symbolom ich odchodu, nikdy nestretnú. Objavujú sa tu aj spomienky na básnikovho otca, ktorý zomrel na frontoch 1. svetovej vojny, a ktorý sa stáva zdrojom utrpenia pre básnika a jeho matku. Básnik nevie, kde padol jeho otec, ako aj iní synovia nevedia, kde padli ich otcovia. Autora trápi spomienka na otca a na 1. svetovú vojnu.
Do sedemnástich sonetov cyklu Nápisy na hroby vložil svoje pochmúrne prežívanie doby. Úlohu tu zohral aj básnikov detský zážitok, strata otca v l. svetovej vojne. Pre lyrizmus zbierky sú charakteristické motívy olova, tmy, nevypovedaných slov, ale aj spevu úzkosti.

V prvej časti zbierky Návraty s rovnomenným názvom je autorovou umeleckou autobiografiou. V druhej časti, Zemplínske variácie, sa vyznáva zo svojej lásky k rodnému Zemplínu. Básnik chváli rodnú zem, ktorá ostala pre neho jediná pevná istota vo vojnových časoch, bezpečná v priestore, pre ktorou sa básnik trasie v láske a pokore.

Zbierke Moje poludnie prevládajú básne sociálnej poézie, kde sa stotožnil s budovateľským úsilím. V básnickej skladbe Vysoké letné nebe vo svojich návratoch do rodného kraja už nie je iba hľadačom istôt, ktoré by ho mali posilňovať a viesť životom. Rodný kraj už nie je len miestom istoty, ale aj premien, ktoré sú reprezentované dynamikou života. Obraz rodného kraja je obrazom premien na pozadí času, nielen vnútorným zdrojom zážitku, ale vonkajškovým videním a porovnávaním starého a nového.

V zbierke Koráby z Janova sa objavuje nový motív, a to motív cudzina. Ku konfrontácii domova a sveta pribúda aj konfrontácia prítomnosti a budúcnosti. Proti smútku z „plynutia času”, ktoré odnáša mnoho zo živých spomienok, stavia básnik lásku k životu.
Poslednú zbierku Ponorná rieka, Horov venoval Novomeskému. Napísal ju po prekonaní ťažkej choroby, a tým sa zmenil aj uhol jeho pohľadu na život a svet. Rozšíril v nej priestor sebahodnotenia a sebapoznania a z neho vystupujúce hodnoty ľudského života, mravné a citové kvality. Básne v zbierke sú reflexívno-meditatívne, hľadajúce zmysel života.


C. Vojtech Mihálik

Pre je básnickú tvorbu je charakteristická príbehovosť, prítomnosť epického jadra v básni.
Do literatúry vstupuje básnickou zbierkou Anjeli. Básne tejto zbierky naznačovali Mihálikovu duchovnú a filozofickú spriaznenosť s Rilkem a zároveň poukazovali na jeho príslušnosť k mladšej vlne modernej katolíckej tvorby. Sú tu básne prevažne náboženského charakteru. V zbierke sú aj básne nepokoja (Načúvam očami, Dvadsaťročný Jób). Ide tu aj o opozičný čin voči vtedajšiemu stavu slovenskej poézie. Motív anjelov sa v Mihálikovej poézii vyskytuje aj v ďalších rokoch, najčastejšie vo význame tajomstva alebo ako súčasť obraznosti v ľúbostnej poézii.

Zbierka Plebejská košeľa smeruje k poézii socialistického realizmu. Je to však viac sociálna než socialistická lyrika. Svedčí o tom napr. báseň Kronika, ktorá tvorí samostatnú časť zbierky: proletárska žena v nej rozpráva o svojom živote a živote svojich šiestich súrodencov, pričom jednotlivé postavy reprezentujú osud proletárskej rodiny.

K dobovej rétorike sa autor prepracoval v básnickej skladbe ódického charakteru Spievajúce srdce. Podľa vtedajších hodnotiacich meradiel autor „sebakriticky účtuje s básnickým subjektivizmom z obdobia Anjelov”. Občiansky a politický pátos je príznačný aj pre zbierky Neumriem na slame a čiastočne aj pre básnickú skladbu Vzbúrený Jób.

Dielo Tŕpky je cyklus lyricko-epických básní, malých ľudských drám, jadrom ktorých sú osudy: vdov, opustených, stareniek – učiteliek, bezdetných, márne snívajúcich o láske a porozumení. Ich ťažké položenie vyplýva z egoizmu a malomeštiackych predsudkov. V básni Krájanie zachytáva príbeh opustenej ženy, ktorú muž opustil kvôli inej žene. Opustená žena mu chcela vytvoriť krásny domov a tomu podriadila všetko. Muž odišiel nečakane, náhlivo a nechal ženu smutnú a samú. Samota je skľučujúca, súmrak navodzuje ťaživú atmosféru. Žena nevie, čo má robiť ďalej a snaží sa zabiť lásku, ktorú k tomu mužovi stále cíti. Žena si pomaly začína uvedomovať, že doba, ktorú prežila s tým mužom, bola monotónna, jednotvárna. Vstúpila do vzťahu s nejakými nádejami, ktoré sa však nesplnili. Stále sa snaží naňho zabudnúť a uvedomuje si, koľko zbytočného sa udialo, uvedomuje si svoje postavenie a lásku. Dochádza k záveru, že stále miluje muža, ktorý ju opustil napriek tomu, že láska sa z ich vzťahu počas spoločne prežitých rokov postupne vytrácala.

V skladba Appassionata, pomenovanej podľa Beethovenovej Sonáty f-mol, začrel autor do osobnej problematiky, je intímna lyrika. Je to báseň o láske, ale predovšetkým o živote. Je poznávaním ženy a muža a ich vzájomných vzťahov, je poetickým návodom na cestu k šťastiu: nepoznanie lásky sa v nej rovná nepoznaniu človeka. Snaží sa pochopiť vzťah medzi mužom a ženou, dochádza k záveru, že život je láska a láska je život.

Kniha Sonety pre tvoju samotu zahŕňa sto, najmä ľúbostných, sonetov, ktoré vznikli v rokoch 1942-1965. Sonety, vychádzajúc z vlastného priznania autora, predstavujú jeho „citový dejepis”, pretože sonet sa mu vždy javil ako možnosť najintímnejšej výpovede. Sú tu básne vyjadrujúce nálady, pocity, vyznania. Je to intímna spoveď z jeho túžob, predstáv, pocitov, radostí.