Dej sa začína u pána asistenta doma, kde trávi večer so svojou priateľkou Klárou. Zavolá mu istý pán Záturecký, ktorý napísal vedeckú prácu a chce na ňu recenziu. Váži si pána asistenta a verí, že ak mu napíše dobrú recenziu, tak jeho práca bude mať úspech. Pán asistent po prečítaní práce zistí, že nieje veľmi kvalitná, no nechce ju odsúdiť, preto sa rozhodne vyhýbať sa Zátureckému. On ho prenasleduje, chodí za ním na univerzitu. Pána asistenta kryje jeho sekretárka, keď si preloží prednášky tak, že o tom vie len ona a študenti. Neskôr si vymyslí, že odcestoval do Nemecka. No pán Záturecký sa nevzdáva a zistí jeho adresu. Vyberie sa k nemu domov, tam nájde len jeho priateľku Kláru. Keď sa mu neskôr podarí nájsť ho v práci, obviní pán asistent Zátureckého, že obťažoval Kláru. To nazlostí jeho manželku pani Zátureckú, ktorá je rozhodnutá vyhľadať Kláru a porozprávať sa s ňou. Pátrajú po jej adrese, hľadajú ju v práci. Keď ju nenájdu, pani Záturecká sa vyberie za pánom asistentom na univerzitu. On jej všetko vysvetlí, že práca jej manžela nemala veľkú hodnotu a preto nechcel napísať zlý posudok. Nakoniec kvôli svojim klamstvám príde o všetko: o byt = pretože uličnému výboru sa nepáčilo, že tam žije jeho priateľka, o prácu s kvôli presúvaniu prednášok a aj o Kláru, ktorá už neznesie ako každého vodí za nos.



G. Umelecké rozprávanie

Autor čerpá z rozličných umeleckých jazykových prostriedkov. Používa trópy (prirovnania, epitetá, metafory, metonymie) a figúry (najmä opakovacie a syntaktické) a slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (aj nespisovné). Nezáleží na komplikovanosti autorovho štýlu a kompozície, ale na jeho rozprávačskom majstrovstve. Pri hodnotení kvalít prózy sa zhodujú v tom, že keď má kniha dobrý príbeh - dej, možno jej odpustiť iné nedostatky
Rozprávanie je zachytenie udalosti v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu.
Autorská reč je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. V epickom umeleckom diele autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje v spisovnom jazyku (na rozdiel od reči postáv). Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej literatúre sa autorská reč často realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času.

Jeden z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje, oživuje rozprávanie, je reč postáv. Realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch (prípadne viacerých) postáv diela. Jedna časť dialógu, prehovor jednej postavy, sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Funkcie dialógu sú: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy.
Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom sa striedajú repliky A, B. Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti a spôsob výpovede. Asymetrický dialóg je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv (vnútorný monológ). Realizuje sa ako nevlastná priama reč alebo polopriama reč.
Nevlastná priama reč slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom.
a) neuvedená nevlastná priama reč: Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná.
Ak má nevlastná priama reč uvádzaciu vetu, je v nej zväčša slovese myslieť.
b) uvedená nevlastná priama reč: „Vyhľadáva škriepku,” pomyslel si Lukan.
Polopriama reč sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou, ale je tesnejšie zviazaná s autorskou rečou. Odlišujú sa od seba najmä kategóriou slovesnej osoby. Polopriama reč je v 3. os.: Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sú krajania.
Nevlastná priama reč je v 1. os. Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sme krajania.
Nepriama reč je prostriedok, ktorým rozprávač nepriamo (sprostredkovane) reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou.
Medzi jazykové prostriedky, ktorými možno zvyšovať napätie, patria: krátke vety, opakovanie, historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času.
V umeleckej literatúre existujú tri hlavné druhy úvodu: expozícia – úvodný opis prostredia a postáv, in medias res – vpadnutie priamo do deja (do stredu vecí), retrospektíva – pohľad naspäť, začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal.


Slovenská medzivojnová dráma

A. Július Barč – Ivan

Debutoval krátkymi prózami, ale úspech a uznanie dosiahol dramatickou tvorbou, ktorá má expresionistický charakter.
V prvých hrách, ako napr. 3 000 ľudí spracoval sociálnu tematiku. Ukázal tu na nezamestnanosť a ťažký život Slovákov v Amerike.
V saritickej hre Mastný hrniec sa vysmial karierizmu, úplatkárstvu a pretvárke malomestského obyvateľstva. Dej umiestnil do Ťuťotína, moderného slovenského Kocúrkova. Komika sa zakladá na zámene osôb a úloh. V rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor biológie Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú sa mu a chcú ťažiť zo situácie. Keď sa omyl vysvetlí, predstavitelia mestečka sa od neho odvrátia.
V dráme Veža spracoval biblický motív o stavbe babylonskej veže. Ľudia si postavili nové mesto a začínajú stavať „vežu lásky”.