stravu, prístrešok, domov. Niekoľko hodín po ich odchode ju obsadí nemecké trestné komando a zaživa upáli dvadsaťsedem chlapov. Partizáni, uvedomujúc si, že spôsobili túto tragédiu, cítia svoju nepriamu zodpovednosť. Najmä protagonista nie je schopný zbaviť sa pocitu viny. Vidina horiacej Ploštiny, zuhoľnatených tiel ho prenasleduje do konca vojny aj v prvých mierových dňoch. Popri hlavnom hrdinovi autor najviac pozornosti venuje Marte, ktorá pôsobí medzi nemeckými dôstojníkmi ako „dáma na večer a noc”, aby získavala cenné správy pre partizánsky oddiel a celý odboj. Marte berie vojna naozaj všetko i úctu samej k sebe. Je to postava, ktorú možno zaradiť medzi najtragickejšie postavy svetovej literatúry. Román sa vyznačuje dejovým dynamizmom, živými dialógmi, výraznou psychologickou kresbou aj epizodických postáv na malom priestore.
Otrasné svedectvo zo zákulisia politických procesov, ktoré sa v 50-tych rokoch odohrávali na všetkých spoločenských úrovniach, podal v Oneskorených reportážach. Ide o súbor jedenástich umeleckých reportážnych portrétov ľudí podvedených, nepochopených, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Dôsledkom toho bol ich zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli.

Ako chutí moc

Problémy a konflikty. Autor sa sústreďuje na dva problémy: prvým je moc a jej vplyv na charakter človeka a druhým je politická situácia v čase keď dielo vznikalo. Autor kritizuje obdobie normalizácie, politických procesov a neobmedzenej vlády mocných straníckych funkcionárov. Politické procesy odsudzuje v epizóde, nechápe ako môžu niekoho posadiť do väzenia za to, že vyslovil, alebo napísal vlastný názor. Hlavnú úlohu hrá moc – moc, ktorá dokáže pomáhať, ničiť, odstraňovať, ktorú možno využiť, alebo zneužiť. Mňačko píše, že nevie, či je moc dobrá alebo zlá, píše, že to aká je záleží od povahy človeka, ktorý s ňou pracuje. Tvrdí, že moc je veľmi silný omamný prostriedok, droga, ktorá po čase zlomí takmer každý charakter. Slabší charakter zlomí rýchlejšie, silný až po dlhšom čase. Poukazuje na to, že moc podobne ako droga sa po čase stane cieľom celého bytia a snaženia človeka, ktorý je s ňou spätý. Zhromažďuje jej stále viac a viac, má o ňu strach, bojí sa, že by o ňu mal prísť. Ľudia, ktorí sú pri moci robia chyby. Nikdy však nepripustia, že chybu mohli urobiť oni, vždy sú na vine tí druhí. Pre moc a peniaze sú ľudia schopní robiť čokoľvek, nechajú sa podplácať, dajú si hovoriť aký sú geniálny, utápajú sa vo vlastnej dokonalosti. Charakteristika moci by sa dala zhrnúť vetou: „Moc ničí, a absolútna moc ničí absolútne.”

Kompozícia a štýl. Román sa skladá z osemnástich kapitol. Takmer každá kapitola sa začína v prítomnosti a postupne cez Frankove spomienky prechádza do minulosti. Minulosť je zobrazená formou rôznych epizód. Dej románu je ohraničený trojdňovým pohrebom. Román je politický pamflet. Pomerne presne podáva udalosti tej doby. Tým, že štátnik nemá žiadne meno je možné, že ho autor použil ako symbol mocou zruinovanej osobnosti. Nebráni sa používaniu vulgarizmov, čím dosahuje efekt reálnosti, pretože postavy rozprávajú ako by sa dalo očakávať od ľudí ich postavenia a vzdelania. Z básnických prostriedkov sa v románe nachádza veľa rečníckych otázok, ktoré vyslovuje Frank vo svojich úvahách nad životom. Prvou rovinou rozprávania je pohreb štátnika, s ktorým sa prišli rozlúčiť ľudia, ktorí ho vôbec nepoznali, a ktorí ho nemali radi. Druhou rovinou je rovina falošného rozprávača, ktorý sa nás snaží presvedčiť, že veľký muž bol skutočne hrdinom, ktorého pokorila veľká moc. Tretiu rovinu tvorí policajný veliteľ Galovič a jeho túžba po moci.

Postavy. Frank je prominentným fotoreportérom už 20 rokov, má pocit menejcennosti, myslí si, že jeho povolanie a existencia sú absolútne nepotrebné. Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci opovrhujú a majú ho za niktoša. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava dôstojnosť. Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách. Zo začiatku ho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť. Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady. Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. Keď zistil, že ho štátnik podviedol s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom ako sa odcudzili. Frank mal záľubu vo fotení druhej tváre slávnych. Mal doma bohatú zbierku fotografií, ktoré keby niekto našiel, Frank by už z väzenia nevyšiel. Svojej žene nedokázal povedať, že ju má rád. Frank ho stále považoval za priateľa, ktorý zišiel zo správnej cesty.

Vdova, krásna blondína, bola najprv mŕtveho sekretárkou. Frank ju obviňoval z pádu a premeny mŕtveho. Chcela jeho peniaze a vymoženosti, no chcela aj jeho. Chcela ho celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím. Myslela si, že ako žena prvého muža v krajine nebude mať žiadne povinnosti. Jej život sa zmenil na pretvárku, ktorú musela hrať na verejnosti, ale aj v súkromí. Neskôr, keď sa s mŕtvym odcudzili , si z neho robila posmech, zosmiešňovala ho pred ľuďmi, ktorý ho predtým poznali aj iného. Pohŕdala ním. Verejne sa o nej hovorilo ako o pobehlici. Jediná si všimla Frankovu záľubu v zachytávaní druhej tváre prominentov. Týmto poznatkom ho mohla zničiť, no neurobila to.

Galovič, šéf bezpečnostného kabinetu, bol mŕtveho najväčší politický sok. Bol presný opak mŕtveho: rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Nemal priateľov, nikdy sa nešepkalo, že by mal milenku. V spoločnosti stával osamotený, v strehu, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no vedel vládnuť. Žil skromne a striedmo. Verejne vystupoval nerád. Galovič nič nerobil z osobných pohnútok, neničil ľudí z nenávisti, žiarlivosti, alebo strachu. Bol to muž bez pocitov, monštrum s absolútnou morálkou, bez slabostí, bez vášní. Galovič na nič nezabúdal. Zostal posledný zo starej garnitúry, ktorá bola na pokraji pádu. Reprezentoval skostnatenosť a zastaranosť predošlej doby.