Didakticko – reflexívna poézia

Zameriava sa na mravoučné uvažovanie o rozmanitých životných a spoločenských javoch a otázkach. Zverejňovala sa v rukopisnej podobe, neskôr sa verše vydali tlačou. Často sa prebásňovali ľudové príslovia. Zamýšľala sa nad etikou situácii v spoločenskom živote a nabádala k ušľachtilým postojom.

Peter Benický napísal Slovenské verše. Významnou črtou jeho básni je sklon k spoločenskej kritike a satire. Poukazuje sa v nich na rozpory medzi boháčmi a chudobou – (Prísne právo lidem nařízené všechnem svobodne jest všem hledat) a vyjadrujú sa sympatie s poddanými sedliakmi, najmä v súvislosti s oslavou osobnej slobody – (Samotný jako pták nesmýka se co rak) a satirizovaním šľachtickej a panskej zbabelosti – (Proč si kord pripínaš, jestli srdce nemáš zmužilého v neštestí). Spája humanistické vzdelanie s ľudovou múdrosťou, poúča a moralizuje ale v súlade s vierou. Neuvádza len príklady a návody, ale aj podnecuje k samostatnému mysleniu. Básne sú napísané v silnej slovakizovanej češtine, slabičnom verši a dvanásťveršových strofách.

Hugolín Gavlovič napísal rozsiahlu veršovanú skladbu Valašská škola mravúv stodola. Život pastierov považoval za akúsi zásobáreň dobrých mravov. Cieľom tohto diela bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a občianskych morálnych zásad. V jednotlivých básniach skladby pranieruje opilstvo - Hle, človek opilý - žádnemu nemilý, oslavuje lásku k vlasti - Vlast svoja každému milá, zvelebuje prácu – Pracování stálé dává užitky nemalé, vyzdvihuje význam vzdelania a učenosti, poukazuje na nadanie chudobného ľudu, … atď. Gavlovičove básne charakterizuje láska a obdiv k chudobnému poddanému ľudu a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života , morálky a vzťahu k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Oslavuje ľudí dobrej vôle bez rozdielu, vzťah jednotlivca k Bohu, blížnym a spoločnosti. Skladba je napísaná silne bohemizovanou slovenčinou. Obsahuje vyše tisícdvesto básni, ktoré sa skladajú z dvanástich veršov, graficky rozdelených na dvojveršie. Verše sú štrnásťslabičné a združené rýmované. Hlavným štylistickým prameňom sú prostriedky ľudového hovorového jazyka napr.: zvraty, povrávky, príslovia a porekadlá v pôvodnej alebo básnicky preštylizovanej podobe.

Cestopisná a memoárová próza

Memoárová a cestopisná próza rozkvitla najmä od druhej polovice 17. storočia. Rozmach súvisel s tureckým vpádom(1663) a najmä s náboženským prenasledovaním a súdnymi procesmi s protestantskou inteligenciou (1672-1674).

Ján Rezík napísal memoárové dielo Prešovská jatka. Podstatnú časť prózy tvoria portréty prívržencov Tökölyho, ktorí boli popravení v Prešove. Portréty charakterizuje chmúrny opis utrpenia odsúdencov a zachytenie atmosféry surového prostredia. Hlavnými znakmi štýlu sú dynamickosť a expresívnosť, ktoré sa dosahujú živými prehovormi, rušnými dialógmi a patetickými barokovými štylistickými prostriedkami(naturalistické metafory, kontrastné obrazy a dvojčlenné slovné a synonymické kumulácie).

Ján Simonides v diele Väzenie, vyslobodenie a putovanie rozpráva o nútenom pochode na galeje do Neapola. Prvú časť cesty po Európe prešiel ako väzeň a dojímavo vykresľuje utrpenie odsúdených, s ktorými vojaci hrubo zaobchádzali. Pri návrate domov, už ako vykúpený slobodný človek vnímal krásy krajiny ktorou prechádzal. Najbohatšie zápisky sú z Talianska, kde pobudol dlhší čas. Upútali ho prírodné krásy, umelecké pamiatky i život v mestách ako Neapol, Rím a Florencia. Ako prvý sa pokúsil esteticky hodnotiť mozaiku sv. Michala v svätopeterskom chráme v Ríme.

Samuel Hruškovič napísal latinskú autobiografiu Život Samuela Hruškoviča, kde rozpráva o biednom živote na štúdiách, zmieňuje sa v nej o vlastných trpkých skúsenostiach chudobného študenta, ktorý si musel vzdelanie už od detstva ťažko vydobýjať, o zážitkoch s kurucmi a zbojníkmi a o ľuďoch, s ktorými sa stretol (učiteľ Matej Bel a zbojnícky vodca Ordáš). Opúšťa metódu idealizovaného typizovania a prichádza s kritickejšou individuálnou charakteristikou postáv. Celá autobiografia je preplnená nábožnými úvahami a vysvetľovaním udalosti ako Božieho zásahu. Hruškovičov štýl vyhľadáva jednoduché, ale pôsobivé štylistické prostriedky. Do náboženských reflexii vnáša emociálnejšie a patetickejšie barokové štylistické prostriedky(zložitejšie metafory, prirovnania, hyperboly, kontrastné obrazy a dvojčlenné i trojčlenné slovné a synonymické kumulácie).