Existencializmus je myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality a spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca, život človeka záleží len na jeho voľbe. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, vžitej konvencii.

Jean Paul Sartre

Neuznáva existenciu Boha, domnieva sa, že vo svete bez Boha je povinnosťou človeka dať svetu i vlastnej existencii zmysel. Človek je slobodný, voľný, slobodne a dobrovoľne si volí to, čo chce a chce to, čo si volí, čo je pre neho pravé, autentické. Za svoju voľbu je však plne zodpovedný a dôsledky znáša sám. Takéhoto človeka v okamihu rozhodnutia, voľby sprevádza úzkosť, ktorá pominie akonáhle dospeje k nejakému rozhodnutiu.
Svet jeho diel je situovaný do uzavretého tmavého priestoru, do miestnosti bez slnka, bez vzduchu, do väzenskej cely, do bytu so stiahnutými závesmi. Je to svet hynutia, smrti a beznádeje.

Múr. Kompozícia. Je to krátka dvadsaťtristranová psychologická poviedka s priamočiarym dejom a rýchlym spádom udalostí. Autor rozpráva príbeh bez retrospektív, nevysvetľuje sa ako sa partizáni dostali do väzenia, dôležité sú chvíle, ktoré postavy prežívali počas čakania na smrť a ako sa so smrťou vyrovnávali. Väzni sú v hraničnej situácii (hrozba smrti) a ľudia reagujú bez pretvárky, strácajú dôstojnosť, dozvedáme sa o pravom charaktere človeka. Zachytáva nielen vnútornú úzkosť, ale aj vonkajšie fyziologické, biologické reakcie. Využíva prvky absurdnosti, lekár – symbol života nemohol odsúdeným pomôcť, zachrániť ich. Citové putá pod vplyvom situácie slabnú, človek na prahu smrti ostáva sám.

Postavy: Juan Mirbal je mladý chlapec, ktorého si pomýlia s jeho bratom a odsúdia na smrť. Pablo ho nemá rád. Spočiatku ho vidí ako dieťa, ale počas troch dní sa mu zdá, že chlapec zostarol. Juan po prečítaní rozsudku zosinie a uzavrie sa do seba. Belgickému lekárovi, ktorý sa ho snažil utešiť takmer pohryzie ruku. Keď ho odvádzajú na popravu, plače.
Tom Steinbock je Ír. Ako prvý nezvládne strach a čakanie na smrť. Predstavuje si, ako ich postavia k múru a ako to bude bolieť. Bojí sa bolesti. Od strachu sa pod ním objaví zapáchajúca mláka, ale on si to neuvedomuje. Nadránom sa začne dotýkať drevených vecí, pretože vie, že je to naposledy.

Pablo Ibbieta je hlavnou postavou poviedky. Nemá rád belgického lekára, ktorý im má byť nápomocný počas ich poslednej noci. Od strachu sa začne potiť, hoci si to neuvedomuje. Stáva sa veľmi kritickým voči spoluväzňom, uvedomuje si, že hoci s nimi nemá nič spoločného, začínajú sa podobať ako dvojčatá. Nechce spomínať na svoju priateľku Conchu, s ktorou rok žil. Nadránom sa upne na myšlienku, umrieť čisto. Napriek tomu, že ako jediný sa zmieri so smrťou, prežije. Pablo si chce z dôstojníkov naposledy vystreliť a povie im, že Grisa nájdu na cintoríne. Keď sa nasledujúci deň dozvie od nového väzňa o Grisovej smrti, začne sa hystericky smiať.

Dej sa začína príchodom väzňov Pabla, Toma a Juana na výsluch, ktorý je zároveň aj súdom. Po výsluchu odvedú väzňov do pivnice, kde čakajú na rozsudok. Po niekoľkých hodinách sa dozvedajú, že všetkých odsúdili na smrť a poprava má byť vykonaná hneď druhé ráno. Každý z väzňov prežíva tragiku svojej blízkej smrti po svojom. Pablo sa stáva kritickým voči svojmu okoliu, Tom sa rozhovorí, aby nemusel myslieť na svoju smrť a mladý chlapec Juan sa uzatvára do seba. Počas noci k odsúdeným pošlú belgického lekára, ktorého poverili, aby im bol nápomocný v tej ťažkej chvíli. Počas noci, ktorá sa rýchlo zmení na ráno, snaží každý zo štyroch odsúdených vyrovnať sa so smrťou. Skoro ráno, krátko po začiatku popráv, odvedú Toma a plačúceho Juana. Pabla predvedú pred dôstojníkov, ktorí sa ho vypytujú na Ramona Grisa. Dajú Pablovi štvrť hodiny na rozmyslenie. Pablo sa rozhodne klamať a povie im, že Grisa nájdu na cintoríne. Keď sa ďalší deň stretáva s novými väzňami, dozvedá sa o Grisovej smrti na cintoríne, kde sa po hádke s príbuznými skutočne skrýval.

Albert Camus

Jeho svet je prežiarený slnkom, morským vzduchom, je svetlý, otvorený, je to svet voľných priestranstiev. Camus miluje život, jeho človek nie je absurdný, absurdný nie je ani svet, absurdný je vzťah človeka k svetu. Východiskom je revolta, ktorá spočíva v akceptovaní existencie i absurdity a v triezvom uvedomovaní si vlastnej existencie.
Mor tu predstavuje chorobu, ľudia žili vo vyhnanstve, hoci boli osobne slobodný. Autor tvrdí, že každý má v sebe zárodky moru, sú to zlé ľudské vlastnosti, ktoré sa môžu kedykoľvek prejaviť. Mor je symbolom ľudského osudu, existencie i hrozby ďalšej vojny, všetkých foriem zla, ktoré existujú vo svete i v človeku.

Kompozícia: Dielo sa skladá z piatich kapitol, zachytáva udalosti približne jedného roka. Úvodná myšlienka ku dielu je od Daniela Defoa: Rovnako rozumné je zobrazovať jeden druh väzenia iným ako zobrazovať čokoľvek, čo naozaj existuje, niečím, čo neexistuje. Dielo je koncipované ako kronika, ktorú napísal lekár Rieux, aby nebol jedným z tých, čo mlčia a nechcú svedčiť v prospech ľudí postihnutých morom, aby zanechal aspoň spomienku na nespravodlivosť a násilie, ktoré museli prežiť, a aby jednoducho povedal to, čomu sa človek naučí za pohrôm, a to že v ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako pohŕdania.
Postavy. Joseph Grand opustila manželka, pretože on sám sa veľmi zmenil – v prvých rokoch manželstva jej stále opakoval, že ju ľúbi, neskôr si už nemali čo povedať. Po vzniku zdravotníckych oddielov sa stáva ich tajomníkom (robil registračné a štatistické práce). Ochorie na pľúcnu formu moru, ale o niekoľko dní sa „zázračne” zotaví.