Pre Bezručove básne je typická tzv. autoštylizácia, básnik splynul s ľudom, preberá na seba dramatické príbehy postáv, ako keby on bol tým hrdinom básne, hovorí v 1. osobe, alebo je v básni prítomný, napr. V Maryčke Magdonovej sleduje osud siroty, oslovuje ju, dáva jej otázky ako keby bol priamym svedkom jej nešťastia. Symbolom útlaku sú majitelia lesov, baní, tovární, ktorých zobrazil v postave markíza Géra, symbolom postavy z ľudu je Maryčka Magdonova. Z Bezručových básní vyznieva láska k ubiedenému ľudu, súcit s ním a nenávisť voči jeho utláčateľom.
Druhá básnická kniha Stužkonoska modrá je plná sklamania, smútku a zatrpknutosti básnika zo skutočnosti.
B. Slovenská literatúra

Slovenskú modernu charakterizuje nejednotnosť pri zámeroch, ako riadiť a viesť národný kolektív. Prvou vážnou skúškou bol zámer mladých autorov zmeniť štatút spisovateľa zo spoločensko-politického činovníka na tvorivú osobnosť.
Na zač. 20. st. sa objavila kríza hodnôt umenia v národnej literatúry. Mení sa aj postoj k funkcii umenia a k umeleckej literatúre. Mladí autori pochopili modernosť, ako nový vzťah k tradícii národnej literatúre. Tradíciu prekonávali novými umeleckými postupmi. Svoju modernosť nachádzali prístupe k skutočnosti cez motívy sociálno-mravného kriticizmu. Sústreďujú sa na netradičné psychické a sociálne ustrojenie lyrického subjektu. Poézia odráža stratu zjednocujúceho spoločenského ideálu a pocit nesúladu medzi ideálom a skutočnosťou.



Ivan Krasko

Vlastným menom Ján Botto. Vydal dve básnické zbierky: Nox et solitudo a Verše. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze. Vo svojom básnickom diele uskutočnil viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry. Jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.

Názov zbierky Nox et solitudo obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci” a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť – na matku, ako to vyplýva z b. Vesper dominicae (Nedeľný večer). Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. Jehovah. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu. Je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.

V zbierke Verše ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básňach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy. Táto zbierka je venovaná snúbenici. Básnik hľadá východisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, náladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá. Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.”), kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:

„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husy
do ďaleka ...”