie; mladícke predstavy o živote - Román
- milostné predstavy – V zelenej krčmičke

CHARLES BAUDELAIRE
- zbierka Kvety zla – veľká časť kritiky ju odmietala, meštiacke kruhy ju odsúdili pre jej údajnú mravnosť, autor a jeho vydavateľ boli postavení pred súd a dostali peňažnú pokutu, aj napriek tomu Kvety zla ovplyvnili vývin modernej európskej poézie oveľa viac ako ktorákoľvek kniha veršov
- rozčlenená je do častí: Splín a ideál, Parížskej obrazy, Víno, Kvety zla, Vzbura, Smrť
- zbierka jedným pólom ústi do danteovského zlého sna, druhým do nádeje a súcitu s pokorenými a trpiacimi
- pred čitateľom sa v zbierke vyspovedal zo svojho ľudského nešťastia, bol sklamaný nad zlými sociálnymi pomermi a v láske
- básnik zobrazil lásku na základe konkrétneho osobného zážitku, nezakrýva jej očarujúcu silu, ale ani sklamanie a pocity bolesti z nej
- básne preniknuté pesimizmom – Rozhovor; Litánie k Satanovi (zúfalstvo, vzbura a nádej, tiež súcit s trpiacimi)

Ivan Krasko
Je autorom dvoch básnických zbierok Nox et solitudo (Noc a samota) a Verše. Napísal aj tri historické básne: Svätopluk, Pribina, História. Väčšia časť jeho tvorby vyšla v roku 1954 pod názvom Dielo Celkovo. Tvorba Ivana Krasku nie je rozsiahla, ale aj tak jeho tvorba znamená tvorí epochu v slovenskej literatúre.
V prvej básnickej zbierke nachádzame jeho základné postoje k svetu: smútok, samota, opustenosť a pesimizmus. Nie je náhodou, že umiestnil svojho lyrického hrdinu, ktorým je väčšinou samotný básnik, do tmavej noci a smutnej samoty. Má to mnoho príčin. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej vynárajú spomienky na rodný kraj a na preňho najdrahšiu bytosť – matku. V mnohých básňach sa zamýšľa nad zmyslom ľudského života. Spomína na svoju matku (Vesper dominicae – Nedeľný večer), matka preňho predstavuje kladné mravné hodnoty – trpezlivosť, starostlivosť, dobrotu, lásku. V mnohých básňach vyjadruje svoje osobné a ľúbostné pocity (Už je pozde). V básni Jehovah (boh pomsty) odhaľuje národný a sociálny útlak, privoláva pomstu na vlastný národ pre jeho pasivitu. Napätie v osobnom postoji k svetu vyjadruje Krasko cez vnútorné prežívanie citových a mravných sklamaní. Jeho báseň tvorí vždy celok, ktorému sa podriaďujú epické aj dramatické prvky, no najmä situácia lyrického subjektu.

Druhá zbierka Verše obsahuje 27 básní s podobnou tématikou, básnik však už prekonáva pasívny postoj k životu, uvedomuje si nevyhnutnosť dostať sa zo zajatia smútku a prejavuje odhodlanie bojovať proti útlaku a biť sa so životom. Otvorene protestuje proti bezpráviu, vyjadruje vzdor a vyznáva do boja za slobodu v básňach:
Základnými motívmi Kraskovej poézie sú ľúbostné city, biblické motívy, príroda, rodný kraj, matka, úvahy nad vlastným životom, o pozemskom živote, ľudstve, sociálne a národné problémy. Kraskovho epického hrdinu charakterizuje problematická povaha, prichádzanie o ilúzie, pocit osamelosti – pocity moderného človeka, ktorý stratil istoty starého sveta.

Nox et solitudo
Pramení v trpkostiach vyplývajúcich z vlastného životného osudu (vzdialenosť od domova), zo sklamanej lásky z pocitu osamotenia, nesplnených túžob. Smútok vyjadruje symbolmi: šero, tma, noc, dážď, mesiac, čierna farba, cintorín.

Solitudo
- básnik prosí za úbohých a ponížených, cíti sa jedným z nich, je osudovo spätý s utrpením národa, ale je bezmocný voči zlu.
Topole
- vyjadruje človeka osamelého smutného, keď čnie topoľ sám, ľahko sa zlomí, tak človek sám vzdialený od domova neodolá náporom života. Keď sú topole od náporov vetra ošarpané, v živote je to člověk skeptický, beznádejný.
Vesper dominicae (Nedeľný večer)
- spomienka na matku, v malej učupenej dedinke má otvorený spevník, spomienka na syna ju rozplače, ale knižka ju aj rozveselí

Verše
V znamení prekonávania svojich citov a pesimistických nálad. Symboly: ráno, slnko, svetlo, jas = zápas so životom. Venovaná jeho snúbenici Ilone Kňazovičovej.

Otrok
- je jeden z otrokov z národa, ktorý trpí, pieseň matky otrokyne sa široko ďaleko niesla, aj deti trpeli. Otrok pod bičom dozrieva, chystá sa na pomstu. Bič znovu otvorí staré rany, ktoré sa nikdy nezahoja. Bojí sa narovnať, ale horí v ňom iskra pomsty. Čaká na vhodný čas pre pomstu, ktorú pripravuje.
Otcova roľa
- básnik vystupuje ako obranca sociálne a národne utláčaného ľudu. Básnik píše z cudziny, ľutuje ho, nemal kto chrániť roľu. Roľa trpí, tečú po nej slzy poddaných krvou a slzami napitá pôda ho volá domov. Znepokojujúca otázka: „Či zubále dračie ešte vyklíčia ?“
Baníci
- symbolizujú celý národ, sociálny a národný utlačovateľ pôsobí ako démon, ktorý chce podvodom získať do svojich osídiel každého. Sľubmi chce dosiahnuť zradu. Básnik sa k nim stavia kriticky, čaká na slobodu, verí že sa ľud vzbúri a zvíťazí.