Na západe nič nového

Motto: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom.”
Obsah: Názov románu je odvodený zo správy z novín, ktorá hovorí, že na západe sa nič nedeje, hoci tam umierajú tisíce ľudí. Hrdinami sú siedmi študenti, ktorí odchádzajú na vojnu priamo zo školy. Vojna z nich postupne robí necitlivých ľudí: „Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred skazou. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, tam sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch sa môžeme proti nej brániť, máme šialenú zlosť, už neležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravišti, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili!” Na vojne prežívajú peklo vojnového besnenia. Jediné dobro, čo zostalo týmto mladým ľuďom bolo priateľstvo. Na konci románu Paul zomiera. „Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný, že sa to tak skončilo.”

Je to jeho vrcholné dielo. Je to sugestívne napísaný román, kde na základe vlastných skúseností opisoval vojnové hrôzy očami vojaka a zbavuje čitateľa akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech a šokovala svojím reportážnym a beziluzijným štýlom, miestami až detailným pohľadom na svetovú katastrofu. Podľa motta je kniha pokusom podať správu o generácii, ktorá bola zničená vojnou, aj keď unikla jej granátom. Takmer celý text je písaný v prvej osobe. Rozprávač, bývalý stredoškolský študent, Paul Bäumer sa predstavuje v okamihu, keď jeho jednotka po návrate z frontu odpočíva na kľudnom úseku za frontom. V mozaike epizód je načrtnutý jeho minulý aj neskorší život. Opisuje hlavne príhody z desaťtýždenného výcviku plného šikanovania, z budovania zákopov na západnom fronte a taktiež z prvých bojových stretnutí. Pod vplyvom nacionalistickej propagandy a patriotného myslenia, ktorému ich falošne a pokrytecky učili ich učitelia, sa prihlásil Paul so svojimi spolužiakmi z gymnázia po vypuknutí 1. svetovej vojny dobrovoľne do armády a po výcviku plnom šikany až týrania s nimi zažíva zákopové boje na západnom fronte. „Správa o generácii, ktorá bola zničená vojnou”, ako autor konštatuje v úvode, pokračuje opisom vojnových hrôz – bombardovania, plynových útokov, krvavým bojov muža proti mužovi a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, obetavosti položiť za kamaráta život, vojnového priateľstva na život a na smrť. V lete 1918 je zabitý Paulov priateľ Katczinsky, ktorý ho zasvecoval do vojnového života.

Záverečné odstavce sú písané v 3. osobe a konštatujú, že Paul padol v septembri 1918, v jednom z posledných vojnových dní, keď správy z frontu oficiálne oznamovali „na západe nič nového”, len potvrdzujú absurditu vojny. V románe sa striedajú obrazy vojnových udalostí zo záznamami rozhovorov medzi vojakmi a Paulovými reflexiami.

V pozadí vojnových hrôz sa mestská kultúra javí ako zbytočná a absurdná, generácie otcov sa stávajú predmetom vražedného obviňovania. Do popredia vystupujú hodnoty, znamenajú síce krok späť, k prírodnému stavu (jedlo, spánok, možnosť prežiť najbližšie minúty), ale vo svojej elementárnosti ponúkajú súčasne istú protiváhu kultúry, ktorá sa náhle zdá byť falošnou a nepriateľskou. Podvojnosť obrazu vojny je úplná degradácia ľudí, ale i ako konfliktu, ktorý cez svoje šialenstvo umožňuje tvrdé poznanie neautentičnosti minulého života, vojenského kamarátstva ako nového základného medziľudského vzťahu tvárou v tvár smrti. Reflexie o vojne v rozhovoroch vojakov zostávajú na povrchu veci, nedávajú možnosť preniknúť k hlbším spoločenským príčinám, zachytávajúcich svetový konflikt predovšetkým ako na ľuďoch nezávislú, fatálnu katastrofu.

Dej: Celá chlapčenská, mladá, dvadsaťčlenná, gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlásila na front. Trieda bola rozhádzaná do niekoľkých cvičných jednotiek, ale Paul Bäumer, Miller, Kammerich a Kropp boli odvelení do deviateho družstva a zostali spolu. Ako veliteľa tohoto družstva bol prevelený Himmelstoss, malý a zlý chlapík, ktorý bol v civile poštár. Nechával s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť pri skokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil obalený od blata. Po odvelení na front bol z tohoto neobvykle silného kolektívu prvý ranený Franz Kammerich, ktorí po niekoľkých Paulových návštevách po amputácii nohy a ťažkých psychických mukách zomiera. Po čase prichádzajú nováčikovia, ktorý sú dokonca ešte mladší. Katczinský je pre nich nepostrádateľný, neustále prekvapuje dobrou náladou a zlodejskými kúskami. Na front prišiel Himmelstoss. Chlapci si ho počkali pred miestnou krčmou a vyplatili ho za všetko, čo si museli v prijímacom oddieli vytrpieť. Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce, kde prežíva ťažkú streľbu nepriateľa. Paul sa ukrýva v kráteri po granáte, zakrýva sa mŕtvym telom, ktoré ho ochránilo od črepín. Nepriateľ nasadzuje aj bojový plyn. Po dlhom čase boj prestáva a tí chlapci, ktorí prežili, zabíjajú vši. Majú ich toľko, že ich už prestalo baviť zabíjať medzi nechtami a rovno ich hádžu do ohňa. Medzi sebou rozvíjajú diskusiu, ako by bolo, keby sa vojna skončila a nastal mier. Už nevedia čo bude pre nich budúcnosť. Nevedia, čo možno očakávať od života. Prichádza Anglická ofenzíva, prinášajú množstvo rakiev. Chlieb nemožno ubrániť od potkanov. Lopatkami ich surovo zabíjajú a oni sú také vyhladované, že dokonca napadnú a zabijú psa. Po ďalších náletoch prichádza pekný deň. Nebo je modré, bez oblakov a telá ranených, ktorých už nevedia, kam ich majú dávať sa rýchlo rozkladajú. Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohol vyformovať nový útvar. Rota potrebuje viac ako sto mužov. Himmelstoss sa po zážitkoch z prednej línie sa spriatelil s vojakmi. Paul dostáva dovolenku. Bolo to štrnásť a tri dni na cestu. Jeho mama je chorá a on sa nezdržiava neustáleho plaču. Oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy. Navštívi ho aj otec. Matku, ktorá je v nemocnici s rakovinou, budú operovať. Vracia sa na front a zisťuje, že jeho rota je nasadzovaná všade tam, kde je to nebezpečné, no jeho kamaráti ešte stále žijú. Zavraždí nepriateľa, ale keď vidí múky, ktoré mu spôsobil bodákom, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť. No po niekoľkých., hodinách sa prestane zaujímať o človeka, ktorého ako prvého na fronte zavraždil, ale zachraňuje si vlastný život. Nové Nemecké zbrane neprichádzajú, staré sú už nepresné, doktori robia aj z mrzákov zdravých bojovníkov. Vojna ale pokračuje. Všetci sú fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpaní. Paulovi priatelia po jednom zomierajú, až zostane ako jediný z jeho triedy. Trochu sa nahltal plynu a tak dostáva dva týždne voľno. Neustále verí, že bude prímerie a skončí sa vojna. On tento koniec ale už nezažil. Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že správa z bojiska sa obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...