V zbierke Dunaj a Seina sa dozvedíáme, že cudzina naň pôsobila nepríjemne až nepriateľsky. Do opozície postavil vzťahy „domov – svet”; ale aj „dedina – mesto”. Mravnú silu a istotu nachádzal v domovine, čistý a blízky mu pripadal dedinský spôsob života, neprijal mestskú morálku. Nosnou básňou zbierky je Taedium urbis (Hnus z mesta). V prvých dvoch veršoch tejto básne hovorí o bohatstve veľkomesta, pod ktorého škrupinou sa nachádza zlo. Všetko mu je v meste cudzie, všetko tam naňho pôsobí ako jed, otrava. Uvedomuje si, že jeho domov je v lone prírody. V meste všetko na človeka vplýva negatívne, preto nemôže ani voľne mysliet. Zatiaľ doma, v prírode, je pekné všetko, i to, čo v meste je škaredé. Ďalej hovorí, že v meste je všetko zničené, nie tam nemôže rast, všade betón, smog, žiadna zeleň, a nad tým všetkým sa rozlieha hluk veľkomesta. Protikladom mesta je jeho rodný kraj. Ospevuje ho ako kraj zelený, dediny s malými chatrčami, príroda je nepoškodená, zdravá, prekrásna. Básnik oslavuje rodný kraj, domov, dedinu. Zameral sa aj na ľudí, zatiaľ čo na dedine sú ľudia milí, čistí, neskazení, láskaví, pohostinní, v meste sa každý človek premení na monštrum, ktoré myslí len na seba. Na konci básnik vyjavil svoju lásku k domovu. Rým v básni je ab ba.

Zbierka Hymny k sláve Hosudarovej obsahuje básne zdôrazňujúce autorov kresťanský svetonázor, prihlásenie sa k tvorivému odkazu P. O. Hviezdoslava, básne odrážajúce spoločenské a osobné problémy. Prehlbuje a komplikuje meditatívny a reflexný charakter svojej tvorby. Používa tu zložitý autorský slovník, preplnený poetizmami, biblizmami, archaizmami, neologizmami i cudzími slovami.

V zbierke O láske neláskavej prevažujú zmyslové a erotické motívy. Je tu prítomný silne účinný a presvedčivý, emocionálny a myšlienkový dualizmus. Odráža neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť lyrického subjektu. Hlavná báseň Paradoxon je básňou s ľúbostnou tematikou, báseň je písaná o žene. V prvej strofe akoby milej vyčítal, že jej láska je príliš veľká, nie hodná jeho, trápi sa nad tým, že on jej lásku neopätuje, že jeho láska nie je taká veľká. Chce ju presvedciť, aby bola k nemu trochu tvrdšia, aby si ho menej všímala, aby bola nedosiahnuteľnejšia, lebo takto láska stratí svoje korenie, môže vyústit až do stereotypu, a tým k vyprchaniu lásky. Túži po nepokoji, vzrušeniu v láske, nemá rád lásku pokojnú v absolútnom súlade. Je tu prítomné stupňovanie, gradácia. Hovorí, že jej na ňom nie nevadí, tak ho ona miluje, radí jej opäť, aby nebola posadnutá láskou, aby ju trochu chladilo, zmenšila, všetkého predsa veľa škodí, aj dobrého. Bojuje proti láske, nechce prejavit svoj cit, a to žiada aj od ženy. Partneri by sa mali mať radi, ale zároveň by si mali city držat na uzde. Lebo len to je pravá láska, ktorá nie je príliš veľká, nanútená, ale je prirodzená, opätovaná obidvomi rovnako. Básnikovo chápanie lásky je paradoxné, chce byť štastný, túži po láske, ale odháňa lásku i štastie. Domnieva sa, že uvedomením si štastia ho človek stráca. Verí, že pochybnosť je kyprou pôdou pre lásku, ona rastie i kvitne s pochybovaním. Dualita chápania lásky je prítomná v celej básni.

V zbierke Spev vlkov básnik čiastočne ustupuje od trýznivej meditatívnosti a posilňuje národnú a sociálnu zložku svojej poézie. Pôsobivá je slovenská príroda, ked sa vracia k básnickému obrazu svojej rodnej Hodruše a okolia. V tejto tematickej línii využíva aj senzualizmus spojený s vysokou mierou citovej vrúcnosti.

Zbierka Moloch v šiestich tematických cykloch zachytáva nielen autorovo odmietanie tragických udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho svojskú filozofiu dejín. Ostro tu protestuje proti chodu dejín.

Zbierka Bábel obsahuje silný krestanský pátos, odmietanie nacizmu, stanoviská k priebehu vojny zašifrované do podobenstiev a alegórií.

Povojnové zbierky Óda na posledná a prvú; Parížske romance; Srdce pod Kaukazom prehlbujú tematický záber, uplatňovaný v medzivojnovej tvorbe. Dôraz kládol na myšlienky o slobode, rovnosti a bratstve, dôkladne sa venoval aj téme básnika a poézie, ako aj vztahu básnika k domovu a svetu.C. Katolícka moderna

Katolícka moderna nadväzuje formálne predovšetkým na symbolizmus, v básnickej tvorbe objavíme aj odozvy Hviezdoslava či ponášku na ľudový alebo štúrovský verš. Skupina vznikla z kruhu autorov okolo časopisu Vatra (Ružomberok 1919 – 1925). Príznačné pre autorov je príslušnosť ku katolíckej cirkvi – kňazi, mnísi alebo aktívni veriaci. Príslušníci katolíckej moderny nechceli byť úzko katolícki, ale široko kresťanskí. Katolícka moderna sa opierala o spirituálne (duchovné) hodnoty. Jej predstaviteľov spájali tradičné kresťanské hodnoty a využívali nové výrazové možnosti (symbolizmus, poetizmus a surrealizmus).
K najúspešnejším básnikom patril Rudolf Dilong, Pavel Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Karol Strmeň, Gorazd Zvonický. Patrí k nim zameraním svojej tvorby aj Andrej Žarnov.