Pavel Antipov ako dieťa vedel dokonale napodobniť kohokoľvek. Zamiloval sa do Lary a neskôr sa s ňou oženil. V dospelosti sa prejavil ako nenapraviteľný veľkomešťan s neobvyklou schopnosťou získať a uchovať si vedomosti. Vyrástol z neho nervózny, povýšenecky hypochonder. Bol múdry, odvážny, mlčanlivý a ironický. Bol považovaný za mŕtveho ale neskôr pod menom Streľnikov ako nesmierne revolučný boľševik si získal skvelú povesť nekompromisného vojaka a stal sa vodcom červených. Všetci ho rešpektovali. Vyznačoval sa originalitou a fanatizmom. Nerobil chyby, bol čistý a spravodlivý. Keď zistil, že ho opustila žena, zastrelil sa.
Gordon a Dudorov sú Jurijovi priatelia z detstva, ktorí neskôr patrili k vyššej profesorskej vrstve, lebo sa dokázali prispôsobiť novej vláde.

Dej. Živago pochádzal z bohatej rodiny, keď mal 10 rokov, osirel. Ujali sa ho príbuzní a vyštudoval medicínu. Jeho kariéru pretrhla 1.svetová vojna, ktorá ho priviedla až do Karpát. Po zranení sa vracia do Moskvy, pracuje v nemocnici, bieda a hlad sa stupňujú, odchádza s rodinou na Ural. Keď si po strastiplnej ceste začal zvykať na jednoduchý pokojný život na dedine, zajmú ho partizáni. Musel zostať medzi nimi, hoci nesúhlasil s ich myšlienkami boľševickej propagandy. Po úteku od partizánov sa chce dostať k žene a synovi. Pracuje, aby nebol podozrivý, ale jeho túžba po rodine sa nesplní, pretože dostáva od ženy list, že emigrujú do Francúzka. Vracia sa na Ural, kde sa stretáva so svojou bývalou tajnou láskou Larisou. Ich spoločné šťastie je krátke, lebo s dcérou odchádza do Vladivostoku, aby sa zachránili. Živago sa vracia do Moskvy, živorí a nedarí sa mu založiť si rodinu. Po strate ženy i Lary stráca zmysel života. Zomiera v električke na srdcovú porážku. Pri jeho rakve sa znovu objavuje Larisa, ktorá náhodou prišla do Moskvy. Niekoľko dní po pohrebe Larisa zmizla.

Alexander Solženycin

Spolu so svojou ženou bol ústrednou postavou ruského disentu. Roku 1995 sa vrátil do Ruska. Preslávili diela kritizujúce sovietsky systém Rakovina, Súostrovie gulag, Červené koleso.
Jeden deň Ivan Denisoviča. Zachytáva jeden deň väzňa č. 854 v sovietskom gulagu. Ivan Denisovič Šuchov, bývalý vojak Červenej armády, bol uväznený pre vlastizradu ako mnohí iní sovietski vojaci, ktorí padli do nemeckého zajatia a mali to nešťastie, že prežili. Gulag je určený pre politických väzňov, všetci sú odsúdení podľa paragrafu 58-14. Autor zaľudnil svoje dielo mnohými typmi ľudí s rôznymi skúsenosťami, ale s rovnakým osudom. Dĺžka trestu záleží od politických pomerov a nie od zákonov. Okrem bývalých vojnových zajatcov, je tam i špión, námorný kapitán, baptisti, maliari, filmár a intelektuáli a zločinci, ktorí dostávali úlohu strážiť dôležitých politických väzňov.

Autorovi sa podarilo verne zobraziť osud nespravodlivo väzneného človeka. Prežije tak, že pod hlavňami samopalov dozorcov nestráca svoju ľudskú hodnotu, nestane sa zverom, ale zostane jednoduchým človekom s úctou k inému človeku, Bohu, práci. Väzni žijú v krutých podmienkach Sibíru. Môžu za rok napísať dva listy, môžu dostávať balíky, ale dostávajú ich len bohatší. Trestanec musí rešpektovať zásady táborového života, lebo inak by neprežil. Väzni neuvažujú o sebe ako o ľuďoch, sú len trestancami. Keď sa dívajú na šikovného 16-ročného Hopčíka, nepredstavujú si jeho budúcnosť, ale si povedia: „Z Hopčíka bude správny trestanec.” Autor presvedčivo podáva posun hierarchie hodnôt v živote väzňa. Teplo, jedlo a chvíľa odpočinku sú odmenou a impulzom. Vonkajší svet ich nezaujíma, lebo mu pri ustavičných zmenách prestali rozumieť.
Kompozícia: Novela nie je členená na kapitoly. Je pevne rámcovaná zobudením (o piatej ráno, ako vždy, zaznel budíček) a uložením sa k spánku.

Postava: Ivan Denisovič Šuchov mal 40 rokov, bol odsúdený na 10 rokov za to, že bol istý čas v nemeckom zajatí. Má ešte pred sebou zimu, leto, zimu a skončí sa mu trest. Bol ženatý, mal dve dcéry, syn mu zomrel. Rodine píše, ale ani sa mu nežiada písať viac listov ako dva za rok. Jeho dni sa podobajú jeden na druhý. Nechce ochudobňovať svoju rodinu, ktorá bez neho trie biedu, a preto požiada ženu, aby mu neposielala balíky, hoci by ich rád dostával. Nejde mu do hlavy, ako sa zmenil život na dedine. Toto je jeho druhý gulag, teraz sa dostal k osobitným politickým. Tento tábor je pre politických, ale keď porovnáva oba tábory, tuje spokojnejší. Je tu viac pokoja a rešpektuje sa koniec pracovnej doby. Nevie si navyknúť na nepoctivú robotu. Ak má dokončiť na stavbe stenu, snaží sa dorobiť robotu, aj keď môže byť potrestaný za neskorší príchod na odovzdávanie pracovného náčinia. Nerád počuje aby zvyšnú maltu vyliali do jamy a zahádzali snehom. Nevie sa uliať z roboty, v to ráno vstane zo zvýšenou, ale napriek tomu ide pracovať do –18°C. Vie sa s každým porozprávať, na každom sa snaží vidieť to dobré.

Dej. Ako každé ráno, budíček bol o piatej. Ivan Denisovič Šuchov vždy vstáva na budíček, ale dnes nevstal. Večer sa necítil dobre, preto sa rozhodol ísť na maródku. Kvôli umývaniu podlahy za trest prišiel neskoro na raňajky. Vonku bolo –27°C. Po raňajkách išiel na ošetrovňu. Felčiar mu. ale odporučil, aby sa radšej nevyhýbal práci a šiel za zónu. Šuchov sa pridal k ostatným väzňom a poslal ich na stavbu tepelnej centrály. Pri odchode zo zóny sa niekoľkokrát opakovalo prepočítanie väzňov. Pred