Autor do Veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (b. Ja ako obdoba b. Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to v b. Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básňach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G. Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básňach symbolistické metaforické prostriedky. Jeho vízia o oslobodení pracujúcich ľudí v b. Baníci sa opiera o autorovu reálnu nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, príde raz éra slobody pre tie spoločenské vrstvy, ktoré v minulosti najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.

b. Solitudo, pocit tuposti človeka, bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie.
V b. Otcova roľa vyjadruje svoje primknutie sa k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám a hodnotám. Táto báseň je akoby výčitkou vedomia básnika, ktorý odišiel „z otcovej role”, z rodnej vlasti.
b. Baníci - vyjadruje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slov. ľud pred I. sv. vojnou, príde raz éra slobody. Je to symbolický príbeh o pokúšaní démonom, ale vernosť človeka k ľudom práce premôže démona a dáva človeku (básnikovi) zmysel života.
b. Život je jedna z radostnejších básní, uvedomuje si krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami.

Znaky symbolizmu: topoľ – symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, noc – bezvýchodiskovosť, otcova roľa – rodný kraj. Ivan Krasko uskutočňoval vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo”). Symbolizmus ho naladil na schopnosť eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda”). Nachádzame uňho aj dynamické prvky („Tak tíško dvíha mesiac biele čelo nad vrcholmi hôrnych balvanov”). Účinnosť Kraskovej poézie vyplýva z ich vzájomného pôsobenia. Krasko má zásluhu o modernizáciu verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. V porovnaní s predchádzajúcimi básnickými školami sa takmer úplne vzdal inverzie, používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša.



Vladimír Roy

Svoje básne vydal po vojne. Zbierky: Rosou a tŕním; Keď miznú hmly; Cez závoj; Peruťou sudba máva. Autor zobrazuje vo svojich veršoch mravné a filozofické otázky lyrického hrdinu, ktorý je nositeľom symbolistických a dekadentných nálad. Je vnútorne rozorvaný (b. Jak kebych dvoje duší mal…). Jeho smutky sú motivované aj skúsenosťami zo života v podmienkach národného a sociálneho útlaku (b. Kríž môjho rodu). Autorov básnický jazyk sa rozvíjal aj pod vplyvom jeho prekladateľskej činnosti. Roy preložil básnickú skladbu Havran od E. A. Poa.Vo väčšine svojich básní vystupoval Roy ako umelec rozorvaného srdca a protikladných postojov k životu.



Janko Jesenský

Jeho tvorba sa delí na 2 obdobia. pred r. 1914 a po r.1918. Jadro je v 1. období. V zbierke Verše rozoberá jediný motív – lásku. Skladá sa zo 6 tematických cyklov. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok. Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä b. Pieseň poddaných. Medzi romantické znaky patrí striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania. Využíva formu piesne v 1. časti zbierky – Piesne. Na vystihnutie svojich pocitov mení formy a štylistické prostriedky od paródie cez iróniu po paradox. 2. časť zbierky je ovplyvnená nemeckým romantizmom. V poslednej časti – Bez nadpisu je zhrnuté jeho filozofia citu. V jeho básňach bojuje všednosť skúseného občana so subjektivizmom autora..

V zbierke Zo zajatia zaujal v nej kritický postoj k cárizmu. Nachádzajú sa v nej okrem sociálno-politických a národných básní aj verše s ľúbostnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti. Najznámejšia báseň je Slovenčine. Vznikla v období 1. svetovej vojny. Jesenský bol v zajatí a z láskou spomína na svoju vlasť, do ktorej by sa chcel čo najskôr vrátiť. Jeho krajina je ešte krajinou otrokov… Jeho srdce je plné nenávisti, ktorú chce preniesť domov.