Hlavnou príčinou lyrizácie v povojnovom období bola otrasená dôvera autorov v silu rozumu a ich snaha o obnovu citovosti v próze. Z vnútroliterárneho hľadiska lyrizácia bola pokusom o prekonanie krízy, v ktorej sa uprostred zmenených spoločenských pomerov ocitol tradičný opisný realizmus. Zdôraznením subjektívnosti sa lyrizačný prúd priblížil k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožniť. V podstate išlo o nový umelecký výboj, ktorý má zrejmé spoločenské črty s dobovými avantgardnými hnutiami, najmä s expresionizmom. Lyrizačné tendencie, tzn. lyrizovaná próza, majú v slovenskej literatúre medzivojnového obdobia niekoľko vývojových stupňov:
 ornamentálna próza
 lyricky tvarovaná próza
 próza literárneho naturizmu

Znakom lyrizovanej prózy sú je rozpor medzi snom a skutočnosťou, subjektívne prežívanie sociálnych protirečení, odklon od mesta a prikláňa sa k dedine a prírode, oslava až personifikácia prírody, príroda sa stáva jednou z postáv. Patrí sem rozlet fantázie a predstavivosti, snov, tajomnosť a záhadnosť, cíti obhajobu slobody, pravdy, spravodlivosti, ľudskosti a svedomia. Využíva sa krásny metaforický a lyrický jazyk, vnútorný rytmus a rytmický jazyk, oslabenie dejovosti (novela, baladická rozprávka), mnohé prózy prechádzali do roviny fantázie, mýtickosti. Témy lyrickej prózy sú láska, priateľstvo, česť, príroda, detstvo, domov. Jazykový prejav aj jazyk je lyrizovaný, stiera sa hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv, rozprávanie v 1. osobe, vnútorný monológ, využíva sa metafora, personifikácia. Lyrizovaná próza je protipólom realistickej a socialisticko-realistickej literatúry (odklon od ideovosti, nebola spoločensky angažovaná, žiadne triedne videnie sveta, odklon od realistického zobrazovania skutočnosti), zaujíma sa o vnútorný svet postáv, uprednostňuje sa subjektívny pohľad autora na život (autor vnáša do diela svoju vlastnú filozofiu a fantazijnú predstavu sveta). Dej sa odohráva na dedine, tradičné prostredie, ale s netradičným pohľadom autora. Hrdinom je dedinský človek s osobitnou morálkou a osobitnou životnou filozofiou. Hrdina nebýva vždy zasadený do konkrétnej situácie na konkrétne miesto a v konkrétnom čase, veľmi často autori využívali prírodno-biologický čas. Je stavaný do roviny fantázie a mýtov (prírody, lásky, života). Významné miesto zohráva príroda – personifikovaná, stáva sa priamym účastníkom deja, zasahuje do osudov ľudí je liekom na ich bolesti. Je tu kontrast dvoch svetov: „tam hore a tam dole”, „hore” je svet prírody morálne čistý, „dole” je svet civilizácie, svet morálne skazený. Základným konfliktom bol boj dobra a zla, kde dobro vždy víťazí, čo je reakcia na 2. svetovú vojnu. Jazyk obsahuje prvky tajuplnosti, rozprávkovosti. Je tu oslabený dej, ťažisko sa presúva z príbehu na umelecké rozprávanie. Rozprávanie nadobúda metaforický a expresívny ráz.
Próza naturizmu (lyrizovaná próza) predstavuje slovenskú tvorbu od 30-tych rokov do konca 2. svetovej vojny. Jej vznik bol podmienený viacerými príčinami. Mladí autori sa pokúšali prekonať opisný realizmus a hoci zobrazovali dedinu, orientovali sa na vnútorný život človeka a jeho príklon k prírode.

Zdôraznením subjektívnosti sa próza priblížila k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožňovať. Na rozdiel od romantizmu, kde príroda vytvára rámec príbehu, v próze naturizmu sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľom.
Nechuť k civilizačným javom moderného sveta a sklamanie z povojnového života boli príčinou, že sa autori utiekali k svojskej, fantazijnej, neraz mýtickej až rozprávkovej predstave sveta. Vychádzali z diela J. C. Hronského, ktorý hľadal mravné istoty v dedinskom človeku a v prírode.
Hrdinovia prózy naturizmu sú často výnimočné postavy zahalené tajomstvom, ktoré konajú vo výnimočných situáciách.
Novely majú oslabenú dejovosť, pretože v popredí je umelecké rozprávanie, v ktorom sa stiera hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Do popredia vystupuje rozprávanie v prvej osobe a vnútorný monológ. Autori využívali prostriedky básnickej tvorby, ako je metafora, personifikácia, podobenstvo, symbol, eufónia a rytmus. Najčastejšie využívali krátke prozaické formy ako novelu a baladické rozprávky.
Pretože v próze naturizmu boli oslabené dejové zložky rozvíjali sa kratšie epické diela, najmä novely a poviedky.
Naturizmus v slovenskej próze 30. rokov je estetickým výrazom životného pocitu a postavenia spisovateľov v zložitých spoločenských a mravných protirečeniach. Záchranou pred odcudzeným a rozháraným svetom hľadajú autori v dedinskom prostredí, v duševnom svete dedinského , prírodného a vrchárskeho človeka, vo vlastnom vnútri a vo svete mýtov, postáv – ideí alebo postáv – ideálov, symbolov i baladiky.
Odklon od zobrazenia vonkajšej spoločenskej skutočnosti a zaostrenie pozornosti na subjektívny svet a bytostné problémy hrdinov sa prejavili vo všetkých výstavbových zložkách prozaického diela. Priamym dôsledkom subjektivizácie príbehu je redukcia sujetu (oslabenie dejovosti), s čím súvisí v naturistickej próze obľuba kratších epických útvarov novely a baladistickej rozprávky. Ďalším jej dôsledkom je vytváranie výnimočných postáv a charakterov a ich uvádzanie do neobvyklých, atypických situácií. Hrdinovia naturalistickej prózy sú často vyčlenení z historického času a reálnych spoločenských súvislostí, prerastajú do roviny fantazijnej, až mýtickej. Najčastejšími mýtami v próze naturizmu sú mýtus prírody, mýtus života a mýtus lásky. Na rozdiel od realistickej prózy, kde sa autor sústreďuje predovšetkým na psychologickú drobnokresbu postáv a vecný opis prostredia, ale aj na rozdiel od romantizmu sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľom.
Vstup nových tendencií do zobrazovania človeka a prírody s dôrazom na ľudskú subjektivitu viedol v próze naturizmu k ďalekosiahlym zmenám v oblasti jazyka a štýlu.