Postavy: Martin Hudcovie je postava bez konfliktov a protikladov, v duši pociťuje nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície.
Elena je ideálnou predstaviteľkou slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehame neznámeho muža (kráľa).

Kráľ Matej, idealizovaná historická postava so záujmom o to, ako ľud žije. Ocení statočnosť a čestnosť Martina, vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania, keď arcibiskup Vitéz dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. Vrúcny vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu a dúfa v potrestanie pohany kráľa.
Dej. I. spev – Martin sa začína lyrickým opisom Poľany a Detvy, nasleduje zrod Martina uprostred slovenskej prírody. Rodí sa ako syn svojej zeme:

Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?

Akoby Detva obrov nemala!
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? – výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? -- hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.

Nasleduje obrázok nedele, lúka zakvitla devami, medzi nimi je i Elena, prichádza Martin (už mládenec). Zatancuje si s najkrajšou z nich a pustí sa do hory. Zbadá sokola, ako útočí na bezbranného zajačika, boj sa mu zdá nerovný, a preto zasiahne valaškou a sokola zabije. Z výšin zbojníckej Poľany hučí hlas gajd, básnik cíti v piesni hlas nových osudov, tušenie nových časov pre slovenský národ. Martin váha, či zbehnúť dolu, kde čaká rodina, alebo nasledovať volanie gajd. Cíti v srdci nedefinovateľnú túžbu po sláve.

II. spev – Družina. V lyrickom opise Poľany ju básnik predstavuje v úlohe kráľovnej, ktorej pri nohách ležia dedinky. Na Poľane pri vatre sedí skupina mládencov s bačom, baran na ražni je takmer upečený, hostina začína. Zvláštnosťou Sládkovičovho pohľadu je to, že kritizuje ustavičné historizujúce pozorovanie národného života, obdivovanie cudzieho sveta, vyzýva, aby sme si všímali prítomnosť a mali dôveru v budúcnosť. Tichosť zavládla nad Poľanou, zbojníci snoria po okolí, zajmú Elenu, ktorá hľadala Martina. Martin sa kamarátom prizná, že zabil sokola. Zbadajú, že sokol má na nohe krúžok, aký mávajú kráľove sokoly. Martin sa rozhodne čestne priznať a poberie sa domov. Cestou natrafí na zbojníkov, ktorí vlečú plačúcu Elenu a oslobodí ju. Dohodnú sa, že sa stretnú v Slatine.

III. spev – Slatinský jarmok. Kráľ Matej sa rozhodne ísť do Slatiny, rád by videl, ako ľud žije a zabáva sa. Kráľ po ceste povie, že chce strestať sprisahancov proti jeho kráľovskej moci. Všetci okolo mu prevolávajú na slávu. Aj Elene sa pošťastí vidieť kráľa. Martin sa najprv pustil na Zvolenský zámok, kde ho drábi skoro poviazali, nakoniec sa vydá za kráľom do Slatiny. Martin ho vyhľadá a prizná sa mu, že zabil jeho sokola. Kráľ sa vyzvedá, prečo ho zabil, páči sa mu smelosť a statočnosť mládenca.

IV. spev – Vohľady. Sobota večer, Detva odpočívajúca, všetko spí, len Elena na priedomí čaká na Martina a hrá na drumbli, ktorej zvuk sa nežne vznáša nad krajinou. Idylu narušia kroky mladého vojaka v bielom kepeni, na prsiach presvitá ligotavá hviezda, ukrytá pod kepeňom, je to sám kráľ, ktorý sa prišiel presvedčiť o Eleninej vernosti Martinovi. Mladý pán sa priplichtí bližšie k Elene a vraví, že sa rád pozerá do ružových tvárí. Elena mu pohrozí zauchom a varuje ho pred Martinom. Mladý pán žiada, aby mu zaspievala. Na spev je už neskoro, Elena mu zahrá na drumbli a za hru dostane prsteň. Záver kapitoly je romantický, zaľúbenci sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia. Noc sa končí, na nebi sa objavuje „svetielce svätej nedeli”. Láska dvoch mladých ľudí prebudí v srdci básnika spomienku na jeho lásku, ktorú odháňa. „Choď mi, zapadni, hviezdička krásy, k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si, zapadni a dobre sa maj!”