Mŕtvy, Frankov priateľ, bol v mladosti si boli veľmi blízky. Bol vždy dobre oblečený, vedel sa spoločensky správať. Bol veliteľom partizánov SNP. Od svojich ľudí vždy vyžadoval železnú disciplínu, poriadok a poslušnosť. Niekedy hraničila jeho tvrdosť až s krutosťou. Bol rozhodný, panovačný. Ako vedúca postava z odboja sa dostal do strany a na krajský výbor. Nasadili ho do terénu. Zvládol to, presadil sa. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba, neúnavný, nepodplatiteľný. S Frankom boli dlhoročnými priateľmi. Postupne ako začal stúpať na spoločenskom rebríčku, odcudzovali sa s Frankom. Mŕtvy začal byť pyšný, začal sa báť o svoju moc, preto pre seba uzurpoval stále väčšiu právomoc. Začiatkom jeho pádu mohla byť aj skutočnosť, že sa obklopoval ľuďmi, ktorí mu neustále tlačili do hlavy myšlienku o jeho genialite. Sústredil vo svojich rukách moc, ale nevyužíval ju, zneužíval ju. Štátnik si rád vypil. Zvykol piť s Frankom, ale potom ako sa odlúčili pil aj sám. Zniesol veľa, ale nikdy nevedel kedy má dosť.

Dej. Známy fotograf politického diania v spoločnosti, Frank, sa zúčastňuje pohrebu bývalého priateľa. Kedysi spolu partizánčili a on sa postupne prepracoval až na najvyššie miesto politickej moci štátu. Celý príbeh sa odohráva počas 3 dní rozlúčky so zosnulým. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu aj syna Martina a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýka už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší, Galovič, rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol väčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičov rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. V závere Frank rozmýšľa, čo vlastne moc je a čo je jej dôsledkom.

Prvou slovenskou knihou nakladateľstva Index v Nemecku bol satirický román Súdruh Münchhausen. Dejový základ diela vytvára zatknutie „pokrokového činiteľa mierového hnutia”, potomka baróna Prášila „Münchhausena”, ktorý sa pokúša objektívne spoznať život v našej krajine. Jeho jadro vytvárajú vlastne spomienky na pobyt u nás. Münchhausenovým hlavným partnerom, sprievodcom i dozorcom je súdruh Hnida, bývalý novinár, teraz politik, frázista a dogmatik. V texte románu sa používa kľúčový princíp, takže čitateľ s určitým rozhľadom môže ľahko pod menami Husár, Gotles atď. spoznať konkrétne historické osoby.

C. Dominik Tatarka

Je intelektuálnym rebelom, disidentom, ktorého vzbura je vzburou proti materiálnej i mravnej biede, proti akémukoľvek útlaku, proti fašizmu, proti pretvárke mocných, proti vtedajšiemu politickému režimu ako celku.

Debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania. V siedmich prózach autor analyzuje vnútorne, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá” stratené istoty. Dobová kritika prijala tento súbor noviel ako jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, ako dielo s novým videním človeka a sveta. Príbehy sa dostávajú do polohy mýtu a podobenstva. Sú analýzou lásky ako hlbokého a nenahraditeľného vzťahu ľudských bytostí. Sú hľadaním človeka, ale zároveň obrazom hľadajúceho človeka.
Obraz človeka, poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti, vykresľuje román Panna zázračnica. Úzkostný životný pocit vojnovej generácie si postavy vyvažujú náhradnou životnou aktivitou. Vonkajší rámec situácií tvoria bratislavské romantické zákutia, kde sa uskutočňujú výstredné schôdzky básnikov, maliarov a bohémov. Medzi nich sa nečakane dostáva Anabella, žena poznačená tragickým znamením smrti. „Temná Anabella, svetlo v temnotách”. Panna zázračnica predstavuje osvietenie človeka zápasiaceho s temnotami, s temným časom násilia. V románe sa presúvajú tragické motívy do snovej polohy, do polohy fantastiky, hravej obrazotvornosti. Ide o postup blízky surrealizmu, o experimentálnu prózu s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov.

V románe Farská republika sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Slovenskom štáte.

V komornej novele Prútené kreslá vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Hlavnou postavou je Bartolomej Slzička, ktorý je zaľúbený do Daniely. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Od tohto kľúčového momentu sa autor posúva, cez reakciu na roky kultu osobnosti, až k spochybneniu niektorých princípov tvorby medziľudských vzťahov v socialistickej spoločnosti.