Slovenská stredoveká literatúra
Slovenská stredoveká literatúra (800 – 1500) sa delí na dve obdobia:
1. 800 – 1000: Obdobie o pokus reformovať stredovekú literatúru. Do tohoto obdobia spadá aj Veľkomoravská ríša. (prekladová a pôvodná literatúra)
2. 1000 – 1500: Literatúra písaná po latinsky, česky, slovakizovanou češtinou.
A.Veľkomoravské obdobie
Začiatky Veľkomoravskej ríše súviseli s príchodom kresťanstva, ktoré šírili franskí kňazi. Bohoslužobným jazykom bola latinčina, nezrozumiteľný jazyk pre Slovanov. Veľkomoravské kniežatá museli bojovať proti franským kňazom, pretože sa obávali toho, že by sa stali závislými na Východofranskej ríši.
Knieža Rastislav požiadal byzantského cisára Michala III., aby im poslal vierozvestcov, a tak roku 863 prišli na Veľkú Moravu Konštantín a Metod. Poznali slovanské nárečie, ktorým sa hovorilo v Solúne. Konštantín ešte pred príchodom na Veľkú Moravu zostavil písmo – hlaholiku (glagol = hláska) z malých písmen gréckej abecedy, ktoré upravil pre potreby Slovanov. Zostavil spolu 38 písmen a vymyslel pre ne názvy.
Franskí kňazi boli proti Konštantínovi a Metodovi, a tak v roku 867 odišli do Ríma obhajovať starosloviensky jazyk proti trojjazyčníkom, ktorí hovorili, že sa môže kázať iba v troch jazykoch (latinsky, grécky, hebrejsky). Pápež v Ríme schválil staroslovienčinu a Metoda vymenoval za arcibiskupa. Konštantín po vstupe do kláštora prijal meno Cyril. Onedlho ochorel a zomrel.
Jeho žiaci neskôr zjednodušili hlaholiku a podľa veľkých písmen gréckej abecedy zostavili iné, ktoré na počesť Konštantína pomenovali cyrilikou. Cyrilika vznikla na začiatku 10. storočia v Bulharsku. Metod sa vrátil na Veľkú Moravu, kde sa vládcom stal Svätopluk, ktorý Konštantína a Metoda nepodporoval. Na podnet franských kňazov dal Svätopluk Metoda uväzniť, ale po dvoch rokoch ho prepustil. Po Metodovej smrti roku 885 pápež zakázal slovanskú bohoslužbu a žiaci jeho odišli do Čiech a Bulharska.
B.Prvé slovanské literárne pamiatky
Prvé slovanské literárne pamiatky boli napísané staroslovienčinou, čo bolo bulharsko–macedónske nárečie, ktorým sa hovorilo v okolí Solúna. Konštantín a Metod preložili Starý zákon, Evanjelia, Žaltár (zbierka žalmov), Breviár (modlitebná kniha pre kňazov), Spevník a Súdny zákonník pre svetských ľudí. Pôvodné znenie Konštantínových a Metodových prekladov sa nezachovalo. Najstaršie rukopisy, úryvky odpisov, ktoré vznikli u nás, pochádzajú z 10. – 11. storočia. Patria k nim Kyjevské listy, čo sú zlomky staroslovienskej omšovej knihy písanej hlaholikou.
Prvé pôvodné literárne texty z 9. storočia sú:
Proglas (predslov k Evanjeliu - Konštantín oslavuje slovanský preklad Biblie a domáci jazyk ako jazyk vzdelanosti). Je to najstaršia slovanská veršovaná skladba, prvá na našom území. Patrí do pôvodnej staroslovienskej literatúry. Najstarší odpis z 13. storočia. Je to stredoveký básnický útvar hymnus („chvála”).
Kompozícia: 110 dvanásťslabičných veršov bez rýmu nemá členenie na slohy. Prvý verš je vyčlenený. Som predspev k svätému evanjeliu. Za posledným veršom nasleduje: Amen.
Proglas je príhovor Konštantína k Slovanom, pre ktorých preložil Božie slovo do ich rodného jazyka, zdôrazňuje potrebu používania vlastného jazyka každým národom. Oslavuje staroslovienčinu ako jazyk pochádzajúci od Boha, ktorým vysvetľuje Slovo Božie a umožňuje jeho poznanie v Slovanom zrozumiteľnom jazyku. Tvrdí, že radšej by povedal päť slov zrozumiteľných ako hŕbu nezrozumiteľných. Človek má právo byť dôstojnou bytosťou a pomocou národnej slovesnosti sa môže zbaviť nevedomosti. Dušu bez kníh prirovnáva k mŕtvej duši a ústa, ktoré nevedia vypovedať rozumne, necítia sladkosť poznania, činia človeka kamenným. Národy bez kníh považuje za nahé, sú určené na večné muky, pretože nikdy nebudú poznávať. Národy, ktoré prijali knihy, sa zachránia pred večným nepoznaním a zatratením.
Forma: Bohato využíva výrazové prostriedky stredovekej poézie. V stredovekej literatúre je zreteľný synkretizmus (splývanie umeleckej a náučnej literatúry). Využíva anaforu, metaforu, personifikáciu, prirovnanie, oslovenie, básnickú otázku. Taktiež využíva amplifikáciu (širšie vysvetlenie pojmu), kumuláciu (hromadenie výrazov, ale zároveň graduje význam jednotlivých výrazov), parafrázované citáty – cituje slová svätého Pavla, evanjelistov Matúša, Marka, Lukáša, Jána a využíva podobenstvo.
Moravsko - Panónske legendy (zaoberajú sa Konštantínovým a Metodovým životom) Sú to legendy. Legenda je stredoveký prozaický alebo básnický útvar, zobrazujúci život svätcov. Život Konštantína a Život Metoda na rozdiel od typických legiend obsahujú veľa životopisných faktov. Konštantína a Metoda neidealizujú ako svätcov, zázraky a vnuknutia sú vzácne. Využíva idealizovanú charakteristiku, citáciu, exemplá.
Kliment – Život sv. Konštantína
Legenda sa sústreďuje na Konštantínovu činnosť pred príchodom na Veľkú Moravu, vykresľuje Konštantínovu povahu, štúdium, náboženskú, kultúrnu činnosť. Väčšina diskusií a polemík má za cieľ obhajovať kresťanské učenie o trojjedinom Bohu, sloviensku vzdelanosť a bohoslužobný jazyk.
Kompozícia: V I. kapitole je konštatovanie, že všetky národy dostanú svätých mužov, ktorí ich povedú správnou cestou k spaseniu. V II. kapitole je narodenie Konštantína. V III. kapitole sa Konštantínovi sníva sen, že spomedzi krásnych neviest si vyberá Sofiu, Múdrosť. Štúdium: Konštantín bol vynikajúcim žiakom, poverili ho, aby sa učil s mladým cisárom. III. – XIII. kapitola obsahuje opis štúdia v Carihrade, cestu k Arabom a Kazarom a návrat do Carihradu. XIV. kapitola obsahuje pozvanie od Rastislava a prosbu o vierozvestcov a Božie vnuknutie Konštantínovi, aby vytvoril hlaholiku. XV. kapitola opisuje príchod Konštantína a Metoda na Veľkú Moravu, boj proti trojjazyčníkom a cestu ku kniežaťu Koceľovi. XVI. kapitola obsahuje obhajobu staroslovienčiny proti trojjazyčníkom. XVII. kapitola opisuje pobyt bratov Konštantína a Metoda v Ríme. XVIII. kapitola opisuje Konštantínov vstup do kláštora, prijatie rehoľného mena Cyril a smrť.
Gorazd - Život sv. Metoda
Život sv. Metoda je oveľa stručnejší ako Život sv. Konštantína, jeho celkové zameranie je iné. V Živote sv. Metoda niet histografických prvkov. Najpodrobnejšie sa zaoberá Metodovou činnosťou vo Veľkomoravskej ríši, v popredí stojí obrana slovienského bohoslužobného jazyka proti útokom franského kléru. Veľa miesta venuje aj Metodovej smrti, pohrebu, vykresleniu spoločenského a politického ovzdušia.
Kompozícia: I. kapitola obsahuje oslavu Božej dobroty. V II. kapitole je štylisticky brilantná charakteristika Metoda. V III. kapitole prichádza Metod do kláštora. V IV. kapitole prichádza na pomoc bratovi Konštantínovi na jeho misii u Charzarov. V. kapitola obsahuje list Rastislava Michalovi III. V VI. kapitole Pápež Hadrián posvätí učenie Konštantína a Metoda. VII. kapitola obsahuje posledné slová Konštantína bratovi Metodovi, VIII. kapitola Žiadosť Koceľa, aby mu pápež poslal Metoda. V IX. kapitole sú opísané spory s franskými kňazmi a Metodovo uväznenie. V X. kapitole pápež Moravanom opäť posiela Metoda. XI. kapitola obsahuje Metodove proroctvá, XV. preklad písma okrem kníh Makabejských. V XVII. kapitole sa opisuje ustanovenie Gorazda za Metodovho nástupcu. Taktiež zachytáva smrť sv. Metoda a jeho pohreb.
Pochvala Cyrilovi – Filozofovi
Pochvalné slovo na Cyrila a Metoda
Život Konštantínov
C.Ohlas v slovenskej národnej kultúre
Veľkomoravskej tradícii sa začala venovať pozornosť až v 17. stor., keď sa začal formovať slovenský národ. Cyrilometodská tradícia mala význam všeslovanský, prvé literárne diela dávali predpoklad k ich kultúrnej jednote.
Históriou VM sa zaoberal Ján Baltazár Magin (Ostré námietky ... alebo Obrana) a Juraj Fándly, jazykom Daniela Sinapsius Horčička (Nový trh latinsko - slovenský) a neskôr Anton Bernolák (Kritická rozprava o slovenských písmenách).
Od čias národného obrodenia sa Veľkomoravská tradícia uplatňovala aj v umeleckej literatúre. Ján Hollý v epose Svätopluk sa pokúsil ukázať slávnu minulosť Slovákov a ich hrdinstvo v boji za slobodu. V epose Cyrilo - Metodiáda si všímal otázky jazyka, čo bolo odozvou na národne pomery v jeho súčasnosti. Ján Kollár v Predspeve Slávy dcéry žiali nad dávnou minulosťou Slovanov, ktorí sídlili v oblasti Dunaja. Tejto tematike sa tiež venovali Ľ. Štúr, J. M. Hurban, P. O. Hviezdoslav, L. N. Jége atď.
D.Slovanské jazyky
Porovnávaním slovenčiny so slovanskými jazykmi sa dokázalo, že európske jazyky a jazyky značnej časti západnej Ázie vychádzajú zo spoločného prajazyka – indoeurópskeho, ktorým sa hovorilo asi 3500 rokov p. n. 1. Jednotlivé indoeurópske kmene sa postupne oddeľovali a osídľovali nové územia. Jazyky kmeňov sa ovplyvňovali a prichádzali do styku aj s jazykmi iných jazykových skupín.
K indoeurópskym jazykom patria:
1. chetitsko-luvijské jazyky
2. tocharský jazyk
3. indoiránske jazyky
4. arménsky jazyk
5. grécky jazyk
6. baltské jazyky (litovský, lotyšský)
7. slovanské jazyky
8. germánske jazyky – západogermánske (anglický, holandský, flámsky, nemecký, luxemburský a jidiš), severogermánske (dánsky, švédsky, nórsky, islandský, faerský)
9. italické a románske (latinský, taliansky, francúzsky, španielsky, portugalský, rumunský, moldavský)
10. keltské (írčina, waleština, bretónčina).
Slovanskými jazykmi hovoria príslušníci slovanských národov v strednej a východnej Európe. Všetky sa vyvinuli zo spoločného základu – praslovančiny. Delíme ich na tri skupiny:
1. západoslovanské (slovenský, český, poľský, lužicko-srbský [na území Nemecka]),
2. južnoslovanské (srbský, chorvátsky, slovinský, bulharský, macedónsky),
3. východoslovanské (ruský, ukrajinský, bieloruský),
Západoslovanské jazyky sa členia na južnú vetvu (slovenský a český) a na severnú vetvu (poľský, lužicko-srbský). Slovenčina si podľa jazykovedca R. Krajčoviča zachovala 108 praslovanských slov. Sú to napr. slová: voda, človek, zem, kosa, hrad, pán. Veda k týmto poznatkom dospela lexikologickou porovnávacou metódou: napr. slov. ruka, poľ. roka, ruš. ruka, chorv. ruka, slov. kovať, češ. kovat, poľ. koivač, ruš. kovať. Slovenčina a čeština sú najbližšie slovanské jazyky. Vyvinuli sa z prazápadoslovanských nárečí, ktorými hovorili slovanské kmene, ktoré sa v 6. – 8. stor. usadili na našom území. Obidva majú niektoré znaky spoločné.
Baroková literatúraV 16. – 18. stor. sa šíril v Španielsku a Taliansku i v ostatných európskych krajinách nový myšlienkový a umelecký prúd barok. Barokové myslenie a umenie vyrástli z chmúrnej spoločenskej situácie (turecké vpády, tridsaťročná vojna, epidémie, živelné pohromy, sociálny útlak a protireformácia). Ľudí sa zmocňovala beznádejnosť a nedôvera v pozemský život, jediná istota sa hľadala v transcendentálnom (nadzmyslovom) svete. V barokovom myslení a umení sa pozemský svet chápal a zobrazoval ako odraz a symbol nadpozemského sveta. Do popredia sa dostávali náboženské hodnoty, viera v záhrobný život a pod.
Barokové myslenie a umelecké názory sa vyznačovali veľkými protikladmi:
1. duchovný, náboženský mysticizmus – pozemská až naturalistická zmyslovosť
2. pominuteľnosť, márnosť a ničotnosť svetských vecí – dychtivosť po svetskej nádhere a daroch života
3. neprirodzený pátos – prežitá vnútorná emocionálnosť
4. upevňovanie starých a uvádzanie nových literárnych žánrov
5. priepasť medzi písanou literatúrou a ľudovou slovesnosťou, ale i utváranie vzájomného tvorivého vzťahu medzi nimi.
Tieto protiklady sa odzrkadlili v štylistike literárneho baroka. Baroková štylistika vytvorila dekoratívny, pompézny a patetický knižný štýl so zložitými štylistickými a jazykovými prostriedkami a nezvyčajnými obrazmi. Taktiež sa formoval jednoduchý, až ľudový štýl s nekomplikovanými prostriedkami a zvyčajnými obrazmi.
Ústredné heslo baroka bolo „Vanitas vanitatum.” (Márnosť nad márnosť.) a znamená najmä to, že zbytočnosť človeka tkvie v jeho živote na zemi. („Pamätaj človeče, prach si a v prach sa obrátiš.”)
A.Slovenská baroková literatúra (1650 – 1780)Jedným s najvýznamnejších protikladov u nás bola reformácia a protireformácia, ktoré zasiahli náboženskú, politickú a kultúrnu oblasť. Evanjelici mali podporu v prešovskom kolégiu a v bratislavskom lýceu. Strediskom vysokej katolíckej vzdelanosti bola univerzita v Trnave. Neutešená spoločenská situácia zanechala hlboké stopy v slovenskom kultúrnom a literárnom živote.
Slovenskú barokovú literatúru charakterizoval zvýšený záujem o slovenské dejiny, úcta k slovenskému jazyku a jeho zintenzívnené používanie ako literárneho jazyka, väčšia pestrosť žánrov, z ktorých viaceré boli určené pre široké publikum: duchovná poézia, modlitby, kázne, školské hry.
Slovensky literárny barok sa vyznačoval všeobecnými črtami európskeho literárneho baroka, zároveň si vytváral špecifické barokové črty. V literárnej tvorbe prevládala náboženská literatúra.
Didakticko – reflexívna poézia
Zameriava sa na mravoučné uvažovanie o rozmanitých životných a spoločenských javoch a otázkach. Zverejňovala sa v rukopisnej podobe, neskôr sa verše vydali tlačou. Často sa prebásňovali ľudové príslovia. Zamýšľala sa nad etikou situácii v spoločenskom živote a nabádala k ušľachtilým postojom.
Peter Benický napísal Slovenské verše. Významnou črtou jeho básni je sklon k spoločenskej kritike a satire. Poukazuje sa v nich na rozpory medzi boháčmi a chudobou – (Prísne právo lidem nařízené všechnem svobodne jest všem hledat) a vyjadrujú sa sympatie s poddanými sedliakmi, najmä v súvislosti s oslavou osobnej slobody – (Samotný jako pták nesmýka se co rak) a satirizovaním šľachtickej a panskej zbabelosti – (Proč si kord pripínaš, jestli srdce nemáš zmužilého v neštestí). Spája humanistické vzdelanie s ľudovou múdrosťou, poúča a moralizuje ale v súlade s vierou. Neuvádza len príklady a návody, ale aj podnecuje k samostatnému mysleniu. Básne sú napísané v silnej slovakizovanej češtine, slabičnom verši a dvanásťveršových strofách.
Hugolín Gavlovič napísal rozsiahlu veršovanú skladbu Valašská škola mravúv stodola. Život pastierov považoval za akúsi zásobáreň dobrých mravov. Cieľom tohto diela bolo dať čitateľovi bohatstvo mravných ponaučení a praktických rád o najrozmanitejších veciach a životných otázkach na základe náboženských a občianskych morálnych zásad. V jednotlivých básniach skladby pranieruje opilstvo - Hle, človek opilý - žádnemu nemilý, oslavuje lásku k vlasti - Vlast svoja každému milá, zvelebuje prácu – Pracování stálé dává užitky nemalé, vyzdvihuje význam vzdelania a učenosti, poukazuje na nadanie chudobného ľudu, … atď. Gavlovičove básne charakterizuje láska a obdiv k chudobnému poddanému ľudu a antipatia voči pánom a boháčom, ktorá vyúsťuje do kritiky ich života , morálky a vzťahu k nižšie postaveným spoločenským vrstvám. Oslavuje ľudí dobrej vôle bez rozdielu, vzťah jednotlivca k Bohu, blížnym a spoločnosti. Skladba je napísaná silne bohemizovanou slovenčinou. Obsahuje vyše tisícdvesto básni, ktoré sa skladajú z dvanástich veršov, graficky rozdelených na dvojveršie. Verše sú štrnásťslabičné a združené rýmované. Hlavným štylistickým prameňom sú prostriedky ľudového hovorového jazyka napr.: zvraty, povrávky, príslovia a porekadlá v pôvodnej alebo básnicky preštylizovanej podobe.
Cestopisná a memoárová prózaMemoárová a cestopisná próza rozkvitla najmä od druhej polovice 17. storočia. Rozmach súvisel s tureckým vpádom(1663) a najmä s náboženským prenasledovaním a súdnymi procesmi s protestantskou inteligenciou (1672-1674).
Ján Rezík napísal memoárové dielo Prešovská jatka. Podstatnú časť prózy tvoria portréty prívržencov Tökölyho, ktorí boli popravení v Prešove. Portréty charakterizuje chmúrny opis utrpenia odsúdencov a zachytenie atmosféry surového prostredia. Hlavnými znakmi štýlu sú dynamickosť a expresívnosť, ktoré sa dosahujú živými prehovormi, rušnými dialógmi a patetickými barokovými štylistickými prostriedkami(naturalistické metafory, kontrastné obrazy a dvojčlenné slovné a synonymické kumulácie).
Ján Simonides v diele Väzenie, vyslobodenie a putovanie rozpráva o nútenom pochode na galeje do Neapola. Prvú časť cesty po Európe prešiel ako väzeň a dojímavo vykresľuje utrpenie odsúdených, s ktorými vojaci hrubo zaobchádzali. Pri návrate domov, už ako vykúpený slobodný človek vnímal krásy krajiny ktorou prechádzal. Najbohatšie zápisky sú z Talianska, kde pobudol dlhší čas. Upútali ho prírodné krásy, umelecké pamiatky i život v mestách ako Neapol, Rím a Florencia. Ako prvý sa pokúsil esteticky hodnotiť mozaiku sv. Michala v svätopeterskom chráme v Ríme.
Samuel Hruškovič napísal latinskú autobiografiu Život Samuela Hruškoviča, kde rozpráva o biednom živote na štúdiách, zmieňuje sa v nej o vlastných trpkých skúsenostiach chudobného študenta, ktorý si musel vzdelanie už od detstva ťažko vydobýjať, o zážitkoch s kurucmi a zbojníkmi a o ľuďoch, s ktorými sa stretol (učiteľ Matej Bel a zbojnícky vodca Ordáš). Opúšťa metódu idealizovaného typizovania a prichádza s kritickejšou individuálnou charakteristikou postáv. Celá autobiografia je preplnená nábožnými úvahami a vysvetľovaním udalosti ako Božieho zásahu. Hruškovičov štýl vyhľadáva jednoduché, ale pôsobivé štylistické prostriedky. Do náboženských reflexii vnáša emociálnejšie a patetickejšie barokové štylistické prostriedky(zložitejšie metafory, prirovnania, hyperboly, kontrastné obrazy a dvojčlenné i trojčlenné slovné a synonymické kumulácie).
Daniel Krman ml. písal cestopisnú. Krman cestoval s náboženským poslaním za švédskym kráľom Karolom XII., ktorý bojoval proti cárovi Petrovi Veľkému. Skúsenosti z cesty zaznamenal v latinskom diele Cestovný denník. Zaujímal sa zemepisné, sociálne, politické, národnostné, národopisné, náboženské a kultúrne pomery. Denník sa vyznačuje dramatickým rozprávaním. Zásluhu na tom majú najmä epizódy a väčšie pasáže, v ktorých hrá hlavnú úlohu vizuálne jadro s dynamickými detailmi ako nositeľmi prudkého pohybu. Jednoduchý opisný a epický rozprávačský štýl vyniká veľkou dynamickosťou a silou predstavivosti aj výrazu. Pohybuje sa v malom okruhu najtypickejších expresívnych barokových štylistických prostriedkov. Z ostatných jeho diel je významná básnická oslava slovenčiny ako matky slovanských jazykov Chvála budiž tobě, náš predobrý Bože z tak velikého dobrodiní a Základy slovenskej gramatiky.
Vedecko - popularizačná prózaRozkvet prózy vedeckého a popularizačného charakteru nastal v druhej polovici 17. a najmä v 18. storočí.
Matej Bel bol najvýznamnejším vedcom, polyhistorom – znalcom mnohých vedných odborov. Napísal množstvo článkov a diel po latinsky, nemecky, maďarsky a česky. Zaoberal sa uhorskou kultúrou, históriou, jazykovedou, národopisom, ...atď. Vyvrcholením jeho vedeckej činnosti bolo dielo Historicko – zemepisná vedomosť o novom Uhorsku. Obsahuje historické, zemepisné, národopisné a prírodovedné poznatky z niekoľkých uhorských stolíc. Na mnohých miestach obdivuje nadanie a pracovitosť slovenského ľudu a odsudzuje znevažovateľov slovenskej národnej minulosti. K prejavom národného uvedomenia patrí Belova obrana a chvála slovenského jazyka v Úvode gramatiky Pavla Doležala: Gramatika slovensko – česká.
Adam František Kollár vo svojich dielach obraňoval a chválil slovenský a slovanský národ a jazyk. Jeho pokrokové názory s črtami osvietenského myslenia sa uplatnili pri školských reformách Márie Terézie. Medzi jeho diela patrí kniha O pôvode a stálom používaní zákonodarnej moci. Autor kritizuje neznesiteľné položenie poddaných a navrhuje zdanenie cirkvi a šľachty. Za toto dielo mu hrozilo vyhnanstvo a časť nákladu spálili.
Daniel Sinapsius – Horčička národ a jazyk chválil i bránil v latinskom úvode k zbierke prísloví Nový trh latinsko – slovenský. Vyjadril nespokojnosť nad tými. ktorí sa odvracajú od materinského jazyka a zanedbávajú ho. V zbierke zhromaždil vyše 500 prísloví a porekadiel. Niektoré sú priamo slovenského pôvodu, no väčšinou ich preberal z iných, najmä poľských zdrojov.
Ján Baltazár Magin knihou Ostne ... alebo Obrana, odpovedá na znevažujúce písanie maďarského profesora o Trenčanoch, Slovákoch a Slovanoch. Vyzdvihuje cyrilometodskú tradíciu, starobylé občianske slobody mesta Trenčín a autochtónny pôvod a rovnoprávnosť Slovákov v Uhorsku. Autorstvo knihy sa niekedy pripisuje M. Belovi.
B.Rečnícky štýl
Rečnícky štýl je jeden z najstarších štýlov, používal sa už v antike. Je blízky k hovorovému, ale aj náučnému alebo publicistickému štýlu. Základnou charakteristikou je ústnosť. Má slovnú, vizuálnu a akustickú zložku, teda tempo, rytmus, melódia textu.
Žánre rečníckeho štýlu:
1. persuazívne (politická reč, súdna reč, kázeň)
2. náučné (prednáška, referát, koreferát, diskusný príspevok)
3. príležitostné (slávnostná reč, prihovor, prejav).
Jazyk persuazívnych žánrov je približne taký ako jazyk publicistiky, ale je doplnený mimojazykovými prostriedkami (úsporné gestá, mimika, hlas). Uplatňuje sa bežná slovná zásoba, pretože adresát je široký.
Kompozícia: úvod je stručný, pretože prejav sa opiera o situáciu. V jadre je dôležité tematické členenie a logickosť v postupe. Záver je dlhší ako úvod, pretože v ňom sa zrozumiteľne urobia vývody z textu. Záverečné slová je potrebné formulovať jednoducho.
Náučné žánre majú didaktický zámer (informovať, poučiť), preto sú vecné a konkrétne. V úvode treba vysvetliť cieľ, funkciu a zámer prejavu. Jadro je výkladom o danej problematike, poúčaním, odôvodňovaním, argumentovaním. V závere sa zhrňuje obsah a naznačuje sa, ako využiť poznatky pre teóriu a prax.
Príležitostné žánre sú viac-menej patetické, jazyk je nadnesený. Kým príhovory sú krátke, prejavy sú dlhšie, slávnostné. V príležitostných žánroch sa nič nevysvetľuje. Adresát a predmet prejavu je známy, prejav je emocionálnejší, môže byť doplnený citátmi, veršami. Kompozícia je jednoduchá. Prvá veta je úvodom a posledná záverom.
Pre úspešnosť každého prejavu je dôležitý úvod a záver. Dobrý rečník ich povie naspamäť. S úvodom súvisí aj oslovenie. V kompozícii jadra je dôraz na vecnom odôvodňovaní a dokazovaní. Má byť nadväzné a postupné, názorné, konkrétne a zrozumiteľné.
Klasicizmus
Klasicizmus (z lat. classicus - vynikajúci, vzorový, príkladný) je umelecký smer v 17. – 18. stor., ktorý vznikol a vrcholil na francúzskom kráľovskom dvore za vlády Ľudovíta XIV. Odtiaľ sa rozšíril do celej Európy, prevažne pre potreby dvornej spoločnosti. Spoločenské a politické podmienky vzniku boli sociálne nepokoje, 30 ročná vojna, protireformačné hnutie, manufaktúr a obchodu, vytvorenie buržoázia (mešťania) a vznik absolutistických monarchií.
Klasicisti videli zmysel umenia v napodobňovaní prírody. Vzorom sa pre nich stalo antické umenie, najmä Aristotelove názory na hľadanie a objavovanie krásy v pravde a napodobňovaní prírody. Klasicistická literatúra si podľa antického vzoru určila pravidlá, ktoré má literárna tvorba rešpektovať. Rozlišovali na „vysoké" a „nízke" žánre. K vysokým patrila óda, elégia, epos, tragédia, k nízkym bájka, satira, komédia a nepripúšťalo sa ich prelínanie. V duchu týchto pravidiel vysoké žánre spracúvali vznešené (nadčasové) námety a ich hrdinovia boli príslušníci vysokých vrstiev, vládcovia, veľmoži, vojvodcovia. Komický živel bol príznačný pre nízke žánra, zo života nižších vrstiev a zo súčasnosti. Dôležité bolo, že vo vlastnej interpretácii látky sa klasicisti orientovali na racionalistickú filozofiu Reného Descarta ktorej princípom je istota vlastného myslenia.
Idea slovanskej vzájomnosti v 20. rokoch 19. stor. sa na vedúce miesto literárneho vývinu dostáva generácia, ktorá sa formovala v politickej a duchovnej atmosfére napoleonovskej Európy. Účasť Ruska na víťaznom boji proti Napoleonovi a uvedomenie si príbuznosti s týmto najväčším slovanským národom vzbudilo v menších slovanských národoch vieru, že Slovanov čaká v budúcnosti významné poslanie v dejinách Európy. Hlásala ju evanjelická časť inteligencia (Šafárik a Kollár). Slovanský národ tvorili 4 kmene: srbo – chorvátsky, poľský, ruský, česko – slovenský. Kollárova teória bola, že tieto kmene budú úzko spolupracovať v oblasti kultúry.
Idea čechoslovakizmu neuznáva rozdelenie česko – slovenského kmeňa a slovenčina sa chápe ako nárečie češtiny (J. Kollár: Hlasové o potrebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky). Nemecký filozof J. Herder veril v humanistický vývoj ľudstva. Domnieval sa, že práve Slovania budú nositeľmi tohoto smerovania, predpovedal im veľkú budúcnosť.
A.Ján KollárBol predstaviteľom slovenskej klasicistickej literatúry. Študoval v Bratislave a v Jene (Nemecko). Písal po česky.
Slávy dcéra
Je zo žánrového hľadiska lyrickoepická skladba. Podnety ktoré ho viedli k napísaniu bola láska k Frederike Schmidtovej, ktorú si mohol vziať za ženu až po smrti jej matky, nemecký nacionalizmus, ktorého prejavy si všimol na oslavách Lutherovej reformácie a tie ho viedli k obavám o osud Slovanov a cesty po Nemecku, na ktorých sa stretával s bývalým osídlením Slovanov, Slovanov tam pripomínali už len slov. názvy miest, riek, pohorí. Obával sa, že tak ako vyhynuli Polabský Slovania, vyhynie celý slovanský národ.
Kompozícia: Skladá sa z Predspevu a 5 spevov (1. Sála; 2. Labe, Rén, Vltava; 3. Dunaj; 4. Léthé (slovanské nebo); 5. Acheron (slovanské peklo). Slávy dcéra vyšla v dvoch vydaniach. Prvé vydanie obsahovalo Predspev a 3 spevy a druhé Psedzpev a 5 spevov. Predspev je písaný časomerným elegickým distichom (časomiera - striedanie krátkych a dlhých slabík; elegické distichon - gréc. dvojveršie zložené z daktylského hexametra a pentametra s neúplnou 3. a 6. stopou).
Hlavné myšlienky Predspevu: Žiaľ nad minulosťou a prítomnosťou Slovanov – zotročovatelia sú príčinou vymretia Slovanov. Lokalizuje územie Slovanov. Volá po pomste a končí nádejou, že činom a prácou možno obrodiť národ.
Aj, zde leží zem ta před okem mým slzy ronícím,
Nékdy kolébka, nyní národu mého rakev.
Stůj, noho! Posvätná místa jsou, kamkoli kráčíš,
K obloze, Tatry synu, vznes se, vyvýše pohled,
Neb radeji k velikému prichýl tomu tam se dubisku,
Jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časúm.
Dej: Bohyňa Sláva, predstavujúca slovanstvo, sa sťažuje v rade bohov, aké krivdy museli Slovania v minulosti pretrpieť. Bohovia rozhodnú, aby Milek, syn bohyne Lady, stvoril dcéru Slávy ako ideálny symbol slovanskej budúcnosti, ktorá by Slovanom odčinila predchádzajúce utrpenie a postavila ich medzi popredné národy sveta. V obraze Míny (dcéry Slávy) vytvoril ideál slovanskej devy, ktorá ho sprevádza na ceste po slovanských krajoch.
Vo vlasteneckých znelkách autor vyslovuje svoje morálno-vlastenecké názory na problémy domoviny a protestuje proti jej pokorovaniu a potupovaniu. Slávy dcéra je preniknutá myšlienkami vlastenectva. Je kritický k národným chybám. Volá po národnej hrdosti. (prvé 3 spevy).
Ľúbostné znelky vyrástli z bezprostredného zážitku, ozýva sa v nich šťastie z lásky i úprimný žiaľ z rozlúčenia. Kým zo začiatku rozdeľuje svoje srdce medzi Mínu a vlasť, neskôr obidva city splývajú. (4. a 5. spev)
1. Sála obsahuje ľúbostné sonety, ospevuje Mínu (Frederiku) a vzťah k nej. Rozhodol sa darovať rovnaký diel vlasti ako Míne. Mínu premenil na vílu a umiestnil ju do neba. Vyjadruje túžbu stretnúť sa s ňou po smrti. 2. Labe, Rén, Vltava autor ako fiktívny lyrický hrdina ospevuje lásku k vlasti a svornosti Slovanov. 3. Dunaj opisuje krásu prírody a životné pomery na Slovensku. 4. Léthe ospevuje všetkých ľudí ktorí pomohli slov. národu. 5. Acheron má náväznosť na Dante Alighieriho a predstavuje slovanské peklo.
Nepodarilo sa mu vytvoriť zo sonetov jednotný kompozičný celok. Prvé 3 spevy predstavujú putovanie po slovanských krajinách. Putovanie po slovanskom nebi a po slovanskom pekle pripomína Danteho Božskú komédiu.
O literární vzájemnosti mezi kmeny. a narečími slávskými je teoretické dielo, ktoré sa považuje za teoretické vysvetlenie Slávy dcéry. Podal v nej plán na kultúrne zblíženie Slovanov a vysvetľuje teda ideu slov. vzájomnosti. O politické zjednotenie sa neusiloval. Uznával v nej len 4 hlavné nárečia - spisovné jazyky ( ruský, poľský, československý a srbochorvátsky), kvôli čomu sa neskôr dostal do rozporu s niektorými slovanskými národnosťami (napr.: Slovinci) a s mladšou generáciou slovenského národa, usilujúcou sa vytvoriť vlastný spisovný jazyk.
Hlasové o potrebe jednoty spisovného jazyka pro Čechy, Moravany a Slováky je reakcia na uzákonenie spis. jazyka Ľ. Štúrom. Kollár tento jazyk odmieta, lebo je za Československo. Odmieta Štúra!
Národnie zpievanky je zbierka ľudových piesní.
B.Ján HollýŠtudoval v Skalici, Bratislave a teológiu v Trnave. Ako katolícky kňaz pôsobil na fare v Maduniciach, kde našiel vhodné podmienky aj na svoju básnickú tvorbu. Písal bernolákovčinou. Svoju tvorbu začínal prekladaním antických klasikov (Homér, Vergílius, Ovídius). Jeho životné dielo obdivovala štúrovská generácia a Hollý túto generáciu podporil v čase, keď presadzovala svoju spisovnú slovenčinu. Napísal významné eposy z dejín Veľkomoravskej ríše: Svätopluk, Cirilo - Metodiáda a historický epos Sláv.
Svätopluk
Kompozícia: Národný epos sa skladá z 12 spevov. Verše sú hexametrické. Každý spev sa začína prológom, v ktorom sa naznačuje dej alebo obsah spevu. Epos je zaľudnený veľkým počtom postáv. Okrem historických mien Svätopluka, Slavimíra, Cyrila, Karolmana a ďalších vystupuje v ňom veľa vymyslených hrdinov, vrátane mytologických (pohanský boh Černobog). Celá váha deja je prenesená na ľudí. Svätopluk má svoj vlastný svet, rozhoduje sa podľa vlastného svedomia a vedomia. Epos je pevne spojený s hlavnými myšlienkovými prúdmi slovenského národného obrodenia, je v ňom básnický vyjadrený obrodenský náhľad na charakter starých Slovanov. Hollý charakterizuje Slovanov ako národ pracovitý, mierumilovný a pohostinský, ktorý po cudzom nebaží, svoje si však nedá a radšej volí smrť ako život v otroctve.
Dej: Veľkomoravský panovník Rastislav úspešne čelí náporu Východofranskej ríše, ktorej sa nedarí si podmaniť slovanské kmene na Morave a na Slovensku. Podarí sa im to až po zrade Svätopluka (synovca Rastislava), ktorý vydáva Rastislava Nemcom. Tí ho oslepia a zatvoria do kláštora. Franskej vierolomnosti padne za obeť aj sám Svätopluk, ktorý má za Nemcov vyjednávať. Epos sa končí Svätoplukovým víťazstvom na devínskom bojisku, jeho prechodom do slovanského tábora a prijatím kráľovskej koruny.
Spívam, jak hroznú Svätopluk na Karolmana vedel
vojnu, i j ak víťaz, seba a svoj od jeho vlády
oslobodiv národ, nepodlehlý stal sa panovník
a zmužilých veľké založil kráľovstvo Slovákov.
V náboženskom epose Cyrilo - Metodiáda ospevuje Cyrila a Metoda, ich príchod na Moravu, účinkovanie, život a víťazstvo Metoda nad Nemeckými biskupmi.
V epose Sláv išlo o boje pokojamilovných Tatrancov, čiže Slovákov, s lúpeživými Čudmi. O víťazstvo nad Čudmi sa zaslúži Sláv. Jeho výroky nad porazeným čudským kráľom, nad mravmi a násilím Čudov sú vlastne Hollého myšlienky, čerpajúce z ideí národného obrodenia.
Do jeho básnickej tvorby patrí aj idylická poézia. Sú to menšie epické skladby 21 idylických básni, ktoré nazval Selanky. Témy sú rôzne a ich postavy majú podobu slovenských pastierov. Vedú pokojný život, venujú sa práci, spevu, tichej zábave a hrám. Slovenský ľud je ešte síce odetý v antickom rúchu, ale jeho myslenie, skutky a reči sú slovenské. Časomerné verše (hexametre) sú svieže a plastické a to najmä Jaroslav, Polislav, Vyvolávaní jará a Pasy. Selanky tvoria prechod medzi epikou a lyrikou, v ktorej prevláda óda (chválospev) a elégia (žalospev). Témou žalospevov sú smutné príbehy a ubiedenosť slovenského národného života, kde vyjadruje smútok a žiaľ nad vyhynutými a násilne vyhubeným slovanským obyvateľstvom, nad zradou a nesvornosťou, ktorá spôsobila pád Veľkej Moravy. Zaujal podobný postoj ako Kollár v Slávy dcére. Tejto tematike venoval elégie: Naríkaní Rastislava, Plač Matki Slávi nad sinami Svatoplukovími a Plač Matki Slávi nad odroďilími sinami.
V ódach, zaradených do zbierky Pesně, oslávil básnik dobrodincov, priateľov a známych, ako aj cirkevných hodnostárov (A. Bernoláka), slovenskú prírodu, svoje okolie, ... Pesňe sú strofický veľmi pestré a ukazujú, ako vedel Hollý obmieňať básnické formy.
C.CharakteristikaCharakteristika patrí k opisnému slohovému útvaru. Vystihuje základné, podstatné, typické – charakteristické znaky predmetu, javu, človeka.
Podľa toho, na čo sa charakteristika zameriava a aký štýl v nej autor používa, delíme charakteristiku na odbornú (charakteristika krajiny, mesta, obdobia, terénu), ktorá má informatívny účel a používa sa na praktické potreby a umeleckú. V umeleckej charakteristike predmetom zobrazenia je osoba (alebo rozprávková bytosť, zviera). Táto charakteristika má pôsobiť na citovú stránku čitateľa.
Priama charakteristika vymenúva charakterové vlastnosti človeka. Má byť presným zhrnutím komplexného pozorovania a objektívneho hodnotenia osoby. Nepriama charakteristika vytihuje vlastnosti človeka z jeho konania. Pri charakteristike osôb sa môže používať priama reč, polopriama reč a nepriama reč.
Vonkajšia (fyzická) charakteristika je zameraná na telesné znaky osoby. Vnútorná (psychologická) charakteristika si všíma povahové, názorové a citové črty osoby.
Charakter človeka podlieha vplyvom prostredia, sociálnej skupiny, preto možno hovoriť okrem individuálnej charakteristiky aj o skupinovej charakteristike, tzn. o národnom charaktere, mestskom charaktere a pod.
Podľa prístupu autora k hodnoteniu vlastností osoby hovoríme o objektívnej a subjektívnej charakteristike. V objektívnej charakteristike je hodnotenie komplexné a nezaujaté. V subjektívnej charakteristike sa hodnotia iba niektoré (kladné alebo záporné) vlastnosti osoby.
Karikatúra je zveličenie niektorej vonkajšej alebo vnútornej vlast-nosti osoby. Najčastejšia je výtvarná karikatúra a literárna karikatúra.
Svetový romantizmus a preromantizmusRevolučné hnutia, rozpad feudalizmu a nástup kapitalizmu v 18. stor. ovplyvnili filozofiu i umenie. Proti rozumovému poznaniu skutočnosti sa zdôrazňovalo nerozumové, vcítenie sa do situácie (iracionalizmus). Filozofia idealizmu považovala myšlienku a ducha za prvotné, hmotu, bytie, za druhotné. Nový vzťah človeka k životu a spoločnosti sa upevňoval. Umelci vo svojich dielach zdôrazňovali citovosť, individuálne pocity jednotlivca.
Sentimentalizmus (preromantizmus) vznikol v Anglicku ako reakcia na racionalizmus a je typický zvýšenou emocionálnosťou. Vo Francúzsku sa stali jeho predstaviteľmi D. Diderot, J.J. Rousseau (román Júlia alebo Nová Heloisia), J. W. Goethe (román Utrpenie mladého Werthera).
Na preromantizmus nadväzuje zač. 19. stor. romantizmus, ktorý chce poznávať skutočnosť pomocou fantázie. Formoval sa už kon. 18. stor. v Nemecku (Fridrich Novalis: román Modrá kvetina). Literatúra romantizmu má v jednotlivých obdobiach a národných literatúrach spoločné, ale i špecifické znaky. Nový hrdina je výnimočnou postavou (zbojník, žobrák, pútnik, väzeň), ovládaný silnými vášňami. Často koná vo výnimočných situáciách. Vzniká kult silného jednotlivca (titanizmus), autor často vkladá do postavy autobiografické črty. Romantický konflikt vyplýva z rozporu medzi snom a skutočnosťou. Básnici sa snažia čo najvernejšie vyjadriť svoje pocity a myšlienky, narúšajú hranice medzi literárnymi druhmi a žánrami. Epika sa lyrizuje pomocou opisov psychiky postáv a reflexií. Tento jav sa nazýva druhový a žánrový synkretizmus. Hlavným literárnym druhom sa stáva lyrika. Spisovatelia sa využívajú ľudovú slovesnosť a prvky hovorovej reči.
A. Anglická a americká literatúra
George Gordon Byron
Svoj život, názory na Anglicko a Európu zobrazil v autobiografickej lyrickoepickej poéme Childe Haroldova púť. Opísal v nej cesty a úvahy pútnika rozčarovaného zábavami vo svete bez lásky a úprimných citov. Sympatizoval s bojom národov za slobodu a hľadal rozptýlenie v cudzine. Poéma je protestom proti tyranii a neslobode porobených národov.
Satirou na negatívne spoločenské javy je komický epos Don Juan, v ktorom kritizoval európske vlády i násilnícke vojny Svätej aliancie.
Chillonský väzeň (šijonskí) je typickou básňou romantizmu. Na hrade Chillon pri Ženevskom jazere niekoľko rokov väznia syna popraveného povstalca. Keď ho vyslobodia bernskí vzbúrenci, nemôže privyknúť na slobodu, cnie sa mu za väzením.
V básnických poviedkach Džaur a Korzár sú hlavnými postavami silní jednotlivci, ktorí hynú v nerovnom boji so spoločnosťou, pretože sú osamelí.
Percy Bisshe Shell
Vo veršovanej dráme Odpútaný Prometeus, v ktorej čerpal námet z antiky, vyjadruje nádej v pád tyranov. Hrdina prikovaný k skale, je vystavený veľkému utrpeniu. Nepoddá sa hrozbám Jupitera a keď ho oslobodí Herkules, nasleduje vláda lásky a porozumenia. Hra je oslavou odvahy ľudského ducha a demokracie.
Walter ScottJe zakladateľom historického románu. V románoch Ivanhoe a Waverley spojil reálne fakty s históriou a tak oživil históriu Anglicka a Škótska.
Edgar Alan PoeBol americkým spisovateľom, ktorý ovplyvnil európsku literatúru. Písal básne a bol zakladateľom modernej poviedky a novely s atmosférou tajomstva a záhady, ktoré sa stali predchodcami detektívnej prózy. Báseň Havran mu priniesla svetovú slávu.
B. Nemecká literatúraV 2. pol. 18. stor. vzniká hnutie mladých protifeudálne naladených spisovateľov (Sturm und Drang – Búrka a vzdor), ktorí videli zmysel literatúry v slobodnom vyjadrovaní myšlienok a citov.
Johann Wolfgang GoetheBol najvýznamnejším spisovateľom tohto hnutia. Jeho tvorba tvorí prechod od sentimentalizmu k romantizmu. Vidieť to v románe Utrpenie mladého Werthera, ktorý je napísaný vo forme listov a denníkových zápiskov. Mladý vzdelaný muž sa beznádejne zaľúbi do Lotty, nevesty, neskôr manželky svojho priateľa. Prežíva muky, nenachádza východisko zo situácie, a preto si zvolí dobrovoľnú smrť.
Odpor proti absolutistickej moci vyjadril Goethe v óde Prometeus
Životným dielom Goetheho je veršovaná dráma Faust. Nadväzuje v nej na stredovekú povesť o legendárnom doktorovi Faustovi. Hlavná postava drámy, učenec Faust, v úsilí byť absolútne dokonalý, uzavrie zmluvu s diablom Mefistofelom. Faust prežije lásky i sklamania a nakoniec nachádza zmysel života v práci pre spoločnosť V závere hry zomiera, ale Mefisloteles nezíska jeho dušu, pretože zasiahne vyššia moc, ktorá ocení Faustovu aktivitu.
Fridrich Schiller
Túžbu po národnej i osobnej slobode vyjadril vo svojej básnickej a dramatickej tvorbe. Proti feudálnemu absolutizmu vystúpil v dráme Zbojníci. Hrdinom je Karol Moor, ktorého brat očierni pred otcom, aby získal majetok a Karolovu milú. Vtedy sa Karol vzbúri a aby sa pomstil, stane sa vodcom zbojníkov, bojuje proti nespravodlivosti. Po otcovej a bratovej smrti sa dobrovoľne vydá súdu.
V dráme Úklady a láska na ľúbostnom vzťahu šľachtického syna a meštianskej dievčiny predstavil spoločenské rozpory doby a nemožnosť prekonať ich. Hrdina, oklamaný intrigánmi, zapochybuje o vernosti svojej milej, usmrtí ju i seba.
V historických drámach (Viliam Tell, Mária Stuartová, Panna Orleánska, Don Carlos) zaznieva básnikovo zanietenie za ideál občianskej slobody. Vo veršovanej dráme Viliam Tell zobrazuje boj Švajčiarov proti habsburskému útlaku roku 1307. Keď Tell nevzdá úctu vystavenému klobúku, ktorý predstavuje symbol Habsburgovcov, nemecký miestodržiteľ Gessler ho prinúti zostreliť jablko z hlavy vlastného syna. Tell to urobí, syna pritom nezraní, ale Gessler ho dá uvrhnúť do väzenia. Tell z neho ušiel, zabil Gesslera a jeho výstrel sa stal výzvou do povstania, v ktorom Švajčiari vyhnali nenávidených Nemcov.
Henrich Heine
Ťažko niesol feudálnu rozdrobenosť Nemecka a prázdne rojčenie. Bol najrevolučnejším básnikom. Známym sa stal zbierkou Kniha piesní, v ktorej čerpal z ľudovej slovesnosti.
V satirickej cestopisnej skladbe Nemecko, Zimná rozprávka kritizuje nemecký nacionalizmus a sociálnu nerovnosť.
V zbierke Časové básne (Sliezski tkáči, Zámocká legenda, Dvaja granátnici) sú ostré politické verše. Heine utvoril nový druh fejtónu (Obrazy z ciest), ktorý je zmesou romanticko – realistických obrazov a spoločensko-politickej satiry.
C. Francúzska literatúra
Victor HugoBol zakladateľom francúzskeho romantizmu. Vo svojej tvorbe sa prejavil ako básnik, prozaik, dramatik a esejista. Predhovor k prvej dráme Cromwell sa stal manifestom romantického hnutia. Hra Hernani znamenala víťazstvo romantickej poetiky, hoci vznešenosťou prostredia a postáv pripomína klasicizmus. Liberalistickými ideami je preniknutá hra Ruy Blas (ru bla), dráma o láske kráľovnej k sluhovi. Autor vyzdvihol morálne a spoločenské kvality ľudového hrdinu.
Chrám Matky Božej v Paríži.
Kompozícia: Je to rozsiahly historický román skladajúci sa z 2 častí: 1. časť obsahuje 6 kníh, 2. časť 11. Román má mohutnú dejovú líniu, s mnohými zvratmi a odbočeniami, je zaľudnený parížskym obyvateľstvom rôznych spoločenských úrovní. Dejová línia je miestami prerušovaná opisnými kapitolami. Zvláštnosťou sú exkurzy do teoretickej alebo vedeckej oblasti a pohľad na súdnictvo. Autor vedome zasadzuje príbeh do prostredia, ktoré má veľmi blízko k realite. Venuje pozornosť opisom prostredia – paláca, kostola, námestia, dobovému obyvateľstvu – žobráci, pisári, lukostrelci, kráľ. Nie je to reálny obraz sveta, ale hyperbolický, „karnevalový”, predovšetkým kontrastný.
Postavy: Quasimodo je kontrastná postava. Má ohyzdný zovňajšok a dobrú dušu, vytvára protiklad ku krásnej Esmeralde. Pohodené dieťa nájdu ženy v kostole v nedeľu zasvätenú Quasimodovi, dieťa je natoľko škaredé a znetvorené, že sa ani na človeka nepodobá. Zľutuje sa nad ním kňaz Claude Frollo. Vychová ho, naučí ho čítať a písať. V 14. rokoch stratí sluch od silného zvuku zvonov Chrámu Matky Božej. Najradšej zo všetkých činností zvoní. Vyrastie v obludného človeka. Zvolia ho za kráľa bláznov. Svojmu opatrovateľovi je absolútne oddaný, za pokus uniesť Esmeraldu je trestaný. Keď mu Esmeralda podá vodu na pranieri, vznikne v ňom nežný oddaný cit ku krásnej Cigánke. Uvedomuje si svoju škaredosť a trpí ňou. Pre neho je šťastie milovať, nežiada byť milovaným. Osudovo sa tieto dve postavy stretávajú druhýkrát v živote. Práve Quasimoda Cigánky vymenili za krásne dievčatko, Esmeraldu. Quasimodo Esmeraldu unesie spred šibenice, nežne a oddane sa o ňu stará. Keď vidí, že jeho pán sa škodoradostne smeje pri poprave Esmeraldy, zhodí ho z hradieb.
Esmeralda je svojou krásou je protipólom Quasimoda. Vnútorne je to nekontrastná postava, nádherné dievča je hlboko mravné, ochráni si čistotu v tom najnečistejšom prostredí medzi vyvrheľmi Paríža. Vášnivo sa zamiluje do kapitána Phoeba. Kvôli láske by sa vzdala všetkého. Nepristúpi na nečisté ponuky Frolla ani za cenu straty slobody a neskôr života. Má nešťastný osud, ktorý speje k nedobrému koncu od narodenia. Ako 6-mesačnú ju Cigáni ukradnú Chudôbke a vymenia ju za znetvorené dieťa. Viac ako pätnásť rokov si uchováva črievičku, ktorú mala obutú pri únose. Cigánka jej predpovedala, že ak si zachová nevinnosť, nájde svoju matku. Nachádza ju tesne pred popravou, je to bláznivá kajúcnica, ktorá na ňu zlostne vykrikovala, lebo nenávidela Cigánky. Jej láska je nešťastná, zaľúbi sa do krásneho Phoeba, ktorý má iba krásnu tvár a Esmeraldu by chcel len na pobavenie. Esmeralda ako Cigánka je obžalovaná z bosoráctva. Jej smrť vyznieva tragicky, lebo umiera ako obeť.
Claude Frollo je rozporuplná postava. Je nezvyčajný v tom, že nositeľom zlých vlastností je kňaz. Autor ho vytvára ho ako osobnosť, ktorá dlho bola príkladom medzi chudobnými, a ktorú vášeň k žene pretvorí na morálneho netvora. Rodičia ho mladého dajú do seminára, kde vyniká v učenosti je odborníkom v mnohých vedách, pozná veľa jazykov, bol učiteľom Pierra Gringoira, ľudia si ho vážia. Uvedomuje si svoju zmenu, vraví, že „pľuje svojmu Bohu do tváre” a vie, že ho nečaká nič, len zatratenie. Postavu kňaza autor vyhrocuje tým, že Frollo sa neuspokojí s teológiou, nechce byť pastierom duší, ale ochutnáva zakázané ovocie alchýmie a astrológie. Autor to využíva na umocnenie romantickej atmosféry – nočné scény, dymiaca sa cela, pivnice so zakopaným kameňom múdrosti. Celý jeho život mení duševná posadnutosť, má hrôzu z Cigánok, prenasleduje ich, študuje súdne spisy z procesov s čarodejnicami – to všetko je len chorobný prejav osudovej túžby po žene.
Zvláštnosťou románu je neustála prítomnosť postavy Pierra Gringoira, spisovateľa bez úspechu, bez peňazí a domova a dobrodruha. Spolu s rozprávačom nás sprevádza dejom od začiatku do konca románu, svojou prítomnosťou spája jednotlivé prostredia a postavy diela.
Dej. Paríž 6. 1. 1482 – Sviatok bláznov. V uliciach sa zhromažďuje dav. Nikto nemá záujem o divadelné predstavenie hry Pierra Gringoira, ale publikum očakáva voľbu kráľa bláznov. Stane sa ním ten, kto dokáže urobiť najhroznejšie grimasy. Víťazom sa stáva Quasimodo, ktorému oblečú posmešný talár a papierovú tiaru. Quasimodo s pohŕdaním pozerá na zdravých a krásnych ľudí. Krásna Cigánka Esmeralda vzbudí pozornosť publika. Vyslúži si zlostné výkriky kňaza Frolla. Sprievod kráľa bláznov sa blíži k Námestiu de Gréve. Frollo sa priblíži ku Quasimodovi a ten nasleduje svojho pána. Gringoire sa potuluje Parížom, nemá noclah, je hladný. Stane sa svedkom pokusu o únos krásnej Cigánky. Jedného únoscu, Quasimoda, chytia a poviažu, v druhom spoznal svojho učiteľa Frolla. Esmeraldu zachráni kapitán Phoebe. Gringoire zablúdi do dvora divov, parížskeho podsvetia, kde mrzáci na noc vyzdraveli a zdraví mohli prísť o život. Gringoirovi hrozí smrť, ale podľa zákonov podsvetia si obyvateľka Dvora divov môže vybrať odsúdenca za muža a zachrániť mu tak život. Vyberie si ho Esmeralda. Gringoire sa sklame, keď zistí, že z manželstva nebude nič. Quasimoda za únos zatkli, mučia ho, bičujú. Trápi sa smädom na pranieri a nikto sa nad ním nezľutuje okrem Esmeraldy, ktorá mu podá vodu. Frollo je zmietaný žiarlivosťou na Phoeba, ktorý má schôdzku s Esmeraldou v komôrke jednej kupliarky. Vystatuje sa tým pred Frollom. Esmeralda príde do kutice, kde ju očakávajú dvaja muži – jeden horší ako druhý. Vie, že si ju kapitán nevezme a je odhodlaná všetko stratiť, len aby mohla byt blízko pri ňom. Kapitán nie je po Frollovom útoku mŕtvy, ale Esmeralda je obžalovaná z jeho vraždy a čarodejníctva. Spod šibenice ju zachráni Quasimodo, ktorý sa o ňu stará, chráni ju a bráni i pred Frollom. Gringoire súhlasí s návrhom Frolla, že pomôže vyviesť Esmeraldu z chrámu. Zburcuje Dvor divov, vyvrheli sa tešia na bohatý lup. Esmeralda odchádza s Gringoirom a zamaskovaným mužom, v ktorom spoznáva kňaza. Odmieta ho, a preto ju strčí do cely k zúrivej kajúcnici, Chudôbke, ktorá v nej spoznáva dcéru. Chráni ju pred vojakmi a zomiera. Esmeraldu obesia. Frollo sa díva z veže na popravu spolu s Quasimodom a smeje sa. Quasimodo to nevydrží a zhodí ho z hradieb.
Po nastúpení Napoleona III. na trón, odišiel V. Hugo do exilu, kde napísal najlepšiu lyrickú zbierku Kontemplácie o svojom intímnom i politickom živote.
Epická Legenda vekov je históriou ľudského rodu od jeho biblických začiatkov po 20. storočie.
V románe Bedári zobrazil duchovnú premenu hrdinov. Sympatizoval s ubiedenými a veril, že výchovou a mravným obrodením človeka možno odstrániť zlo, biedu a zabrániť nespravodlivosti.
Hrdinom románu Robotníci mora je rybár, výnimočný jednotlivec, ktorý bojuje s oceánom, aby zachránil stroj stroskotanej lode, no nakoniec dobrovoľne zomiera, keď stratí lásku.
Harmóniu kontrastov možno vidieť v románe Muž, ktorý sa smeje, v ktorom hrdina má mrzký zovňajšok, ale krásnu dušu.
Román Deväťdesiattri opisuje vrcholný rok Francúzskej revolúcie.
D. Ruská poľská a maďarská literatúra
Michail Jurjevič LermontovBol najromantickejším básnikom, prozaikom a dramatikom. Tému vzbury, slobody a osamelosti môžeme vidieť v poéme Démon, v ktorej sa hrdina vzbúri proti Bohu, preto je odsúdený k večnej samote.
Svojráznu kompozíciu má román Hrdina našich čias, ktorý sa skladá z piatich noviel spojených ústrednou postavou hrdinu. Hrdina Pečorin je individualizovaný a súčasne zovšeobecňujúci typ zbytočného človeka, vzdelaného, ale presýteného životom a nudou. Je nespokojný so sebou i so svetom, ale neurobí nič preto, aby niečo zmenil. Nakoniec nezmyselne zomiera.
Alexander Sergejevič PuškinPísal ľúbostnú i občiansku lyriku, poémy, prózu i drámu. V poémach vystupujú vydedenci spoločnosti (Kaukazský zajatec, Cigáni), výnimoční jednotlivci (Medený jazdec, Poltava).
V historickej tragédii Boris Godunov chcel cez minulosť zobraziť prítomnosť a úlohu ľudu v dejinách. Spracoval tému boja o moc medzi samozvancom a Godunovom začiatkom 17. stor.
Veršovaný román Eugen Onegin presahuje rámec romantizmu. Hrdina je vzdelaný šľachtic s kritickým vzťahom ku skutočnosti, ale v podmienkach vtedajšej spoločnosti nemohol uplatniť svoje schopnosti. Je typom zbytočného človeka.
Aj v próze smeroval od romantizmu (Piková dáma, Povesti Belkina) k realizmu v historickej povesti Kapitánova dcéra, kde zobrazil ľudové povstanie Jemeľjana Pugačova v 18. stor.
Tragický osud poľského národa, jeho boj za oslobodenie spod cudzej nadvlády zobrazil básnik, dramatik, publicista, revolucionár a verejný činiteľ Adam Mickiewicz. Jeho Óda na mladosť sa stala hymnou Slovanov. V duchu ľudovej slovesnosti napísal Balady a romance. Bol tvorcom národných eposov (Konrád Wallenrod, Pán Tadeáš), ktorými otvoril cestu k realizmu.
Najrevolučnejším maďarským romantikom bol Sándor Petöfi. Písal revolučné básne (Obeste kráľov), ľúbostnú a reflexívnu lyriku. Ľudovou slovesnosťou sa inšpiroval vo veršovanej rozprávke Víťaz Janko. Nenávisť k tyranii vyjadril v epickej skladbe Apoštol.
E. Slovosledné činiteleSlovosled je poradie slov vo vete. Závisí od troch činiteľov:
od aktuálneho členenia vety
od gramatickej funkcie slov vo vete
od zvukovej podoby slov vo vete.
Na prvom miete vo vete stojí východisko výpovede (téma) a to sa opiera o fakty (jadro), ktoré prinášajú nové informácie. Poradie východisko (známa časť) – jadro (niečo nové) je objektívne. Obrátené poradie je subjektívne (vyskytuje sa v ústnych prejavoch pri využití dôrazu).
oznamovacie vety:
(pokojná výpoveď) - objektívne poradie
(vzrušená výpoveď) - subjektívne poradie
opytovacie vety: - subjektívne poradie - opytovacie zámeno alebo príslovka ako jadro výpovede je na začiatku. V zisťovacích otázkach je na prvom mieste slovesný prísudok, alebo častica.
rozkazovacie vety: - subjekt, poradie – prísudkové sloveso je na zač.
Gramatický činiteľ sa uplatňuje najmä pri radení prívlastkov v podraďovacom sklade. Tu platí, že najbližšie k jadru skladu stojí prívlastok s najmenším rozsahom a najväčším obsahom slova a od neho postupne ďalšie. Naďalej stoja najvšeobecnejšie prívlastky – zámená. Poradie sa môže meniť tým, že sa uplatní dôraz. Zhodný prívlastok stojí pred podstatným menom, výnimkou sú odborné názvy (napr. kyselina sírová)
Fonetický (rytmický) činiteľ sa uplatňuje pri zaraďovaní príkloniek (sa, ma, ťa, mu, ho, mi, by, je) a predkloniek (jednoslabičné spojky, častice a, i, aj, že, až, keď, len). tak, že sa prikláňajú k prvému prízvukovanému slovu vo vete alebo vo vetnom úseku, do ktorého patria a vyslovujú sa s ním ako jeden celok. Sú neprízvučné. Zaraďujú sa vždy po prvom slove stojacom po pauze v poradí:
by
pomocné slovesá
krátke tvary zámen v datíve a po nich v akuzatíve.
Sládkovič, Hviezdoslav
A. Sládkovič
Detvan
Je to lyrickoepická skladba, v ktorej prechádza od osobnej lyriky k národnej epike.
Kompozícia: Skladá sa z piatich spevov:
1. Martin
2. Družina
3. Slatinský jarmok
4. Vohľady
5. Lapačka
Epická zložka: Dejová línia je nevýrazná, je to súbor niekoľkých dejových epizód (únos Eleny, zabitie sokola) a žánrových obrázkov z prostredia prírody a vidieka (tanec na lúke, hostina pri vatre, jarmok, lapačka). Lyrická zložka: Lyrické opisy kraja pod Poľanou, reflexie o vlastnostiach slovenského ľudu a o jeho perspektívach. Pred skladbou je zaradená báseň Vrstovníkom, v ktorej vyzýva vrstovníkov, aby prejavili záujem o slovenský ľud.
Hlavné myšlienky: Detvan vznikol ako reakcia na neustále maďarské útoky, preto vyzdvihuje slovenský národ:
vlastnosti národa vyzdvihuje prostredníctvom Martina (zmysel pre spravodlivosť – nedovolí, aby silnejší ublížil slabšiemu, preto zabije sokola, láska k vlasti a rodnému kraju
vyzdvihuje krásy Slovenska, poukazuje na to, že Slováci sú rovnocenný národ s hociktorým iným, aj s Maďarmi, autor verne opisuje prostredie detvianskej prírody, kde strávil časť svojej mladosti
kultúru národa vyzdvihuje tým, že upozorňuje na dávne tradície a zvyky, vyzdvihuje remeslá, v ktorých sa prejavuje šikovnosť národa.
Postavy: Martin Hudcovie je postava bez konfliktov a protikladov, v duši pociťuje nedefinovanú túžbu byť slávnym, nechá sa viesť hlasom srdca. Je ideálnym predstaviteľom slovenského ľudu. Zrodený ako syn prírody, ktorý od prvej chvíle je s prírodou úzko zžitý. Pochádza zo sedliackeho rodu, má láskavých rodičov, ktorým je dobrým synom. Je čestný, statočný, trestá násilie a nespravodlivosť. V citoch priamy, verný svojej Elene i kráľovi. Cíti sa slobodný, cení si svoj pôvod, má v úcte tradície.
Elena je ideálnou predstaviteľkou slovenského ľudu. Krásne dievča, poslušná dcéra, milujúca žena. Je verná Martinovi, rázne odmieta nadbiehame neznámeho muža (kráľa).
Kráľ Matej, idealizovaná historická postava so záujmom o to, ako ľud žije. Ocení statočnosť a čestnosť Martina, vyskúša vernosť Eleny a za hru na drumbľu jej dá prsteň. Martinovi dovolí v Čiernom pluku ponechať si kroj, valašku, vrkoče a hlavne Elenu. Kráľ smúti nad stratou slovenského územia, o ktoré ho obrali počas sprisahania, keď arcibiskup Vitéz dosadil na uhorský trón poľského Kazimíra. Vrúcny vzťah prejavuje k Tatrám, Váhu, Hronu a dúfa v potrestanie pohany kráľa.
Dej. I. spev – Martin sa začína lyrickým opisom Poľany a Detvy, nasleduje zrod Martina uprostred slovenskej prírody. Rodí sa ako syn svojej zeme:
Stojí vysoká, divá Poľana,
mať stará ohromných stínov,
pod ňou dedina Detvou volaná,
mať bujná vysokých synov:
či tých šarvancov Detvy ozrutných
Poľana na tých prsiach mohutných
nenosí a nenadája?
Alebo aspoň na tie výšiny
nehľadí dcéra tejto rodiny,
keď má porodiť šuhaja?
Akoby Detva obrov nemala!
Mať zrodila v poli syna,
trávovú plachtu porozvíjala,
z buka na buk ju pripína;
prvý raz oči šuhaj roztvorí,
čo vidí? – výsosť Poľany hory
a opachy nezvratných skál;
a spustí zraky prvé v doliny,
čo vidí? -- hory zázračnej stíny
a prekrásnu slovenskú diaľ.
Nasleduje obrázok nedele, lúka zakvitla devami, medzi nimi je i Elena, prichádza Martin (už mládenec). Zatancuje si s najkrajšou z nich a pustí sa do hory. Zbadá sokola, ako útočí na bezbranného zajačika, boj sa mu zdá nerovný, a preto zasiahne valaškou a sokola zabije. Z výšin zbojníckej Poľany hučí hlas gajd, básnik cíti v piesni hlas nových osudov, tušenie nových časov pre slovenský národ. Martin váha, či zbehnúť dolu, kde čaká rodina, alebo nasledovať volanie gajd. Cíti v srdci nedefinovateľnú túžbu po sláve.
II. spev – Družina. V lyrickom opise Poľany ju básnik predstavuje v úlohe kráľovnej, ktorej pri nohách ležia dedinky. Na Poľane pri vatre sedí skupina mládencov s bačom, baran na ražni je takmer upečený, hostina začína. Zvláštnosťou Sládkovičovho pohľadu je to, že kritizuje ustavičné historizujúce pozorovanie národného života, obdivovanie cudzieho sveta, vyzýva, aby sme si všímali prítomnosť a mali dôveru v budúcnosť. Tichosť zavládla nad Poľanou, zbojníci snoria po okolí, zajmú Elenu, ktorá hľadala Martina. Martin sa kamarátom prizná, že zabil sokola. Zbadajú, že sokol má na nohe krúžok, aký mávajú kráľove sokoly. Martin sa rozhodne čestne priznať a poberie sa domov. Cestou natrafí na zbojníkov, ktorí vlečú plačúcu Elenu a oslobodí ju. Dohodnú sa, že sa stretnú v Slatine.
III. spev – Slatinský jarmok. Kráľ Matej sa rozhodne ísť do Slatiny, rád by videl, ako ľud žije a zabáva sa. Kráľ po ceste povie, že chce strestať sprisahancov proti jeho kráľovskej moci. Všetci okolo mu prevolávajú na slávu. Aj Elene sa pošťastí vidieť kráľa. Martin sa najprv pustil na Zvolenský zámok, kde ho drábi skoro poviazali, nakoniec sa vydá za kráľom do Slatiny. Martin ho vyhľadá a prizná sa mu, že zabil jeho sokola. Kráľ sa vyzvedá, prečo ho zabil, páči sa mu smelosť a statočnosť mládenca.
IV. spev – Vohľady. Sobota večer, Detva odpočívajúca, všetko spí, len Elena na priedomí čaká na Martina a hrá na drumbli, ktorej zvuk sa nežne vznáša nad krajinou. Idylu narušia kroky mladého vojaka v bielom kepeni, na prsiach presvitá ligotavá hviezda, ukrytá pod kepeňom, je to sám kráľ, ktorý sa prišiel presvedčiť o Eleninej vernosti Martinovi. Mladý pán sa priplichtí bližšie k Elene a vraví, že sa rád pozerá do ružových tvárí. Elena mu pohrozí zauchom a varuje ho pred Martinom. Mladý pán žiada, aby mu zaspievala. Na spev je už neskoro, Elena mu zahrá na drumbli a za hru dostane prsteň. Záver kapitoly je romantický, zaľúbenci sedia na podstení, obklopuje ich nežný, vrúcny cit, plný rozochvenia, obáv z rozlúčenia. Noc sa končí, na nebi sa objavuje „svetielce svätej nedeli”. Láska dvoch mladých ľudí prebudí v srdci básnika spomienku na jeho lásku, ktorú odháňa. „Choď mi, zapadni, hviezdička krásy, k hrobu ľúbosti mňa zaviedla si, zapadni a dobre sa maj!”
V. spev – Lapačka. Ožíva stará atmosféra lapačiek. Vábnici s primášom Pištom chodia po dedine. Sud vína pred hostincom je už pripravený pre verbovancov. Pokoj v dome Hudcovcov narušia královskí poslovia. Martin sa má hneď poberať na zámok. Užialenú matku utešujú, že bude mať zo syna švárneho vojaka. Na zámku ho prijíma kráľ Matej, oznamuje mu, že bude loviť iných sokolov – vrahov v jeho Čiernom pluku. Martin prisahá vernosť svojmu kráľovi a žiada, aby si mohol ponechať Elenu, valašku, kroj, vrkoče a fujaru. Zostať bez tradícií pre neho znamená zostať bez koreňov. V poslednej slohe sa básnik lúči s Martinom.
B. Pavol Országh Hviezdoslav
Lyrickoepickú skladbu Hájnikova žena začal Hviezdoslav písať po príchode do Námestova v roku 1883 a prácu na nej ukončil v roku 1886.
Hlavná myšlienka: Je to oslava krásy slovenskej prírody a mravnej sily ľudu. Krása prírody sa odráža v povahe slovenského ľudu. Je to aj obraz sveta kaštieľov a sveta chalúp, zobrazenie zlých vlastností pánov a dobrých vlastností obyčajných ľudí. Rozpor života chudobných a bohatých.
Téma: Život ľudu (rodiny Čajkovcov), splynutie človeka s prírodou. Ide o príbeh lásky a tragédie trojice mladých ľudí, hájnika Michala Čajku, jeho ženy Hanky a pána Artuša Villániho, zasadil do prekrásnej hornooravskej prírody.
Kompozícia: Skladba sa člení na 15 častí a epilóg, začína sa Pozdravom a končí doslovom básnika, ktorý nazval Zbohom. Jednotlivé časti spája jednotný dej, ktorý miestami prerušujú autorove úvahy (reflexie) a piesne (maliniarok, poľovnícke piesne). Súčasťou deja je aj príroda, jej „správanie”, ktoré naznačuje priebeh nasledujúceho deja. Celá skladba obsahuje náznaky súžitia človeka s prírodou, na mravnú silu národa pôsobila jeho sila:
Hájnikova chalupa je pod ochranou lesa.
Miško sa stáva ochrancom lesnej zveriny a stromov.
Prichádzajúcu Hanku víta príroda, jedľa tlieska vetvami.
Rúbanie lesa je predzvesťou ničivých sebeckých nerestí ľudskej spoločnosti.
Odlomený konár na javore pred hájovňou je nemým svedkom úkladov Artúša, keď bol jeho vinou dodrúzganý.
Po „víchrici” sa básnik teší, že sa mu zacelila rana.
Bezhviezdna noc je obrazom Hankinej dočasne zatemnenej mysle.
Spev hviezd je tichým znamením, ktorým sa vkráda svetlo do duše trpiacej ženy.
Po rokoch napísal Hviezdoslav báseň Dve návštevy, v ktorých hovorí, že bol na Podvrší navštíviť Čajkovcov. Videl, že sú šťastní. Takto definitívne uzavrel túto tematiku.
Postavy. Hlavné postavy sú zobrazené s psychologickou prenikavosťou. Každá z nich má jedinečné charakterové vlastnosti a jedinečný vnútorný svet, s ktorými sa čitateľ postupne oboznamuje.
Michal je čestný, sebavedomý, hrdý, svedomitý, niekedy vznetlivý muž.
Hanka je milá, pozorná, obetavá, verná, i keď niekedy žensky rozmarná.
Artuš je sebecký, panovačný aristokrat, ktorý chce za každú cenu dosiahnuť svoj cieľ i za cenu obetí.
Dej. Pozdrav: „Pozdravujem vás, lesy, hory, z tej duše pozdravujem vás!” Týmito úvodnými veršami básnik vyjadruje svoj obdiv prírode, ktorá má na človeka kladný vplyv – lieči, uzdravuje, oživuje. Pomáha zabudnúť na žiaľ a bôľ, obnovuje nádeje.
V I. časti opisuje hájovňu, ktorá je skrytá pred svetom v kroví. Je chudobná, ale bezpečná. Ochraňuje ju príroda, ktoré za ňou stoja. Po smrti starého hájnika prišli robotníci a hájovňu opravili. Vedľa nej je malá záhradka s kvetmi, za domom tečie horská riava, ktorá prerušuje tichosť lesa. Vedie k nej krivolaká cesta., autor sa pýta, či sem môže zájsť ľudská zloba.
II. časť: Starý hájnik Čajka zomrel. Jeho syn Michal sa rozhodol, že sa usadí v otcovej hájovni. Oznámil to aj svojmu pánovi, ktorému sa nepáčilo, že musí prepustiť svojho najlepšieho paholka. Michal sa vyobliekal a pobral sa do kaštieľa. Najskôr ho nechceli vpustiť, aby s ním nemuseli dýchať ten istý vzduch. Dostal sa do salónu, kde zostal stáť ako ohúrený popri toľkej kráse, ktorú tam videl. Po chvíli zbadal v kresle sedieť pána. Pozdravil sa. Michal sa predstavil a podal mu list. Pán mu vynadal do drzáňov za to, že sa odvážil prísť k nemu. Michal pokojne povedal, ako na Podvrší zomrel starý hájnik Čajka. Pripomenul mu jeho služby. Pán sa rozhodol, že Michala prijme ako hájnika. Upozornil ho, že musí byť čestný, statočný a odvážny.
V III. časti Michal kráčal lesom a život sa mu zdal byť krásny. Sám sebe sľuboval, že bude verne slúžiť svojmu pánovi. V kútiku srdca myslel na dievčinu, ktorá bývala v dedine a pochádzala z bohatej rodiny. Hneď, ako mu to služba dovolila, vybral sa za ňou. A už na jar bola svadba. Hostia sa bavili tri dlhé dni. Nakoniec sa dcéra odobrala od rodičov a odišla s Michalom na Podvršie. Celá príroda vítala Hanku, mladú pani Čajkovú – i les, ktorý sa rozšumel, i jedlica, čo stála popri ceste zatlieskala vetvicami, na pozdrav zašumela a poklonila sa jej.
IV. časť: Svet si myslí, že k šťastiu treba peniaze, majetky, prepych, sluhov, moc a slávu. Je to však omyl. Šťastie je v jednoduchosti a prostote. Mladí Čajkovci sú šťastní. Miško je okúzlený svojou krásnou ženou a les trošku zanedbal. Po večeroch sedávajú na schodoch – ona šije a on na ňu zaľúbeno pozerá. Básnik končí túto časť veršom: „Tu láska má svoj príbytok!” V. časť. Je nedeľa, krásny, slnečný deň. Čajkovci idú do kostola. Miško je pyšný na svoju ženu, ona je smutná, pretože mala zlý sen, ktorý ju stále prenasleduje. Keď prišli do kostola, pri modlení pozrela na Miška, akoby mu sľubovala, že bude s ním v dobrom i zlom. Oddelene od ostatných boli vyvýšené sedadlá s erbom pre pánov. Nezbadala, ale, že z tej strany „strehotali oči vlčie...”
V VI. časti on a ona spievajú ľúbostnú pieseň.
VII. časť venuje básnik úvahám o zlobe a márnosti sveta. Obviňuje pánov z ľahostajnosti k jednoduchému ľudu, z nezáujmu o život prostých ľudí. Michal je v lese, kde robotníci rúbu stromy. Vie, že musí dozerať, aby práca bola svedomité odvedená. Ráno bola v lese búrka. Miško sa však rozhodol vyjsť na svoju každodennú pochôdzku. Hanka sa ho snažila odhovoriť, ale Miško poznal svoje povinnosti a bol rozhodnutý plniť si ich. Neskôr sa Hanka vybrala k potoku prať šaty. Z lesa vynorili dvaja jazdci – Artuš Villáni so svojím sprievodcom Jančim. Pán bol zvedavý, kto je hájnikom v tomto lese. Priateľ mu povedal, že Mišo Čajka. Potom mu ukázal Hanku, ktorá práve končila pranie a oboch mladých mužov sa zľakla. Chcela sa ukryť, ale už bolo neskoro. Keď Artuš videl, že je vyľakaná, robil si z jej nemohúcnosti posmešky. Keď Hanka chcela vojsť do domu, Artuš sa jej postavil do cesty. Artuša začala Hanka zaujímať viac. Bol sklamaný, že je vydatá. Vypýtal si vodu. Keď jej vrátil krčah, naspodku boli peniaze. Pozbierala ich a hodila do potoka. Večer, keď sa vrátil Miško domov, spýtala sa ho na pánov, ale Miško nechcel o nich rozprávať.
V VIII. časti je jeseň a príroda sa mení. Lesy sa ozývajú piesňami maliniarok. Okolo hájovne bolo ticho. Hanka bola vonku, zľakla sa, keď sa k hájovni blížil kôň s Artušom. Kázala mu prísť, keď bude doma jej muž, Artuš odísť nechcel. Hanka vycítila, že je v nebezpečenstve, rýchlo vbehla do domu, zamkla sa a ukryla. Artuš chodil zbytočne okolo domu, musel odísť.
Začiatok IX. časti je venovaný poľovníckym piesňam a úvahám o jeseni v lese. Pán Artuš prikázal, aby bolo všetko pripravené na poľovačku na Podvršianskych úvaloch. Miško mal na starosti psov. Lov sa začal, psy sa rozbehli a lesom sa ozývali výkriky honcov a streľba. Poľovníci vzali statného srnca, ktorý bol zastrelený, na pušky a odniesli na salaš. Keď sa poľovníci začali zabávať, Michal sedel bokom. Keď sa pred nimi objavil obrovský jeleň, všetci sa za ním pustili a Artuš sa vybral do hájovne. Hanku trápi nepokoj pre hádku s Miškom. V obrane svojej cti zabije Artuša. Keď Michal nenašiel pána v lese, utekal k svojej chalupe, kde našiel Hanku a mŕtveho Artuša. Prinútil ju odprisahať, že nikomu neprezradí, kto vraždil. Na druhý deň sa išiel udať k súdu.
X. časť: Na Podvrší je ticho, pretože Hanka odišla k rodičom. Musela ísť na súd a klamať, lebo to Miškovi sľúbila. Veľké trápenia neuniesla, pomiatla sa a túlala sa po okolí.
V XI. časti prebieha po roku deň posledného pojednávania. Miška sa sudcovia pýtajú, či ten čin naozaj vykonal on, a nie niekto iný. Podozrivá je i Hanka, ale on ju bráni. Jedni svedkovia ho obviňujú, iní bránia. Keď obhajca prednesie reč na Miškovu obhajobu, vstúpi do sály Hanka. Pospevuje si, hovorí nesúvisle, ale vyjaví celú pravdu.
V XII. časti pomätená Hanka smúti za rodičmi a spieva žalostné piesne.
XIII. časť: Miškov život s Hankou je ťažký. Raz v noci sa strhla búrka a rozvodnená rieka odniesla most. Michal sa vybral a von a vidí, čo sa stalo. Zbadal, ako sa k rieke rúti koč. Zakričal na kočiša, aby zastavil, a tak cestujúcim zachráni život. V koči sedel starý Villáni. Myslel si, že Michal chce peniaze, no on túžil iba počuť slová odpustenia pre seba a svoju ženu. Pán Villáni odpúšťa a káže Michalovi, aby prišiel za ním.
XIV. časť obsahuje pieseň hviezd.
V XV. časti je na Podvrší je ticho a pokoj. Hanku vidieť s dieťaťom v lone. Z lesa sa blíži náhliaci sa Miško, ktorý je zvedavý na svojho syna Janíčka i vyzdravenú ženu. Zbohom je názov záverečnej básne. „Pozdravujem vás, lesy, hory, pri odobierke nastokrát!”
C. Modálna stránka viet
Modálna stavba vety je spôsob vyjadrovania postojov hovoriaceho k vypovedanej skutočnosti. Rozlišujeme modálnosť objektívnu, vyjadrujúcu vzťah obsahu výpovede ku skutočnosti a modálnosť subjektívnu, vyjadrujúcu vzťah hovoriaceho k obsahu výpovede.
Obidva druhy sa môžu realizovať pomocou lexikálnych prostriedkov (napr. časticami, citoslovcami, zámenami), syntaktických prostriedkov (slovosled, elipsa, vytýčený vetný člen a i.) a zvukových prostriedkov (intonácia vety).
Rozlišujeme tri druhy modálnosti:
1. postojová, hovoriaci niečo jednoducho konštatuje, alebo sa na niečo spytuje, alebo si niečo želá – vety oznamovacie, opytovacie, žiadacie
2. istotná, hovoriaci popri vecnej informácii naznačuje vo vete aj stupeň pochybnosti o platnosti výpovede (On možno príde.)
3. vôľová, hovoriaci dáva najavo, či sa uskutočňovanie deja pokladá za želateľné, možné, nevyhnutné (Chcem ísť na tréning.).
Slovenská a česká romantická literatúra
A. Samo Chalupka
Patril medzi najstarších štúrovcov a jeho tvorba najviac prenikla do širokých ľudových vrstiev. Bol jedným zo zakladateľov a aktívnych členov Spoločnosti česko-slovanskej. Literárne začal tvoriť počas štúdia na lýceu. Prvé básne napísal biblickou češtinou, ale postupne prešiel k slovenčine. Je tvorcom historickej epiky, historického spevu. Chalupka chcel, aby na jeho náhrobný kameň vytesali dvojveršie z básne Branko:
„Pravde žil som, krivdu bil som,
verne národ môj ľúbil som.”
Jánošíkovská tematika. V básni Likavský väzeň uväznený Jánošík uvažuje o svojom osude. Neupadá do beznádeje, verí, že sa mu podarí dostať sa na slobodu, aby mohol opäť zhromaždiť okolo seba junákov. Autor hrdinu neindividualizuje, zaraďuje ho do kolektívu. Chalupkova monumentalita spočíva v lokalizovaní básní do úzkej súvislosti s nejakým statickým úkazom (vrch, rieka, bralo, Kráľova hoľa). Využíva motív vatry ako symbol slobody. Podobne vyznieva aj báseň Junák, v ktorej Jánošík a jeho hôrny chlapci bojujú proti mocipánom a hoci proti presile všetci padnú, autor verí v obnovenie Jánošíkovského odboja.
Protiturecká tematika. Najznámejšou veršovanou povesťou z tureckých čias je Turčín Poničan. Je to dojímavá ľudská dráma slovenskej ženy, ktorú poturčenec, kedysi unesený zo Slovenska, odvlečie do otroctva. Žena v ňom spoznáva vlastného syna. Poturčenec, keď uznal, že otrokyňa je jeho matka, žiada ju aby zostala pri ňom a pri svojom vnúčati. Ona odmieta a chce sa vrátiť. S tureckými vpádmi súvisí aj Branko, veršovaná povesť o zvolenskom zbojníkovi, bojovníkovi za práva ľudu. Hrdina bojoval proti presile a len zradou ho premohli.
Mor ho!
Zaujala ho aj téma dávnej minulosti Slovanov na našom území. Jeho najznámejšou básňou je Mor ho! Dejový základ vychádza z historickej udalosti. Autorovi nešlo o historickú vernosť, ale o oslavu hlbokého vlasteneckého citu, boja za slobodu národa Preto báseň oduševňovala i ďalšie generácie. Chalupka odsúdil pokusy o podmanenie malých národov a veril v silu ľudu, ktorý si vie ubrániť slobodu. Zdôrazňoval rovnosť človeka s človekom, národa s národom.
Námet: Samo Chalupka našiel námet v Šafárikových Dejinách slovenskej reči a literatúry. Sarmatský kmeň Limigantov roku 358 napadol rímskeho cisára Constantina. Samo Chalupka považoval tento kmeň za Slovákov. V texte presne rozlišuje Sloven = Slovák a Slovan Historický námet je aktuálnou výzvou neustávať v zápase o voľnosť, slobodu.
Kompozícia: Táto hrdinská epická skladba sa skladá zo 172 veršov a má jednoduchú dejovú líniu. Príchod slovenskej družiny k D unaju, vyjednávanie s cisárom, boj, smrť mladých bojovníkov. Dejovú líniu prerušuje:
opis družiny: Pobelavé kaderie šije im otáča, …
lyrický opis slovenskej krajiny: Duní Dunaj a luna za lunou sa valí, nad ním svieti pevný hrad na vysokom brali.
charakteristiku vlastnosti Slovákov a Slovanov: mierumilovnosť: „Zvyk náš je nie napádať cudzie vlasti zbojom, …”, pohostinnosť „Ale keď na naše dvere zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere: kto je, ten je či je on zblízka, či zďaleka. Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká”, rovnosť medzi ľuďmi o sloboda človeka „Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovanom: pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom.
Rozprávačom je autor a zvláštnosťou je poňatie družiny ako kolektívneho hrdinu, všetci členovia naraz oslovujú cára a deklamujú odkaz kňažstva a staršiny rodu. Vo chvíli, keď cár odmietne ponúkaný mier, nastáva boj muža proti mužovi – cár a junák = Sloven. Pokrik Mor zaznieva na niekoľkých miestach textu ako dramatizujúci prvok
Dej: Dej básne je stručný. Autor zobrazuje slovenský kraj, zvažujúci sa od Tatier k Dunaju, tábor Rimanov, pyšného cisára s jeho vojskom a družinu hrdých slovenských poslov, ktorí prišli ponúknuť mier dobyvačnému rímskemu cisárovi. Spupný cisár odmieta dary s vyhrážkou, že zotročí celý národ. Junáci sa vrhli naňho s výkrikom Mor ho!. V boji proti presile všetci padli, ale cisár je zahanbený, keď vidí hromady svojich mŕtvych vojakov. V básni stoja proti sebe dva protikladné svety. Krásna vlasť s hrdými obyvateľmi a na druhej strane násilní, výbojní dobyvatelia, ktorí chcú náš národ zotročiť. Slovenskí junáci zomierajú za vznešené ideály – mier, slobodu, rovnosť, ale morálne víťazia a naopak víťaz na bojisku zostáva s hanbou otrokára.
Forma: Samo Chalupka opúšťa pôdorys ľudového verša. Má združene rýmovaný verš, veršový systém je sylabický (dodržiavanie rovnakého počtu slabík vo verši). Používa 13-slabičný verš. Pôsobivo využíva zvukomalebnosť (navodenie zvukového dojmu výberom hlások): duní Dunaj a luna za lunou sa valí, zasurmili surmiti a takisto modalitu vety veľmi často je tu zvolanie, pokrikMor ho! Z formálnej stránky je pozoruhodné, ako autor narába s jednoslabičným slovom. Posledná sloha má 12 veršov a všetky už začínajú jednoslabičným slovom. Pri charakteristike postáv autor využíva kontrasty (cisár pyšný a zbabelý zotročiteľ, junáci hrdí, smelí, obetaví). Často využíva hyperboly (zem dupotom a nebo rykom sa otriasa), symboly (Tatry - Dunaj ako lokalizácia územia Slovákov). Na zvýšenie monumentálneho účinku autor využíva priestor (pohyb v básni zhora nadol, alebo opačne - preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu sadli tam za pomedzím...) a výrazy, ktoré vyvolávajú neochvejnosť(týčiť sa, zastať) a silu (skala, bralo, jedľa).
„A ty, mor ho! - hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu;
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.”
B. Ján Botto
Bol najmladší zo štúrovcov. Rozvinul typ romantickej balady, kde jeho hrdina splýval s okolím, dynamiku deja umocňoval stupňovaním hrôz. Pramene svojej básnickej tvorby hľadal v ľudovej slovesnosti. Pretože ťažké položenie národa bolo takmer bezvýchodiskové, vyústenie jeho básní smeruje až do ilúzií.
V balade Žltá ľalia rieši mravný konflikt. Manželia si dajú sľub vernosti, ktorý sa nemá porušiť ani smrťou. Eva však daný sľub nedodrží a po Adamovej smrti sa vydá. Za morálny priestupok nasleduje trest. Mŕtvy manžel prichádza o polnoci po svoju nevernú manželku, a tá zomiera v jeho náručí. V balade prevláda dialóg, ktorý umožňuje prehlbovanie napätia deja a tragiky. Záverečný dialóg má rýchly spád.
Balada Margita a Besná je príhoda o smrti siroty, ktorá musí zomrieť pre žiarlivosť macochy.
Smrť Jánošíkova
Toto dielo napísal Botto v ovzduší Bachovho absolutizmu. Svoj spev o Jánošíkovi neskladal podľa historických dokladov, ale Jánošíka poznal z ľudového podania, kde predstavuje symbol túžob ľudu, predstáv po slobode a spravodlivosti. Je to Jánošík, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ktorý pomstil krivdu a zastával pravdu. Botto predstavil Jánošíka ako bojovníka za národnú slobodu.
Kompozícia: Skladba má úvod a 9 spevov
Dej: V úvode básnik alegorickým spôsobom posiela svoje verše po Slovensku. Bojí sa, že je to zakliata krajina a jeho verše nenájdu ozvenu. Stretne sa s hôrnymi chlapcami a spolu idú po zboji. Ukážu ľudu zakliatemu v porobe cestu k slnku slobody. Úvod ako predspev Smrti Jánošíkovej je obranou hôrnych chlapcov a oslavou slobodného života. V 1. speve vystupuje Jánošík a jeho družina. Je to oslava slobodného života, ale už na konci je naznačené, že je to iba spomienka, že teraz vládnu pochmúrne časy. Krása a sila Jánošíkovej družiny je symbolom veľkosti, hrdosti a sily samého ľudu, ktorý raz sebavedome zvolá: „My sme u nás doma, my sme tu páni.” Tú silu však sa pánom darí spútať, keď Jánošíka, symbol tejto sily, zlapajú. V 2. speve je vykreslené zlapanie Jánošíka, ktorého nepremôže sila, ale zrada. V 3. speve sa opisuje čierne mesto, tyran, ktoré Jánošíka väzní, ale zároveň sa ho i bojí. Za Jánošíkom prichádza v podobe dievčiny duša ľudu a lúči sa s ním a krásnou baladou. 4. spev obsahuje predsmrtné predstavy a úvahy Jánošíka. Tento spev je najpochmúrnejší, je stavaný na kontraste predstáv a skutočnosti. Jánošík vo väzení sníva krásny sen voľnosti a slobody. V 5. speve Jánošík precitá a uvedomuje si svoje položenie. Svitá nový deň, ale jemu prináša smrť, na ktorú ho odsúdil vlčí zákon, ktorý šliape ľudské i božské zákony. Tento spev patrí k najkrásnejším básniam o slobode v slovenskej poézii. Jánošík verí, že nadíde čas odplaty a spravodlivosti.
„No príde a prísť musí ten bohatier boží,
čo zákon pošliapaný na oltár vyloží,
no príde a prísť musí ten voľný deň súdu-
a na stôl si zasadne pravda môjho ľudu!”
V 6. speve vedú Jánošíka k šibenici. Kňaz ho vyzýva k modlitbe, ale Jánošík káže modliť sa za poddaný ľud. V deň popravy (7. spev) smúti nebo i zem ako matka nad rakvou svojho syna. Jánošík stojí pred šibenicou a mysľou mu bežia obrazy jeho mladosti, a práve vtedy dáva vyvrcholiť odbojným zámerom. Jánošík zomrel, ale žije v myšlienkach odboja. 8. spev predstavuje Slovensko po Jánošíkovej smrti. Všade je smutno, ako v zakliatej krajine. V tomto obraze Botto aktualizoval súdobú bezútešnosť a bezradnosť slovenského života po neúspešnej revolúcii. Ľud verí, že Jánošík neumrel. Preto Botto v poslednom 9. speve v alegorickom obraze Jánošíkovej svadby a kráľovnou víl ukazuje budúce víťazstvo oslobodenej krajiny a ľudu.
V tejto skladbe nie sú spomienky na jeho revolučný odkaz, ale odrazili sa v nej pocity sklamania štúrovskej generácie zrevolúcie. Dôkazom toho je to, že básnik sa nesústredil na Jánošíkov život, slobodu, ale na jeho zlapanie a popravu a na tragický obraz Slovenska po poprave.
Básnik stavia svoje spevy väčšinou na príkrych kontrastoch. Rozvíja obraz v bohatých porovnaniach, oživuje ho krásnou ľudovou rečou a podmaľúva ľubozvučnými rýmami. Líčenie oživuje výraznými pomlkami Využíva krásy ľudovej poézie. Preberá z nej niekedy celé verše i slohy, ktoré z jeho veršami splývajú na nerozoznanie. Precítil ľudovú tradíciu o Jánošíkovi, v jeho duchu stvoril o ňom najkrajší spev v našej literatúre.
Kým v prvej časti básne autor predstavuje Jánošíka a jeho družinu ako hrdinských bojovníkov proti feudálom, v druhej časti sú v popredí jeho vízie o budúcnosti národa, v čom sa zračí aj romantický konflikt medzi veľkými túžbami a tvrdou realitou, ktorá ich nedovolí uskutočniť. Autor verí v príchod mesiáša, záchrancu slovenského ľudu. Slovenská romantická literatúra 19. stor. najmä poézia, svojou revolučnosťou bola neodmysliteľnou súčasťou boja za národnú slobodu a sociálnu spravodlivosť.
C. Karel Hynek Mácha
Máj
Je to lyrickoepická poviedka, príbeh o nešťastnej láske s úvahami o sne a realite, o večnosti a pozemskom živote, o smútku nad ubiehajúcim životom, oslava krásy českej prírody a rodnej zeme.
Kompozícia: Skladá sa:
z úvodnej básne Čechové jsou národ dobrý!, kde oslavuje český národ, vyzdvihuje jeho udatnosť, nezištnú pomoc blížnemu, vernosť kráľovi a vlasti, zbožnosť a starostlivosť o materinský jazyk
zo štyroch spevov
z dvoch intermezz (prvé alegorické, druhé žalospevné).
Kompozične je dielo veľmi pestré, je tu bohatstvo foriem strofy, od ucelenejších častí, ktoré pripomínajú pásmo, až po 3-veršové slohy. V rámci spevov nájdeme časti s lyrickým opisom prírodnej scenérie a reflexie. Dejová línia je slabá s jednou krátkou epizódou. Autor kompozične využíva opakovanie niektorých častí strof, napr. atmosféra májového večera je v I. a v IV. speve, čím sa príbeh kompozične uzaviera. V II speve pôsobivo využíva na troch miestach obraz väzňa zohnutého nad kamenným stolom a monotónny zvuk padajúcej kvapky.
Postavy. Hlavná epická postava je Vilém. Z celej skladby sa dozvieme, že bol mladý. Otec ho vyhnal z domu, keď bol ešte dieťa. Pritúlila ho lúpežnícka družina, ktorej sa neskôr stal vodcom. Miluje krásnu Jarmilu, tú však zvedie cudzí muž, ktorého Vilém z pomsty zabije. Zabil nepoznaného otca. Ťažko nesie, prečo Jarmila podviedla Vo väzení nemá výčitky svedomia z vraždy, skôr má pocit, že ho osud dobehol, a že sa stal vykonávateľom trestu pre nehodného otca. Vo chvíľach pred smrťou má obavy z toho, čo po smrti nasleduje a prichádza k záveru, že smrť je len pokračovaním sna, lebo i život človeka je len spanie. Azda po smrti sa mu vyplní to, čo mu nedal život. Po týchto úvahách prichádza až príliš racionalistický záver, že po smrti na neho čaká len prázdno. Pred vykonaním rozsudku stojí pokorený a modlí sa. Vilém je vnímavý, citlivý človek, vidí všetky krásy prírody, ktorá ho obklopuje, má vrúcne rád svoju vlasť. Na mnohých miestach skladby táto epická postava splýva s lyrickým hrdinom – autorom.
Jarmila je skôr náčrtom než epickou postavou, vystupuje iba v I. speve. Vieme o nej, že miluje Viléma a dvadsať dní po sebe ho čaká pri jazere. Podľahla zvodom iného muža, hoci ju milovala Viléma. Je krásna, ale jej tvár nesie stopy žiaľu, lebo jej milý neprichádza. Keď sa dozvie, že Viléma majú popraviť, utopí sa.
Dej sa odohráva pri hradoch Housa, Bezděd, Perštejn, ako to autor prezrádza v „Poznamenávaní” na záver skladby. Dejová línia je slabá s jednou epizódou. Kľúčové častí dejovej línie sa odohrávajú „mimo scénu", dozvieme sa o nich len od hlavných postáv alebo posla (Vilémovo detstvo, zabitie otca, aj Jarmilina samovražda). Na začiatku I. spevu je idylický obraz májovej prírody, magická atmosféra mesiaca lásky. Už zo slov „květoucí strom Ihal lásky žel” a „jezero zvučelo temné tajný bol” vieme, že láska, o ktorej bude reč, nebude šťastná. Na brehu pri jazere sedí Jarmila a čaká na Viléma, ale on neprichádza. Na hladine sa objavia obrysy člna, ale nie je to Vilém, ale posol, ktorý Jarmile oznamuje, že Viléma popravia. Jarmila neznesie výčitky svedomia a žiaľ a skáče do jazera. V II. speve Vilém vo väzení smúti, nahnutý nad kamenným stolom, uvedomuje si, že zajtra, po jeho smrti svet pôjde ďalej, jeho dedina bude žiť svojím životom aj bez neho. Spánok je milostivý a vo sne opäť prežíva mladosť. Dozvieme sa príbeh odstrčeného dieťaťa, vodcu lupičov i otcovraha. Úvahy o živote a smrti presahujú rámec epického hrdinu. Život prirovnáva k spaniu a človek nevie, čo prináša ďalší deň v jeho živote. Monotónny zvuk kvapkajúcej vody mu odmeriava posledné hodiny života. Strážnik nazrie na nešťastníka a na ten smutný obraz viac nezabudne. I. Intermezzo sa odohráva na pahorku pri kolese, na ktorom majú Viléma lámať. Zbor duchov, mesiac, hmla, noc, sa chystajú prijať medzi seba Viléma a každý ponúka, čo zaobstará na pohreb. III. spev sa začína opisom rána. Je tu kontrast rána v prírode a dňa smrti Viléma. Príroda hýri životom, všetko sa hýbe, šumí, len aby kontrast s predsmrtným tichom, pomalosťou bol výraznejší. Privádzajú Viléma, ktorý „před Bohem pokořen v modlitbe tiché stál”. Cez zaslzené oči poslednýkrát vidí svoju dolinu a jeho posledné myšlienky patria vlasti. Kat ukončí jeho život, hlava padne prvá a potom hnát za hnátom láme koleso, až vpletie do seba celételo. Na záver znie volanie hrdličkinho hlasu, ktorý pozýva k láske. V II. Intermezze lúpežnícka družina sedí nepohnute so zrakom upretým k zemi, do diaľav plynie ich šepot: „Vůdce zhynul!” a aj ďaleké lesy sa zachvejú nad stratou svojho pána. V IV. speve po Vilémovej smrti do skladby vstupuje lyrický hrdina - básnik. Prichádza do Vilémovho kraja na siedmy rok po poprave. Prechádza okolo pahorku, zaujmú ho kosti nebožtíka, a preto sa vypytuje na jeho osud. Príbeh Viléma mu porozpráva hostinský. Básnika to natoľko zaujalo, že sa tam vracia opäť na jar. Autor s drobnými obmenami opakuje časť prvej strofy I. spevu, pretože kolobeh života je večný. Cíti smútok nad plynúcou mladosťou a prezrádza stotožnenie sa s hrdinom svojej skladby:
Forma: K. H. Mácha zanecháva sylabizmus (rovnaký počet hlások vo verši) a používa prízvučnú stopu jamb ( –) a trochej (– ). Najčastejšie použité formálne prostriedky sú:
opakovanie slov v jednom verši: Tam žádný – žádný – žádny svit (epizeuxa), v rámci celej skladby, slovo „láska” je v prvej strofe I. spevu použité desaťkrát, syntaktických konštrukcií, celých častí strof: napr. Byl pozdní večer – první máj (v I. a IV. speve).
kontrast – protiklad nájdeme v lyrických opisoch krajiny, kde rozohráva hru svetla a tmy, temna a farebnosti, noci a dňa, kontrast nachádzame i v obsahu: otec a syn, láska Jarmily k Vilémovi a jej nevera
eufónia – pôsobivé usporiadanie hlások, napr. v cele zo stropu kvapká voda, čo básnik vyjadril striedaním samohlásky „i" a „e" takto vyjadrí: zní – hyne -- zní a hyne – zas
v lyrických častiach sú nápadité metafory, prirovnania, personifikácie, epitetá i oxymoron (spojenie dvoch slov s protichodným významom): bledé jasná, jasní bledá
D. Janko Kráľ
Zakliata panna vo Váhu a divný Janko
Je to subjektivizovaná balada. Okrem epickej postavy (divný Janko) je v básni prítomný lyrický hrdina (autor), ktorý vypovedá o svojich životných pocitoch, vzťahu k domovu atd.
Kompozícia: Balada sa člení na tri časti:
I. subjektivizovaná časť s 13-slabičným veršom a rýmom združeným sa začína lyrickými časťami, v ktorých autor vyjadruje pocit nepokoja, je tu opis Považia, prírodné scenérie, ktoré korešpondujú s citovým stavom epického hrdinu
II. text balady ľudového typu s 7-slabičným a 6-slabičným veršom a obkročným rýmom obsahuje poveru o zakliatej panne a sviatku Vstúpenie, gradácia deja (večer, 11 hodín, 12 hodín), Jankovo rozhodnutie pre čin a jeho smrť
III. obraz mŕtveho Janka na brehu Váhu s 13-slabičný veršom a združeným rýmom
Postavu divného Janka považujú literárni teoretici i súčasníci za samocharakteristiku autora. Janko sa odlišuje od dedinčanov svojou dobrovoľnou samotou. Je hrdý, ukrutný, smelý. Jeho správanie je ťažké ovplyvniť, pretože hnevu sa nebojí a o lásku nestojí. U ludí vzbudzuje nenávisť a odpláca sa nenávisťou. Neváži si svoj život. Na Vstúpenie nejde do kostola, a ani nedeľné šaty si neoblečie, blúdi krajom v čiernom kepeni ako havran. Má intenzívny pocit smútku, ktorý len ťažko môže uniesť. Nepomôže mu ani plač. Večer na Vstúpenie sa rozhodne odkliať „zakliatu paničku”, ale neprevrátil si na vreckách, a preto umiera, tak, ako v reálnom svete umreli, boli uväznení alebo prenasledovaní tí, ktorí bojovali za práva svojho národa.
Dej. V I. časti lyrický subjekt básne hovorí o svojom živote, má pocit, že je životom vlečený, že mu nedopraje am jednu pokojnú chvíľu. Keď mu je najťažšie, úľavu nachádza v myšlienkach na svoj rodný kraj a pýta sa čitateľa, či pozná jeho rodný kraj a jeho krásy. Je to kraj oviec a zbojníkov, ktorí trávia chvíle pri vatre a gajdách, niet medzi nimi nenávisti am súperenia. V tom kraji je pesnička a rozprávka v takej úcte, že deti matke sľubujú, že nebudú chcieť jest, len nech porozpráva nejakú rozprávku. V dolinke pri Váhu ako dva holúbky žijú manželia, ktorí majú jedného syna – divného Janka. Janko nerešpektuje zvyklosti, a hoci je sviatok nie je v nedeľných šatách oblečený, chodí po kraji ako čierny havran. Jeho nevýslovný smútok sa stupňuje. Večer prišiel domov, bez slova si sadol k večeri a po jedle, kým ostatní ďakovali Bohu za pokrm, vychytal sa spať von. Príroda sa začína pripravovať na príchod čohosi zlého. Krajinu prirovnáva k smutnej vdove celej v čiernom. Janko ťažko kráča, padá, opäť sa pohýna, lebo sa rozhodol odkliať paničku za každú cenu. V II. časti autor vysvetlí poveru, ktorá sa viaže na sviatok Vstúpenia, keď sa zakliata panička vynára z Váhu. Odkliať ju môže mládenec, ktorý si prevráti šaty a skočí do Váhu. Mnoho ľudí paničku videlo, privolávala ich. Ľudia v ten deň majú strach. Dej sa začína gradovať. Odbíja jedenásta hodina a Váh je nepokojný, navlnách sa objavuje človečia hlava. Je polnoc a Janko vykoná svoj čin. V III. časti pastierik prináša smutnú novinu o Jankovej smrti. Janko nedodržal podmienku, že musí mať všetko naopak. Neprevrátil si vrecká a zakliatu pannu neodklial. Mŕtvy Janko leží pod svrčinou, konečne pokojný, a načúva tichému šepotu svrčín.
Forma. V tvorbe J. Kráľa sa stala ľudová slovenčina básnickým jazykom. Umocňuje príklon k ľudovej slovesnosti využitím pestrých výrazových prostriedkov:
zdrobneniny hlavička, dolinka, každičká
opakovanie slov a syntaktických konštrukcií
prirovnania Žijú ak' dve halúzky v háji obidvoji.
prírodnú scenériu zachytáva pomocou metafory – večer: Po horách, po dolinách, rozišli sa mraky, zastreli tiché háje temnými hábami.
atmosféru vyjadrí pomocou personifikácie a prirovnania: Sviatočné ráno: Vstúpenie je -- zvonov hlas na veriacich volá, hrnú sa ako včely z dedín do kôstok.
pôsobivo využíva sloveso pri opise činnosti hrdinu, sleduje ho krok za krokom
vedome kumuluje podstatné mená Janík potichu kráča bez cesty, chodníka/ po jamách, dolinkách, pomedzi suhlinu...
zriedkavé je hromadenie prirovnaní: len vrchy tak sa zdajú ak' dáke zázraky, ako dáki kriedlastí, čiemoperí vtdci, ako dáki obrovia, na stráži stojaci.
využíva zvolania a otázky, vždy po niekoľkých veršoch použije otázku, ktorá otvára novú tematickú časť
protiklad
E. Výklad a jeho znaky
Výklad je najbežnejším útvarom výkladového slohového postupu. Cieľom výkladu je vysvetliť nejaký technický alebo spoločenský problém, poučiť o nejakej veci. Výkladom sa vysvetľujú a sprístupňujú známe vedecké poznatky.
Kompozícia výkladu: úvod, jadro a záver. V úvode sa uvádzajú javy, ktoré sú všeobecne známe a sú potrebné pre pochopenie nových javov. Jadro obsahuje poučenie o veci, roztriedenie a pomenovanie jej zložiek, záver v krátkosti zhrnie hlavné poznatky a zhodnotí ich. Pri zložitejších výkladoch sa najprv uvedie osnova.
Aby bol výklad jasný, využívajú sa aj schémy, grafy, obrazy, štatistiky a pod. Využíva sa aj opisný postup, argumenty a príklady.
Pri vysvetľovaní sa používajú základné postupy logického myslenia: indukcia, dedukcia, argumentácia, analýza, syntéza, analógia, komparácia (porovnávanie), konkretizácia, aplikácia, generalizácia (zovšeobecňovanie) a pod.
Indukcia – z jednotlivých konkrétnych príkladov sa vyvodzuje všeobecný záver. Postupuje od známeho k neznámemu, od jedinečného k všeobecnému.
Dedukcia – zo zovšeobecnenia sa odvodzujú jednotlivé prípady. Vychádza sa zo všeobecne platnej poučky, ktorá sa vysvetľuje a dokazuje.
Induktívny postup je názornejší, ale zdĺhavejší. Pri obsiahlejších výkladoch sa uplatňujú oba postupy. Vo vysvetľovacej časti sa volí indukcia, v zhrňujúcej časti dedukcia.
Analógia je zhoda, obdoba, pripodobnenie. Pri objasňovaní problému sa používajú podobné príklady.
Argumentácia – pre svoj názor, aby bol presvedčivý, využívame dôkazy (argumenty).
Náučný štýl používaný vo výklade sa líši od ostatných štýlov v slovnej zásobe, tvarosloví i v stavbe vety.
Výklad vysvetľuje kauzálne vzťahy (príčinné a následné javy). Príčina podmieňuje účinok.
Príčina odpovedá na otázku: Prečo sa to stalo?
Následok odpovedá na otázku: Čo to spôsobuje?
Dôsledok odpovedá na otázku: Čo z toho vyvodíme?
Motív je podnet na zámerné konanie alebo tvrdenie.
Dôvod je vonkajšia náhodná udalosť, okolnosť, ktorá je podnetom k iným udalostiam.
Kauzálne vzťahy možno vyjadriť vetným členom (príslovkovým určením), vedľajšou vetou príslovkovou (v podraďovacom súvetí), priraďovacím súvetím alebo jedným slovom (pojmom). Ku kauzálnym vzťahom patrí aj účel (cieľ), podmienka a prípustka.
Sloh výkladu je intelektualizovaný, potláčajú sa všetky prvky, ktoré by mohli pôsobiť na cit. Zdôrazňujú sa rozumové prvky. Výklad musí byť jasný, zrozumiteľný. Podľa zložitosti vysvetľovaného javu rozlišujeme:
1. odborný vedecký výklad
2. populárnovedecký výklad.
Odborný vedecký výklad do hĺbky objasňuje vedecké témy. Je určený odborníkom, preto je náročný aj výberom odborných termínov. Populárnovedecký výklad je venovaný širšej verejnosti. Rieši prístupnejšie vedecké problémy, ktoré pre lepšie porozumenie často zjednodušuje.
Zemianska otázka
A. Ján Kalinčiak
Reštavrácia
Je to novela, ktorá satirickým a humorným spôsobom zachytáva voľby vicišpána. Svet zemianstva vykresľuje z pohľadu mladej buržoáznej generácie. Autor mnohé typy zemanov podáva tak, ako to odpozoroval v reálnom živote. Sentimentálny vzťah Aničky a Štefana je ešte ovplyvnený postromantickými maniérmi.
Kompozícia: Novela je rozvrstvená do 10 kapitol. Z jazykovej stránky zaujme ľudový jazyk s množstvom prísloví a porekadiel.
Postavy. Adam Bešeňovský, 15 rokov prvý vicišpán v Záhorskej stolici. Syn chudobných rodičov, a aby mohol študovať, otec každý rok založil nejakú roľu. Oženil sa s vdovou Karáčovskou, ktorá ho v závere štúdia podporovala. Majú veľký bohatý dom v Radošovciach, kde sa schádzajú jeho voliči pred reštavráciou (voľbou vicišpána). Opatrný, prešibaný, počuje len to, čo treba počuť, s každým sa snaží byť zadobre kvôli volebným hlasom. K synovcovi Štefanovi Levickému nebol štedrý, i keď jeho sestra sa na jeho pomoc spoliehala. Má dcéru Aničku, ktorú chce vydať za grófa Želinského, pretože by sa rád pýšil grófskym príbuzenstvom.
Anička je pekná, láskavá, vtipná, roztopašná, rada si doberá ľudí. Je verná Štefanovi, nedá sa oslniť grófskym titulom. Keď ju pýtajú za Štefana, sama o sebe pošepne: „V parte anjel a čert v čepci!”
Štefan Levický, syn Adamovej sestry. Jeho otec zomrel, keď mal rok. Matka chce dať syna na štúdiá a podporuje ho strýko Ondrej Levický. Štefan je veľmi bystrý, múdry. Adamovi vedie celú agendu, organizuje rokovania a hostiny v dome. Nakoniec sa stane druhým vicišpánom.
Ondrej Levický sa nezištne postará o bratovu sirotu a vdovu. Ako šikovný advokát im vráti niečo z majetku. Bol by rád, keby si Štefan zobral Aničku Bešeňovskú. Všetko zariadi tak, aby sa Štefan stal vicišpánom a zobral si dievčinu, ktorú má rád. Dá mu všetok majetok. Na pohľad smiešna figúrka, nosil dávno nemoderné šaty a fúzy. Večne pokašliaval.
Matiáš Bešeňovský, najchýrnejší „vábnik”, naháňač hlasov pred voľbami. Ľahko k peniazom príde a ľahko ich utratí. Chalupu má v neporiadku, deti nezaopatrené. Nerád vracal požičané. Napriek tomu, že vezme peniaze od Potockého, príjme ešte väčšiu sumu od Bešeňovského a robí vábnika opäť pre neho.
Ján Potocký je tiež kandidát na vicišpánstvo. S pomocou rodiny Levických sa ním aj stane. Má pekne upravený dom so záhradou, trávnikom a kvetinovými záhonmi. Zruší dané slovo, len aby získal hlasy Levických.
Dej. Matiáš Bešeňovský s kmotrom Petrom Barinom idú do Radošoviec. U Adama je gróf Želinský, ktorý by mal sčasti financovať Adamovu volebnú kampaň, za čo mu sľúbil Adam Aničku za ženu. Anička je milá k Štefanovi, ktorý má v ten deň najviac práce. Zemania s úľubou pozerajú na mladý pár, Adam a gróf Želinský majú iné plány. Adam pred všetkými povie, že Štefan sa až vtedy môže oženiť, keď bude vicišpánom. Strýko Ondrej Levický má zlosť na grófa a začne bystro organizovať všetko tak, aby bol Štefan vicišpánom. Dá sa zaviesť k Potockému a sľúbi mu 400 hlasov rodiny Levických, ak si po zvolení za vicišpána vezme ako druhého vicišpána Štefana Levického. Po istom váhaní a napätí súhlasí. Potocký chce na svoju stranu získať vábnika Matiáša Bešeňovského, zaplatí mu 100 dukátov, lebo za ním stála celá Bešeňová. Keď sa to dozvie Adam Bešeňovský, zaplatí mu dvesto a Mariáš „vábi" ďalej Ondrej Levický vymyslí pomstu. Matiáša zajmú a inscenujú akýsi posledný súd, aby sa polepšil, kde ho odsúdia na smrť, ale nakoniec dostane milosť a vytnú mu niekoľko palíc, čo sa rovná strate zemianskej cti. Mariáš si je vedomý, že sa to nikdy nesmie prezradiť.
Nastal deň reštaurácie. Vo Svätom Jakube sú všade šiatre, vejú zástavy, vykrikuje sa „vivat!" Chýbajú prívrženci Bešeňovského, ktorí po opici vyspávajú v hore. Hlavný išpán otvára voľbu. Prívrženci Bešeňovských neprišli, Matiáša pošlú po nich, ale tomu stačí pošepnúť: „Vykričím" a vie, čo to znamená Výsledok je viditeľný: Bešeňovskí získali 700 hlasov, Potockí 1200. Ondrejovi sa podaní zámer Prvý z rodu Levických sa stal vicišpánom Adam porážku ťažko uniesol, ale po čase dovolí Aničke, aby sa stala ženou Štefana Levického.
B. Svetozár Hurban – Vajanský
Suchá ratolesť
V 80. rokoch sa sústreďuje na zobrazovanie života „vyšších spoločenských vrstiev”. Najkompletnejší obraz spoločnosti a svoj názor na zemianstvo sa pokúsil podať v románe Suchá ratolesť.
Najtypickejšou postavou je postava zemana, pretože Vajanský nepoznal dobre život ľudu. Ľud považoval za neuvedomelú pasívnu masu. ktorá bez vodcov nemôže aktívne zasiahnuť do vlastných osudov. Časovo zaradil román do 70 rokov. Ústredným problémom je otázka vedúcich síl v národe. Suchá ratolesť zemianstvo vysychá, ale prichádza Rudopoľský a suchú ratolesť ozelenie, dostáva živnú pôdu, košatie, čo značí rozkvet slovenského života, stúpa národné povedomie.
Postavy: Hlavným hrdinom je Stanislav Rudopoľský. mladý bohatý vzdelaný zeman, ktorý sa vracia z potuliek po Európe do rodného Rudopolia. Tu sa stretáva s niekoľkými Slovákmi, v ktorých je slovenský živel veľmi výrazný, oni ho spôsobom svojho konania ovplyvnia. Zblíži sa s národným hnutím a spoznáva pravú tvár národného útlaku.
Adela Rybárička je mladá sympatická vdova, do ktorej sa Stanislav zamiluje.
Mária Vanovská sa stáva jej sokyňou. Je to manželka miestneho zemana.
Vanovský je zeman, politicky činný, presviedča Rudopoľského, aby šiel za poslanca. Je to človek pevných mravných zásad.
Učiteľ Tichý najviac pôsobil ideologicky a vlastenecky. Bol to pasívny typ, to znamená, že túži pomôcť národu, ale až keď bude mať dosť peňazí.
Dej: Vanovský sa stáva najbohatším zemanom, ale jeho manželstvo stráca pevnosť. Prichádza Stano, obdivuje Máriu Vanovskú a vzniká medzi nimi priateľský vzťah. Ťažká choroba a neskôr smrť zverenkyne Vanovských, Anny, zblíži ich manželstvo. Vanovský sa stane poslancom, no prehrá voľby a do čela sa dostanú Maďari. Po zistení svojho slovenského pôvodu si Stano uvedomí svoje povinnosti voči národu a stáva sa poslancom. Medziiným sa vyvinie vzťah medzi učiteľom Tichým a Annou. Pocit duchovnej jednoty ich zbližuje a keď Anna zomrie, Tichému to pripadá akoby zomrela nejaká myšlienka pre slovenský národ. Úzky vzťah je badateľný aj medzi Adelou Rybáričkou a Stanom Rudopoľským. Ona je maďarónka s pochybnou povesťou a on odnárodnený, ale obidvaja sa zblížia, zamilujú sa do seba a stanu sa z nich uvedomelí Slováci.
Názor Vajanského na zemianstvo: Pokroková časť slovenského zemianstva spolu s inteligenciou by sa mali postaviť na čelo Slovákov a bojovať za národne práva. Takto je možné zachrániť slovenský národ spojiť zemanov s inteligenciou.
C. Pavol Orzságh Hviezdoslav
Ežo Vlkolínsky
Hviezdoslav tu volá po splynutí zemianstva a ľudu. Verí v silu ľudu. Pre duchovný a hmotný úpadok zemianstva, ono nemôže stáť v čele nášho národnooslobodzovacieho zápasu.
Hovorí o zemanoch, ktorí sa nevedeli zbaviť pýchy, všade sa od ľudu oddeľujú – na priadkách, zábavách, v kostole, ináč sa obliekajú, majú iné zvyky. Zemianstvo stratilo stavovské výsady. Hlavná problematika je obsiahnutá v spore zemianskej matky Estery so synom Ežom, ktorý sa chce oženiť so sedliackym dievčaťom, Žofkou Bockovie. Vydedeného syna príjme jeho strýko Eliáš, pyšný zeman, len z nenávisti k švagrinej. Vystrojí svadbu, na ktorej sa nad sedliakmi vyvyšuje. Problém generačný sa stáva masovou scénou, problém spoločenský je svadba. Tu sa stretávajú tradície zemanov a sedliakov, ktoré si odporujú. Nakoniec vyhráva sedliactvo. Vyriešením zemianskeho problému z pohľadu autora je Ežova reč na svadbe, že všetci sú si pred Bohom rovní.
Gábor Vlkolínsky
V tomto epose ukazuje na príčiny hospodárskeho a mravného rozkladu zemianstva.
Gábor Vlkolínsky (Ežov bratranec) je mladý zeman, jeho otec aj matka pijú. Majetok upadá, sú zadlžení. Chce sa zabiť, ale práve Ežo ho zachráni. Gábor vidí východisko v tom, že sa ožení so sedliačkou. Je tu zobrazené hospodárske a morálne hynutie zemanov, kde cez umelecké obrazy ukazuje Hviezdoslav objektívny vývoj smerujúci k rovnosti, ktorá patrí k jeho základným ideálom.
D. Martin Kukučín
Keď báčik z Chochoľova umrie
Je to humoristická poviedka, využíva najmä protiklad, napr. postavy Aduša a Ondreja, reči a skutky pána Aduša, paradox, napr. sluha sa teší, že môže byť prepustený, nenapraviteľný klamár a podvodník je za malú chvíľu iným človekom, vyobliekaný a veľkopanský sa správajúci Aduš je chudobnejší ako hocikto iný. Slovný humor narába s hyperbolou (nadsádzkou) v Adušových historkách o koňoch a psovi. Vlastné mená naznačujú pôvod postavy a sú zdrojom smiechu (Pán Tráva, Tráva z Kamenian). Situačný humor pripomína miestami až frašku (napr. mlčanlivý Ondrej a vodopád Adušových príbehov o vojenčine, oblečení, spánok na zemi, buntošenie gazdu nad ránom).
Kompozícia: Poviedka sa skladá zo 6 častí:
Obrazy z trhu a krčmy v Podhradí
Nocľah v Domaniciach
Sen v Domaniciach
Ondrej Tráva u pána Domanického
Prehliadka dvora, stajne, sypárne
Pri zemianskych hroboch
Na jarmoku v Zámostí
V protiklade s Vajanským zachytil Kukučín v poviedke úpadok zemianstva a jeho neschopnosť zasahovať do osudov vlastných i do osudov národa. Dej poviedky je pomerne chudobný. Dejová línia je nevýrazná, dôraz je na opise prostredia, charakteristike dvoch hlavných postáv, prerozprávaní Adušových príhod.
Konflikt: Je to konfrontácia dvoch svetov – starého, ktorý zaniká, a nového, ktorý sa derie na jeho miesto. Základným prvkom umeleckého obrazu v poviedke je kontrast, napr. kontrast medzi Adušovou a Ondrejovou rečou. Aduš rozpráva naširoko a ľahkomyseľne, Ondrejova reč je stručná, konkrétna, zadiera do živého. Autorovi imponuje jeho životaschopnosť.
Zemianstvo reprezentuje pán Aduš Domanický z Domaníc a proti nemu stojí Ondrej Tráva, priekupník a podnikateľ. Pán Aduš nemá nijaký majetok, svoju záchranu vidí iba v blízkej smrti bohatého príbuzného báčika z Chochoľova. Aduš a Ondrej sa stretnú v krčme v Podhradí a Adušovi sa podarí vymámiť od Trávu desiatku ako preddavok na kúpený jačmeň. Keď však príde Tráva po sľúbený jačmeň, namiesto hrdého zemianskeho kaštieľa nájde iba ruiny a Adušovo prázdne vrecko. Aduš navonok vystupuje ako pyšný a majetný zeman, no v skutočnosti sa jeho kaštieľ rozpadá a majetok hynie. Ondrej Tráva vystupuje ako priekupník a podnikateľ, ktorý má všetky znaky svojej triedy, dravosť a bezohľadnosť v získavaní peňazí, schopnosť špekulácie pri zhŕňaní majetku.
E. Frazeologizmy
Frazeologizmy sú ustálené slovné spojenia, napr. prirovnania, porekadlá, príslovia, ustálené slovné spojenia, napr. bežať ostošesť, streliť capa, vziať rozum do hrsti, tichá voda brehy myje, buchnúť klinec po hlavičke. Majú prenesený význam.
V umeleckej literatúre sa frazeologizmy využívajú predovšetkým v epickej próze (ako prostriedok štylizácie hovorovosti alebo jazyk, charakteristiky ľud. typu).
Funkcia frazeologizmov je bližšie priblížiť, charakterizovať. Rozdeľujeme ich:
a) ľudové (porekadlá, príslovia)
b) intelektuálne (čítať v knihe života)
c) europeizmy (vziať nohy na plecia, rozťať gordický uzol)
d) idiómy (od buka do buka, dínom-dánom)
Vznik slovenskej drámy
S rozvojom národného jazyka, slovenského meštiactva a národne uvedomelej inteligencie v prvej polovici 19. storočia vznikli možnosti utvárať vedomie ľudu a ich vzťah k národným ideálom pomocou divadla. Rozvoj divadla predpokladal dramatickú tvorbu. O šírenie divadla na Slovensku sa zaslúžil liptovský knihár Gašpar Fejerpatáky-Bélopotocký.
Slovenská dráma sa rodí v revolučnom období v obtiažnych podmienkach na rozdiel od poézie a prózy, ktoré nadväzujú na staršie tradície. Počiatky slovenskej drámy kladieme do obdobia rozpadu romantizmu odhliadnuc od tvorby Jána Chalúpku, ktorá vznikla pred revolúciou. V prvom desaťročí po revolúcii vznikli iba tri drámy, v nasledujúcich pätnástich rokoch ich vyšlo 100 od tridsiatich autorov.
A. Ján Chalupka
Kocúrkovo alebo Len aby sme v hanbe nezostali
Pod vplyvom racionalistických myšlienok podáva satirický pohľad na slovenské malomestské prostredie, v ktorom autor odhaľuje komické postavy „pánov” majstrov a magistrátnych úradníkov a špecifické prvky spoločenskej komiky, spočívajúcej v tom, ako tradične zaostalé prostredie chce aspoň navonok pôsobiť moderne a snaží sa prispôsobovať novým módnym prúdom prichádzajúcim do Kocúrkova zo sveta. Umelecky vyťažil z charakterovej a jazykovej komiky. Kocúrkovo i so svojimi postavami prechádza aj do jeho ďalších diel. Vytvoril tak myšlienkovo uzavretý dramatický celok. Nevyčerpateľným prameňom komickosti jeho hier je ľudská hlúposť a obmedzenosť, podaná formou anekdoty. Vysmieval sa z buržoázie, ktorá upadala do tesnošilstva, sama chcela mať bez práce poctivé vyživenie, pre svoje deti ako Tesnošilka pre svoju Aničku. Mala svojich predkov ako pán z Chudobíc. Janíkovia Tesnošilovia i Attilovia predstavujú buržoáziu v službách kapitalizmu, keď si bývalí predstavitelia buržoázie, len rozdelili „teplé miesta” v administratíve. Vysmieva sa z feudálneho cechovníctva a z rodových výsad, ktoré boli prekážkou rozvoja výroby a spoločenského pokroku. Ostro kritizuje cirkevné zariadenia a povrchných kňazov. Postavami študentov vystihol nástup nového pokolenia inteligencie. Je to fraška v troch dejstvách.
Postavy. Vytvára čiernobiele charaktery s univerzálnou platnosťou pre slovenské malomesto. Postavy sú spoločensky rozvrstvené – zeman, inteligencia, remeselník, študent.
Pán z Chudobíc – predstavuje spoločenskú vrstvu zemanov. Má medzery vo vzdelaní, ale napriek tomu je školským a cirkevným inšpektorom. V správaní doznieva spupnosť šľachty, po majetkovej stránke je nižšie, ako to naznačuje i jeho meno. Je vdovcom, žije sám so svojím synom. Pôvodom je Slovák, ale hlási sa k myšlienke „Veľkouhorstva”. V reči používa latinské a maďarské výrazy, hoci tieto jazyky dobre neovláda.
Tesnošil – čižmársky majster, žena Madlena, deti Anička a Honzík predstavujú remeselnícku vrstvu. Majster Tesnošil nekladie na prvé miesto kvalitu svojej práce. Chválenkár, je rád „dôležitý”. Oficiálne je hlavou rodiny, autoritatívny k žene a deťom, ale tí si aj tak robia, čo chcú. Odrodilec, ktorý svoju reč pretkáva maďarskými výrazmi, čo súčasnému divákovi sťažuje percepciu diela.
Jeho žena Madlena je plytká malomestská intrigánka. Je nekritická k deťom, Anička je „krásavica bez páru”, Honzíka ochraňuje i pred vlastným otcom nie práve „pedagogickým” spôsobom. Na mladých ľuďoch z mesta vidí každú smietku. Líška sa susede Vojteške, i jej synovi súcemu na ženenie, ale siete rozhadzuje na vyvoleného učiteľa.
Anička je „jednoduchá” v reči i spôsoboch, nešikovná, nevie ani navariť. Pobavila celé mesto, keď opekala nevypitvané prasa. Šikovná v kalkuláciách, koho si vziať, aby jej bolo čo najlepšie.
Honzík vyznieva najsympatickejšie z Tesnošilovcov. Študent s drobnými hrieškami, ako je fajčenie, míňanie rodičovských peňazí.
Učiteľ Svoboda je mladý muž ušľachtilý menom i povahou, vzdelaný, ťažko dokončieval štúdium, lebo otec mu pred šiestimi rokmi umrel. Snaží sa získať miesto učiteľa v Kocúrkove, lebo chce doopatrovať matku ako vďačný syn. Nie je ustráchaný, nechýba mu optimizmus, je rozhodnutý vypomôcť si i včelárením, ak by peňazí nebolo dosť. Nedá so sebou manipulovať ani ako muž a vezme si ušľachtilú Ľudmilu, dcéru doterajšieho učiteľa. Je veselej povahy, na nerozoznanie od študentov. Je veľmi vtipný, neodpustí si i trefnú poznámku bokom na ľudí z Kocúrkova. Je zbehlý v cudzích jazykoch, uznáva potrebu učiť deti maďarčinu, pokiaľ je administratíva maďarská, ale odmieta odnárodňovanie.
Dej. Prvé dejstvo V Kocúrkove zasadá cirkevný konvent a má zvoliť nového učiteľa, kandidáti sú dvaja. Majster Tesnošil, podporovaný ženou a susedkou, chce pomôcť Martinovi Vojtechovi, ktorého by mal rád za zaťa. Ženy zostanú samy a začne typická kocúrkovská „ženská hra” plná faloše a ohovárania. Tesnošil sa vráti s novinou, že bol zvolený neznámy Turčan, ktorého podporil pán z Chudobíc. Nový učiteľ má každú chvíľu doraziť so študentmi do Kocúrkova. To je signál pre kocúrkovské mamičky a dcéry, aby pružne upravovali svoje plány. Druhé dejstvo sa odohráva pod Tatrami, študenti sa vracajú cez hory domov. Medzi nimi je i Honzík Tesnošil, Martin Vojtech a učiteľ Svoboda. Vládne tam veselá nálada a súdržnosť. Podelia sa i s poslednou trochou stravy, čo im zvýšila, majú kontrabas, spievajú a Svoboda recituje zo Slávy dcéry. Študentov prepadnú zbojníci. Zjavia sa v neidealizovanej podobe. Tretie dejstvo. Učiteľ Svoboda prichádza do Kocúrkova, hlási sa u cirkevného a školského inšpektora. Pán z Chudobíc demonštruje svoju vzdelanosť používaním latinských formuliek. Vyniká hlavne jeho láska k maďarčine, ktorú neovláda. Na konci prichádza pán Tesnošil s novinou, že učiteľ si berie Ľudmilu, dcéru chudobného učiteľa. Madlena sa stretne so susedou a navzájom si vyhadzujú na oči, že chceli mať z dcér „rechtorky”. Život ide ďalej. Tesnošilovci naďalej sa budú obracať tam, skade vietor zaveje, „len aby v hanbe nezostali”.
B. Ján Palárik
Zmierenie alebo Dobrodružstvo pri obžinkoch
Cieľom autora bolo poukázať na potreby tolerancie a zmierenia medzi národmi (Slováci a Maďari) a medzi spoločenskými vrstvami (šľachta – zemianstvo a inteligencia). Oslavuje vlastenectvo, úctu k rodnému jazyku a starostlivý vzťah k ľudu. Je to veselohra v troch dejstvách. Text oživuje rýmovaný verš.
Kompozícia:
expozícia – zoznámenie sa s postavami a vzťahmi medzi nimi
kolízia – oznámenie príchodu budúceho mladoženícha a zámena postáv grófky a jej spoločnice
vyvrcholenie konfliktu – Rohon vyznáva lásku nepravej grófke, barón žiada o ruku nepravé dievča z ľudu
rozuzlenie, vysvetlenie situácie, požehnanie mladému páru, účasť na konci dožinkovej slávnosti
Postavy. Miluša, dcéra učiteľa, vychovávaná v národnom duchu a k tolerancii k Uhorsku. Vzdelaná, bystrá, sebavedomá v styku so šľachtou. Pozná cudzie jazyky, hrá na klavíri, je spoločníčkou mladej grófky, ktorú získala pre slovenskú vec.
Grófka Elisa Hrabovská, sirota, jej tútorom je barón Kostrovický, s ktorého synom je od detstva zasnúbená. Krásavica, milá k služobníctvu i k ľudu, priateľská k Miluši. Pod Milušiným vplyvom hovorí po slovensky a hlási sa k slovenskému pôvodu.
Barón Ľudovít Kostrovický, snúbenec grófky Hrabovskej, je zhýčkaný veľkomestom, ušľachtilý a priateľský k Rohonovi, v citoch úprimný, dáva prednosť láske pred majetkom. Hlási sa k maďarskému národu, hoci jeho rod má slovenský pôvod. Má tendenciu vo všetkom uhorskom vidieť len maďarské.
Zememerač Rohon, priateľ baróna Kostrovického, pôvodom Slovák, ale štúdiom a prostredím pomaďarčený. Pod vplyvom Miluše sa vracia k svojim koreňom.
Dej. Prvé dejstvo. Miluša je spoločníčkou grófky, do kaštieľa za ňou prichádza jej otec, učiteľ Orieška. Poslal grófke žiadosť o príspevok na opravu školy. Poteší sa, že grófka má záujem o stav obecných škôl. Elisa sa dozvie, že mladý barón, ktorý je podľa sobášnej dohody jej snúbencom, príde na jej panstvo ako budúci ženích. Miluša vyjadrí svoju nespokojnosť s tým, že si grófka vezme muža, o charaktere ktorého nevie nič. Dohodnú sa na skúške ženícha. Počas dožinkovej slávnosti, ktorú odložia až na deň príchodu baróna, grófka ponesie dožinkový veniec a bude sa vydávať za učiteľovu dcéru. Miluša privíta hostí v úlohe grófky Hrabovskej. O zámene informujú Čapkovu a Pištu Husára. Druhé dejstvo. Mladý barón prišiel s priateľom zememeračom na vidiek nie veľmi nadšený. Nepozdáva sa mu, že si musí zobrať dievča, ktoré dávno nevidel, a ktoré dobre nepozná. Barón a Rohon si taktiež zamenia úlohy. Pištovi nedovolia ani prehovoriť, takže ich o ničom neinformuje. V kaštieli ich víta pekná grófka, ale nepravá. Sú jej smiešni vystupovaním i rečou, hovoria po maďarsky. Víta ich po slovensky, za čo si od baróna vyslúži meno – Panslávka. Grófka vzbudí sympatie u Rohona, ale barón začína ľutovať, že ho s ňou viaže sobášna zmluva. Tretie dejstvo. Nepravý barón sa začína pod vplyvom oduševnenej „grófky” meniť tak rýchlo, že je to Elise až nepríjemné. V srdci jej narastá zlosť na to, že sa má za neho vydať. Rohon už nedokáže dlhšie zvládať ošemetnú situáciu a vyznáva lásku krásnej grófke, teda Miluši. Miluška sa prizná, že grófkou nie je, a je šťastná, že muž, ktorý sa jej páči, nie je barón. Pravá grófka Hrabovská necháva baróna naďalej v napätí. Zjavuje sa pred ním v kroji ako žnica z ľudu a barónovi sa natoľko páči, že je ochotný riskovať i nerovné manželstvo. Vyjasnenie prichádza nakoniec, spokojnosť je na oboch stranách, všetci sú víťazi, niet porazených. Na dožinkovej slávnosti je prítomný i starý pán barón Kostrovický, ktorý mladému páru požehná.
C. Jozef Gregor Tajovský
Statky – zmätky
Autorova dedina tu už nie je Kukučínovou idylickou dedinou, kde sa ľudia hádajú pre pletky končiace sa idylickou harmóniou. Tu je dedina diferencovaná. Divadelná hra predstavuje realistický obraz dedinského života. Už sám názov predstavuje, čo je autorovým zámerom. Chcel ukázať spoločenské, morálne i osobné následky honby za majetkom: rozbroje v rodinách, vzájomná nenávisť, rozbitie manželstiev, morálny úpadok.
Ideou diela je to, že túžba po majetku plodí nešťastie a zlo. Ďuro Ľauko so svojimi rodičmi je príkladom toho ako aj mnohých ďalších príslušníkov chudobných vrstiev zlákal majetok na nesprávnu cestu. Ale v majetkových zmätkoch nestratil autor vieru v statočnosť prostých ľudí. Tých predstavuje Zuzka a jej otec Tomáš Kamenský.
Kompozícia: Je to dráma v štyroch dejstvách.
expozícia (predstavenie postáv, prostredia, načrtnutie zdroja konfliktu) – Ľavkovci, Palčíkovci, Kamenskí sa vyjadrujú k možnej svadbe Ďurka a Zuzky
kolízia (narúšanie vzťahov, zárodky krízy), Zuzka a Ďurko si nerozumejú, Ďurko chodí za Betou, Palčíkovci sú nespokojní s ich prácou
kríza (konfliktné vyhrotenie vzťahov), Zuzka opúšťa muža, Ďuro si privádza Betu, Palčík odmieta prepísať majetok – prejavujú sa výsledky kolízie, ešte je možné zmierenie
peripetia (zvrat), hádka – Palčík strieľa na Ďura, Ďurko vyženie Betu, Palčík vyženie Ďurka, rozbitý rodinný život, rozorvané vnútro postáv
rozuzlenie (vyriešenie), Ďurko prichádza odprosiť Zuzku, Palčíkovci odprosia Kamenských, Zuzka odmieta návrat k mužovi.
Príbeh sa nekončí sentimentálnym zmierením. Dej je rámcovaný vianočným časom: I. dejstvo – Vianoce u Ľavkovcov, IV. dejstvo – po roku Vianoce u Kamenských.
Postavy. Ďurko Ľavko je mládenec po vojne, má úspech u dievčat. Je pekný, nemá páru medzi mládencami. Vyberá si z dievčat len bohatšie. Chodí za Betou, ktorá je rozlúčená s mužom. Priťahuje ho, hoci už druhého muža nechala. Je namyslený, vie, že Zuzke sa bude páčiť. Vyčíta Zuzke málovravnosť, je rád, keď je žena veselá, až v závere diela pochopí, že pre život je potrebné aj čosi iné. Rád chodí do krčmy, predvádza sa, vyvoláva bitky. Je robotný, urobí každú prácu a je jeden z najšikovnejších mládencov.
Zuzka Kamenská, tichá, ústupčivá, nevýrazná, dobrá a poslušná dievčina. Za Ďurka ide s dôverou, že ich manželstvo bude šťastné. Nevidí len majetok, Ďurko sa jej páči, záleží jej na ňom. Ťažko nesie, že sa vrátil k Bete. Čaká s nádejou, že po ňu príde, ale keď si do domu priviedol Betu, prestala ho mať rada. Radšej chce ostať u rodičov aj s dieťaťom.
Ondrej Palčík, Mara Palčíkov, sú bezdetní bohatí, ale skúpi, gazdovia. Boli by najradšej, keby ľudia na nich pracovali a nemuseli ani jesť. Manželstvo Ďurkovi a Zuzke ponúkajú zo zištných dôvodov, chcú ušetriť na sluhoch. Sľúbia prepísať majetok, ale Palčík neprepíše majetok ľahtikárskemu Ďurkovi. Nevedia povedať slovko chvály, len vyčítajú. Nepodporia Zuzku. Prijmú do domu aj ženu pochybnej povesti, len aby bola ženská robota porobená. V závere sľubujú Zuzke, že v závete budú na ňu pamätať.
Dej. I. dejstvo. Vianočný čas. Ľavkovci sa rozprávajú o Ďurkovej ženbe. Prichádzajú Palčíkovci, ktorí navrhnú, aby si ich syn Ďurko zobral za ženu Zuzku Kamenskú. Reakcia Ľavkovcov je priaznivá. Palčíkovci zašli po Zuzkiných rodičov, privádzajú ich k Ľavkovcom. Tomáš Kamenský je opatrný, ide mu o šťastie dcéry. Zuzkin brat Ondrej je proti svadbe, lebo pozná Ďurka ako bitkára a záletníka. Svadba však bude. II. dejstvo. Palčíkovci nie sú spokojní s novými „robotníkmi”, Zuzka je smutná, pretože Ďurko chodí domov nad ránom. Po medových týždňoch sa vrátil k Bete. Palčík podozrieva Ďurka, že vynáša z majetku, Ďurko vyčíta Palčíkovcom, že neprepisujú na nich majetok. Zuzka neznesie žiť v takom položení a odchádza. III. dejstvo. Ďurko si privádza Betu. Palčíkovci Zuzke všeličo vyčítali. Získali novú nevestu, ktorá vynáša potraviny z domu, vypeká a vyvára, navádza Ďurka, aby pýtal majetok. Keď na oslavu menín prídu i Ľavkovci, Ďurko bude smelší a bude pýtať časť majetku. Konflikt vrcholí, Palčík odmieta platiť za službu, Ďurko je grobiansky a vyženie Betu. Palčík naňho po hádke vystrelí. IV. dejstvo. Vianočný čas u Kamenských. Žofa Ľavková prichádza pozrieť Zuzku a vnúča. Palčíkovci prichádzajú odprosiť Kamenských, aby Vianoce neprežili v hneve a hriechu. Nakoniec prichádza Ďurko a chce, aby sa Zuzka k nemu vrátila, ale Zuzka ho odmietne.
Forma: Autor využíva ľudový jazyk s mnohými dialektizmami (driev = skôr, háby = šaty). Postavy charakterizuje i pomocou jazyka, napr. „sladkastá” Žofa oslovuje každého: „meno moje”. Rozpaky, želania postáv naplno vyjadrí pomocou nedokončenej vety (apoziotéza): Palčíková: Úroda viete, aká bola slabá... Čím je situácia vypätejšia, tým viacej zostáva nedopovedaného. Veľmi výrazné je využitie elipsy (výpustky): predtým hory-doly - teraz ani pod necht a frazeologizmov: sľubovať hory-doly.
D. Systém slovnej zásoby
Slovná zásoba je súhrn všetkých slov a výrazov v jazyku. Jadro slovnej zásoby obsahuje najčastejšie používané slová a mení sa najpomalšie. Individuálny slovný fond býva rozdielny. Môže byť pasívny (bohatší) alebo aktívny.
Slová v slovnej zásobe tvoria systém:
1. podľa vecného významu.
a) 10 slovných druhov
b) jednovýznamové (vlastné mená, odborné názvy), viacvýznamové, onomatopoje (zvukomalebné), ostatné slová
c) neodvedené, odvodené, zložené
d) synonymá (rovnoznačné): panovať - vládnuť, les – hora
e) homonymá (rovnozvučné): ucho, očko, nos, nos!, byť, biť
f) antonymá (opozitá, protiklady): deň – noc, starý – mladý)
g) paronymá (zvukovo a gramaticky podobné, významom rozdielne): hudobný – chudobný, exkavátor – eskalátor
h) súradné - nesúradné (významovo nadradené, podradené): dub, buk, javor, strom - dub
2. podľa dobového výskytu:
a) zastarané (archaizmy): kantor – učiteľ, kramár – obchodník; (historizmy): dereš, pandúr, meruôsmy rok
b) novovznikajúce (neologizmy)
3. podľa príslušnosti k štýlovej vrstve:
a) neutrálne (nocionálne): zem, ísť, široký
b) štylisticky príznakové:
– spisovné: odborné, hovorové, básnické
– nespisovné: nárečové, slangové, vulgárne, žargónové;
4. podľa expresivity:
a) neutrálne (nocionálne)
b) citovo zafarbené (zjemňujúce – melioratíva: syn – synček); (zhoršujúce – pejoratíva: chlap – chlapisko)
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Vznikajú nové slová, a to odvodzovaním, skladaním, univerbizáciou, multiverbizáciou). Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj internacionalizmy (emócia, favorit, laser).
Realizmus vo svetovej literatúre
19. storočie je charakteristické: priemyselnou revolúciou, zanikaním feudalizmu a rozvojom kapitalizmu založenom na moci peňazí s rozvojom priemyslu je spätý aj rozvoj prírodných vied (za skutočné hodnoty sa považovali len tie výsledky výskumov, ktoré sa dali overiť experimentom alebo uskutočniť v praxi. Rozvoj prírodných vied ovplyvnil aj myslenie – pozitivizmus. Spisovatelia sa snažili objektívne zobraziť skutočnosť, reálny život, ľudské vzťahy a charaktery. Zobrazovali človeka v prostredí v ktorom žije, nielen v zhode, ale aj v konfliktoch. Umeleckú metódu tohoto zobrazovania nazývame realizmus. Je založený na analýze charakteru v jeho historicko-spoločenskej súvislosti, na vykreslenie typických charakterov (lakomec, úžerník) v typických okolnostiach. Pozornosť obracia ku konkrétnemu všednému životu, postavy nachádza vo všetkých spoločenských vrstvách začínajúc podsvetím a končiac kruhmi buržoázie a aristokracie. Autori sa prostredníctvom postáv stávali kritikmi spoločnosti a ich diela sú buď obžalobou alebo výsmechom. Realizmus je reakciou na predchádzajúce smery, najmä romantizmus, predstavuje ďalší stupeň vo vývine slovesnej tvorby. Romantizmus pred rozumom uprednostňuje cit, tvorbu charakterizuje predstavivosť a fantázia, realizmus naopak zobrazuje skutočnosť, všedný život a to na základe spoločenskej a vlastnej skúsenosti. Pre romantizmus existovala predovšetkým história a vízia budúcnosti, pre realizmus hlavne súčasnosť. Romantici a ich hrdinovia sú búrliváci, osamotení, výnimoční, vzbura je individuálna a charakteristická je bezvýchodiskovosť, realistický človek je človek v konkrétnych spoločenských situáciách a v konkrétnom prostredí. Romantický hrdina v snahe vykonať hrdinský čin hynie skôr ako zasiahne, oproti tomu hrdina realizmu ako postava nového literárneho smeru je determinovaný pozitivizmom, typizáciou. V romantizme sa písali poviedky a novely, v realizme prevláda román
A. Anglická literatúra
Anglicko sa v 19. stor. stáva svetovou veľmocou s najvyvinutejším priemyslom a najväčšia koloniálna veľmoc. Prebiehali tu politické boje (konzervatívna strana liberáli = buržoázia), spoločenské a hospodárske pomery našli odraz aj v literatúre.
Charles Dickens je spätý so svojimi hrdinami, ktorí sú plní jeho trpkých skúseností z detstva (jeho otca uväznili pre dlhy) a s dôkladným poznaním spoločenskej štruktúry Anglicka. Kronika Pickwickovho klubu. Pán Pickwick je typ dobráka, čudáka, ktorý chce naprávať krivdy, ale pretože je nepraktický rojko, dostáva sa do komických situácií. Jeho sluha Sám Weller sa riadi sedliackym rozumom. Pod jeho vplyvom sa mení komický Pickwick na charakterovú postavu. Vydiera ho advokátska firma, on sa dá radšej zatvoriť do väzenia, než by platil vydieračom. Toto anglický čitateľ nechápe ako útok na spoločnosť, pretože dielo je humoristické. Pickwick putuje po vidieku, aby lepšie poznal život. Miera kritiky anglickej buržoázie sa zvyšovala v románoch Oliver Twist, kde opisoval prostredie najbiednejších londýnskych vrstiev, odhaľuje pokrytectvo spoločnosti, obžaloba anglickej zaostalosti v sociálnych otázkach.
V anglickej literatúre je dôležitá aj tvorba sestier Bronteových. Charlotte napísala román Jana Eyrová a Emily román Búrlivé výšiny.
B. Francúzska literatúra
Vo Francúzsku sa do popredia sa dostávala buržoázia, menili sa ekonomické, morálne i citové vzťahy, bolo treba ukázať ľudí v nových vzájomných vzťahoch o čo sa pokúšali predstavitelia kritického realizmu.
Henri Beyle Stendhal, zarytý nepriateľ aristokracie, bojoval v Napoleonovej armáde, bol odporcom kvetnatosti, uprednostňoval vecný štýl. Napísal román Červený a čierny. Ctižiadostivý mladík Julien Sorel je rozhodnutý skoncovať s chudobou, stane sa dôstojníkom. Po Napoleonovej porážke sa cez ženy dostáva do vysokej spoločnosti, keď postrelí svoju prvú milenku dostáva sa pred súd. Odmieta milosť a obviňuje spoločnosť. Popravia ho. Julien prehráva dobrovoľne v konflikte, v ktorom stojí čierna farba spoločnosti a červená farba túžby po plnom a vášnivom živote proti sebe.
Honore de Balzac uprednostňuje realistickú metódu odhaľovania vzťahu medzi ľudskými charaktermi a prostredím, spoločnosťou, pričom vplyvy prostredia na charakter nezjednodušuje. Vytváral typy, ktoré spolu tvoria obraz francúzskej spoločnosti 19. stor. V popredí záujmu bolo meštianstvo. Postavy prechádzajú viacerými dielami, kde dôverčiví a čistí ľudia podliehajú bezohľadným karieristom. Balzac vychádza z presvedčenia, že človek nie je ani dobrý, ani zlý, spoločnosť ho nekazí, ale podlieha svojmu spoločenskému prostrediu. Cyklus Ľudská komédia obsahuje 97 diel, ktoré rozdelil do troch častí:
Štúdie mravov, kde osvetľuje sociálne účinky: v Gobseckovi vytvoril typ úžerníka
Filozofické štúdie osvetľujú príčiny spoločenských síl. Šagrénova koža s orientálnym námetom, mladý šľachtic sa chce zabiť, pretože nedokáže napísať dielo teória vôle. Dostane osliu kožu, ktorá plní jeho želania, a tým kráti jeho život.
Analytické štúdie - princípy všetkého diania vo svete: iba Fyziológia manželstva.
Dej románu Otec Goriot sa odvíja, v penzióne, ktorého majiteľkou je vdova Vauquerová. Do penziónu prichádza otec Goriot ako zámožný mešťan. Z márnomyseľnosti vydal jednu dcéru za šľachtica Restouda a druhú za bankára Nucingena. Ani jedno z týchto manželstiev nebolo založené na úprimnej láske, a preto aj stroskotávajú. Goriot nesmierne miluje svoje dcéry nezdravou láskou aj vtedy, keď cíti, že sa zaňho obidve hanbia a chcú ho obrať o všetok majetok. Jeho lásku k nim len zneužívajú. Krátko pred svojou smrťou už býva v izbe, ktorú by mal lepšie zariadenú aj ten najúbohejší sluha. Pri pohľade na ňu človeka zamrazí a srdce sa mu zovrie. Ponáša, sa na najsmutnejšiu väzenskú celu. Keď ťažko ochorie, dcéry ho navštívia len preto, aby ho obrali o posledné cenné veci. Pred svojou smrťou ich Goriot márne čaká. V posledných chvíľach života sa o neho nezištne stará jeho spolubývajúci študent Eugene de Rastignac. Aj v posledných chvíľach života sa v Goriotovej mysli stretávajú láska, i nenávisť k svojim dcéram. Ani jedna z nich mu nepríde ani na pohreb.
Okrem otca Goriota Balzac v tomto románe vykreslil niekoľko ďalších výrazných postáv. Jednou z nich je aj ctižiadostivý študent právnickej fakulty Eugene de Rastignac, ktorý tiež býva v penzióne. Na doporučenie svojej tety sa dostáva do kontaktu významnej osobnosti parížskej spoločnosti, vikomtesy de Beauséant. Tu sa najprv zaľúbi do staršej Goriotovej dcéry Anastasie a potom do jej sestry Delphine. Keď sa to Goriot dozvie, teší sa zo šťastia svojej dcéry. Dáva im posledné peniaze na útulný byt, akoby cítil že práve Rastignac sa oňho postará v posledných chvíľach života. V tomto románe nám Balzac realisticky odkrýva morálku vtedajšej parížskej spoločnosti. V ďalších románoch sa potom s Rastignacom stretávame ako s úspešným karieristom.
Vidiecky básnik Encien de Rubempré, hrdina Stratených ilúzií, nie je o nič menej. ctižiadostivý, no chýba mu pevný charakter. Poznáva finančné a intrigánske zákulisie literárneho života v Paríži, ochotne sa ponára do sveta slávy a vášne, avšak vo svojej márnomyseľnosti myslí len na okamžitý úspech. Aký rýchly bol jeho vzostup, taký bol aj jeho pád. Pokračovanie Lucienových osudov je ďalej podané v dramatickom a napínavom deji románu Lesk a bieda kurtizán. Na osudoch jednotlivých postáv tu Balzac odhaľuje vládnuce spoločenské vzťahy, v ktorých o kariére i o láske rozhodujú peniaze. Zvláštne miesto v týchto románoch zaujíma postava Vautrina, ktorá je spájajúcim článkom trilógie. Tento zbeh z galejí sa pomstí spoločnosti tým, že si osvojí jej zbrane a využíva ich potom už ako náčelník polície pre seba. Rodinný život starého Grangdeta z Balzacovej, knihy Eugénia Grandetová je len pokračovaním Grandetových špekulácií. Slová chladného úžerníka Gobsecka (z diela Gobseck) sa zabodávajú do sŕdc obetí ako ostrý nôž.
Morálne čisté postavy bývajú u Balzaca pasívnymi obeťami (pani Grandetová, starý muzikant Pons z knihy Bratranec Pons). Balzac s otriasajúcou pravdivosťou, vykreslil rôzne prostredia, vrátane vidieka. Akú oporu proti meštiackej predajnosti hľadal napríklad v katolicizme, ale ako realista neúprosne vykreslil obraz upadajúcej šľachty a dokázal vytvoriť aj postavu takého zloducha, akým bol jezuitský kňaz vo Farárovi Tourskom. Láska je v spoločnosti autorom vypočítavej špekulácie a city sa často redukujú na sebectvo a pomstu, ako je to v knihe Sesternica Beta.
Kompozícia Balzacových románov zodpovedá ich zámeru. Dôležitú úlohu hrajú opisy prostredia a vsuvky, ktoré uvádzajú do deja postavy a vytvárajú ich charaktery. Okrem uvedených románov napísal aj Žartovné poviedky a dve divadelné hry: tragédiu Macocha a komédiu Špekulant.
Gustave Flaubert zobrazoval psychickú krízu človeka v spoločnosti. Bol znalcom psychiky, postavy sú odrazom vtedajšej spoločnosti, vedel výborne vykresliť ich charaktery. Bol predchodcom naturizmu. Napísal romány Pani Bovaryová, Citová výchova, Salambo.
Guy de Maupassant napísal spoločensko-kritický román Belami (Miláčik), román Mont-Oriol, Guľôčka. Na živote rôznorodých postáv (sedliaci, podnikatelia, aristokracia) zosmiešňuje honbu za majetkom.
Na francúzsky realizmus nadväzoval naturizmus. Znaky: úsilie o vystihnutie životnej pravdy, chápanej v duchu pozitivizmu, človek ako súčasť prírody, predurčený tvor pôsobením dedičnosti a vplyvom prostredia: Emile Zola do literatúry zaviedol naturistický román: Germinal. Zabijak. Ťažké životné a pracovné podmienky robotníkov Nana.
D. Ruská literatúra
Fiodor Michajlovič Dostojevskij: Bol 10 rokov vo vyhnanstve na Sibíri, jeho dielo je odrazom všetkých spoločenských vrstiev v Rusku v čase narastania moci statkárstva a buržoázie. Sústredil sa na mestský život drobných meštiakov. Postavy sú zväčša zle platení úradníci, študenti, rodiny skrývajúce biedu a závislosť od úžerníkov (Ponížení a urazení). Jeho cieľom a filozofiou bolo prekonať zlo dobrým. Osudy ľudí, ktorí sa dostali na vyhnanstvo na Sibír (Zápisky z mŕtveho domu). Slávu mu priniesli romány: Idiot, kde hrdina chce prekonávať zlo láskou, ale stroskotáva, Bratia Karamazovi. V románe Zločin a trest chudobný študent Raskoľnikov zavraždí úžernícku s myšlienkou, že odstráni škodlivú bytosť, no do plánu mu vojde jej sestra, a tak sa stal dvojnásobným vrahom. Nie je presvedčený o svojej vine. Neskôr si uvedomuje ťarchu svojho zločinu a prizná sa.
Lev Nikolajevič Tolstoj sa zúčastnil na obrane Sevastopoľa, organizoval pomoc hladujúcim, na konci života sa riadil učením „neprotiviť sa zlu”. Románová epopeja Vojna a mier vyzdvihuje hrdinstvo ruského ľudu pri obrane vlasti v období napoleonských vojen. Na princípe konfrontácie je zobrazený osobný i spoločenský život, vidiek a mesto, príroda a história, ale aj historické postavy (Kutuzov, Napoleon, cár Alexander). Napoleona zobrazil ako človeka, ktorý nepochopil svoje postavenie a stal sa nepriateľom ľudstva. V románe Anna Kareninová rieši tragický konflikt medzi hrdinkou a spoločnosťou, ktorá jej neodpúšťa to, že uniká s prázdnoty svojho manželstva (jej muž, karierista, sa bál škandálu a odpustil jej i neveru), zvolí si smrť ako únik u neriešiteľného konfliktu. Román nie je len hľadaním zmyslu lásky a rodiny v ľudskom živote, psychologickou sondou do vnútra ženskej duše, ale aj obrazom Ruska – zachytáva rozmach železničnej dopravy ako znamenie zhubnej mestskej kultúry.
Ivan Sergejevič Turgenev napísal román Otcovia a deti, zb. poviedok Poľovníkove zápisky.
Nikolaj Vasilievič Gogoľ napísal román Mŕtve duše, v ktorom podnikateľ Čičikov chodí po Rusku a skupuje duše mŕtvych nevoľníkov.
Anton Pavlovič Čechov napísal dielo Chameleón, kde pranieruje pretvárku, v diele Smrť úradníka zasa strach. Je autorom hier Čajka, Ujo Vaňa, Višňový sad.
Česká literatúra
Jan Neruda v zbierke Hřbitovní kvítí vykreslil pochmúrnu spoločenskú situáciu (Bachov absolutizmus), v zbierke Písně kosmické prirovnáva vesmír k človeku, Povídky malostranské.
Alois Jirásek napísal trilógiu Mezi proudy, kde opísal vznik husitského hnutia, Proti všem opísal vlnu ľudského odporu pod vedením Jána Žižku, Bratrstvo, ktoré sa skladá z troch častí: Bitva u Lučence, Mária, Žebráci, kde opísal boj Jiskrovcov a Huňadiovcov, spojenie Jiskrovcov so Slovákmi, výhra husitov a prímerie, vnútorný rozklad husitského hnutia a jeho porážka.
E. Vzťahy medzi slohovými postupmi a útvarmi
Slohový postup
Jazykový štýl
Jazykové prostriedky
Mimojazykové prostriedky
1. informačný
administratívny
štandardizovaný (formalizovaný) obsah a forma: neutrálne, knižné slová, termíny (i cudzie), skratky, značky, skratkové slová, povolené konštrukcie
predtlačené formuláre, rubriky, tabuľky
2. rozprávací
hovorový umelecký
štandardné i subštandardné slová, expresíva, frazeologizmy, obrazné pomenovania, krátke nedokončené a eliptické vety, modálne častice, jednoduché súvetia
intonácia, mimika, gestikulácia
3. opisný
publicistický umelecký
podľa jednotlivých žánrov ako vl., 2. a 4. ako v 2. + poetizmy a okazionalizmy
grafika, vertikálne i horizontálne členenie textu
4. výkladový (úvahový)
náučný rečnícky
ako v 1. + zložené súvetia, vložky, častice, druhotné predložky, kauzálne súvetia; ako v 3., 4. + prehľadnosť kompozície a štylizácie, technika prednesú s ohľadom na poslucháča
ako v 3. + zátvorky, pomlčky
intonácia, mimika, gestikulácia
Téma dediny v slovenskej literatúra
A. Jozef Gregor Tajovský
Narodil sa v Tajove v početnej rodine. Rodičia ho dali na výchovu k starému otcovi, od ktorého si Tajovský odnášal hlboký zmysel pre pochopenie životnej filozofie bežného dedinského človeka. Život ľudu na dedine je predmetom Tajovského próz. Zobrazuje ho taký, aký je. Odhaľuje jeho biedu, poukazuje na hospodárske a sociálne príčiny ťažkého postavenia ľudu. Všíma si národný i sociálny útlak, vysťahovalectvo, odrodilstvo, alkoholizmus, život buržoázie, inteligencie, ľudu a ich vzťahy. Jeho dielo je súčasťou narastajúceho mravného odporu proti nespravodlivosti, súčasťou kritiky vládnucich tried.
Poviedky a črty z rokov 1902 – 1903 zhrnul do knihy Besednice. V prózach tejto knihy si autor všíma život najbiednejších. Ako hlboko a pravdivo vedel Tajovský vystihnúť útlak a vykorisťovanie drobného a nemajetného človeka, najlepšie ukazuje poviedka Maco Mlieč. . Maco prišiel do služby k bohatému richtárovi ako osemnásťročný mládenec. Slúžil u neho po celý život za jedlo, šaty, tabak a prísľub, je ho doopatruje do smrti. Maco rád opatroval kone. Aj keď neboli jeho, staral sa o ne ako o vlastné. Keď mu jedny kone ostareli, kúpil mu gazda nové. Raz podvečer viezol gazdu do mesta. Mladé nevycvičené kone sa mu splašili. Maco spadol a zlámal si nohu. Gazda ho dal i do špitálu liečiť, lebo škoda by bolo o takého robotníka prísť, ak by sa mu to doma malo zle vyhojiť. Vyliečil sa, ale noha ostala krivá. Nebol už súci ku koňom a potom i roky prichodili, prišlo mu robiť na voloch. O pár rokov však nevládal už ani volom jarma na šiju uložiť, tak opadol. Gazda premyslel teda tak, že ho dá ku kravám. V jeseni počal Maco polihovať na poli i doma. Zima, dych mu počalo stavať, v nohe ho tiež štiepalo. Tak bolo do Vianoc. Po Vianociach prišla tuhá zima. V teľatinci bývalo mu zima, tak sa na noc pozakrýval handrami. I do jedla ho už museli súriť. Maco cítil, že sa blíži jeho koniec. Večer šiel ešte za gazdom, lebo ho svedomie trápilo. Gazda mu oznámil, že on mu je dlžný ešte trinásť grajciarov. Maco sa uspokojil, rozlúčil sa s gazdom i gazdinou a odišiel. Ráno ho našli mŕtveho. „Gazda vystrojil mu krásny pohreb, s kňazom a odobierkou, na truhle bolo ešte aspoň naposledy spravodlivé meno Macovo, i kedy sa narodil a umrel, že richtára celá obec pochválila, len sluhovia v obci si povrávali, že však ho mal za čo pochovať.” Najtragickejším momentom poviedky je obludná nezmyselnosť Macovho života, ktorá sa javí ako súčasť, ale aj ako dôsledok deformácie ľudských vzťahov vo vtedajšej spoločnosti. Poviedka je z dedinského prostredia, ale dôraz dáva aj na sociálne pomery alkoholizmus, zastaranosť, poverčivosť, konzervatívnosť. Autor v príbehu sám vystupuje, ale nerobí závery. Tajovský v poviedke jasne odhalil dva protikladné svety na dedine: boháčov a chudobu. Ešte žijú obidva svety vedra seba bez otvoreného konfliktu, preto aj vzťah medzi Macom a richtárom má viac charakter paradoxu než zrážky, no sociálne pomery na prelome storočí, ako ich zobrazil Tajovský, signalizujú jej blížiacu sa nevyhnutnosť.
Prvým svedectvom utrpenia a lásky nášho ľudu v kapitalistickej spoločnosti je poviedka Mamka Pôstková. Autor v tejto poviedke vytvoril jedinečnú postavu v slovenskej literatúre - starú matku Pôstkovú, statočne zápasiacu a ťažkým životným údelom. Najprv mala veľké trápenie s mužom alkoholikom. Po jeho smrti prišli ďalšie trápenia. Bohatý gazda ju obral o usporené peniaze a otrasná je skutočnosť, keď chorá zostarnutá Pôstková pred smrťou predáva perinu, aby mohla úžerníckej banke splatiť dlh a zomrieť v pokoji.
Osobitnú pozornosť si zasluhujú poviedky, zobrazujúce zápas chudoby o chlieb. V diele Horký chlieb je hlavnou postavou matka – vdova. Do protikladu autor stavia rodinu majetného krajčíra a chudobnú rodinu vdovy po paholkovi. Kým sa páni zabávajú, vdova Turjanka musí strážiť ich deti. V strachu o svoje opustené deti, spiace na druhom konci mesta, nenachádza pokoj a celú noc behá medzi domom pánov a svojou chalupou. Vonku je tuhá zima, čím trpí jej zdravie. V závere autor naznačuje, že „odmenou” tejto matky bude ťažká choroba.
Na chlieb je poviedka s ostrou kritikou falošnej ľudomilnosti a humánnosti. Hlavnou postavou je robotník, otec početnej rodiny bez existenčných prostriedkov, ktorý stratí zdravie v továrni. Niekoľkokrát prichádza zo zmenkou do banky vypožičať si peniaze na chlieb. Direktor ho vždy odmietne, no napokon mu zmenku predsa len podpíše. V závere dojemne vyznieva situácia, keď robotník sa vie rozdeliť s chlebom, ktorý kúpi so susednou rodinou v podobnej bezvýchodiskovej situácii.
B. Božena Slančíkova – Timrava
Ťapákovci
V poviedke Ťapákovci sú v strede pozornosti spoločenské zmeny slovenskej dediny. Stará dedina, v ktorej boli pekné „staré mravy, originálnosť”, sa už definitívne rozpadáva. Rozpory dedinského života sa vyostrujú. Autorka priamo omráči úvodným obrazom zaostalosti dediny. Jej obyvatelia nechcú robiť nič iné a inokedy, než ako tomu bolo zvykom od vekov. „Nedvižnosť” týchto ľudí sa stala symbolom.
Postavy. Iľa – kráľovná je žena najstaršieho z bratov – Paľa. Je jediná, ktorá sa snaží zmeniť zaostalý, primitívny život ťapákovskej rodiny. Hnevá ju nerozhodnosť jej muža. Medzi ňou, mužom a ostatnými príslušníkmi rodiny dochádza k mnohým nedorozumeniam. Pre jej večnú nespokojnosť ju u Ťapákovcov prezývali kráľovná. Odpoveďou na jej sťažnosti bolo vždy to isté. Odjakživa je to tak a netreba to meniť. Bola vzdelanejšia ako ostatní v rodine, vyučila sa za pôrodnú babicu. Vďaka tomu sa nad ostatných vyvyšovala a často sa hádavala s Ančou, pretože ostatní si ju vôbec nevšímali. Keď u nikoho v rodine nepochodila, hľadala oporu aspoň vo svojom mužovi. Ten sa jej však tiež nezastal, a tak mu dala na výber, buď jej postaví dom alebo odíde. Celé dni vyčkávala, aby videla ako sa Paľo zatvári, keď sa dozvie, že pracuje u pani rechtorky. Tešila sa, že Paľo dostane príučku. Jeho sa to však veľmi nedotklo. Márne čakala, že si Paľo pre ňu príde. Jej snaha a vytrvalosť v boji o kultúrnejší život bola nakoniec naplnená. Paľo sa odhodlal opustiť rodinu a jej zaužívané tradície.
Anča – mrzáčka, prezývaná zmija nemôže chodiť už od detstva. Kvôli svojej chorobe sa nemohla vydať. Odlišuje sa od Ťapákovcov svojím talentom – vie nádherne vyšívať, nie je málovravná, pohodlná a flegmatická ako oni. Nesúhlasí s akýmikoľvek zmenami v dome skôr zo vzdoru, aby sa ani ostatným nesplnili ich túžby. Svoju zlosť si vybíjala na Ili, pretože chcela byť gazdinou v dome a zmeniť zaužívané ťapákovské zvyky. Napriek svojim zlým vlastnostiam mala rada svojich bratov a zastávala sa ich pred Iľou. Dostala sa do konfliktu so svojím najmladším bratom Mišom, ktorému bránila vziať si Katu a chcela ho poslať na vojnu. Vie, že ju Mišo za to nenávidí a je jej ho ľúto, keď vidí ako sa trápi. Najväčší smútok jej spôsobuje jej vlastné nešťastie. Zarába si vyšívaním na svadby, vie však, že ona sa nikdy nevydá. Miluje Jana Fuzáka, s ktorým sa priatelila v detstve, aj keď jej láska nikdy nebude opätovaná. Patrí k najtragickejším Timraviným postavám. Jej charakter je poznačený vnútornou protirečivosťou. Je veľmi citlivá, ale jej osobné nešťastie ju robí zádrapčivou a hašterivou. Túži po láske a vlastnej rodine, ale zostáva jej len vyšívanie pre iné nevesty a bolesť z radosti iných.
Dej. Bola jar. Celá príroda sa prebúdzala k životu. Ľudia sa pripravovali na jarné práce, šťastní, že sa konečne dostanú na čerstvý .vzduch. U Ťapákovcov však chlapi postávali na dvore a nemohli sa dohodnúť, či majú začať orať hneď, alebo čakať do piatku, keď sa u nich zvyčajne začínajú jarné práce. Ťapákovci sú konzervatívnou, zaostalou a málovravnou rodinou, „len na dvadsiate slovo odpovedajú”. Sú pomalý a lenivý. V jednej izbe žijú šestnásti štyria bratia s rodinami, jeden, ktorý sa ešte neoženil a sestra Anča, ktorá sa nevydala, pretože nemôže chodiť. Z Ťapákovskej rodiny sa vymykajú len dve postavy: žena najstaršieho z bratov Iľa – kráľovná a Anča – mrzáčka, ktorú prezývajú zmija. Iľa nesúhlasí so zaužívaným poriadkom, ktorého sa Ťapákovci pridŕžajú. Chcela, aby postavili ešte jeden dom. Jediný kto jej odpovedal bola Anča – mrzáčka. „Tu po dvadsaťdva ľudí bývalo, teraz nás je len šestnásť, a už je ti tesno!” Keď sa potom starala, prečo nezačali s orbou, zasa jej odpovedala len Anča. Keď Iľa u nich nepochodila, šla sa vyhrážať Paľovi, svojmu mužovi, že buď postaví dom, alebo ona odíde. Keď však jej slová nenašli u neho žiadnu odozvu, rozhodla sa, že odíde slúžiť k pani rechtorke. Paľo bol práve kupovať ovce, a tak každý deň vyčkávala, kedy sa vráti. On však len bez záujmu prešiel okolo. Stále čakala, že pre ňu príde, no nič sa nedialo. Prišiel až po niekoľkých dňoch, keď ho vyhnala Anča. Vrátila sa k Paľovi a na jej naliehanie sa oddelili od bratov a postavili si dom. Všetci boli spokojní – Iľa mala nový dom a Ťapákovci boli radi, že sa jej zbavili a nikto ich už nenúti zanechať ich staré zvyky.
Konflikty: Základný konflikt poviedky vytvára napätie medzi Iľou, snažiacou sa zmeniť zaostalý život ťapákovskej rodiny a ostatnými príslušníkmi, vrátane jej nerozhodného muža. Ide teda o konflikt založený na dvoch odlišných názoroch na život, pričom jeho riešenie vyznieva jednoznačne v prospech modernejšieho a kultúrnejšieho spôsobu života na slovenskej dedine. Problémová je i postava Anče – zmije, ktorá je poznačená vnútornou protirečivosťou (nežná, ale zároveň pod vplyvom osobného nešťastia drsná). Táto postava sa musí vyrovnať s problémom, ktorý tvoria jej sny a túžby na jednej strane a krutá realita na strane druhej. Iľa sa odpúta od Paľa a jeho zaostalej, konzervatívnej rodiny a rozhodne sa konať. Paľa tým postaví pred úlohu rozhodnúť sa medzi ňou a modernejším spôsobom života, alebo návratom k hlivejúcim príbuzným.
C. Martin Kukučín
Písal črty, poviedky, novely, romány, divadelné hry a cestopisy. Jeho tvorba predstavuje vrchol literárneho realizmu na Slovensku a prináša najvýznamnejšie hodnoty slovenskej prózy. V jeho dielach sa prejavuje láska k dedinskému človeku, aj keď vidí, že i on má svoje negatívne stránky, vlastnosti, verí, že je vo svojom jadre dobrý.
Poviedky s dedinskou tematikou.
V poviedkach Na jarmok, Dedinský jarmok sa snaží o realistickú kresbu postavy, no nedokáže ju zaradiť do širokého dejového rámca. Čiastočne sa mu to darí v ďalších poviedkach.
Rysavá jalovica sa vyznačuje sa charakterovou komikou. Adam Krt mal na jarmoku kúpiť kravu, čo sa mu nepodarilo a zastavil sa v krčme, aj keď mu to jeho žena zakázala. V krčme stretne Adama Trnku, ktorý mu predá jalovicu. A ako tak sedia v krčme a pijú na zmierenie, jalovicu si odvedie Krtova žena a tu vznikajú humorné situácie, ktoré vyplývajú aj z charakteru postavy Adama Krta. Kukučínov humor je plný láskavosti a súcitu s ľudskými slabosťami. Hoci je Adam výzorom komický, predsa z neho preniká ľudskosť a dobrota.
Poviedka Neprebudený je tragickým príbehom duševne postihnutého mrzáka, dedinského husiara Ondráša Machuľu, ktorý sa stal obeťou vybájenej lásky k dievčine Zuzke, ktorá s nim len žartovala a on si myslel, že ho ľúbi. Keď pri záchrane husí z horiaceho chlieva zomrie, ľudia ho odsúdia, mysliac si, že si požiar zapríčinil. Začiatok príbehu pripomína fantastickú rozprávku: Na lúke leží husiar Ondráš Machuľa a sníva o tom, že je rytierom, ktorý musí bojovať so zlým drakom, aby zachránil krásnu princeznú. Zo snívania ho vyruší Zuzka Bežanovie, ktorá mu priniesla obed. Ondráš sa nehnevá, že mu pretrhla krásne vidiny, veď jej úsmev je ešte krajší ako úsmev tej princeznej. Zuzka sa má čo nevidieť vydávať za Jána Dúbravovie, ale práve sa pre niečo pohnevala so svojím ženíchom, a tak sa chce na niekom vyvŕšiť a aj si chce trochu zvýšiť svoje sebavedomie. No do cesty jej prišiel práve Ondráš. Koketná a ľahkovážna Zuzka zahrá Ondrášovi síce vtipné, ale veľmi nebezpečné divadlo: Povie mu, že sa s Janom navždy rozišla a dá Ondrášovi nádej, že by mohli oni dvaja spolu chodiť. Prostoduchý a naivný Ondráš nepochopil, že ide o klamstvo a hneď začal hovoriť o svadbe. Zuzkina mama Bežanka sa na Zuzkinom vtipe zabavila a bola hrdá na svoju dcéru, že je taká duchaplná a že vie žartovať. Dlho sa však Bežanka nesmiala, lebo Ondráš začal robiť vážne kroky k svadbe. Teraz už Bežanka nepovažovala Zuzkino koketovanie za žart, ale za nešťastie. Zuzka sa bála stretnúť s Ondrášom, od strachu ani nevychádzala z domu. Matka s dcérou našli východisko v urýchlení sobáša s Janom Dúbravovie. Ondrášovi už vtedy nikto nevládal povedať pravdu, že tie veľké prípravy na svadbu u Bežanovcov sa Ondráša netýkajú. V svadobný deň držali Ondráša doma. Zamkli ho do komory, ale sekerou sa mu podarilo rozbiť závoru, a tak sa predsa dostal na svadbu. Keď vošiel do svadobnej miestnosti, práve vrcholila svadobná zábava. Ondráš pochopil, že prišiel neskoro, že je už po všetkom. Prijal to však pokojne. Srdce mu začalo pukať až vtedy, keď videl, aká je Zuzka šťastná. Vtedy Ondráš pochopil, že Zuzka miluje Jána, a že s ním, Ondrášom, sa iba zahrávala. Nevydrží veľkú bolesť, neznesie nemilosrdnú pravdu a zošalie. Onedlho sa po svadobnom dome a dvore roznesie správa, že u Bežanovcov horí šopa. Ľudia sa idú pozrieť a pri šope nájdu Ondráša, ktorý sa domáha svojho sobáša. Nechce pochopiť, že skutočnosť je iná ako ju on vidí. Nehnevá sa na Zuzku, hoci si to ona veľmi želá. Tu poviedka dosahuje najvyšší stupeň tragickosti a blíži sa k nešťastnému koncu: Ondráš si všimol, že horí maštaľ, v ktorej boli aj husi, čo pásaval. Vrhne sa do plameňov, aby ich zachránil. Práve vtedy spadne prepálená povala a pochová Ondráša aj jeho najmilšiu hus. Aj toto Kukučínovo dielo sa vyznačuje vyváženosťou pohľadu na zobrazovanú skutočnosť, najväčšou možnou objektivitou, veľkým čarom prostoty a hlbokou láskou ku každému ľudskému tvorovi, čo má dušu.
Dies irae (Dni hnevu). Niečo podobné ako Ondrej Tráva, je tu starý úžerník Sýkora. Peniaze sa stávajú rozhodujúcim faktorom v živote rozvíjajúcej sa buržoáznej spoločnosti a podmieňujú myslenie a konanie. Sýkora nakoniec precitne a vráti sa ku svojmu synovi, ktorého vyhnal z domu.
D. Úvaha
Úvaha je útvar výkladového slohového postupu, v ktorom autor zaujíma subjektívny postoj k spoločenským alebo filozofickým problémom. Východiskom úvahy sú známe poznatky, životné skúsenosti, bezprostredné zážitky. Autor ich hodnotí zo svojhohľadiska. Argumentuje, dôvodí a poukazuje na súvislosť vecí.
Úvaha sa vyskytuje v náučnom, publicistickom, esejistickom i v umeleckom štýle.
V náučnom štýle – populárno-náučné články, príručky; v publicistickom štýle – úvodníky, komentáre, causerie (nenáročný preslov), noticky (krátke poznámky), recenzie; v esejistickom štýle sa rozoberajú filozofické otázky, umelecké diela; v lyrike — reflexívne žánre; v epike - exkurzy (odbočenia od témy) v reči rozprávača i postáv.
Cieľom úvahy je priviesť čitateľa (poslucháča) k uvažovaniu o danom probléme, ukázať mu správny prístup k riešeniu a pôsobiť na mravné city človeka. V úvahe prevažuje hodnotenie a presviedčanie, všeobecná argumentácia, voľná kompozícia a štylizácia.
Kompozícia úvahy nemá taký výrazný predel ako výklad, hoci pozostáva z úvodu, jadra a záveru. Úvod využíva autor na vzbudenie záujmu o riešenie otázky, preto sa v ňom obracia na čitateľa emocionálnymi jazykovými prostriedkami. V jadre rozoberá a osvetľuje príslušný problém. V závere vyslovuje autor konečné stanovisko. Pre úvahu sú charakteristické rečnícke otázky, prirovnania, kontrasty, gradácia, nedokončené vety.
Podnet, ktorý autora viedol k úvahe, sa nazýva motto. Niekedy sa používa ako nadpis úvahy alebo sa uvádza pod ním. Úvahy v dielach krásnej literatúry sa nazývajú lyrické digresie (odbočenia). Aforizmus je úvaha, v ktorej sa jednou vetou a vtipne vyslovuje hlboká pravda, postreh autora. Príslovie je jednou vetou vyjadrená životná ľudová múdrosť. Má poučný charakter. Aforizmy sú mravným hodnotením situácie a príslovia sú skôr radami pre človeka. Porekadlo je vtipné a obrazné hodnotenie udalostí, skutočnosti, bez mravného zacielenia. Jeho zmysel je vždy obrazný.
Vývoj slovenského románu v realizme a v medzivojnovom období
Román je predstaviteľom veľkého epického žánru. Zobrazuje široký okruh života, obyčajne v dlhšom časovom rozpätí. Má veľký rozsah. Román využíva všetky tri zobrazovacie postupy: epický, lyrický i dramatický. Je tu veľmi dôležitá úloha rozprávača. Základom diela je rozprávanie udalostí. Autor necháva postavy konať, hovoriť, myslieť i cítiť. Aby román mohol zobraziť život v jeho zložitosti, býva zložitý aj dej románu. Romány bývajú zaľudnené množstvom postáv, časť zobrazovaných udalostí tvorí hlavnú dejovú líniu, iné tvoria vedľajšie dejové línie románu. Aby zobrazenie ústredného konfliktu bolo umelecky účinné, musí spisovateľ zobraziť jeho postupné narastanie a vyvrcholenie.
Prvá vlna slovenského realizmu (1880 – 1900) je spojená s nástupom Svetozára Hurbana – Vajanského, P. O. Hviezdoslava (nepísal prózu), Terézie Vansovej, Martina Kukučína, Eleny Maróthy – Šoltésovej, a iných. Próza sa zjednodušila, priblížila charakteru ľudového jazyka. Prevládajú najmä krátke útvary. Objavujú sa románové skladby zo spoločenského života.
Druhá vlna (1900 – 1918) pokračuje tvorbou Boženy Slančíkovej – Timravy, Jozefa Gregora Tajovského, Jána Čajaka, Ľudmily Podjavorinskej, Janka Jesenského a Ivana Krasku (posledný dvaja patria do moderny). Ustupuje národná funkcia a začína prevládať záujem o vnútorný život človeka a sociálne problémy.
Po prvej svetovej vojne nastal kultúrno-spoločenský rozmach Slovenska. Vytvorilo sa vhodné prostredie pre pluralitu literárnych smerov. Na realistické tradície sa nadväzovalo v troch líniách. Priame pokračovanie – tretia vlna slovenského literárneho realizmu (L. N. Jége, Hana Gregorová, Janko Jesenský, Martin Rázus). Druhou líniou je sociálno-psychologický realizmus, ktorý sa pokúša o prienik do vnútra človeka (Milo Urban, Jozef Cíger – Hronský, Štefan Letz, ...). Tretiu líniu tvorí socialistický realizmus, najmä autori združujúci sa okolo časopisu DAV (Peter Jilemnický, Fraňo Kráľ, Ján Poničan). Autori tretej vlny využívajú rovnaké postupy a prostriedky. Tematicky sa obracajú najmä k historickým témam. Prítomnosť zobrazuje J. Jesenský a najmä jeho román Demokrati sa prekonať nepodarilo.
A. Martin Kukučín
Dom v straní
Je to spoločenský román zachytávajúci tri spoločenské vrstvy. Sústreďuje sa na nezmazateľné rozdiely medzi statkármi a sedliakmi
Zemania a statkáriSedliaci (težaci)Predstaíteľ buržoázie
šora Anzula, šor Niko Mate Berac, Ivan,Zandome
Zorkovičovci Jera, Katica,
Paško Bobica, Matija
Kompozícia: Roman sa skladá z 18 kapitol. Dejová línia je priamočiara, dynamická. Rozvíja sa v týchto etapách:
zaľúbenie: Niko prežíva cit romanticky, Katica s pocitom zadosťučinenia a víťazstva
prehĺbenie vzťahu: Niko prejavuje záujem o sedliactvo, odpúšťa Katici sľub Paškovi, Katica mení životný štýl, prestáva slúžiť
vytriezvenie: Niko spoznáva zázemie Katkinej rodiny, Katica registruje ochladenie, obava sa, že stratí svoju pozíciu
roztržka: kryštalizácia vzťahu po nečakanom návrate Dorice, Niko sa vráti k tradícii, k spoločenskej norme a k citu, ktorý prežil zaľúbenie do Katice, Katica pochopí, že v porovnaní s peknou, láskavou a vzdelanou Doricou nemá šance, dobrovoľne sa k Paškovi nevracia.
Roman dosahuje pozoruhodnú epickú šírku, zachytil rozmanité prostredia a zaplnil ich množstvom živých postáv. Krajový kolorit okrem jazykových prostriedkov dosahuje opisom zvykov, stolovania, dobových tancov, módy,…
Postavy. Šora Anzula, vdova po kapitánovi Dubčicovi, za ktorého sa vydala, hoci pochádzala zo zemianskej rodiny a on bol neurodzený. Syna vychovávala vo veľkopanskom štýle, každý rozmar mu dovolila. Snažila sa nevidieť ľúbostné avantúry, pokiaľ dodržal isté medze. Za nevestu si vyhliadla zemianku Doricu Zorkovičovú. Financuje jej pobyt v ústave, nezištne pomáha nielen jej rodine, ale každému, kto pomoc potrebuje. Vzbudzuje rešpekt. Osobne kontroluje vykonanie práce v dome i vo viniciach. Mateho si váži, privolila by aj na sedliacku nevestu, keby si bola istá, že po čase Nikovi nebude prekážať jej pôvod a spôsoby. Pozná si syna lepšie ako on sám, a preto mu vzťah ku Katici nezakazuje ale urobí všetko aby si jeho stálosť overila.
Katica je krásna sedliacka dievčina. Slúži v meste u mladej panej, ktorá jej prepustí oblečenie. Z dedinského dievčaťa, ktoré dalo slovo Paškovi Bobicovi sa stane v meste napoly meštianka, ktorej sa zdajú neokrôchané dedinské pomery. Keď po čase stretne Pašku, necíti k nemu nič. O to viac ju láka „elegantná” atmosféra statkárskej zábavy. Vzbudí pozornosť šora Nika. Pre Katicu nie je dôležitý Nikov výzor, ale to, že jeho pozornosť je nevídane vyznamenanie. Otvára sa pred ňou nový svet majetných. Nesúhlasila by so vzťahom, ktorý by neviedol k svadbe. Je vnímavá, cíti, že Nikova láska k nej sa vytráca a bystro pochopí, že príčinou je Dorica. Nie je nešťastná z toho, že ju Niko neľúbi, ale vyčíta mu, že to nezbadal kým pred všetkými ľuďmi v dedine neosvedčil svoj záujem.
Šor Niko Dubčic bol vychovávaný s láskou a porozumením. Má za sebou pestrú mladosť a ľúbostná avantúry oškreli jeho česť. Úprimne sa zaujíma o ľud, rád by mu pomohol. Zistí, že láska ku Katici ho nezblíži s ľuďom, ale vznikne ešte väčšia priepasť. Do Katice sa zamiloval vášnivo a bez rozmýšľania Veril, že láska prekoná to, čo by ich rozdeľovalo. Po čase vidí vo vypočítavej povahe Katicinej matky jej budúcu podobu. Udržiava vzťah, hoci cíti, že jeho láska sa stráca. Doricu mal rád od detstva. Keď porovnáva Doricu s Katicou, sám cíti, kam svojim rodom i majetkom patrí. Vie, že by Katicu presadil do prostredia, kde by živorila, ale nežila. Katici sa úprimne vyzná zo svojich citov a v tej chvíli ho už netrápia výčitky. Záleží mu na Mateho odpustení. Politicky sa neangažuje, ale v debatách pánov vystupuje ako obranca ľudu. Je za zriaďovanie svojpomocných spolkov, do ktorých by majetní ľudia pribrali aj sedliakov Politicky je bližšie k Zorkovičovi než k Zandomemu. Nebojí sa práce na majetku. V závere románu sa Zandomeho a Nikove náhľady zbližujú.
Mate Berac, vážený sedliak (chor. težak), je hrdý na svoj sedliacky stav. Je predstaviteľom otca – patriarchu. Na prvý pohľad má osudy svojej rodiny v rukách. Syn Ivan trpí v pozícii nedospelého muža, o ničom nerozhoduje, nič mu nepatrí, chce to riešiť odchodom do Ameriky. Dcéra Matija sa chce vydať mimo sedliacky stav – za murára a dcéra Katica sa túži stať paňou. Manželka Jera nahovára Katicu, aby vytrvala vo vzťahu s Nikom. Mate je na tradičné hodnoty, ale nemá silu ich presadiť vo vlastnej rodine. Je v úcte všetkých spoločenských vrstiev. Má najkrajšie vinice. Miluje svoje deti, chce šťastie pre Katku a vie, že panská láska ju šťastnou neurobí. Kritizuje pánov. Nepatrí medzi najchudobnejších. Má funkciu v cirkevnom zbore.
Zandome, predstaviteľ podnikateľskej vrstvy, nechce, aby cudzí kapitál mohutnel na predaji ich vína, chce si zabezpečiť obchod sám. Nie je stúpencom kolektivistických riešení, nedôveruje rôznym spolkom Podľa neho je najdôležitejší jedinec, ak ten zbohatne, zosilnie i spoločnosť. Nemá dôveru v nevzdelaný ľud. Láska k vlasti, boj za samostatnosť Chorvátska sa ho nedotykajú. Hoci je ženatý, slabosť pre ženy nezaprie.
Dej. Mateho dcéry Matija a Katica prichádzajú domov na hody. U Pašku Bobicu je težacká zabáva. Katica sa pozerá na seberovných s pohŕdaním. Objavuje sa Paško, ktorému dala slovo, a dnes k nemu necíti nič. Zemianska spoločnosť sa zabáva u šory Dory. Katica nahovorí Matiju, aby tam nakukli. Šor Niko ich zbadá a vovedie do sály, popýta Katku o tanec. Mate si príde dcéry vyzdvihnúť. Snaží sa s láskou vysvetliť Katici, že do tej spoločnosti nepatrí. Matka Jera dcéru podporí. Na druhý deň ide Katica k sesternici a stretne sa osamote s Nikom. Hľadá ju, aby jej povedal o svojej láske. Šora Anzula zbadá, že sa niečo so synom deje. Mandina sa mu posmieva, že kôň, čo ho nosieval na zálety, bude odpočívať. Matka pozná svojho syna, keby zakazovala tento vzťah, len by ho umocnila. Neveste však mala byť Dorica Zorkovičová. Počas prehliadky vinohradov sa stretáva s Matem, ktorého reakcia na správu o Nikovom výbere je prudká. Dohodnú sa, že prekazia manželstvo len v tom prípade, keď sa ukáže, že medzi mladými niet trvalej lásky. Nikov priateľ Zandome vie, že Nikovi sa páči Katica ako žena. O manželstve hovorílen preto, že si to vyžaduje úcta k Mateho rodine. Po čase sa Nikovi spríkri prostredie pod Grabovníkom kvôli vypočítavej Katicinej matke Jere. Domov sa nečakane vracia Dorica a Katica bude konfrontovaná s jemnosťou a kultivovanosťou panského prostredia. Cíti sa ako votrelec. Niko Katici vyčíta to, čo ona nespôsobila. Jej slova sú presne mierené „Ty si mi zaviazal svet, otrávil život znivočil. Ty si ma hlodal ty si sa natískal ako si ma vyvýšil nad všetky druh. Nech sa posmieva svet nech pľuje, nech hanobí.” Niko prestal chodiť pod Grabovnik, Mate ochorel a šora Anzula ho prišla navštíviť. Na správu, ktorú priniesla, dlho čakal. Niko si nechce vziať Katicu, vracia jej slovo a necháva jej čas, aby si našla iného. Katka nemôže odpustiť Nikovi, čo jej spôsobil, ale Mate sa Nika zastane. Pri posteli umierajúceho Mateho sa stretnú všetci domáci, Dubčicovci i Zandome. Katka sľúbi otcovi, že si vezme Pašku Bobicu a keď chce otec vedieť, či z lásky, alebo z povinnosti, povie, že z lásky.
B. Jozef Cíger – Hronský
Jozef Mak
Dej sa odohráva pred 1. svetovou vojnou a po nej. Hlavnou postavou je Jozef Mak, ktorú autor stvárnil ako fatalistickú – osudovú postavu. V závere románu ho autor charakterizuje „Trp Jozef Mak. Človek – milión si, nuž vydržíš všetko... Keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ. Ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný Jozef Mak.” Jozef Mak nemá dosť pevnej vôle, aby zmenil svoj život. K životu sa stavia zdanlivo pasívne, svoj život prežíva ako niečo bezprostredné, ocom nevie. Jeho veľkosť je v tomto nevedomom a bezprostrednom prijímam a prežití svojho života. Cez J. M., obyčajného, všedného človeka, vidíme, že skutočné tragično, a tým aj tragická veľkosť, je v malom človeku.
Postavy. Jozef Mak. Jeho tragikou bola nešťastná láska k Maruši. Od malička sa stýkal s ponižovaním, a preto prehliadal Julu, ktorá bola prvou bytosťou, čo ho mala rada. Jozef bol uzavretý k okoliu, ignoroval ho. Jeho uzavretosť vyplýva z jeho krutého osudu. Je ku svetu nedôverčivý. Vinu potom kládol na Jána, ktorý mu Marušu prebral. Jozef býval duchom neprítomný a Jula pritom vedela, že myslí na Marušu. Tragédia Jozefovho života kulminuje, uvedomí si, že má Julu rád, ale vtedy ju stráca, ostáva sám.
Jula bola plachá, ale vo vzťahu k Jožovi si vytvára sebadôveru a lásku. Mala Jozefa rada, lebo k nemu cítila vďačnosť, z čoho vyplývala jej oddanosť k nemu. S Jožom mohla prežiť to, čo jej bolo od detstva odopierané a to lásku. V strachu, aby ju nestratila k Jozefovi, bála sa o ňu bojovať s Marušou. Jozef nebol schopný presvedčiť Julu o jeho vzťahu k nej, na následok čoho Jula zomiera. Autor tu využil osudovosť July, že sa nikdy nevydá.
Expresionistické prvky: „Keď sa chodník zúžil, šla za Makom ako psík.” – oddanosť k Jozefovi. Expresionistickým opisom autor dotvára náladu, vzťah dvoch ľudí. Tieto prvky vidíme aj v opise jesennej prírody: „Na strniskách sedela únava a nekonečná triezvota. Unavilo ma leto. Zošediveli jedle na úbočiach. Rodila som, rodila ako vedela, ale unavilo ma leto.” (nachádzame tu fatalizmus podriaďovanie).
Dej. Jozef Mak sa prebíja životom v ťažkých podmienkach. Už jeho detstvo mu určilo zlý osud. Narodil sa ako nemanželské dieťa – otec Gregor Biaľoš. Od detstva znáša ponižovanie od svojho nevlastného brata Jána, zdá sa mu, že aj matka uprednostňuje Jána. Pochopenie nachádza len u krstnej matky, ktorá vdovu s chlapcom prichýli, keď vyhorí chalupa. Dcéra krstnej matky Maruša sa začala okolo neho motať, Jozefovi sa to páčilo a čoskoro medzi nich vstúpila láska. Ujde k drevorubačom. Potom sa osamostatní a postaví si chalupu. Začína sa jeho cesta života. Do chalupy si privedie Marušu, ktorú má rád, ale musí ísť na vojnu. Vtedy mu Marušu preberá brat Jano a nasťahuje sa do jeho chalupy. Keď príde domov, Maruša je už vydatá a chalupa obsadená. Je to ďalšia rana. Maruša ho zrádza fyzicky i psychicky. Jej tvár je po chorobe zohyzdená, vydala sa za iného, zradila ich lásku. Nešťastný život, výčitky svedomia ju vedú k tomu, že sa oddáva alkoholu, ktorý je v podstate príčinou jej tragickej smrti. Maruša zistí, že s Jánom nie je šťastná. Je chorá a dieťa je slabé. Jozef začína chodiť s Julou Petriskovou, ktorá chodí Maruši opatrovať dieťa. Jule bolo veštené, že sa nevydá, takže sa jej vzťahu čuduje celá dedina. Jano prepustí časť chalupy Jozefovi. Jula ho má úprimne rada a snaží sa mu vyhovieť. Odmala bola vychovaná ako slúžka, a tak sa aj stavia k Jožovi, čo mu niekedy vadí. Jula ho má ešte viac rada. ale zistí, že vzťah medzi Marušou a Jožom sa znovu obnovuje. Jula trpí a šťastie jej prináša narodený syn Jozef. Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do USA, lenže Maruša sa tragicky utopí. Jozefov život sa upraví v čase, keď Jula čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí tragicky – Jula zomiera. Jozef to berie o to horšie, lebo až teraz pochopil, ako ho Jula mala rada a ako jej on ubližoval neverou s Marušou. Prijíma tento osud i to, že jeho neláska zabila Julu.
Jeho údelom bolo znášať utrpenie a zdieľať osud nešťastného človeka. Autor tým chce vysvetliť, že každému človeku je predurčené prijať osud, s ktorým sa narodí. Tak Jozefovi nebolo určené poznať šťastie, alebo ho poznať iba málo. Tragikou postavy je aj to, že šťastie mohol nájsť v Jule, ktorá mu bola oddaná celou dušou. Jozef po celý život hľadá šťastie a keď ho má pri sebe na dosah, neuvedomuje si to. Osud Jozefa Maka je často stotožňovaný s osudom Hronského, pretože i napriek tomu, že mal vlasť rád, osud mu nedoprial prežiť tu do konca a umrieť. Bola to osudová nevyhnutnosť. Idea románu je prostá vo svojej zložitosti. Je to humanizmus ľudského utrpenia. Jozef Mak je symbolom. Je nositeľom tohto utrpenia a zároveň aj jeho hrdinom. Román pobáda čitateľov k zamysleniu sa nad životom, nad základnými hodnotami, ktoré ho tvoria.
C. Milo Urban
Živý bič
Bol jedným z prvých diel slovenskej medzivojnovej prózy, ktoré už v 30-tych rokoch začali v prekladoch prenikať aj do sveta. Je to román s témou: 1. svetovej vojny. Motív rúk sa objavuje v niekoľkých významoch:
ruky chýbajúce na poli
ruky stratené vo vojne
ruky potrestané, zviazané (Iľčíkove ruky pred popravou)
ruky prosiace o milosrdenstvo
bezmocné ruky (v dedinskom procese)
ruky zúfalé (predtým než narazia na bodáky)
ruky pomstiace sa za všetky príkoria
ruky vzbúreného dedinského ľudu
Kompozícia: Dej románu sa neodohráva na fronte, ale autor opisuje jej vplyv na život ľudí v horniackej dedine Ráztoky. Vojna ničí majetky, zabíja a mrzačí ľudí bez rozdielu a psychicky zaťažuje charaktery jednotlivcov a ich konanie. V pozadí osudov hrdinov stojí dedina ako celok. Urban neidealizuje pomery v nej, ale zobrazuje krutosť a surovosť v konaní niektorých postáv, alkoholizmus a násilie.
Postavy. Vplyv vojny zobrazil Urban na osudoch viacerých postáv. Vysunul Adama Hlavaja, človeka jednoduchého no pritom atraktívneho, obetavého, vedomého si svojej ľudskej dôstojnosti.
Eva Hlavajová (žena Adama) trpí odchodom muža na front, a tak sa stáva ľahkou korisťou notára Okolického. Eva je obeťou vojny v zázemí. Dotkla sa jej všetka krutosť a surovosť tohto obdobia.
Notár Okolický patrí k zhýčkaným reprezentantom vyššej triedy. Trpí pocitom strachu a nespokojnosti zo života. Osobuje si právo i moc zasahovať do osudov ľudí len pre svoje nezodpovedné pobavenie.
Iľčíčka je jednoduchá sedliačka, ktorá sa inštinktívne búri proti každej nezmyselnej krutosti a keď jej na fronte zastrelia jediného syna, stáva sa otvoreným hlásateľom večnej pravdy, rebelantom proti existujúcemu poriadku.
Stratené ruky, dej: Ľudia najskôr nepociťujú že je tu vojna. Aj Ilčíkov syn odchádza na front, Ilčík si postupne začína uvedomovať že vojna je veľké zlo a všetky reči o vlasti sú len lož. Eva je zronená z odchodu svojho muža, ostáva sama na všetko, navyše je aj tehotná. Chodí preto za notárom Okolickým, ktorý si robí v dedine, čo chce, dokonca dal zobrať dedinčanom všetok dobytok. Eva od neho chce aby dostal jej muža z vojny. Okolický jej prisľúbi ale pod podmienkou, že nepovie koho dieťa nosí pod srdcom. Aj Ilčíčka chce dostať syna z vojny, ale Okolický ju odmietne, a preto prehnane zareaguje a stáva sa vzorom odporu proti autoritám u dedinčanov. Z Ilčíkových listov je jasné, že nikto z roty nemá rád vojnu a surovo ju odsudzuje. Okolický, hoci mal konexie nedostal Adama z vojny a teraz mu dochádza, aký úbohý skutok spravil. Eva prichádza za ním zúbožená prosiť a on jej zase len sľubuje, a bojí sa prezradiť, aký ohavný čin spravil. Eve sa narodí syn, ale už nemá sily chodí žobrať z domu do domu. Nakoniec pomätená vojde do rozvodnenej rieky a tu končí svoj život. Okolický prehľadá celý Evin byt, aby zistil či nenapísala list o tom čo spravil, keď nič nenájde, myslí si, že napísala Adamovi.
Adam Hlavaj, dej: Adam sa vracia domov. Zbehol. Pred očami vidí strašný obraz vojny. Doma nikoho nenájde, a tak sa od dedinčanov dozvie, že Eva je po smrti. Okolický za ním vyšle žandárov a musí sa skrývať. Okolický využije Kútňavu, ktorý bol po krk v dlhoch, a preto zapredal Adama. Toho chytia a uväznia. Kútňava prezradí, že zradil Adama a dedinčania naňho tlačia, a tak sa vydá oslobodiť Adama. Adam zistí pravdu a navštívi s dedinčanmi Okolického, ktorému donesú Evinho syna, aby sa o neho staral. Okolický privolá žandárov a Adam znova uteká. Zdržiava sa u strýka a raz v lete stretne na poľovačke Okolického. Ten mu povie celú pravdu, a keď škaredo hovorí o Eve, Adam sa neovládne a chytí ho pod krk. Okolickému praskne v krku a ochrnie na pravú polovicu tela. Po neúspešnom hone na Adama prichádza do Rástok epidémia, šíria sa správy o prehratej vojne, ozývajú sa slová sloboda, republika, preč s kráľom. Je koniec vojny, všade sú vojaci, ktorí sa vracajú z vojny a hovoria o útrapách ktoré zažili. Okolický sa zľakne a nariadi odzbrojovanie vojakov. Dedinu zachváti plameň hnevu. Kapitán žandárov ponúkne Okolickému, že ho odvezú z dediny. Okolický zistí, že ho pretromfol aj ten posledný sedliak. Ilčíčku pred strážnicou v roztržke prebodne vojak to nahnevá dedinčanov a zaútočia. Okolický máme čaká na sprievod, a preto sa ukryje v richtárovom voze, ktorý sa tiež snaží dostať preč. Chytia ho, celého opľujú a ponoria do vody po krk. Neudrží sa a sa utopí. Dedinčania prepadávajú domy bohatých a berú všetko čo im pod ruku príde. Adam sa smeje ako človek, dosiahol všetko na čom mu záležalo: slobodu.
D. Ladislav Nádaši – Jége
Adam Šangala
Toto dielo je historickým obrazom života šľachty a chudobného poddanstva z obdobia 17. stor. Svojím obsahom stvárňuje a presne opisuje vtedajšie kruté pomery, ale i nezhody medzi luteránskou a katolíckou cirkvou. Sú tu veľmi živé postavy.
Postavy. Adam Šangala nie je historická postava, ale skutočný hornooravský človek so svojim túžbami, myšlienkami a úprimnou dušou. Jeho skutky dokazujú, že je to človek, ktorý je oveľa lepší ako šľachtici. Žil pohnutým životom. Príčinou tohto boli jeho páni, ktorí sa s ľuďmi zahrávali, akoby s bábikami, neživými predmetmi.
Konôpka bol vyššej, plecnatej postavy, ale pritom štíhly. Ako 20-ročný ušiel s teológmi do Nemecka a stal sa protestantským kňazom. Osud cirkvi ho bolel. Boli to pre protestantov ťažké časy. Mal dobré srdce a často si on sám odtrhol od úst, aby mali iní.
Dej sa začína odohrávať v malej dedinke Oravskej Magury. Tam Adam pasie statok, keď sa dozvie krutú zvesť, že mu obesili otca. Vyberá sa do sveta, na zárobok. Po ceste však stretá pána, ktorý bije poddaných. Nemôže sa na to pozerať, vytrhne pánovi z ruky valašku a vybije ho. Na úteku sa zamýšľa na tým čo vykonal, že nie veľmi dobre spravil. Uteká do mesta, kde sa môže lepšie ukryť. Pri príchode počuje bubeníka, ktorý oznamuje odmenu za jeho zlapanie. Aby sa zachránil život, vstupuje do vojska, lebo iba oni ho pred šľachtou ochránia. Skoro však zistí, že sú vo vojsku ťažké pomery. Utečie a ukryje sa v blízkom zámku protestantov, kde robí čeľadníka. Praskovský sa poteší, že katolíka Imricha Markoča ubili a chráni ho. Tu sa stretáva s Betkou, jeho láskou. Jedného večera, keď Adam pomáha Zoši nosiť prádlo, uvidí ho doteraz divoko zabávajúce sa panstvo a posilnené vínom si ho popletie s mátohou. Veľmi sa preľaknú a Praskovská potratí. V druhý deň Adama zavrú do temnice, lebo sa dozvedia, kto bol na príčine celého zjavu. Rozsudok je krutý: odsúdili ho na škripec, a potom ho mali obesiť. Na hrade pôsobil protestantský kňaz Konôpka. Cíti, že Praskovskí sú pre protestantizmus stratení. Keď sa dopočuje, čo je s Adamom, vyslobodí ho a ujdú. Ondrej Praskovský sa ich rozhodne prenasledovať, avšak podivnou náhodou, sa z neho stáva korisť. Chytia ho zbojníci a kruto ho mučia. Tu prichodia Konôpka s Adamom, a keďže sú obaja dobrého srdca ťažko raneného Praskovského vyslobodia. Nájdu azyl v Kaštieli. Vrúcne ich prijmú, najmä kvôli protestantizmu. A keď sa dozvedia, čo sa ako stalo, sú ešte milší. Praskovský sa pomaly lieči a tu nachádza Adam s Konôpkom najpokojnejšie obdobie za štyri týždne ich spoločného života. Rodine Praskovského pošlú oznámenie, že ich syn žije a je v dobrej opatere. Konôpka tu nachádza lásku svojho života, ktorá je však vydatá. Je to pani Klára, manželka Rovnianskeho zemana. Ich láska nie je naplnená, lebo Konôpka s Adamom opäť z Kaštieľa utekajú. Teraz do Trnavy. Adam sa tam stretáva s Betkou a postupom času vstupuje do jej rodiny. Stáva sa jej mužom. Praskovský prestupuje v Trnave ku katolíkom. Kvôli peniazom. Jeho úlohou je však odstrániť istého kalvínskeho kňaza z Trnavy. Do týchto intríg sa zapletie i Konôpka, ktorého odvážajú do Praskovského hradu. Adam sa na to nemôže pozerať. V noci uteká preto ku protestantom a všetko im vyrozpráva v snahe zachrániť Konôpku. Útok protestantov na vozy prevážajúce väzňa sa podarí. Všetko sa potichu urovná a Konôpka je voľný. O päť rokov neskôr pošepol „zlý duch” Betke, aby vyjavila svojej najlepšej priateľke Judite, ako Adam vyslobodil Konôpku. O tri dni už celá Trnava vedela, ako sa to stalo. Adama Šangalu sťali na trnavskom námestí 10. 3. 1628 za účasti meštianstva.
E. Opis
Opis je jazykový prejav, ktorým sa majú jednoducho a výstižne vyjadriť hlavné a podstatné znaky zobrazovaného predmetu alebo javu. Môže byť statický (opisuje objekt v stave pokoja) alebo dynamický (opisuje objekt v pohybe alebo opisuje následnosť činnosti pri výrobe niečoho – opis pracovného postupu).
Ak sa nehybný objekt opisuje tak, ako ho vníma pohybujúca sa osoba ide o opis s dejovým rámcom (dejový opis). Je častý v reportáži a v umeleckej literatúre.
Pri opise zložitejšieho prístroja alebo pracovného postupu býva často zmiešaný útvar statického a dynamického opisu (hybrid).
Praktický opis je jednoduchý, používa termíny, ktoré môže pochopiť i laik. Odborný opis používa odbornú terminológiu daného oboru. Postoj autora je objektívny. Cieľom odborného opisu je poučiť prijímateľa o zobrazovanej veci. Používa dvojčlenné vety a súvetia (najmä podraďovacie). Umelecký opis (náladový) oboznamuje čitateľa s vlastnosťou spoločenských a prírodných javov, s vlastnosťami postáv. Využíva podst. a príd. mená (statický), slovesá (dynamický opis) a rôzne umelecké prostriedky. Opis, ktorý vystihuje príznačné črty postáv, ich duševné i telesné vlastnosti, sa nazýva charakteristikou.
Kompozícia opisu závisí od jeho funkcie. Kompozičný postup môže byť rôzny (opis zhora dolu, od podstatných znakov k menej podstatným, od celku k častiam a pod.).
Jazykové prostriedky opisu: podstatné mená, príd. mená, príslovky spôsobu a miery, slovesá, odborné termíny.
Štylizácia opisu závisí od druhu opisu. V statickom, odbornom opise prevláda menné vyjadrovanie, trpný rod (pasívum) a polovetné príčasťové konštrukcie. V opise pracovného postupu prevláda slovesné vyjadrovanie (v 2. os. pl. rozkazovacieho spôsobu alebo v 1. os. pl. oznamovacieho spôsobu). Je potrebné používať v jednom opise rovnakú slovesnú osobu a dodržiavať časovú následnosť činností.
Cieľom opisu je poučiť prijímateľa o zobrazovanej veci alebo jave.
Svetová a slovenská literárna moderna
Termín moderna označuje umelecké smery z konca 19. a začiatku 20. storočia: symbolizmus, impresionizmus, parnasizmus, dekadencia. Tvorba literárnej moderny zjednocuje zdôrazňovanie významu, miesta a jedinečnosti autorského subjektu. Tvorca literárneho diela sa modeluje do postavenia osobnosti, ktorá až precitlivelo vníma a reaguje na dramatickú prítomnosť. Príznačný je tu rozklad spoločenskej atmosféry, etiky a filozofie.
Parnasizmus je literárny smer, ktorý sa sformoval vo francúzskej poézii paralelne so symbolizmom. Odmietol spätosť umenia so spoločenskou realitou, tvrdil, že zmyslom umenia je dokonalá krása. Motívy preberal z minulosti, najmä z antiky.
Symbolizmus ako literárny smer vznikol na konci 19. stor. vo Francúzku, ako reakcia na naturalizmus a parnasizmus. Usiloval sa preniknúť do podstaty skutočnosti cez estetický zážitok tvorcu, pričom za svoj poetický nástroj určili symbol. V rušnom živote si vybrali osamelosť básnickej tvorby. Vyzdvihovali ducha nad hmotou.
Do dekadencie (úpadok) sa zaraďovali básnici, ktorí opustili tradičnú (normatívnu) poetiku.
Prekliati básnici boli nepochopení a sociálne vykorenení zo spoločnosti. Cez poéziu hľadali únik z reality.
A. Svetová literatúra
Charles Baudlaire
Jeho literárna tvorba je poznačená veľkým záujmom o diala E. A. Poa. Jeho najvýznamnejšia básnická zbierka je Kvety zla. Bola spojená s utrpením (zákaz šíriť niektoré básne, súd). Sú odpoveďou na statickú a opisnú poéziu parnasizmu. Autor vo svojich veršoch spojil do kontrastných dvojíc telo a ducha, večnosť a dôvernosť, vôľu a harmóniu. V zbierke niet legendy, historickej piesne ani filozofickej úvahy.
Jean – Arthur Rimbaud
Jeho tvorba je ovplyvnená detstvom a vzťahom k rodičom. Jeho poézia sa pohybuje od realistických motívov po symbolistické vízie. Senzualizmus (filozofický smer, ktorý uznáva pocity a zmyslové vnímanie za zdroj poznania) a zložité zmyslové vnímanie sveta a seba v ňom je Rimbaudovi prirodzene dané. V jeho prvotine Pobyt v pekle prevažujú básne v próze. Ďalšie zbierky Básne a Iluminácie boli zrekonštruované podľa rukopisov roztratených u jeho priateľov.
Avantgarda (predvoj) je pomenovanie jednej z etáp moderného umenia v 20. stor. Východisko avantgardného umenia je roztržka umelcov so spoločenskými a estetickými hodnotami na konci 19. stor. (túto etapu voláme aj umelecká moderna). Avantgardu charakterizuje kolektivizmus a programotvorné úsilie. Má dva samostatné prúdy. Prvý vychádza z kubizmu a smeruje cez futurizmus k abstrakcionizmu. Druhý začína expresionizmom a pokračuje cez dadaizmus k surrealizmu.
Kubizmus je umelecký smer, ktorý sa vyznačuje geometrickým riešením problémov. Delil sa na analytický, ktorý likviduje ilúziu 3-rozmerného predmetu na 2-rozmernú plochu obrazov a syntetický, ktorý hľadá nové spojenia v predmetovom svete cez pocity a farebnosť.
Surrealizmus je literárny smer, ktorý odmieta rozum, objavuje sen a vyzdvihuje spontánnu tvorivosť.
Futurizmus je literárny smer, ktorý oslavoval techniku a civilizáciu. Odmietal normy a presadzoval silu činy. Futuristi zrušili interpunkciu, aby slovo oslobodili od ustálených väzieb.
Dadaizmus je literárny smer, ktorý hlása nezmyselnosť kapitalistického sveta.
Guillaime Apollinaire
Bol vedúcou osobnosťou avantgardy. Stal sa spojovacím článkom medzi symbolizmom a surrealizmom a aj znovuobjaviteľom moderného lyrizmu. Mal kontakty s kubistami – P.Picasso bol jeho dobrý priateľ.
Zbierka Alkoholy vzniká ako reťazec dojmov, videní, a citových nálad. V zbierke popri poetickosti a melanchólii ani humor, irónia ba až groteska. Jej úvodná báseň Pásmo je prevratná v modernej poézii 20. stor. Využitie farebnosti v nej má významné poslanie, vzbudzuje emócie, predstavy, lyrické nálady. Ústredná téma sa rozvíja do vedľajších a tie sa osamostatňujú do nových celkov. Autor dáva v nej súčasnosti nečakanú vlastnosť, všednosť obyčajného dňa má svoju fantazijnosť a čaro. To spôsobuje návrat do detstva s túžbou hľadať a nachádzať nový ideál, ktorý ľudí spojí.
Petr Bezruč
Je ovplyvnený Janom Nerudom. Začínal prózou Štúdie z Café Lustig. Vydal básnickú knihu Slezské písně. Tieto básne tvoria 3 motivické okruhy, a to intímny, sociálny a národný. V Bezručových básňach je aj motív smútku nad sociálnymi pomermi v jeho rodnom kraji (Leonidas, Michalkovice, Ján).
Jeho ďalšie zbierky sú Bernard Zár, Krásne pole, Deň Palackého. Moderna ho zaujala duchom voľnosti, nespútanou obrazotvornosťou i voľným veršom. Jeho básne sú však od začiatku výrazne epické. Je autorom básnickej zbierky Slezské písně. Základný motivický pôdorys jeho básní vytvorili silný osobný zážitok a nenaplnený hlboký cit. Básne tvoria tri motivické okruhy: intímny, sociálny a národný. Intímna lyrika zobrazuje pocity životnej osamelosti, citovej zrady, sklamania (Červený květ, Motýl), ale aj smútok po rodinnom kozube (Jen jedenkrát). Vo väčšine básní reaguje Bezruč na národný a sociálny útlak sliezskeho ľudu. Zobrazuje baladické príbehy zo života ľudí v Beskydách a na Sliezsku. Zachytáva utrpenie robotníka v ostravských baniach, vykorisťovanie, útlak, ich nenávisť voči pánom, ich túžbu po živote bez vykorisťovania.
b. Maryčka Magdonova: je to sociálna balada, zobrazuje biedu.
b. Ostrava: vyjadruje protest ľudu proti útlaku.
b. Ty a já: vyzýva do revolúcie.
V ďalších básňach odsudzuje národnostný útlak – germanizáciu:
b. 70 000: odsudzuje ponemčovanie.
b. Kantor Halfar: opisuje tragédiu učiteľa, ktorý odmieta učiť deti po nemecky a nakoniec spácha samovraždu.
Pre Bezručove básne je typická tzv. autoštylizácia, básnik splynul s ľudom, preberá na seba dramatické príbehy postáv, ako keby on bol tým hrdinom básne, hovorí v 1. osobe, alebo je v básni prítomný, napr. V Maryčke Magdonovej sleduje osud siroty, oslovuje ju, dáva jej otázky ako keby bol priamym svedkom jej nešťastia. Symbolom útlaku sú majitelia lesov, baní, tovární, ktorých zobrazil v postave markíza Géra, symbolom postavy z ľudu je Maryčka Magdonova. Z Bezručových básní vyznieva láska k ubiedenému ľudu, súcit s ním a nenávisť voči jeho utláčateľom.
Druhá básnická kniha Stužkonoska modrá je plná sklamania, smútku a zatrpknutosti básnika zo skutočnosti.
B. Slovenská literatúra
Slovenskú modernu charakterizuje nejednotnosť pri zámeroch, ako riadiť a viesť národný kolektív. Prvou vážnou skúškou bol zámer mladých autorov zmeniť štatút spisovateľa zo spoločensko-politického činovníka na tvorivú osobnosť.
Na zač. 20. st. sa objavila kríza hodnôt umenia v národnej literatúry. Mení sa aj postoj k funkcii umenia a k umeleckej literatúre. Mladí autori pochopili modernosť, ako nový vzťah k tradícii národnej literatúre. Tradíciu prekonávali novými umeleckými postupmi. Svoju modernosť nachádzali prístupe k skutočnosti cez motívy sociálno-mravného kriticizmu. Sústreďujú sa na netradičné psychické a sociálne ustrojenie lyrického subjektu. Poézia odráža stratu zjednocujúceho spoločenského ideálu a pocit nesúladu medzi ideálom a skutočnosťou.
Ivan Krasko
Vlastným menom Ján Botto. Vydal dve básnické zbierky: Nox et solitudo a Verše. Jeho verše sa zakladajú na opravdivom osobnom zážitku a na úspornom výraze. Vo svojom básnickom diele uskutočnil viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry. Jeho poézia stojí na rozhraní medzi Hviezdoslavovským a voľným veršom. Oslabuje sa rytmická funkcia rýmu, členenie verša na dve časti.
Názov zbierky Nox et solitudo obsahuje základné postoje moderného básnika: Noc a samota. Svojho lyrického hrdinu, ktorý je totožný s básnikovou osobnosťou umiestnil do ovzdušia „búrnej, tmavej noci” a tklivej samoty. Jeho poézia vznikala ďaleko od domova, preto sa v nej často vynárali spomienky na rodný kraj a najdrahšiu bytosť - na matku. Jeho básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit, príroda, úvahy nad vlastným ľudským osudom i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Kraskova poézia vznikala ďaleko od domova. Preto sa v nej vynárali často spomienky na rodný kraj a najdrahšiu preňho bytosť – na matku, ako to vyplýva z b. Vesper dominicae (Nedeľný večer). Krasko neopisuje fakty objektívnej skutočnosti, ale vyjadruje ich cez svoju vlastnú dušu, čiže všetko podrobuje osobnému pohľadu. Kraskov básnický svet je jednotný. Patrí doňho ľúbostný cit (Plachý akord), príroda (Topole, Zmráka sa), úvahy nad vlastným ľudským osudom (Quia pulvis sum = Pretože som prach), i reflexie o národe, ľudstve, pozemskom bytí a nadosobnom svete. Dôležité mieste tu zaujíma b. Jehovah. Krasko v nej vyslovuje ostrú kritiku na politiku pasivity v predvojnovom slovenskom živote. Rámec básne tvoria biblické motívy, ale jej obsah je historicky konkrétny. Tu máme veľmi dobrý príklad na individuálnu stránku Kraskovej tvorivej metódy a na zvláštnosti slovenského symbolizmu. Je to zúfalý výkrik hrôzy nad hynutím národa vychádzajúci z vnútra človeka. Privoláva najhoršie rany na tento národ, ak nepremôže svoju slabosť vlastnými silami. To je postoj kontrastujúci s názorom staršej generácie.
V zbierke Verše ďalej rozvíjal hlavné motívy svojej poézie. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete, prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Stále viac si uvedomoval hodnoty života, čo sa prejavilo v básňach. Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodný a sociálnej povahy. Táto zbierka je venovaná snúbenici. Básnik hľadá východisko z krízy, pomáha mu pri tom citové uspokojenie, obraz domova, ktorý si básnik privoláva je odlišný od pokojnej idyly, je nabitý energiou revolty, náladami vzbury, vnímaním nového oslobodzujúceho činu. Aj tu je v popredí ľúbostný zážitok. Má však viac významových polôh ako v prvej zbierke. Na jednom z jeho pólov je ľútosť za dávnymi láskami a pocit akéhosi vyrovnania (v básni Askéti sa napr. hovorí: „Dnes sme už pokojní, samota žiadneho smútku už nemá. Minulosť mŕtva je, budúcnosť prázdna a nemá.”), kým druhý pól je neobyčajne svieži a otvorený voči budúcnosti. Vyplýva to aj z poslednej strofy básne Pieseň, kde nachádzame tieto verše:
„Neveril, a neveriaci mnohé skúsi ...
Srdce rozbil v drobné kusy;
ale život - žiť sa musí
pre človeka.
Letia, letia divé husy
do ďaleka ...”
Autor do Veršov vložil motívy, ktoré značne rozšírili básnikov pohľad na život a na spoločenskú problematiku. Zodpovedne sa zamýšľal nad svojím miestom vo svete (b. Ja ako obdoba b. Noc, ktorá bola pôvodne zaradená do Nox et solitudo), prekonával pasívny postoj lyrického hrdinu ku skutočnosti i jeho vnútornú rozorvanosť. Ivan Krasko si stále viac uvedomoval nadosobné hodnoty života (vyjadril to v b. Život). Preto sa aj jeho osobné smútky menili na žiaľ celonárodnej a sociálnej povahy. Prejavilo sa to vo viacerých básňach. Z tohto hľadiska ústredné miesto v jeho tvorbe zaujímajú také verše, ako sú Otcova roľa, Baníci, List slečne Ľ. G. Lyrický hrdina tu má objektívnu spoločenskú funkciu. Hľadá riešenie sociálnej situácie v prospech celku. Ivan Krasko použil aj v týchto básňach symbolistické metaforické prostriedky. Jeho vízia o oslobodení pracujúcich ľudí v b. Baníci sa opiera o autorovu reálnu nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slovenský ľud pred prvou svetovou vojnou, príde raz éra slobody pre tie spoločenské vrstvy, ktoré v minulosti najviac trpeli sociálnym a národným útlakom.
b. Solitudo, pocit tuposti človeka, bolestný výsledok neúspešného hľadania citovej harmónie.
V b. Otcova roľa vyjadruje svoje primknutie sa k ľudu, k jeho sociálnym tradíciám a hodnotám. Táto báseň je akoby výčitkou vedomia básnika, ktorý odišiel „z otcovej role”, z rodnej vlasti.
b. Baníci - vyjadruje nádej, že napriek ťažkým pomerom, v ktorých žil slov. ľud pred I. sv. vojnou, príde raz éra slobody. Je to symbolický príbeh o pokúšaní démonom, ale vernosť človeka k ľudom práce premôže démona a dáva človeku (básnikovi) zmysel života.
b. Život je jedna z radostnejších básní, uvedomuje si krásy života, jeho osobné smútky sa menia na chuť pasovať sa so životom a jeho nástrahami.
Znaky symbolizmu: topoľ – symbol pesimizmu, tragického životného pocitu, noc – bezvýchodiskovosť, otcova roľa – rodný kraj. Ivan Krasko uskutočňoval vo svojom básnickom diele viaceré zobrazovacie postupy pri stvárňovaní skutočnosti. Z impresionizmu si osvojil zmysel pre vyjadrenie farebnosti sveta, zachytenie tieňohry a rozličných farebných kontrastov („Je šedé nebo”). Symbolizmus ho naladil na schopnosť eufonickej výstavby verša, v ktorom sa uplatňujú samohlásky nízkeho (a, o, u) a vysokého (i, e) znenia („Ó, hlava hučí mysľou nezvanou a ťažko, ťažko vonia rezeda”). Nachádzame uňho aj dynamické prvky („Tak tíško dvíha mesiac biele čelo nad vrcholmi hôrnych balvanov”). Účinnosť Kraskovej poézie vyplýva z ich vzájomného pôsobenia. Krasko má zásluhu o modernizáciu verša v slovenskej poézii. Zmenil najmä vetnú výstavbu verša. V porovnaní s predchádzajúcimi básnickými školami sa takmer úplne vzdal inverzie, používal prirodzený slovosled. Z toho vyplynula aj zhoda medzi rytmickou a vetnou výstavbou verša.
Vladimír Roy
Svoje básne vydal po vojne. Zbierky: Rosou a tŕním; Keď miznú hmly; Cez závoj; Peruťou sudba máva. Autor zobrazuje vo svojich veršoch mravné a filozofické otázky lyrického hrdinu, ktorý je nositeľom symbolistických a dekadentných nálad. Je vnútorne rozorvaný (b. Jak kebych dvoje duší mal…). Jeho smutky sú motivované aj skúsenosťami zo života v podmienkach národného a sociálneho útlaku (b. Kríž môjho rodu). Autorov básnický jazyk sa rozvíjal aj pod vplyvom jeho prekladateľskej činnosti. Roy preložil básnickú skladbu Havran od E. A. Poa.Vo väčšine svojich básní vystupoval Roy ako umelec rozorvaného srdca a protikladných postojov k životu.
Janko Jesenský
Jeho tvorba sa delí na 2 obdobia. pred r. 1914 a po r.1918. Jadro je v 1. období. V zbierke Verše rozoberá jediný motív – lásku. Skladá sa zo 6 tematických cyklov. Jesenského pohľad na ženu je celkom osobný. Vidí v nej rovnocenného partnera mužovi, jemnú a citlivú bytosť, ktorou zmietajú mnohé rozpory. Lásku chápe ako prirodzený ľudský cit a zážitok. Zachytáva tu aj dojmy z veľkomesta, z kaviarní, parkov, z prostredia plného ruchu, šumu, kde sa žije navonok veselo a bezstarostne, ale kde i radosti majú svoj rub. Takéto porovnávanie cudzieho veľkomestského sveta s domácim prostredím privádzalo básnika k oslave domova, k ospevovaniu jeho krás. Jesenský zobrazoval i sociálne otázky, o čom svedčí najmä b. Pieseň poddaných. Medzi romantické znaky patrí striedavý verš, intímna lyrika, metafory, prirovnania. Využíva formu piesne v 1. časti zbierky – Piesne. Na vystihnutie svojich pocitov mení formy a štylistické prostriedky od paródie cez iróniu po paradox. 2. časť zbierky je ovplyvnená nemeckým romantizmom. V poslednej časti – Bez nadpisu je zhrnuté jeho filozofia citu. V jeho básňach bojuje všednosť skúseného občana so subjektivizmom autora..
V zbierke Zo zajatia zaujal v nej kritický postoj k cárizmu. Nachádzajú sa v nej okrem sociálno-politických a národných básní aj verše s ľúbostnou tematikou. Jesenský je tu ospevovateľom pevného ľúbostného citu, ktorý medzi ním a milovanou ženou nemohli oslabiť ani nedohľadné vzdialenosti. Najznámejšia báseň je Slovenčine. Vznikla v období 1. svetovej vojny. Jesenský bol v zajatí a z láskou spomína na svoju vlasť, do ktorej by sa chcel čo najskôr vrátiť. Jeho krajina je ešte krajinou otrokov… Jeho srdce je plné nenávisti, ktorú chce preniesť domov.
V zbierke Verše II je romantická, impresionistická motivácia a zároveň sa vyhraňuje v realistickom zmysle slova. Sú tu básne osobného a spoločenského charakteru. Autor tu zaradil i väčšiu epickú skladbu: Náš hrdina skladajúci sa zo 4 spevov. Básnik tu zobrazil ľúbostný vzťah mladého právnika k meštianskej dcére Elene. Rozprávačom príbehu je striedavo spisovateľ a hlavná postava. Celé dielo sa vyznačuje kritikou malomestského životného štýlu.
V zbierke Po búrkach je trpké sklamanie z pomerov v republike. Otvorene vystupoval s kritikou dobovej politickej situácie. Vo viacerých básňach (b. Mistríky) verne zobrazil biedu ľudových vrstiev.
Medzi jeho prozaické diela patria Malomestské rozprávky, Cestou k slobode (spomienka na 1. vojnu), Demokrati. V rokoch druhej svetovej vojny vystupoval Jesenský ako vášnivý obhajca humanizmu. Každým svojím veršom odsudzoval fašizmus, odmietal neľudské poriadky. Odbojová poézia J. Jesenského mala príležitostný charakter (Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa II, Reflexie, Jesenný kvet).
C. Umelecký a odborný štýl
Umelecký štýl zahrňuje slovesné prejavy, ktoré popri informačnej funkcii plnia aj estetickú funkciu. V odbornej literatúre sa označuje aj ako básnický štýl.
Charakteristické vlastnosti:
1. variabilnosť
2. polysémia výrazových prostriedkov
3. expresívnosť (výber jazyk. prostriedkov na vyjadrenie subjektívneho aspektu podávateľa)
4. metaforickosť
5. funkčná neusporiadanosť.
Variabilnosť znamená: využívanie synonymie a homonymie, bohatosť slovnej zásoby, pestrosť vo vyjadrovaní. Polysémia výrazov (viacvýznamovosť) je prostriedkom dramatického napätia v umeleckom texte a má vyvolať umelecký zážitok u čitateľa. Expresívnosť vyjadruje zainteresovanosť autora a prejavuje sa využívaním subjektívne ladených slov i neúplných a modálne zafarbených syntaktických konštrukcií. Metaforickosť je možnosť prenášania významu slova, či celého textu. Funkčná neusporiadanosť je prostriedkom sujetu umeleckého textu, napr. narúšanie časových alebo priestorových zákonitostí pri rozprávaní.
V umeleckom štýle sa niekedy estetická norma dostáva do kolízie so spisovnou normou. Tieto kolízie sú funkčné pri charakteristike postáv, prostredia alebo doby.
Podľa výberu a spracovania výrazových prostriedkov sa rozdeľuje umelecká literatúra na druhy, žánre a žánrové formy.
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť.
Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučnom štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.
Obraz 1. svetovej vojny v dielach svetových autorov
A. Erich Maria Remarque
Vlastným menom Erich Paul Kramer. Jeho tvorba bola ovplyvnená Jackom Londonom, Ernestom Hemingwayom a Knutom Hamsunom. Jeho dielo sa vyznačuje humanitou, ale hlavne je výrazne protifašistické a spoločensko-kritické.
Hrdinovia jeho diel sú vždy nejakým spôsobom postihnutí vojnou, alebo sú to mladí ľudia, ktorí si nemôžu nájsť miesto v spoločnosti. Využitím podrobnej charakteristiky, prvkov expresionizmu, naturalistických popisov scén na fronte a taktiež hrubých slov v niektorých situáciách dodávajú jeho dielu osobité kúzlo.
Na západe nič nového
Motto: „Táto kniha nechce byť ani obžalobou, ani vyznaním, chce sa iba pokúsiť vydať svedectvo o generácii, ktorú - poznačila vojna - i keď unikla jej granátom.”
Obsah: Názov románu je odvodený zo správy z novín, ktorá hovorí, že na západe sa nič nedeje, hoci tam umierajú tisíce ľudí. Hrdinami sú siedmi študenti, ktorí odchádzajú na vojnu priamo zo školy. Vojna z nich postupne robí necitlivých ľudí: „Stali sa z nás nebezpečné zvery. Nebojujeme, bránime sa pred skazou. Granáty nehádžeme do ľudí, na to vôbec nemyslíme, tam sa s rukami a prilbami ženie za nami smrť, po troch dňoch sa môžeme proti nej brániť, máme šialenú zlosť, už neležíme bezmocne, vyčkávajúc na popravišti, môžeme ničiť a zabíjať, aby sme sa zachránili a pomstili!” Na vojne prežívajú peklo vojnového besnenia. Jediné dobro, čo zostalo týmto mladým ľuďom bolo priateľstvo. Na konci románu Paul zomiera. „Padol dolu tvárou, ležal na zemi, akoby spal. Keď ho obrátili, videli, že sa asi dlho netrápil. V tvári mal taký pokojný výraz, akoby bol takmer spokojný, že sa to tak skončilo.”
Je to jeho vrcholné dielo. Je to sugestívne napísaný román, kde na základe vlastných skúseností opisoval vojnové hrôzy očami vojaka a zbavuje čitateľa akýchkoľvek ilúzií o vojnových hrdinstvách. Kniha mala veľký úspech a šokovala svojím reportážnym a beziluzijným štýlom, miestami až detailným pohľadom na svetovú katastrofu. Podľa motta je kniha pokusom podať správu o generácii, ktorá bola zničená vojnou, aj keď unikla jej granátom. Takmer celý text je písaný v prvej osobe. Rozprávač, bývalý stredoškolský študent, Paul Bäumer sa predstavuje v okamihu, keď jeho jednotka po návrate z frontu odpočíva na kľudnom úseku za frontom. V mozaike epizód je načrtnutý jeho minulý aj neskorší život. Opisuje hlavne príhody z desaťtýždenného výcviku plného šikanovania, z budovania zákopov na západnom fronte a taktiež z prvých bojových stretnutí. Pod vplyvom nacionalistickej propagandy a patriotného myslenia, ktorému ich falošne a pokrytecky učili ich učitelia, sa prihlásil Paul so svojimi spolužiakmi z gymnázia po vypuknutí 1. svetovej vojny dobrovoľne do armády a po výcviku plnom šikany až týrania s nimi zažíva zákopové boje na západnom fronte. „Správa o generácii, ktorá bola zničená vojnou”, ako autor konštatuje v úvode, pokračuje opisom vojnových hrôz – bombardovania, plynových útokov, krvavým bojov muža proti mužovi a opakovaným vyjadrením hodnôt ľudskej súdržnosti, obetavosti položiť za kamaráta život, vojnového priateľstva na život a na smrť. V lete 1918 je zabitý Paulov priateľ Katczinsky, ktorý ho zasvecoval do vojnového života.
Záverečné odstavce sú písané v 3. osobe a konštatujú, že Paul padol v septembri 1918, v jednom z posledných vojnových dní, keď správy z frontu oficiálne oznamovali „na západe nič nového”, len potvrdzujú absurditu vojny. V románe sa striedajú obrazy vojnových udalostí zo záznamami rozhovorov medzi vojakmi a Paulovými reflexiami.
V pozadí vojnových hrôz sa mestská kultúra javí ako zbytočná a absurdná, generácie otcov sa stávajú predmetom vražedného obviňovania. Do popredia vystupujú hodnoty, znamenajú síce krok späť, k prírodnému stavu (jedlo, spánok, možnosť prežiť najbližšie minúty), ale vo svojej elementárnosti ponúkajú súčasne istú protiváhu kultúry, ktorá sa náhle zdá byť falošnou a nepriateľskou. Podvojnosť obrazu vojny je úplná degradácia ľudí, ale i ako konfliktu, ktorý cez svoje šialenstvo umožňuje tvrdé poznanie neautentičnosti minulého života, vojenského kamarátstva ako nového základného medziľudského vzťahu tvárou v tvár smrti. Reflexie o vojne v rozhovoroch vojakov zostávajú na povrchu veci, nedávajú možnosť preniknúť k hlbším spoločenským príčinám, zachytávajúcich svetový konflikt predovšetkým ako na ľuďoch nezávislú, fatálnu katastrofu.
Dej: Celá chlapčenská, mladá, dvadsaťčlenná, gymnaziálna trieda pod vplyvom učiteľa Kantorka sa dobrovoľne prihlásila na front. Trieda bola rozhádzaná do niekoľkých cvičných jednotiek, ale Paul Bäumer, Miller, Kammerich a Kropp boli odvelení do deviateho družstva a zostali spolu. Ako veliteľa tohoto družstva bol prevelený Himmelstoss, malý a zlý chlapík, ktorý bol v civile poštár. Nechával s plnou poľnou a so zbraňou na holej, mokrej oranici cvičiť pri skokom vpred a k zemi, pokiaľ sa vojak nezrútil obalený od blata. Po odvelení na front bol z tohoto neobvykle silného kolektívu prvý ranený Franz Kammerich, ktorí po niekoľkých Paulových návštevách po amputácii nohy a ťažkých psychických mukách zomiera. Po čase prichádzajú nováčikovia, ktorý sú dokonca ešte mladší. Katczinský je pre nich nepostrádateľný, neustále prekvapuje dobrou náladou a zlodejskými kúskami. Na front prišiel Himmelstoss. Chlapci si ho počkali pred miestnou krčmou a vyplatili ho za všetko, čo si museli v prijímacom oddieli vytrpieť. Družstvo sa dostalo na opevňovacie práce, kde prežíva ťažkú streľbu nepriateľa. Paul sa ukrýva v kráteri po granáte, zakrýva sa mŕtvym telom, ktoré ho ochránilo od črepín. Nepriateľ nasadzuje aj bojový plyn. Po dlhom čase boj prestáva a tí chlapci, ktorí prežili, zabíjajú vši. Majú ich toľko, že ich už prestalo baviť zabíjať medzi nechtami a rovno ich hádžu do ohňa. Medzi sebou rozvíjajú diskusiu, ako by bolo, keby sa vojna skončila a nastal mier. Už nevedia čo bude pre nich budúcnosť. Nevedia, čo možno očakávať od života. Prichádza Anglická ofenzíva, prinášajú množstvo rakiev. Chlieb nemožno ubrániť od potkanov. Lopatkami ich surovo zabíjajú a oni sú také vyhladované, že dokonca napadnú a zabijú psa. Po ďalších náletoch prichádza pekný deň. Nebo je modré, bez oblakov a telá ranených, ktorých už nevedia, kam ich majú dávať sa rýchlo rozkladajú. Jednotku stiahnu do tyla, aby sa mohol vyformovať nový útvar. Rota potrebuje viac ako sto mužov. Himmelstoss sa po zážitkoch z prednej línie sa spriatelil s vojakmi. Paul dostáva dovolenku. Bolo to štrnásť a tri dni na cestu. Jeho mama je chorá a on sa nezdržiava neustáleho plaču. Oznamuje pani Kemmerichovej, že jej syn je mŕtvy. Navštívi ho aj otec. Matku, ktorá je v nemocnici s rakovinou, budú operovať. Vracia sa na front a zisťuje, že jeho rota je nasadzovaná všade tam, kde je to nebezpečné, no jeho kamaráti ešte stále žijú. Zavraždí nepriateľa, ale keď vidí múky, ktoré mu spôsobil bodákom, pokúša sa mu v poslednej chvíli pomôcť. No po niekoľkých., hodinách sa prestane zaujímať o človeka, ktorého ako prvého na fronte zavraždil, ale zachraňuje si vlastný život. Nové Nemecké zbrane neprichádzajú, staré sú už nepresné, doktori robia aj z mrzákov zdravých bojovníkov. Vojna ale pokračuje. Všetci sú fyzicky, ale hlavne psychicky vyčerpaní. Paulovi priatelia po jednom zomierajú, až zostane ako jediný z jeho triedy. Trochu sa nahltal plynu a tak dostáva dva týždne voľno. Neustále verí, že bude prímerie a skončí sa vojna. On tento koniec ale už nezažil. Padol v októbri 1918, jedného dňa, čo bol na celom fronte taký pokojný a tichý, že správa z bojiska sa obmedzila iba na vetu: Na západe nič nové...
Zo života nemeckého antifašistického emigranta čerpá román Víťazný oblúk. Aj hlavný hrdinovia oboch diel sa líšia. Paul Bäumer z bojísk 1. svetovej vojny je predstaviteľ svojej generácie, solidárne spätý s kamarátmi elementárnou živočíšnou silou i chlapčenskou nevinnosťou. Ernest Greber, vojak 2. svetovej vojny, je obdobne ako ostatné postavy tohto románu sám. Ako nemecký vojak prešiel Francúzskom, prežil vojnu v Afrike a ocitol sa na východnom fronte, kde Nemci po počiatočných úspechoch ustupujú. Doma, vo zvyškoch zbombardovaného mesta, uprostred beznádeje a fanatizmu, nachádza spolu s Alžbetou schopnosť žiť nový život, ale nanešťastie musí opäť odísť na vojnu.
Ironicky založený román Čierny obelisk opisuje s využitím komických prvkov obdobie inflácie v Nemecku a patrí k najlepším Remarqueovým dielam.
Ďalej napísal Domov snov, Stanica na obzore, Traja kamaráti, ktorého námetom je život „stratenej generácie” po prvej svetovej vojne. Do popredia sú vyzdvihnuté základné ľudské hodnoty, ako je priateľstvo a láska, tie sú v kontraste s vojnou. Miluj blížneho svojho, Nebo nepozná vyvolených, Noc v Lisabone, Tiene v raji, Žena so zlatými očami a divadelnú hru Posledná stanica.
B. Ernest Hemingway
Predstaviteľ stratenej generácie = generačná skupina amerických básnikov a románopiscov 20-tych r. 20 stor. poznamenaných duchovným otrasom l. svet. vojny a pocitom neschopnosti včleniť sa do života povojnovej konjuktuálnej spoločnosti (hosp. rast). Základ život pocitom týchto autorov bola skepsa vojaka, ktorý sa vrátil duchovne zmrzačený zo zákopov vojny a doma našiel luxus podnikateľov, ktorí zbohatli na vojnových dodávkach Pomenovanie im dala Gertrúda Sternová v Paríži (amer. knihovníčka a spisovateľka). „Vy všetci ste stratená generácia.” R. 1918 prišiel do Európy ako dobrovoľník v jednotke červeného kríža na taliansky front. Bol ranený.
V literatúre zastáva dôležité miesto pre subjektivizačné postoje k životu, k dôležitým ľudským otázkam, je zakladateľom reportážneho štýlu. Písal poviedky a romány, z jeho tvorby sú dominantne 3 diela:
Zbohom zbraniam
Román, ktorého sujetovým základom je príbeh romantickej lásky anglickej ošetrovateľky Catheriny Barkleyovej a amerického poručíka Frederika Henryho. Jadro románu je autobiografické. Autor využil svojsky, jednoduchý, ale tvrdý štýl, zbavený ornamentálnosti. Využíva ja rozprávanie silne subjektívna postava – vyznieva autentickejšie.
Téma: Romantická láska medzi dvoma ľuďmi počas l. svetovej vojny, jej opis a život na fronte. Hlavnou myšlienkou diela je vyjadrenie nezmyselnosti vojny, označenie vojny ako symbol všeobecného chaosu a zbytočného umierania a ničenia ľudských hodnôt v kontraste s láskou.
Kompozícia: Delenie na knihy a kapitoly, bez akejkoľvek retrospektívy a vysvetlenia udalosti po konci. Dejová línia je priama, bez veľkých odbočení; autor často využíva opisy situácií, predmetov a ľudí, dielo preniká rozličnými úvahami o rôznych veciach týkajúcich sa vojny Začiatok románu sa odohráva na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia; postupne sa dej posúva ako Taliani postupujú ďalej do hôr, po zranení odchádza Henry na liečenie do Milána, neskôr sa znova vracia, potom je ale vydaný rozkaz na ústup, vtedy Henry uteká naspäť do Milána, kam medzičasom odišla aj Catherine, spolu následne utekajú do Švajčiarska. Celý dej sa odohráva cez 1. svetovú vojnu.
Postavy: Frederick Henry je americký poručík slúžiaci v Červenom kríži na talianskom fronte ako vodič sanitky, kde nastúpil ako dobrovoľník z USA. Chcel na vlastné oči zažiť ako to na fronte vyzerá, postupom času sa, ale jeho vzťah k vojne sa začína meniť na záporný, vyvrcholí to jeho útekom z armády. Na konci knihy, po Catherininej smrti, ktorá je rovnako nezmyselná ako smrť vo vojne, hovorí: „Uzavrel som s vojnou separátny mier.”
Catherine Barkleyová je Frederickova priateľka, Angličanka slúžiaca ako ošetrovateľka, Henry sa do nej nezamiluje hneď, až postupom času. Catherine je na Fredericka veľmi citovo naviazaná, pri ňom zabudla aj na svoju stratenú bývalú lásku.
Ďalšími postavami sú poručík Rinaldi (Frederickov veľmi dobrý priateľ), slečna Fergusonová (priateľka a kolegyňa Catherine Barkleyovej).
Dej. Henry so svojím plukom bojujú na talianskom fronte v okolí mestečka Gorizia, tu aj spoznáva svoju neskoršiu lásku Catherinu Barkleyovú, po postupe vyššie mu v bunkri zraní pravú nohu mína z ťažkého mínometu, ošetria ho v poľnej nemocnici a anglický vodič z Červeného kríža ho odvezie do poľného lazaretu v Gorizii, kde ho navštevujú kamaráti aj slečna Barkleyová. Henry odchádza do americkej nemocnice v Miláne, kam pošlú aj slečnu Barkleyovú; v tomto momente sa do nej Henry zamiluje („Len som ju zbadal, zamiloval som sa do nej.”). Tu ho úspešne operujú a vracia sa spať na front, medzitým Catherine otehotnie. Počas bojov je vydaný rozkaz na ustúp. Pri ústupe sa vytvorí veľká kolóna, a tak Henry so svojimi vodičmi idú so sanitkami pobočných cestách, v blate im zapadnú sanitky a ďalej sú nútení ísť pešo. Neskôr opäť nájdu armádu, kde sa Henry dozvedá, že vznikla vzbura a vojaci berú všetkých dôstojníkov, ktorí opustili svojich mužov, na popravu. Henry zo svojej popravy uteká a vtedy sa definitívne rozhodne opustiť armádu – naskočí na najbližší vlak do Milána. V Miláne sa znova stretáva s Catherine a dozvie sa, že sa ho chystajú zatknúť za útek z armády, a preto sa s Catherine rozhodnú utiecť do Švajčiarska, čo sa im úspešne podarí. Vo Švajčiarsku Catherine začína rodiť, ale po pôrode sa vyskytnú komplikácie a Catherine aj s dieťaťom umiera.
Forma. Autor používa rôzne talianske výrazy (tenente = dôstojník), autorská reč je v l osobe singuláru. Autor sa vyjadruje čistou zrozumiteľnou formou bez používania básnických prostriedkov, často využíva dialóg bez úvodzoviek, používa vnútorného monológu.
Komu zvonia do hrobu
Je román, ktorý zachytáva obdobie občianskej vojny v Španielsku v 30-tych rokoch. Prejavil sympatie k republikánom. Hlavná postava je Američan Róbert Jordan, ktorý sa stáva členom partizánskej jednotky. Dej sa odohráva v priebehu 3 dni, kým jednotka pripravuje zničenie mosta. Jordan si uvedomuje nezmyselnosť boja proti presile, ale podriaďuje sa disciplíne. V závere zomiera, ale pomáha priateľom v skupinke k úteku, k možnej záchrane.
Starec a more
Je novela, ktorú napísal v kubánskom prostredí. Príbeh je jednoduchý, blízky symbolu. Starý rybár Santiago sa vydá na lov na starej lodi a jeho cieľom má byť rozhodnutie, či bude ešte schopný obstáť v konkurencii so starobou. Podarí sa mu po vyše 80 dňoch uloviť veľkú rybu, ale počas návratu mu ju obžerú žraloky. Santiago nebol v boji s rybou ani zničený, ani porazený Zvíťazil sám nad sebou, nad vlastnou slabosťou, nad pochybnosťami o zmysle ľudského snaženia, ba i nad vlastnou starobou. Santiaga spočiatku sprevádza chlapec Manolin, ale keď je dlho neúspešný, rodičia mu to zakážu. Chlapec cíti so starcom, pomáha mu s loďou. V závere sa o neho postará. Jeho obdiv k starcovi sa premietne do rozhodnutia, že bude chodiť na lov s ním.
C. Romain Rolland
Nezúčastnil sa na 1. svetovej vojne, nesúhlasí s vojnou a zabíjaním, je pacifistom a zástancom riešenia sporov nenásilnou cestou, zastáva duchovnú nezávislosť. Obohatil svetovú literatúru o žáner román – rieka (rozsiahly román s mnohými epizódami Ján Krištof), o malý (komorný) román, o sériu divadelných hier z francúzskych dejín.
Peter a Lucia
Je to komorný román o tragickej láske dvoch mladých ľudí na pozadí udalostí 1. svetovej vojny. Rozpad mravných ideálov a spoločenských princípov prináša vo vedomí mladých ľudí dezilúziu, pocit rozvratu a bezvýchodiskovosti, na ktorú by mohla byť liekom láska. Dielo prináša pacifistický názor na vojnu.
Kompozícia: Román má jednoduchú dejovú líniu s niekoľkými odbočeniami (Petrova rodina, Luciina rodina). Nie je členený na samostatné kapitoly, ale skladá sa so siedmich graficky oddelených častí. Dej sa odohráva v krátkom čase: od 30. 1. 1918 (streda večer) do Veľkého piatku 29. 3.1918. Je rámcovaný obrazom smrti a utrpenia na začiatku (spoznajú sa v metre, kam v zmätku vbiehajú aj zranení ľudia, pretože bombardujú Paríž) aj na konci (tragická smrť dvojice pri bombardovaní Paríža). Dejovú líniu spomaľujú autorove úvahy (o svetských a náboženských dogmách, o obeti, krviprelievaní atď.).
Postavy. Peter Aubier, má osemnásť rokov, spolu so spolužiakmi dostal povolávací rozkaz, o pol roka má ísť na front. Pochádza zo zámožnej meštianskej rodiny, otec je úradník. Peter sa neopováži hovoriť o svojich pocitoch a pochybnostiach alebo strachu, v tejto rodine sa to nepatrí. Má vrúcny vzťah k bratovi Filipovi. Bol pre neho autoritou, bol starší, postavou robustnejší. Obidvaja bratia majú svoje trápenie, ale nenájdu cestu k dôvernosti, ktorá bola medzi nimi pred vojnou. Pre Petra to bolo o to bolestnejšie, že bol mladší a nemal blízkeho priateľa. Keď Filip zbadal v meste svojho brata s dievčaťom, bol by dal čokoľvek na svete, keby aspoň túto dvojicu uchránil pred sklamaním a nešťastím. Peter v zmätku vojnových rokov čaká na lásku, cíti, že tade vedie cesta z dezilúzie a citovej samoty. Do Lucie sa zaľúbi s úprimnosťou a prudkosťou svojho veku.
Lucia, pochádzala z Tourainska. Keď Luciin otec ochorel, matka ťažko pracovala, aby vyživila muža a dcéru. Počas vojny pracuje vo fabrike na zbrane. Lucia bola citovo závislá na matke a nevie sa zmieriť s tým, že matka sa hlási o právo na svoj vlastný život, má priateľa, s ktorým čaká dieťa. Navyše ani nevie, či sa za otca svojho dieťaťa vydá... Lucia to pociťuje ako zradu. Je veľmi nežná, milujúca, zdá sa jej, že všetko a všetkých na svete ľúbi a všetci ľúbia ju. Chce matke uľahčiť starosť o jej výživu, je výtvarne nadaná, ale pre nedostatok financií nemôže študovať. Zarába si odkresľovaním obrazov slávnych maliarov, obrázky predáva v malých pokútnych obchodíkoch. Nemá rešpekt voči menám ani osobnostiam, obkreslí obraz takými farbičkami, aké má, nedodržuje farby na predlohe.
Dej. Peter sa vezie v nabitom vozni parížskeho metra. Jeho srdce je preplnené zúfalstvom, pretože je vojna. Na nasledujúcej stanici nastane panika, do metra sa hrnú ľudia z námestí a ulíc Paríža, počuť výbuchy bômb. Peter zbadá pekné dievča, ale nepovedali si ani slova a o dve stanice dievčina vystúpila. Petrovi neskoro napadlo, aby išiel za ňou. V Petrovom živote bolo všetko také ako pred pár dňami, nič sa nezmenilo, ale pocit ničoty a zúfalstva zmizol. Dostal opäť chuť do života a hlavne radosť zo života. Spomína na dievča a nevie si už v spomienkach vybaviť črty jej tváre. Aj keby ju viac nestretol, stačil by mu pocit, že ona existuje. Jedného dňa, keď prechádzal nábrežím Seiny, ju opäť stretol. Bol na toto stretnutie taký nepripravený, že nestihol zareagovať, obaja sa od prekvapenia začervenali a dievčina zmizla v dave. Stretne ju ešte raz v Luxemburskej záhrade. Jedia spolu Petrov olovrant, hovoria o Luciiných kresbách, sú šťastní. Majú to, čo nemali pred pár dňami – zajtrajšok. Stretávajú sa častejšie. Peter je zhrozený, že Luciina matka ako žena musí pracovať v továrni na zbrane, ktorými sa zabíja. Hovorí o svojich plánoch, ale Lucia nečaká od života veľa. Ich vzťah sa prehlbuje a zaľúbenosť je čoraz intenzívnejšia. Olovrantovali každý deň pri fontáne, ale nastalo zlé počasie. Peter už ráno vyčkával pri električke Luciu a odprevádzal ju na jej pochôdzkach po meste. Hrozilo, že sa nebudú môcť tak často vídať, pretože Peter musí narukovať. Zhodnú sa na tom, že nebudú na Petrov odchod na vojnu myslieť. Peter na jednej prechádzke zbadal, ako Lucia obdivuje vysoké šnurovacie topánky. Peter ich chce kúpiť, ale Lucia sa zdráha topánky prijať, hoci sú priatelia. Nakoniec urobia obchod, Peter si u nej objedná portrét. Nemá žiadnu fotografiu, ktorú by mohla odkresliť, a preto sa dohodnú, že Peter príde za Luciou domov. Peter prichádza na perifériu za predmestím Malakov. Lucia veľa rozpráva, aby prekryla rozpaky. Rozprávala mu o rodine, o histórii manželstva svojich rodičov, Peter je namrzený na zaťatosť a predsudky meštianskej rodiny, ktorá nepomohla ani vnučke, hoci žila so svojou matkou v biede. Peter si myslí, že matka a dcéra sa musia mať veľmi rady, bývajú na samote, vedľa nich býva iba starý handrár so psom. Mali sa rady, ale čosi sa za posledné štyri roky zmenilo. Rozprávali sa, kým sa nezotmelo, Peter vyšiel z domu a v okne uvidel tvár Lucie a ich pery sa pobozkali cez sklenú tabuľu. Boli takí zaujatí láskou, že nesledovali, čo sa deje vo svete alebo okolo nich. Počas náletu uprostred noci si Peter zapchával uši, odmietal myslieť na vojnu. Ešte menej na vojnu myslela Lucia. Filip prišiel na dovolenku, Peter už nevisel na každom jeho slove, vyzeral úplne inak. Raz ho zazrel s Luciou na ulici a porozumel všetkým zmenám. Nechce Petrovi pripomínať, že o chvíľu sa jeho šťastie skončí, no pri rozlúčke sa nezdrží a vyjadrí ľútosť, že na fronte o chvíľu budú potrebovať aj jeho. Peter odpovie, že až tam bude, nebude zabíjať. Luciina matka raz do týždňa spávala u svojej priateľky, Peter a Lucia mali volný večer. Keď sa vracali z mesta, neďaleko nich vybuchla bomba, Lucia pocíti strach zo smrti. Blížila sa Kvetná nedeľa, Nemci zosilňovali tlak na Paríž. Peter a Lucia si vyjdú do lesa. Lucia sa s plačom zdôverí, že jej matka čaká dieťa. Na Zelený štvrtok pršalo, boli spolu. Ak nemali kam ísť, sedeli na múriku pri sebe i v daždi. Cítia k sebe lásku, ktorá ich svojou silou prekvapuje, nevedia vypovedať jeden druhému, prečo sa milujú. Ešte dva dni a je Veľkonočná nedeľa – deň, keď sa vezmú. Dohodnú sa, že na Veľký piatok zájdu do Chrámu sv. Gerváza. Keď vstupovali do chrámu, Lucia zbadala malé rusovlasé dievčatko, ktoré vyzeralo ako anjelik. Upozornila Petra na milú tvár, dievčatko sa k nej obrátilo, ale jeho pohľad smeroval nad hlavu Lucie. Videla tam niečo prekvapujúce, pretože dieťa, zakrývajúc si tvár rukami, zmizlo. Lucia zrazu opäť zbadala rusovlasé dievčatko. Zdalo sa jej, že tú tvár už videla minulej noci vo sne a práve v tej chvíli sa porušil mohutný pilier, o ktorý sa opierali a celý kostol sa otriasol v základoch. Peter a Lucia sa k sebe pritúlili a pilier sa na nich zrútil.
Forma. Rolland tu využíva formálne postupy realistickej literatúry aj pri spracovaní témy 1. svetovej vojny. Veľmi silná je funkcia rozprávača (v 3. os. sg.), ktorý je všadeprítomný, vševysvetľujúci, čo čitateľovi, v niektorých častiach románu môže prekážať. Rozprávač za postavy uvažuje o vojne, o láske atď. Úvahových častí je oveľa viac ako v realistickom románe. Niektoré úvahy majú brilantnú formu, nehľadiac na hlboký a humanistický zmysel. Ozvláštnením realistickej metódy je motív rusovlasého dievčatka, ktoré vidí nad hlavami zaľúbencov smrť prv, než skutočne príde. Istá dávka fatality, dopredu tušeného zlého konca, sprevádza lásku mladých ľudí od začiatku. V diele je málo klasických dialógov, prevažujú pasáže s rozprávaním, opisom a úvahou. Modalita vety hlavne v dialógoch je pestrá (veľa opytovacích a zvolacích viet), vety sú často nedopovedané.
D. Polovetné konštrukcie
Polovetné (polopredikatívne) konštrukcie sú prechodnou konštrukciou medzi vetou a súvetím. Vznikajú vtedy, ak sa k jednoduchej vete pridruží polopredikácia, ktorá nemá formu prísudku s určitým slovesným tvarom. Hlavným cieľom polovetných konštrukcií je zhusťovať text. Polovetná konštrukcia má funkciu vetného člena (prívlastku, príslovkového určenia, doplnku). Dej sa vyjadruje prechodníkom, príčastím alebo neurčitkom. Hlavný slovesný dej je vyjadrený slovesným tvarom, sprievodný dej neurčitým slovesným tvarom.
Medzivojnová slovenská poézia
Vitalizmus, ku ktorému sa touto a tromi ďalšími zbierkami prihlásil, ospevuje život, aktivitu a činorodosť, životný elán. Venuje veľa miesta aj láske, kráse, mladosti.
A. Ján Smrek
Je predstaviteľ vitalizmu, vlastným menom Ján Čietek, bol básnikom poeta natus (rodený) na rozdiel od E. B. Lukáča, ktorý bol označovaný poeta doctus (učený).
V zbierke Odsúdený k večitej žízni je výrazný vplyv symbolizmu, básne sú poznačené pesimizmom (smrť otca a matky, strata domova, sirotinec),
zbierku tvoria 3 cykly:
Čaša opojnosti
Básnik bolesti
Dnes milujem svoj deň
3. časť naznačuje prechod k optimizmu, od básní smútku a sebabôľu prechádza k ľahkým lyrickým veršom rozdávajúcich radosť zo života. V básni Dnes milujem svoj deň vyjadruje svoje posolstvo životu, nový vzťah ku skutočnosti, dominuje láska k človeku a oslava života.
Cválajúce dni je básnická zbierka plná vitalizmu, stala sa symbolom optimizmu mladej generácie slovenských autorov. „My mladí, jarí šarvanci, ktorí sme život - svoju milú objali prvom pri tanci sme celým dúškom živí my sme tí jazdci diví!” Touto zbierkou začal Smrek púť básnika vitalistu, stáva sa vyznávačom života, jeho krásy, radosti, básnikom milujúcim život, ženu a lásku, chce zabudnúť na ťažkú minulosť a tešiť sa na svoju budúcnosť, vyzdvihnúť krásu dediny, mesta, všedného dňa, ale najmä lásku k žene, ktorá je pre básnika symbolom krásy, mladosti a nehy, vo svojich veršoch vyjadruje túžbu ospievať ženu vo všetkých podobách. Básnik je očarený krásami sveta, Do poézie vstupuje človek uchvátený krásou diaľok a svetom civilizácie plným pohybu. Akoby chcel zachytiť tempo nového života, uvoľniť básnickú tvorivosť od intelektualizmu a bás. tradície. Všímal si najmä zmyslovú tvár skutočnosti, opájal sa krásou. Vytvoril si prostú životnú filozofiu obdivu a nadšenia. „Kto sa zrodil, aby prachom zeme brodil, nech! V mojej duši veselosť a smiech.” Vzrušuje ho mapa sveta, pohyb, priestor, sila, odvaha, voľnosť a blízkosť pôvabnej ženy - žena v rôznych podobách a láska k nej sú najčastejšími motívmi jeho poézie.
V zbierke Božské uzly vyjadruje túžbu po svete a cestovaní, ale uprostred jeho ciest vždy zostáva žena, cez ktorú vidí, objíma a miluje krásu tohto sveta.
V zbierke Iba oči sa autor predstavuje ako človek zaľúbený do neznámych krajín, hľadá a blúdi po cudzine, vytvára bohatý kaleidoskop dojmov z ciest, opäť sa však vracia k svojej domovine, v zbierke sa vyskytujú aj básne plné radosti a lásky k žene.
Básnická skladba Básnik a žena je založená na obdivnom vzťahu k žene, básnik to vyjadril novou formou - pokusom o „básnickú poviedku”, skladba má 5 častí:
V zasneženom parku
Pokračovanie jame
Letná noc na vode
Padajú listy
Po desiatich rokoch
Skladba odráža básnikove názory na poéziu a na miesto ženy v živote. Striedajú sa tu monológy s dialógmi, reflexie s opismi Zrodila sa najväčšia téma jeho poézie – žena ako stelesnenie lásky a prameň nehy Láska ako veľká a večná téma umenia našla plné vyjadrenie práve v rozhovoroch ženy a muža na ich spoločnom príbehu, tento príbeh prebieha s kolobehom prírody, každé ročné obdobie symbolizuje určitý stupeň ľudského života, ale aj stupnicu hodnôt lásky, ide o fiktívny dialóg medzi mužom (básnikom) a krásnou neznámou, dialóg je živí a vtipný, autor použil 11-slabičný verš s obkročným rýmom.
Zbierky Božské uzly, Iba oči, básnická skladba Básnik a žena a Cválajúce dni nazval autor – Knihy slnečné alebo Knihy mladosti.
V zbierke Zrno sa básnik vracia k istotám domova, ospevuje slovenskú prírodu, dedinu, znovuobjavuje príťažlivosť slovenskej prírody, štylizuje sa do roly márnotratného syna, cítiac v sebe silu a príťažlivosť domoviny: „Hreje ma matka zem na svojej hrudi, márnotratného svojho syna horúcim víta bozkom.”, opojenie nad zabudnutými krásami slovenskej prírody (Orava, Liptov, Kysuce).
Zbierky Hostina a Studňa obsahujú tragickú lyriku, ale aj lyriku nádeje a vzdoru, autor zobrazil fašizmus ako najväčšie zlo, najväčšieho nepriateľa ľudstva, preto pozdvihol proti fašizmu svoju zbraň – básnické slovo, veril vo víťazstvo nad fašizmom. Obidve zbierky s protivojnovou tematikou nazval Knihy nocí planých, ktoré sú plné reflexií a voľných asociácií. Najväčší ohlas mali jeho baladické verše o mestách Európy zničených vojnou. Nové verše týchto zbierok sa počas vojny šírili rukopisnou podobou, nemohli vyjsť tlačou, preto im hovoríme priečinková tvorba.
Napísal aj memoárovú knihu Poézia, moja láska.
B. Emil Boleslav Lukáč
Predstaviteľ neosymbolizmu v slovenskej medzivojnovej poézii. Jeho tvorba je v mnohom protikladná k tvorbe jeho generačného druha Jána Smreka; prevažujú v nej temné, hlboké tóny, tragika a pesimizmus. Pri orientácii na symbolizmus je pre jeho tvorbu charakteristické aj hĺbavé uvažovanie – meditatívnosť (nazýva sa aj poeta doctus – básnik učený). Zásadové etické postoje, naliehavé zdôrazňovanie ideí humanizmu pramení v jeho dôkladnej kresťanskej výchove. Dokázal nacúvat hlasom zúfalstva, utrpeniu dusí.
V zbierke Dunaj a Seina sa dozvedíáme, že cudzina naň pôsobila nepríjemne až nepriateľsky. Do opozície postavil vzťahy „domov – svet”; ale aj „dedina – mesto”. Mravnú silu a istotu nachádzal v domovine, čistý a blízky mu pripadal dedinský spôsob života, neprijal mestskú morálku. Nosnou básňou zbierky je Taedium urbis (Hnus z mesta). V prvých dvoch veršoch tejto básne hovorí o bohatstve veľkomesta, pod ktorého škrupinou sa nachádza zlo. Všetko mu je v meste cudzie, všetko tam naňho pôsobí ako jed, otrava. Uvedomuje si, že jeho domov je v lone prírody. V meste všetko na človeka vplýva negatívne, preto nemôže ani voľne mysliet. Zatiaľ doma, v prírode, je pekné všetko, i to, čo v meste je škaredé. Ďalej hovorí, že v meste je všetko zničené, nie tam nemôže rast, všade betón, smog, žiadna zeleň, a nad tým všetkým sa rozlieha hluk veľkomesta. Protikladom mesta je jeho rodný kraj. Ospevuje ho ako kraj zelený, dediny s malými chatrčami, príroda je nepoškodená, zdravá, prekrásna. Básnik oslavuje rodný kraj, domov, dedinu. Zameral sa aj na ľudí, zatiaľ čo na dedine sú ľudia milí, čistí, neskazení, láskaví, pohostinní, v meste sa každý človek premení na monštrum, ktoré myslí len na seba. Na konci básnik vyjavil svoju lásku k domovu. Rým v básni je ab ba.
Zbierka Hymny k sláve Hosudarovej obsahuje básne zdôrazňujúce autorov kresťanský svetonázor, prihlásenie sa k tvorivému odkazu P. O. Hviezdoslava, básne odrážajúce spoločenské a osobné problémy. Prehlbuje a komplikuje meditatívny a reflexný charakter svojej tvorby. Používa tu zložitý autorský slovník, preplnený poetizmami, biblizmami, archaizmami, neologizmami i cudzími slovami.
V zbierke O láske neláskavej prevažujú zmyslové a erotické motívy. Je tu prítomný silne účinný a presvedčivý, emocionálny a myšlienkový dualizmus. Odráža neustálu rozkolísanosť a pochybovačnosť lyrického subjektu. Hlavná báseň Paradoxon je básňou s ľúbostnou tematikou, báseň je písaná o žene. V prvej strofe akoby milej vyčítal, že jej láska je príliš veľká, nie hodná jeho, trápi sa nad tým, že on jej lásku neopätuje, že jeho láska nie je taká veľká. Chce ju presvedciť, aby bola k nemu trochu tvrdšia, aby si ho menej všímala, aby bola nedosiahnuteľnejšia, lebo takto láska stratí svoje korenie, môže vyústit až do stereotypu, a tým k vyprchaniu lásky. Túži po nepokoji, vzrušeniu v láske, nemá rád lásku pokojnú v absolútnom súlade. Je tu prítomné stupňovanie, gradácia. Hovorí, že jej na ňom nie nevadí, tak ho ona miluje, radí jej opäť, aby nebola posadnutá láskou, aby ju trochu chladilo, zmenšila, všetkého predsa veľa škodí, aj dobrého. Bojuje proti láske, nechce prejavit svoj cit, a to žiada aj od ženy. Partneri by sa mali mať radi, ale zároveň by si mali city držat na uzde. Lebo len to je pravá láska, ktorá nie je príliš veľká, nanútená, ale je prirodzená, opätovaná obidvomi rovnako. Básnikovo chápanie lásky je paradoxné, chce byť štastný, túži po láske, ale odháňa lásku i štastie. Domnieva sa, že uvedomením si štastia ho človek stráca. Verí, že pochybnosť je kyprou pôdou pre lásku, ona rastie i kvitne s pochybovaním. Dualita chápania lásky je prítomná v celej básni.
V zbierke Spev vlkov básnik čiastočne ustupuje od trýznivej meditatívnosti a posilňuje národnú a sociálnu zložku svojej poézie. Pôsobivá je slovenská príroda, ked sa vracia k básnickému obrazu svojej rodnej Hodruše a okolia. V tejto tematickej línii využíva aj senzualizmus spojený s vysokou mierou citovej vrúcnosti.
Zbierka Moloch v šiestich tematických cykloch zachytáva nielen autorovo odmietanie tragických udalostí, už neodvratne ústiacich do vojny, ale aj jeho svojskú filozofiu dejín. Ostro tu protestuje proti chodu dejín.
Zbierka Bábel obsahuje silný krestanský pátos, odmietanie nacizmu, stanoviská k priebehu vojny zašifrované do podobenstiev a alegórií.
Povojnové zbierky Óda na posledná a prvú; Parížske romance; Srdce pod Kaukazom prehlbujú tematický záber, uplatňovaný v medzivojnovej tvorbe. Dôraz kládol na myšlienky o slobode, rovnosti a bratstve, dôkladne sa venoval aj téme básnika a poézie, ako aj vztahu básnika k domovu a svetu.C. Katolícka moderna
Katolícka moderna nadväzuje formálne predovšetkým na symbolizmus, v básnickej tvorbe objavíme aj odozvy Hviezdoslava či ponášku na ľudový alebo štúrovský verš. Skupina vznikla z kruhu autorov okolo časopisu Vatra (Ružomberok 1919 – 1925). Príznačné pre autorov je príslušnosť ku katolíckej cirkvi – kňazi, mnísi alebo aktívni veriaci. Príslušníci katolíckej moderny nechceli byť úzko katolícki, ale široko kresťanskí. Katolícka moderna sa opierala o spirituálne (duchovné) hodnoty. Jej predstaviteľov spájali tradičné kresťanské hodnoty a využívali nové výrazové možnosti (symbolizmus, poetizmus a surrealizmus).
K najúspešnejším básnikom patril Rudolf Dilong, Pavel Gašparovič Hlbina, Janko Silan, Karol Strmeň, Gorazd Zvonický. Patrí k nim zameraním svojej tvorby aj Andrej Žarnov.
Témy poézie katolíckej moderny:
duchovná a filozofická téma: Patrí sem reflexívna lyrika o Bohu, o láske, o zmysle života, o bolesti a smrti, o mieste človeka vo svete. Básnici chápu báseň ako modlitbu, ako spôsob dialógu s Bohom alebo Pannou Máriou. Oslovujú Boha a adresujú mu svoje prosby.(G. Zvonický – Pochváľme svetlo). Na Slovensku vynikla mariánska téma, pretože kult Panny Márie bol silný aj medzi veriacimi tzv. mariánsky mýtus. G. Zvonický – Mýtnik pred Madonou je oslava Márie ako symbolu materstva, utrpenia a pomoci.
národná téma. Najčastejšími sú prosby za národ v čase vojny, hold domovine, pocity vyhnancov z vlasti, obraz Slovenska v 50-tych rokoch 20. stor. alebo v roku 1968. Väčšina autorov tejto skupiny musela opustiť svoju vlasť po roku 1945 a mnohí dožili svoj život v exile. (R. Dilong – Vo vyhnanstve)
sociálna téma. Sociálna téma v poézii katolíckej modemy súvisí s katolicizmom a so svätofrantiškánskou tradíciou. Autori sa zastávajú chudoby, túžia po spravodlivosti a vzájomnej láske medzi ľuďmi bez ohľadu na majetkové rozdiely. (A Žarov – Hlas krvi)
Generácia katolíckej moderny bola po druhej svetovej vojne zdecimovaná, jednak kvôli náboženskému charakteru ich tvorby, jednak kvôli spolupráci alebo sympatiám k vojnovej Slovenskej republike.
Janko Silan. V zbierke Oslnenie je jeho pohľad panteistický, stotožňuje Boha s prírodou, svetom. Vo všetkom, v ľuďoch i vo veciach, vidí Boha. Zamýšľa sa nad zmyslom ľudského života, zmyslom kňazského povolania, rozporom medzi transcendentálnym a zmyslovým svetom, trápi ho utrpenie cirkvi, ktoré spája s utrpením národa.
D. Literárna tvorba skupiny DAV
DAV sa nazývalo združenie slovenských ľavicovo orientovaných spisovateľov a politikov, ktorí v rokoch 1924 – 1937 vydávali časopis DAV. Popularizovali marxizmus a život v ZSSR. Davisti pri svojom vstupe do literatúry rázne odmietli domácu literárnu tradíciu. Svoj revolučný postoj k skutočnosti sa snažili vysloviť novými výrazovými prostriedkami; v tvorbe sa orientovali na uvedomenú službu komunistickému ideálu, pričom čerpali podnety najmä z českej proletárskej poézie a z mladej sovietskej literatúry. V poetike nadväzovali na avantgardné umelecké smery – futurizmus, expresionizmus, konštruktivizmus a poetizmus.
Predstaviteľmi skupiny DAV sú Vladimír Klementis, Ladislav Novomeský, Eduard Urx, Ján Poničan, Daniel Okáli a František Kráľ.
Ladislav Novomeský
Je predstaviteľom slovenskej medzivojnovej poézie, ľavicovej avantgardy, člen skupiny DAV. Bol novinárom a politikom. Od roku 1950 bol 10 rokov väznený ako buržoázny nacionalista. Hoci prijímal komunistickú ideológiu, v jeho tvorbe sú na prvom mieste umelecké aspekty.
Zbierka Nedeľa je jeho prvotinou, obsahuje 21 básní. Názov zbierky odráža snahu poetikov, aby poézia bola pre človeka niečím sviatočným ako nedeľa. Zbierka je poznačená českou proletárskou poéziou, má črty poetizmu. Sú tu sociálne ladené básne, v ktorých priblížil svet kaviarní, atmosféru mesta, zobrazil život chudobných vrstiev. Postavy sú väčšinou nezvyčajné. Báseň Nedeľa pripomína appolinairské pásmo.
Zbierku Romboid venoval „zaviatej pamiatke Janka Kráľa, ktorý predstavil poéziu slovenskej literatúre”. Zamýšľa sa nad sociálnymi protikladmi spoločnosti, vyjadruje smútok a súcit s trpiacimi, chudobnými a utláčanými. Nepoužil rým ani rytmus. Je očarený cestami a diaľkami, putovaním za poznaním a povinnosťami. Je to vrcholný prejav poetizmu.
Zbierku Otvorené okná tvoria 2 tvorivé línie – avantgardná a sociálna. Názov zbierky vyjadruje programové zameranie mladých autorov priblížiť sa európskej poézii. Sú tu intímne ladené verše i verše s témou domova. Témou cyklickej básne Stretnutia sú slovenské hroby rozsiate po bojiskách l. svetovej vojny, ako aj hrobov slovenských vysťahovalcov roztrúsených po celom svete, básnikovo úsilie odkliať všetky krásy sveta.
V zbierke Svätý za dedinou hovorí o tragédiách španielskej občianskej vojny a vojny všeobecne („čas pušiek, dýk a náreku”). Vznikla v dobe rútiacej sa do vojnovej katastrofy (vyšla r. 1939), ktorú básnik charakterizoval ako čas prevrátených hodnôt, keď je všetko hore nohami. Je tu obava zo samoty vo vypätom neprajnom čase. Pracuje sa tu s básnickou skratkou, početné symboly, podobenstvá a groteskné momenty.
Zbierku Pašovanou ceruzkou napísal v ilavskom väzení v r. 1940. Zachytil v nej atmosféru ilavskej väznice a tragické osudy politických väzňov. Je tu motív cesty, spojený s kolobehom ľudského života, motív spriaznenosti človeka s pozemskými živlami, motív zastaveného času symbolizovaný nehybnou riekou Váh a protifašistické zameranie.
V zbierke Stamodiaľ a iné sú dominantné osobné tragické motívy súvisiace so stratou osobnej slobody v 50-tych rokoch.
E. Nadrealizmus
Nadrealizmus (niečo nad skutočnosť). V 30-tych rokoch na Slovensku vystúpila skupina mladých básnikov – nadrealistov, ktorí zareagovali vo svojej tvorbe na blížiace sa nové vojnové obdobie, veľmi boli sympatickí Novomeskému, odmietali ich Poničan, Ľudo Ondrejov. 4 zborníky Áno a nie (1938 - Avangarda 38) vyslovili svoj filozofický a umelecký program, v ktorom neodmietali romantizmus (J. Kráľa), symbolizmus (I. Krasku), ale nadchýňala ich aj európska avantgarda (surrealizmus). Sen a skutočnosť, Vo dne a v noci, Pozdrav. Predstavitelia: Rudolf Fábry, Štefan Žáry, Vladimír Reisel, Pavol Bunčák, Ján Brezina, Július Lenko, veľmi ovplyvnila aj Rudolfa Dilonga. Teoretikom a propagátorom nadrealizmu bol Mikuláš Bakoš.
Nadrealisti sa vzbúrili proti dobe, ovplyvnilo ich blížiace sa vojnové obdobie, vo vojnovom období sa k nadrealizmu prikláňal Pavol Horov. Naša nadrealistická avantgarda čerpala prvé poznatky a podnety zo surrealizmu z českej (Nezval), francúzskej poézie - Appollinaire, Breton, Tzara, Eduard, Baudelaire, Lautréamont.
Surrealizmus založil André Breton v r. 1924 vydaním Manifestu surrealizmu. „Surrealizmus je čistý psychický automatizmus, je to diktát myšlienok, zbavený akejkoľvek kontroly rozumu. Spočíva na viere vo všemohúcnosť slova na viere vo vyššie formy asociácie.
Znaky nadrealizmu: Nadrealisti sa snažili podať protest proti dobe a protest a vzburu proti zastaralému básnickému umeniu. Básniam chýbala logika, boli nezrozumiteľné, neobsahovali interpunkciu, rým, rytmus, básnické prostriedky, slohy, atď. Snažili sa dať básniam novú tvár. Opierali sa o javy podvedomia (o sen a fantáziu), snažili sa na čitateľa pôsobiť vizuálne. Pri čítaní básní musí mať čitateľ určité vedomosti, poznatky, sústredenie, rozmýšľanie, ktoré mu pomôžu pri rozbore básne. Tvorba nadrealistov končí po 2. sv. vojne.
Medzi zakladateľov nadrealizmu patrí Rudolf Fábry zbierkou Uťaté ruky inšpirovanou dadaizmom, poetizmom i surrealizmom. Využíva momentálne nápady a približuje sa reči detských rečňovaniek.
Svet s jeho protirečeniami zobrazil v zbierke Vodné hodiny, hodiny piesočné, v ktorej využíva pásmové útvary, vrchol nadrealizmu predstavuje skladba Ja je niekto iný. Jadro vzniklo počas 2. sv. vojny. Svetom hrôz sprevádza autora postava Fénea, druhého „ja”, vízie zániku kontinentov, masovej smrti vyjadrujú úžas nad ľudskou tragédiou, ale v závere Ja som to vyjadruje už optimizmus vyplývajúci z oslobodenia.
F. Publicistický štýl a jeho žánre
Publicistický štýl (žurnalistický štýl) sa používa v oblasti publicistiky.
Charakteristické vlastnosti: písomnosť, monologickosť, informatívnosť, variabilnosť, aktualizovanosť a zrozumiteľnosť. Má nielen informovať, ale aj presviedčať, poučovať a zaujať.
Člení sa na žánre:
1. spravodajské (správa, riport, interview, oznámenie, komuniké, inzerát, plagát, referát)
2. analytické (úvodník, komentár, glosa, posudok, recenzia, kritika, pamflet, karikatúra, polemika)
3. beletristické (fejtón, reportáž, črta, causerie, stĺpček).
Spravodajské žánre sú krátke, aktualizované, adresné. Analytické žánre majú popri oznamovacej funkcii aj presvedčovaciu. Majú blízko k výkladovému slohovému postupu. Beletristické žánre sa často zábavnou formou obracajú k čitateľovi. Využívajú pestré výrazové prostriedky.
Pre publicistický štýl uplatňovaný v tlači sú významné kompozičné prostriedky, najmä titulok, plastickosť písma a typografická úprava textu. Titulok v novinách musí byť zrozumiteľný a informačne nasýtený. Niekedy sa dopĺňa podtitulkom. Plastickosť textu sa dosahuje rôznymi druhmi a hrúbkou písma.
Vo väčšine žánrov sa z gramatických prostriedkov využíva 3. os. sg. alebo pl., min. čas a dokon. vid slovies.
Lyrizovaná próza
Po roku 1918 začali do slovenskej prózy popri realistických tendenciách, ktoré nadväzovali na kritický realizmus, alebo ho tvorivo rozvíjali, spontánne i programovo prenikať lyrizačné tendencie. Ich šíriteľov združovala túžba po novom, pôsobivejšom umení, oboznamovali sa s modernými smermi, túžili po „svetovosti".
Hlavnou príčinou lyrizácie v povojnovom období bola otrasená dôvera autorov v silu rozumu a ich snaha o obnovu citovosti v próze. Z vnútroliterárneho hľadiska lyrizácia bola pokusom o prekonanie krízy, v ktorej sa uprostred zmenených spoločenských pomerov ocitol tradičný opisný realizmus. Zdôraznením subjektívnosti sa lyrizačný prúd priblížil k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožniť. V podstate išlo o nový umelecký výboj, ktorý má zrejmé spoločenské črty s dobovými avantgardnými hnutiami, najmä s expresionizmom. Lyrizačné tendencie, tzn. lyrizovaná próza, majú v slovenskej literatúre medzivojnového obdobia niekoľko vývojových stupňov:
ornamentálna próza
lyricky tvarovaná próza
próza literárneho naturizmu
Znakom lyrizovanej prózy sú je rozpor medzi snom a skutočnosťou, subjektívne prežívanie sociálnych protirečení, odklon od mesta a prikláňa sa k dedine a prírode, oslava až personifikácia prírody, príroda sa stáva jednou z postáv. Patrí sem rozlet fantázie a predstavivosti, snov, tajomnosť a záhadnosť, cíti obhajobu slobody, pravdy, spravodlivosti, ľudskosti a svedomia. Využíva sa krásny metaforický a lyrický jazyk, vnútorný rytmus a rytmický jazyk, oslabenie dejovosti (novela, baladická rozprávka), mnohé prózy prechádzali do roviny fantázie, mýtickosti. Témy lyrickej prózy sú láska, priateľstvo, česť, príroda, detstvo, domov. Jazykový prejav aj jazyk je lyrizovaný, stiera sa hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv, rozprávanie v 1. osobe, vnútorný monológ, využíva sa metafora, personifikácia. Lyrizovaná próza je protipólom realistickej a socialisticko-realistickej literatúry (odklon od ideovosti, nebola spoločensky angažovaná, žiadne triedne videnie sveta, odklon od realistického zobrazovania skutočnosti), zaujíma sa o vnútorný svet postáv, uprednostňuje sa subjektívny pohľad autora na život (autor vnáša do diela svoju vlastnú filozofiu a fantazijnú predstavu sveta). Dej sa odohráva na dedine, tradičné prostredie, ale s netradičným pohľadom autora. Hrdinom je dedinský človek s osobitnou morálkou a osobitnou životnou filozofiou. Hrdina nebýva vždy zasadený do konkrétnej situácie na konkrétne miesto a v konkrétnom čase, veľmi často autori využívali prírodno-biologický čas. Je stavaný do roviny fantázie a mýtov (prírody, lásky, života). Významné miesto zohráva príroda – personifikovaná, stáva sa priamym účastníkom deja, zasahuje do osudov ľudí je liekom na ich bolesti. Je tu kontrast dvoch svetov: „tam hore a tam dole”, „hore” je svet prírody morálne čistý, „dole” je svet civilizácie, svet morálne skazený. Základným konfliktom bol boj dobra a zla, kde dobro vždy víťazí, čo je reakcia na 2. svetovú vojnu. Jazyk obsahuje prvky tajuplnosti, rozprávkovosti. Je tu oslabený dej, ťažisko sa presúva z príbehu na umelecké rozprávanie. Rozprávanie nadobúda metaforický a expresívny ráz.
Próza naturizmu (lyrizovaná próza) predstavuje slovenskú tvorbu od 30-tych rokov do konca 2. svetovej vojny. Jej vznik bol podmienený viacerými príčinami. Mladí autori sa pokúšali prekonať opisný realizmus a hoci zobrazovali dedinu, orientovali sa na vnútorný život človeka a jeho príklon k prírode.
Zdôraznením subjektívnosti sa próza priblížila k romantizmu, avšak nemožno ho s ním stotožňovať. Na rozdiel od romantizmu, kde príroda vytvára rámec príbehu, v próze naturizmu sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľom.
Nechuť k civilizačným javom moderného sveta a sklamanie z povojnového života boli príčinou, že sa autori utiekali k svojskej, fantazijnej, neraz mýtickej až rozprávkovej predstave sveta. Vychádzali z diela J. C. Hronského, ktorý hľadal mravné istoty v dedinskom človeku a v prírode.
Hrdinovia prózy naturizmu sú často výnimočné postavy zahalené tajomstvom, ktoré konajú vo výnimočných situáciách.
Novely majú oslabenú dejovosť, pretože v popredí je umelecké rozprávanie, v ktorom sa stiera hranica medzi autorskou rečou a rečou postáv. Do popredia vystupuje rozprávanie v prvej osobe a vnútorný monológ. Autori využívali prostriedky básnickej tvorby, ako je metafora, personifikácia, podobenstvo, symbol, eufónia a rytmus. Najčastejšie využívali krátke prozaické formy ako novelu a baladické rozprávky.
Pretože v próze naturizmu boli oslabené dejové zložky rozvíjali sa kratšie epické diela, najmä novely a poviedky.
Naturizmus v slovenskej próze 30. rokov je estetickým výrazom životného pocitu a postavenia spisovateľov v zložitých spoločenských a mravných protirečeniach. Záchranou pred odcudzeným a rozháraným svetom hľadajú autori v dedinskom prostredí, v duševnom svete dedinského , prírodného a vrchárskeho človeka, vo vlastnom vnútri a vo svete mýtov, postáv – ideí alebo postáv – ideálov, symbolov i baladiky.
Odklon od zobrazenia vonkajšej spoločenskej skutočnosti a zaostrenie pozornosti na subjektívny svet a bytostné problémy hrdinov sa prejavili vo všetkých výstavbových zložkách prozaického diela. Priamym dôsledkom subjektivizácie príbehu je redukcia sujetu (oslabenie dejovosti), s čím súvisí v naturistickej próze obľuba kratších epických útvarov novely a baladistickej rozprávky. Ďalším jej dôsledkom je vytváranie výnimočných postáv a charakterov a ich uvádzanie do neobvyklých, atypických situácií. Hrdinovia naturalistickej prózy sú často vyčlenení z historického času a reálnych spoločenských súvislostí, prerastajú do roviny fantazijnej, až mýtickej. Najčastejšími mýtami v próze naturizmu sú mýtus prírody, mýtus života a mýtus lásky. Na rozdiel od realistickej prózy, kde sa autor sústreďuje predovšetkým na psychologickú drobnokresbu postáv a vecný opis prostredia, ale aj na rozdiel od romantizmu sa príroda stáva priamym sujetotvorným činiteľom.
Vstup nových tendencií do zobrazovania človeka a prírody s dôrazom na ľudskú subjektivitu viedol v próze naturizmu k ďalekosiahlym zmenám v oblasti jazyka a štýlu.
A. Margita Figuli
Tri gaštanové kone
Je to novela s rozprávkovým charakterom – ťažký život, láska, sokovia v láske, stanovenie skúšok, dosiahnutie šťastia, víťazstvo dobra
Témou je boj dvoch mužov o ženu, boj medzi dobrom a zlom.
Kompozícia: Novela sa odohráva v dedinskom prostredí na Orave a Turci v časoch hospodárskej krízy (upadal obchod s drevom, častá strata zamestnania). Autorka v diele vykresľuje reálny obraz života a vzťahov na dedine, spojitosť človeka s prírodou. Využíva kontrast dobra a zla – Peter a Zápotočný. Snaží sa vyjadriť, že zachovávanie mravných hodnôt, dobra, čistej lásky býva odmenené. Podľa samotnej autorky symbolizujú tri gaštanové kone aj silu, vášeň a čistotu. Kôň je aktérom pomsty, spravodlivosti, trestu – ako v rozprávke. Tri gaštanové kone predstavujú istý majetok, číslovka 3 (rozprávková) je v nazve diela, 3-krát príde Magdaléna takmer o život pod kopytami koňa.
Hlavnou myšlienkou diela je, že iba verná a čistá láska prekoná všetky prekážky a nakoniec zvíťazí. Za dobro a lásku sa oplatí bojovať, pretože raz zvíťazí dobro nad zlom, ako v rozprávke.
Postavy. Magdaléna je krásna, nežná, dobrá, citlivá, ale týraná Zápotočným, za ktorého sa vydala, lebo ju znásilnil a čakala s ním dieťa. Neprestala ľúbiť Petra a stále dúfala, že príde, dodržiava kresťanské a mravné hodnoty. Peter, pasívna postava, o lásku nebojuje.
Peter je chudobný, má rád prírodu a zvieratá, dobrý a statočný, Magdu si nezískal sľubmi, ale skutkami, správal sa ku každému úctivo, bol za Magdu ochotný položiť i vlastný život, jeho život bol bez Magdy prázdny; Peter (princ) musí zdolávať prekážky, aby získal ruku svojej princeznej (Magdalény).
Zápotočný je záporná postava, bohatý sedliak, príležitostne pašoval kone, ale len zo zábavy, týral kone. Zachádzal surovo s Magdalénou, pyšný, namyslený, pije, vo všetkom vidí zlo, vyhráža sa, nestojí o zmierenie s Petrom, vysmieva sa mu, je nešťastný, lebo vie, že Magda ho neľúbi.
Maliarička je záporná postava, Magdalénina matka, tvrdá, panovačná, lakomá, ženie sa za bohatstvom, peniaze má radšej ako vlastnú dcéru a jej šťastie.
Maliarik nebránil láske Petra a Magdalény, z jeho očí bolo cítiť lásku k človeku, nedokázal sa postaviť proti vôli svojej ženy.
Citáty. „... pre človeka, ktorý má odvahu, nikdy nieje neskoro.”
„... udalosti v živote súvisia ako ohnivká na reťazi.”
„Ako vidno, život nezastal pri mojom trápení. Zvyčajným tokom unášal slasti i strasti ostatných, akoby mňa ani nebolo. Nuž, hľa, človek – nepatrné semiačko v kolobehu sveta.”
„Myslel som na všetky vrchy a doliny, cez ktoré sme spolu mohli spolu kráčať. Myslel som na všetky mestá a dediny, ktoré sme mohli prejsť šťastní a veselí. Myslel som na všetky dni a roky, ktoré by sme vyplnili našim životom.”
„Byť dievkou, vybral by som si podľa srdca a cti. Díval by som sa na statočnosť, a nie na mešec.”
„So svojím svedomím nekupčím a ľudí nezrádzam ako Judáš Krista ...”
Štýl je jednoduchý, rozprávačom je Peter – počas spiatočnej cesty do Turca si spomína na udalosti predchádzajúcich rokov, rozprávanie je obohatené o úvahy, podrobný opis charakteru ľudí i opis prostredia. V diele sa nachádzajú aj biblické motívy. Jazykové prostriedky: autorkin slovosled, archaické a nárečové slová, citáty z Biblie. Umelecké prostriedky – príklady: meno ma preniklo ako klinec, ako oblúk rúk črtal sa nad parami vody železný oblúk mosta, nebo sa podlievalo krvou, plamene vyrástli do zlatého stĺpca, rosa podobná sklenenému hrachu
Zápletka. Magdaléna a Peter, ktorí sa poznajú od malička, si sľúbia večnú lásku a vernosť. Peter odchádza a Magdaléna svoj sľub nedodrží nie však jej vinou. Na naliehanie svojej matky, ale i preto, že ju Zápotočný zneuctí, rozhodne sa Magdaléna vydať za Jána Zápotočného. Jej život sa s týmto krutým a surovým mužom stáva pre ňu ťažký. Jano ju psychicky aj fyzicky týra. Jej utrpenie sa skončí, keď Jano zomiera pod kopytami gaštanového koňa, ktorému vypaľoval meno tulák. Táto prezývka patrila Petrovi. Peter sa vráti, ako Magdaléne sľúbil a začínajú svoj spoločný a šťastný život.
Dej. Peter a Magdaléna sa mali radi už od mala. Magdaléna sa však s rodičmi odsťahovala, a tak Peter musel ísť požiadať o jej ruku až na Oravu. Cestou tam stretol jej bratranca Greguša a Zápotočného, ktorý pašovali kone. Pripojil sa k nim, lebo sa mu splašil kôň. Cestou spoznal Zápotočného zákernú povahu. Aj on išiel požiadať Magdalénu o ruku, preto sa Petrovi vyhrážal a chcel mu poraniť koňa. Keď došli do dediny, Peter sa tajne stretol s Magdalénou, bola šťastná, ale plakala, sľúbila mu stretnutie pri včelíne, no tam nedošla, lebo mala v stajni úraz. Peter včas pribehol a zachránil ju. Keď ju doniesli do izby, Zápotočný chcel Petra s pytačkami predbehnúť, Peter musel odísť z izby, a vtedy Zápotočný požiadal o Magdaléninu ruku. Maliarička súhlasila. Chcela jeho peniaze, na Magdalénine city nebrala ohľad. V dedine sa konali svätojánske ohne a na nich sa Magdaléna stretla s Petrom a stanovila mu podmienky: ak si ju chce vziať, musí postaviť dom, začať sa živiť „normálnym” povolaním a prísť pre ňu na troch gaštanových koňoch, ktoré boli symbolom ich lásky, nového postavenia, dodržania sľubov, znakom stretnutia. Zákerný Zápotočný si ich tajne vypočul, začal Magdaléne nadávať a biť sa s Petrom. Peter bol silnejší, a tak zvíťazil, no pred rozzúreným Zápotočným museli utekať. Keď prišli do dediny, rýchlo sa rozlúčili a Peter hneď odišiel do rodného kraja, aby mohol splniťMagdalénine podmienky. Keď mal dom rozostavaný, naskytla sa mu možnosť spravovať a neskôr kúpiť dom jednej starej pani. Aj keď nebola robota, vedel sa o seba postarať a robil všetko, čo bolo v jeho silách. Všetko, čo mal splniť splnil, a tak sa rozhodol ísť za Magdalénou. V dedine sa od krčmára dozvedel hrozné správy. Zápotočný Magdalénu znásilnil a ona si ho vzala len preto, lebo čakala dieťa. Manželstvo bolo pre ňu peklom. Zápotočný kúpil divoké kone, jeden z nich ju kopol a ona potratila. Po tom, ako si vypočul všetky tieto veci, vybral sa za Zápotočnými na pole. Videl, ako týra koňa, zachránil Magdaléne život. Keď si Zápotočný uvedomil, že sa Peter vrátil, chcel ho zabiť, no nepodarilo sa mu to. Magdaléna ťažko ochorela, ale ani na smrteľnej posteli k nej Petra nepustili. Podarilo sa mu tam dostať až za pomoci farára. Keď uvidel jej pery, mal radosť, vedel, že bude žiť. Potvrdil mu to na druhý deň aj jeho „spravodajca”. Aby bola Magdaléna navždy šťastná, chcel sa so Zápotočným zmieriť a navždy od nej odísť, ale on nemal záujem, bol plný hnevu a pomsty. Onedlho počuli volať Zápotočného sestru v krčme o pomoc. Keď dobehli k jeho dvoru, videli, ako vypaľuje na bok koňa slovo TULÁK (to si spočiatku mysleli ľudia o Petrovi). Prvý sa k nemu dostal Peter, ale skôr, ako mohol niečo urobiť, kôň od bolesti Zápotočného kopol a on namieste zomrel. O niekoľko dní sa Magdaléna s Petrom tajne vzali a v noci naplnení šťastím, radosťou a láskou odišli za novým životom do Turca, do ich spoločného domčeka, krajiny ich spoločného detstva.
B. Dobroslav Chrobák
Drak sa vracia
Nájdeme tu experimentovanie s pásmom reči postáv a rozprávača. Pristúpil k nemu veľmi svojsky a objavne. Na začiatku je rozprávač neutrálny v 3. os. sg. Rozprávač začne byť zainteresovaný na deji, vťahuje postavu alebo čitateľa do pásma rozprávača. V epilógu sa dozvedáme, že celý príbeh nám rozprávala Eva ako stará mama. Nájdeme tu aj v próze vzácnu zvukomalebnosť.
Je čitateľsky úspešná novela patriaca do naturizmu. Dielo je svojím vyznením hlboko mravné, učí človeka vypočuť si bolesti iného, pochopiť jeho činy a odpustiť. Odpustenie zdôrazňuje ako dobrý pocit a ušľachtilý čin. Poukazuje na to, že uzavretosť komunity prináša strach z nového a odlišného z ich dediny, že vyzerá inak ako oni, že sa živí inou prácou ako oni (hrnčiarstvom), a považujú ho za nepriateľa a pôvodcu všetkého zlá. Postavy sú rozdelené typicky čierno-bielo, pričom zlá postava Draka je aktívnejšia. Do polohy zlého ho dostali sami dedinčania a práve ich strach z neznámeho. Dobré postavy sú pasívne, trpia, znášajú svoj zlý osud. Najväčšie problémy vyplývajú z ich mlčanlivosti, z neschopnosti riešiť problémy, rozprávať sa o nich otvorene. Eva a Šimon si vzťahy neriešia vypovedaním všetkého, čo ich Eva nie je prítomná v celej dejovej línii. Na začiatku novely je ako mladá žena, čakajúca, kedy sa vráti jej neľúbený muž Šimon. Na konci novely v epilógu je starou mamou.
Záporná postava nesie v mysliach ľudí z dediny všetky vlastnosti neturistickej postavy (tajomnosť, neznámy pôvod, odlišný zjav, oblečenie, uhrančivý pohľad, šírenie zla a nešťastia: suchá a neúroda, vražda dedinčanky, opatrovníka, krádež dobytka), ale v skutočnosti je iba uzavretým samotárom, do spôsobu života ktorého dedinčania aj vlastnou vinou nepreniknú.
Pri zlej postave dodržiava Chrobák zvyklostí naturistickej prózy: dedina nepozná meno Martina Lepiša Madlušovie, prezýva ho Drakom. Nepoznajú jeho rodičov, vyrastal u nich síce od detstva, ale je nájdeným dieťaťom, vychovávaným starým hrnčiarom. Býva za dedinou vo vyžihárni, dedinčania ho vidia pred rozpálenou pecou, v jamách s hlinou. Odlišuje sa od nich aj výzorom – je počerný, vysokej, štíhlej postavy. Má uhrančivé oči a svojou osobnosťou ovláda poddajnú Evu. Eva sa nedokáže brániť Drakovmu vplyvu.
Podľa zvyklostí naturizmu je časť deja zasadená do prostredia dediny. Dedina však nemá presne vykreslené sociálne väzby. Dedinčania často vystupujú ako kolektív, autor dedinské postavy náročky zanonymňuje, poznáme bližšie len bystrého richtára s veľkým bruchom a spomenie meno Juráša. Nikto viac nemá meno – tetky, ktoré pod oknom klebetia; chlapi, ktorí sa pri rumplíku pálenky v krčme nevedia dočkať, kedy Šimon urobí poriadok s Drakom. Druhá časť deja sa odohráva v typickom naturistickom prostredí hôr. Ožíva Kôprová, Tichá, Tomanova dolina pod majestátnym a takmer posvätným Kriváňom. Táto scéna je vykreslená majstrovsky, s veľkou úctou k prírode.
V novele ožíva praveká viera v nadprirodzené javy, ľudia veria, že Martin je bosorák, že vie pohľadom urieknuť človeka. V epilógu stará mama spomína na svoju mladosť, keď žili vedmy a čarodejnice, zmokovia a duchovia.
Rozprávkovosť príbehu s dobrým koncom si novela zachováva, hoci na začiatku ešte netušíme, že počúvame rozprávku. Fluidum neskutočného, nevysvetliteľnej symboliky, pripomenutie osudu je prítomné v celej novele. Pripomína to trochu súčasnú sci-fi literatúru.
Autor rozširuje výrazovú pokladnicu lyrizovanej prózy, na rozdiel od ostatných využíva lyrický opis, kde je nejaké zviera. Často je tú veľmi expresívny opis s tvrdými výrazmi: „Srsť na nich bola schlpená, bez lesku, trčali spod nej hranaté rebrá a hnáty.Slabiny pod vpadnutými bokmi sa im chveli ako v zimnici a okolo chriap i v očných kútikoch usadzoval sa im lepkavý šliam, na ktorý sadalo množstvo múch, zatiaľ čo ovady a veľké bzučiace sršne vyhľadávali citlivé miesta popod slabiny, na bruchu a nad pyskom.” Šimon s Drakom sa stávajú súčasťou prírody. Pohybujú sa ticho a obozretne ako iné tvory v lese, ktoré sa ani nevyplašia, keď ich zavetria.
Kompozícia diela je komplikovaná, autor tu experimentoval. Na jednu udalosť sa pozerá z pohľadu viacerých postáv. Napr. príchod Draka Evinými, Šimonovými očami a očami dediny. Na lásku Evy k Drakovi sa pozerá na začiatku, aj v spomienkach starej mamy Evy. Osoba rozprávača sa mení (je trojnásobná), najprv je rozprávač v 3. os. sg., neskôr priberá k sebe aj čitateľa alebo postavu a objaví sa v 1. os. pl. Ideovú osnovu tvorí Drakovo hľadanie cesty k ľuďom a oslava základných hodnôt života (lásky, priateľstva, cti, prírody).
Prvky naturizmu:
výnimočnosť postáv – Drak je akoby nadprirodzenou postavou
zrastenosť hrdinov s prírodou – jednoliatosť prírody a deja, ich spätosť, napätie, tatranská príroda prerastá postavy, ovplyvňuje ich nálady i rozhodnutia (zápas s prírodným živlom (oheň), voly a psy Drakovi rozumejú, pomáhajú mu
redukcia sujetu
vytrhnutie z historického času, existuje len rozprávačský čas
rozprávkovosť – víťazstvo dobra nad zlom, vina – trest, celý príbeh je rozprávkou, ktorú rozpráva Eva svojim vnúčatám
Kompozícia. Je viacvrstvová, zakladá sa striedaní zorných uhlov z hľadiska Evy, Šimona a dediny, skladá sa z 12 kapitol označených číslom a epilógu. Dielo je uvedené mottom: „Hľadanie stratenej cti, lásky a dôvery ľudí tvorí vhodnú látku pre hrdinskú rozprávku.” – J. Conrad: Lord Jim.
Postavy sú kontrastné – Eva, Šimon sú dobré postavy a Drak je navonok zlá postava. Drak je kontrastný sám o sebe – dedina mu prisudzuje všetky zlé vlastnosti a on taký nie je.
Dej. V Leštinách sa rozniesla zvesť, že sa po dlhom čase vrátil Drak. Keď bol malí našiel ho na ceste starý hrnčiar Lepiš Madlušovie, ktorý bol slepý a vychoval ho. Slepý hrnčiar raz spí dol do jamy. Martin ho našiel, ale skôr ako by bol zavolal pomoc hrnčiar zomrel. Neskôr sa na dedine začalo valiť nešťastie za nešťastím a dedina Martina začala zo všetkého viniť a prezývať Drak. Chceli mu aj chalupu podpáliť, ale nakoniec im v tom zabránil. Raz ho našli v tej istej jame, kde spadol aj starý Lepiš. Mal ranu na čele. Liečila ho Eva, ktorá bola doňho zaľúbená. Dedina si o nej začne povrávať, že s ním čaká dieťa. Po vyliečení Drak odišiel bez rozlúčky z dediny, aby nespôsoboval bolesť. Keď sa vrátil dedina hneď ožila. Ženy sa hneď začali prežehnávať a muži nadávať. Jedného dňa prišiel do krčmy pastier dobytka z hôr so správou, že vypukol požiar a odrezal dobytku cestu. Do miestnosti, kde sa radili richtár a boženíci, vošiel Drak a povedal, že on voly zachráni, keď ho za to nechajú žiť v dedine. Richtár súhlasil, ale len pod podmienkou, že ak sa do týždňa nevráti, podpália mu dom. S Martinom poslal richtár Šimona (Evin muž), hlavného soka Draka. Voly našli a potom ich hnali okľukou do dediny. Na jednom salaši dal Drak list chlapcovi, aby išiel do Leštín so správou, že to za jeden týždeň nestihnú, ale, že voly sú v poriadku. Pri zostupe z hôr sa stretli s dvoma Poliakmi (pašerákmi dobytka) a tľapli si z Drakom do dlane. Šimon, ktorý to z diaľky pozoroval, si myslel, že dobytok im predal a vrhol sa na Draka. Ale Drak ho premohol. Drak ho zavrel do koliby. Keď sa Šimon zobudil, cez škáru našiel vonku sedieť Draka s dievčaťom. Dievča spievalo a usmievalo sa na Draka, potom vstala od ohňa a išla sa pozrieť na Šimona do koliby. Šimon sa robil, že spí. Dievča nechalo dvere pootvorené a Šimon im ušiel. Nad ránom prišiel do Lešti a podpálil Drakov dom. Potom to začal ľutovať a ponáhľal sa za richtárom so správou, aby išli chlapi pomôcť Drakovi s volmi. Po niekoľkých výkrikoch, „horí, horí” išiel richtár naproti Drakovi. Stretli sa s ním za dedinou. S Drakom bolo aj dievča. Drak podal Šimonovi kudľ, ktorý strúhal po ceste do dediny pre Evu so slovami, že si ju zabudol v Tomanovej. Richtár oznámil Drakovi, že mu horí dom, ale Drak nechcel vedieť, kto to urobil, aj keď to vedel.
C. Ľudo Ondrejov
Vo svojich dielach vyjadruje základné vlastnosti lyrizovanej prózy – hľadanie spravodlivosti, zdôrazňovanie práva na život, oslava prírody. Vo svojich prvotinách vyslovuje odpor a nesúhlas s vtedajšou spoločnosťou. Vrchárska trilógia: Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin, Na zemi sú tvoje hviezdy. Všetky tri diela spája ústredná postava hlavného hrdinu Jerguša Lapina. Je to dieťa vrchárskej samoty. Nachádzame tu reťazovú kompozíciu pospájané jednotlivé príbehy, opis prírody. Jerguš sa v tomto prostredí veľmi dobre cítil, najviac oceňuje svoje rodné miesta, keď musel odísť. Istotu v živote nachádza tým, že sa vracia znova na salaš.
Dielo Zbojnícka mladosť má veľa autobiografických čŕt, autor tu využíva spomienky na vlastné detstvo, ktoré prežil v prírode neďaleko od Banskej Bystrice.
V diele Na zemi sú tvoje hviezdy – už Jerguš nie je hlavnou postavou. Jerguš je dieťa prírody, má ju rád a rád sa k nej vracia. Jeho otec bol zbojníkom, žije sám so svojou matkou a súrodencami, kamaráti ho považujú za čudáka (čarodejné vlastnosti, kvôli tomu, že dobre poznal prírodu). Mesto je opäť niečo záporné a Jerguš tam nachádza len zlé skúsenosti a konflikty, predstavuje tu aj vojnu.
D. František Švantner
V jeho tvorbe vrcholí prúd lyrizovanej prózy. Ospevuje v nej svoj rodný kraj.
Malka je krátka próza. Hlavné postavy sú Malka, valach, Šajban, Michalčík. Rozprávačom je valach. Požiada 17-ročnú Malku o ruku, ona je hanblivá. Povie mu, že odpoveď mu dá na druhý deň. Na druhý deň však Malka neprišla, ale poslala mu lístok. Valach nevie čítať, a tak ide za Šajbanom, ktorý mu však klame a povie, že ho nechce. Neskôr ho vidí s Malkou a myslí si, že ho má rada. Neskôr sa dozvedá, že Šajban je Malkin brat. Príbeh nakoniec končí tragicky, Malkinou smrťou. Autor vychádza z ľudových rozprávok, balád a povestí. Vystupuje tu niečo fantastické, ale aj osudové. Spoločnou témou týchto krátkych próz je smrť. Autor niekedy nehovorí o príčine smrti. Príroda sa stáva súčasťou deja a prírodné úkazy sú rovnocennými partnermi postáv.
Nevesta hôľ je román, kde nachádzame sen, fantáziu a mýty prírody, ktoré sú nadradené nad reálnou skutočnosťou. Je to silný ľúbostný cit, vystupňovaný do romantického rozprávkového mýtu. Závojom tajomnosti je zahalená postava Zuny a hrdina príbehu je stelesnením démonickosti. Oslabenie deja, príroda zastupuje hlavnú postavu. Významnou postavou je lesník, ktorý hľadá údajného soka v láske k dievčaťu z hôľ – Zune. Nakoniec sa dozvedá, že týmto sokom je vymyslená postava – príroda.
Ďalšie dielo Život bez konca už nenesie všetky črty lyrizovanej prózy, odohráva sa v konkrétnom čase, má dej.
E. Morfematická skladba slova
Morfológia (tvaroslovie) je náuka o gramatických tvaroch jazyka. Zaoberá sa slovnými druhmi, spôsobmi tvorenia tvarov a gramatickými kategóriami slov.
Z hľadiska formy rozčleňujeme slová na dve slovotvorné časti:
1. slovotvorný základ – bázu (časí slova po oddelení gramatických slovotvorných prípon),
2. slovotvorný formant (slovotvornú predponu a príponu).
Morféma je najmenšia jazyková jednotka jazyka s významovou alebo štruktúrnou funkciou v slovnom tvare.
Podľa funkcie sa morfémy delia na lexikálne (koreňové morfémy) a gramatické (slovotvorné a flexívne – ohýbacie).
Podľa miesta v morfematickej štruktúre slovného tvaru sa vyčleňujú prefixálne morfémy (slovotvorné predpony) a sufixálne morfémy (slovotvorné prípony).
Morfémy sa skúmajú podlá druhu v rámci jednotlivých slovných druhov.
Rozlišujeme tieto morfémy:
1. koreňové morfémy
2. derivačné (odvodzovacie) morfémy
3. relačné (ohýbacie) morfémy
4. modifikačné (obmieňacie) morfémy
5. interfigované (spájacie) morfémy.
Koreňová morféma – koreň slova je tá časť slova alebo slovného tvaru, ktorá je nositeľom základného lexikálneho významu, napr. dom-, dom-y, dom-ček. Niekedy sa koreň slova spája s ďalším koreňom priamo (strojvodca, autodielňa, autopark) alebo pomocou spájajúcej morfémy (vodovod, strojopis, domorodec).
Derivačné morfémy (odvodzovacie) sa používajú na utvorenie nového slova pomocou predpôn (od-písať, pred-písať, vy-volať) najčastejšie u slovies alebo pomocou prípon (učiť, uči-leľ, hovor, hovor-ca, písať, pisa-teľ).
Relačné (ohýbacie) morfémy sa používajú pri tvorení tvarov podľa pádu a čísla (pri skloňovaní podst. mien, príd. mien, zámen, čísloviek, pri príčastiach, stupňovaní príd. mien, pri časovaní slovies): žiak, žiac-kych, tvoj-ich, hovor-ím.
Modifikačné (obmieňacie) morfémy sa používajú pri tvorení odvodených slov, najmä zdrobňujúcich a zveličujúcich (chlap, chlap-ík, chlap-isko), pri tvorení mien mláďat (zajac, zaja-čik, vtáča, vtáča-tko), sčasti aj pri tvorení hromadných mien (prút – prútie, žiak - žiactvo).
Interfigované (spájacie) morfémy spájajú dve koreňové morfémy (blesk-o-zvod, vod-o-pád), koreňovú morfému s príponou (sufixálnou morfémou), slove-n-sk-ý, prípadne dve sufixálne morfémy (vol-a-j-ú).
Súčasná slovenská poézia
V období bezprostredne po r. 1945 dochádza k vydávaniu tzv. priečinkovej poézie s protifašistickou tematikou, ktoré nemohli vyjsť počas 2. svetovej vojny. V tomto období dochádza k zániku nadrealizmu ako básnickej metódy. Nadrealistu písali ďalej, ale používali už iné metódy. V rokoch 1945 – 1948 bolo najplodnejšie obdobie katolíckej moderny. Po nástupe socialistickej moci sa mnohí básnici katolíckej moderny odmlčali alebo emigrovali. Po r. 1948 sa ako jediná uznáva metóda socialistického realizmu.
A. Ján Kostra
Je majstrom slova, narábania so slovom. Výber slova je spätý s významovou, sémantickou stránkou jeho básní. Do literatúry vstupuje sociálne ladenými veršami. V jeho dielach vidieť vplyv Novomeského, Wolkera a realistov.
Debutoval zbierkou básní Hniezda, kde sa prejavil ako citlivý lyrik s vyvinutým zmyslom pre básnické sprostredkovanie vlastných zrakových a sluchových dojmov so stopami poetizmu i symbolizmu. Nepokračoval v línii svojej ranej tvorby a namiesto, do popredia motívy detstva, domova a ženy.
V tomto duchu sa nesie aj zbierka Moja rodná ako prehĺbenie motívu domova, ako lyrické vyznanie lásky rodnej zemi. Motív domova je pokračovaním a prehĺbením živej témy v celej medzivojnovej slovenskej literatúre; najprv ako rozpor dediny a mesta či domova a sveta, neskôr ako symbol národných istôt. V prvej i druhej zbierke sú pozoruhodné vstupné básne – v Hniezdach báseň Samohlásky, v Mojej rodnej báseň Moja rodná, ktoré sa stali emblémovými básňami, básňami najviac spojenými s básnikovým menom. V básňach druhej zbierky autor vyslovil aj svoje osobné odmietavé stanovisko voči fašizmu (Nočný pochod, Demobilizácia, Nie).
V básni Moja rodná je ona pre neho kráľovná, svätica, prirovnáva lásku k že k lásku k vlasti. Vyznáva v nej pocity k rodnému kraju, tým, že ho opustil, akoby zablúdil. Rodný kraj je pre neho prístav, kam sa môže vrátiť. Hľadá pocit istoty a domov je niečo stále, nemenné, niečo, čo na človeka čaká, aj keď zablúdi. Jeho rodná zem je chudobná. Postupne sa mení na básnikovu milú. Pokračuje v obraze domova, ktorý nadobúda charakter hrejivosti, pokoja, bezpečia a istoty. Po návrate domov tam chce ostať, zbavuje sa palice, symbolu blúdenia.
V básnické zbierky z obdobia 2. svetovej vojny Ozubený čas, Puknutá váza, Všetko je dobre tak, Ave Eva a Presila smútku prevládajú sklony k smútku: citlivo sa tu prežíva tragika doby a autorova predstava o poézii ako o hľadaní krásy naráža na drsné hrany dobovej skutočnosti.
Ľúbostná poéma Ave Eva je ľúbostné vyznanie básnika žene. Je to vyznanie, ktoré je oslavou ženstva ako životodarného princípu. Skladá sa z tridsiatich deviatich osemveršových strof, kde každá predstavuje relatívne samostatný významový celok. Začiatočný zmyslový lyrizmus skladby prechádza do roviny básnickej reflexie „žeravá predstava ženy” sa postupne pretvára na všeobecnejšiu, menej konkrétnu, mení sa na mýtus ženstva ako veľký stimul pre život.
Pod vplyvom jednotnej tvorivej metódy socialistického realizmu vydal básnickú skladbu Na Stalina.
Jeho básnické dielo uzatvárajú zbierky Každý deň a Len raz. Zbierky Každý deň je etickým a humanistickým predvrcholom jeho vývinu, zbierka Len raz je umeleckým vrcholom jeho tvorby. Dvadsaťpäť sonetov, ktoré tvoria druhú časť zbierky Len raz, autor nazval Zmiešané sonety. Každý z nich je samostatnou tematickou jednotkou. Do jedného celku ich spája prúd autobiografickej náhodnosti. Básnik si bez poézie nevedel predstaviť plnosť života a po novom sa zamýšľa, nad hodnotou básnického slova. Lyrické úvahy predstavujú sumu básnikovej životnej múdrosti.
B. Pavol Horov
Je to básnikom Zemplína, ktorý je preňho tým, čím je pre polárneho výskumníka stanica, je teda istotou, na ktorú sa možno stále, bezpečne vrátiť.
Jeho básnickou prvotinou je zbierka Zradné vody spodné. Je to dielo zrelého básnika, v ktorom autor zaujal občianske a humanistické stanovisko k ťaživým osudom človeka a trpiaceho ľudstva, verí v dobro človeka. Je odsúdením fašizmu a vojny. Niektoré básne sú poznačené nadrealizmom, predovšetkým uvoľnená obraznosť. Kompozične sa zbierka člení na dve časti: Mimóza a Na sklonku. V prvej časti prevláda intímna a prírodná lyrika, v druhej sa viac prejavuje básnikov postoj k aktuálnym spoločenským udalostiam.
V názve druhej básnickej zbierky Nioba matka naša je naznačený motív matky z gréckej mytológie. Zameriava sa na žiaľ matky nad mŕtvymi synmi, ktorý padli vo vojne. Zbierka je obžalobou vojny a tých, čo ju spôsobili. Matka sa dostáva do polôh zeme, krajiny, lásky, domova atď. Jadro zbierky tvoria cykly: Nioba matka naša, Nápisy na hroby a Trhlinou krvi. Baladizmus a tragizmus zbierky je najviac príznačný pre prvý cyklus.
Báseň Nioba matka naša obsahuje obraz matky, ktorá žiali nad svojimi synmi, ktorý padli vo vojne. Nioba sa stáva symbolom všetkých matiek, ktoré rodia svoje deti, a potom o ne prichádzajú. Výkriky tu znázorňujú bolesť, utrpenie a umieranie. Zem sa správa ako živý človek, ktorý vojnou trpí. Každá kvapka krvi, ktorá vytečie zranenému človeku na fronte, bolí i jeho blízkych. Je tu aj odkaz na 1. svetovú vojnu („v uličkách starej vojny”). Muži odchádzali vlakom na front, odchádzali do boja s prísľubom návratu, ale väčšina z nich sa nikdy nevrátila, svoj sľub teda nesplnili. Nikdy sa nevrátili domov, tak ako sa koľajnice, ktoré súsymbolom ich odchodu, nikdy nestretnú. Objavujú sa tu aj spomienky na básnikovho otca, ktorý zomrel na frontoch 1. svetovej vojny, a ktorý sa stáva zdrojom utrpenia pre básnika a jeho matku. Básnik nevie, kde padol jeho otec, ako aj iní synovia nevedia, kde padli ich otcovia. Autora trápi spomienka na otca a na 1. svetovú vojnu.
Do sedemnástich sonetov cyklu Nápisy na hroby vložil svoje pochmúrne prežívanie doby. Úlohu tu zohral aj básnikov detský zážitok, strata otca v l. svetovej vojne. Pre lyrizmus zbierky sú charakteristické motívy olova, tmy, nevypovedaných slov, ale aj spevu úzkosti.
V prvej časti zbierky Návraty s rovnomenným názvom je autorovou umeleckou autobiografiou. V druhej časti, Zemplínske variácie, sa vyznáva zo svojej lásky k rodnému Zemplínu. Básnik chváli rodnú zem, ktorá ostala pre neho jediná pevná istota vo vojnových časoch, bezpečná v priestore, pre ktorou sa básnik trasie v láske a pokore.
Zbierke Moje poludnie prevládajú básne sociálnej poézie, kde sa stotožnil s budovateľským úsilím. V básnickej skladbe Vysoké letné nebe vo svojich návratoch do rodného kraja už nie je iba hľadačom istôt, ktoré by ho mali posilňovať a viesť životom. Rodný kraj už nie je len miestom istoty, ale aj premien, ktoré sú reprezentované dynamikou života. Obraz rodného kraja je obrazom premien na pozadí času, nielen vnútorným zdrojom zážitku, ale vonkajškovým videním a porovnávaním starého a nového.
V zbierke Koráby z Janova sa objavuje nový motív, a to motív cudzina. Ku konfrontácii domova a sveta pribúda aj konfrontácia prítomnosti a budúcnosti. Proti smútku z „plynutia času”, ktoré odnáša mnoho zo živých spomienok, stavia básnik lásku k životu.
Poslednú zbierku Ponorná rieka, Horov venoval Novomeskému. Napísal ju po prekonaní ťažkej choroby, a tým sa zmenil aj uhol jeho pohľadu na život a svet. Rozšíril v nej priestor sebahodnotenia a sebapoznania a z neho vystupujúce hodnoty ľudského života, mravné a citové kvality. Básne v zbierke sú reflexívno-meditatívne, hľadajúce zmysel života.
C. Vojtech Mihálik
Pre je básnickú tvorbu je charakteristická príbehovosť, prítomnosť epického jadra v básni.
Do literatúry vstupuje básnickou zbierkou Anjeli. Básne tejto zbierky naznačovali Mihálikovu duchovnú a filozofickú spriaznenosť s Rilkem a zároveň poukazovali na jeho príslušnosť k mladšej vlne modernej katolíckej tvorby. Sú tu básne prevažne náboženského charakteru. V zbierke sú aj básne nepokoja (Načúvam očami, Dvadsaťročný Jób). Ide tu aj o opozičný čin voči vtedajšiemu stavu slovenskej poézie. Motív anjelov sa v Mihálikovej poézii vyskytuje aj v ďalších rokoch, najčastejšie vo význame tajomstva alebo ako súčasť obraznosti v ľúbostnej poézii.
Zbierka Plebejská košeľa smeruje k poézii socialistického realizmu. Je to však viac sociálna než socialistická lyrika. Svedčí o tom napr. báseň Kronika, ktorá tvorí samostatnú časť zbierky: proletárska žena v nej rozpráva o svojom živote a živote svojich šiestich súrodencov, pričom jednotlivé postavy reprezentujú osud proletárskej rodiny.
K dobovej rétorike sa autor prepracoval v básnickej skladbe ódického charakteru Spievajúce srdce. Podľa vtedajších hodnotiacich meradiel autor „sebakriticky účtuje s básnickým subjektivizmom z obdobia Anjelov”. Občiansky a politický pátos je príznačný aj pre zbierky Neumriem na slame a čiastočne aj pre básnickú skladbu Vzbúrený Jób.
Dielo Tŕpky je cyklus lyricko-epických básní, malých ľudských drám, jadrom ktorých sú osudy: vdov, opustených, stareniek – učiteliek, bezdetných, márne snívajúcich o láske a porozumení. Ich ťažké položenie vyplýva z egoizmu a malomeštiackych predsudkov. V básni Krájanie zachytáva príbeh opustenej ženy, ktorú muž opustil kvôli inej žene. Opustená žena mu chcela vytvoriť krásny domov a tomu podriadila všetko. Muž odišiel nečakane, náhlivo a nechal ženu smutnú a samú. Samota je skľučujúca, súmrak navodzuje ťaživú atmosféru. Žena nevie, čo má robiť ďalej a snaží sa zabiť lásku, ktorú k tomu mužovi stále cíti. Žena si pomaly začína uvedomovať, že doba, ktorú prežila s tým mužom, bola monotónna, jednotvárna. Vstúpila do vzťahu s nejakými nádejami, ktoré sa však nesplnili. Stále sa snaží naňho zabudnúť a uvedomuje si, koľko zbytočného sa udialo, uvedomuje si svoje postavenie a lásku. Dochádza k záveru, že stále miluje muža, ktorý ju opustil napriek tomu, že láska sa z ich vzťahu počas spoločne prežitých rokov postupne vytrácala.
V skladba Appassionata, pomenovanej podľa Beethovenovej Sonáty f-mol, začrel autor do osobnej problematiky, je intímna lyrika. Je to báseň o láske, ale predovšetkým o živote. Je poznávaním ženy a muža a ich vzájomných vzťahov, je poetickým návodom na cestu k šťastiu: nepoznanie lásky sa v nej rovná nepoznaniu človeka. Snaží sa pochopiť vzťah medzi mužom a ženou, dochádza k záveru, že život je láska a láska je život.
Kniha Sonety pre tvoju samotu zahŕňa sto, najmä ľúbostných, sonetov, ktoré vznikli v rokoch 1942-1965. Sonety, vychádzajúc z vlastného priznania autora, predstavujú jeho „citový dejepis”, pretože sonet sa mu vždy javil ako možnosť najintímnejšej výpovede. Sú tu básne vyjadrujúce nálady, pocity, vyznania. Je to intímna spoveď z jeho túžob, predstáv, pocitov, radostí.
Zbierka Trinásta komnata je akousi rekapituláciou jeho tvorby. Kladie si otázky, čo skrýva trinásta komnata, chce objavovať nové a zároveň ho novým aj vyjadriť. Prvá časť podobu „listovania” v predchádzajúcej tvorbe. Druhú časť tvoria dva príbehy: Príbeh s vlakom a Príbeh s telefónom. V prvom ide o fiktívny dialóg o mravnej povinnosti človeka uvedomiť si pravdu o sebe, druhý príbeh, to sú autorove spomienky na mladosť popretkávané úvahami o človeku, o jeho poslaní v živote a napokon aj o živote a smrti. V podobnom duchu sa nesú aj myšlienky básní zaradených do zbierky Účasť.
Básnickú knižku Velebný pán z Maduníc autor zasvätil pamiatke Jána Hollého.
D. Miroslav Válek
Je to básnik, politik, ktorý vo svojej tvorbe dokáže spojiť intímne so spoločenským a jeho lyrika vychádza z pocitov človeka civilizácie 20. stor.
Už vo svojej prvotine Dotyky, odmietol zjednodušené, čierno-biele videnie reality, aké sa presadzovalo v schematickej poézii 50-tych rokov. Básnik akoby sa dotýkal každodenných vecí, ktoré sú akoby súčasťou nášho života. Zaujímal sa o človeka s jeho intímnymi citmi a problémami Lyrického hrdinu prežíva sklamanie a smútok pri dotyku so svetom, zápasí s nehostinnosťou sveta. Sú príznačné ľúbostné verše, ktoré nestvárňujú radosť z prežívaného citu, ale sklamanie z jeho nenaplnenia. Vzťah muža a ženy je plný napätia, z ktorého pramení ochladnutie, odcudzenie, hroziaci rozchod (napr. báseň Smutná ranná električka). Nevyhol ani spoločenskej téme – básňou Osudy reaguje na 2. svetovú vojnu využívajúc nepatetický básnický jazyk. V niektorých textoch sa pokúsil definovať samého seba ako básnika, vysloviť sa k poslaniu tvorcu, ktorý by mal hovoriť aj o „nepochopiteľných veciach”.
V druhej zbierke Príťažlivosť sa autor pokúša zhmotniť pocit ohrozenie Zeme a ľudstva. V zbierke sa dostáva do popredia individualita človeka a jeho osudu v modernej civilizácii, ide tu o konfrontáciu vnútorného života človeka s vonkajšou realitou. Mnohé, predovšetkým širšie komponované básne (Vzducholoď, Robinson a i.) obsahujú epické jadro, mikropríbeh, na ktorý básnik navrstvuje množstvo lyricky veľmi účinných básnických obrazov. Ich význam však nemožno vždy vyložiť jednoznačne. Válkove texty sú viacrozmerné a viacvýznamové. Vracia sa aj k téme 2. svetovej vojny v básni Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. Odsúdenie vojnového zabíjania, toho, čo priniesol fašizmus, nevyjadruje zobrazovaním hrdinstva odbojárov, ale cez tragédiu „trinásťročnej lásky”, ktorá sa končí násilným rozdelením, keď židovské dievča musí odísť a napokon zahynie v koncentračnom tábore.
Zbierka Nepokoj je prieskumom, previerkou básnika v dôveru človeka. Zisťuje, že v tragických dejinných situáciách je človek nielen obeťou situácie, ale aj sám túto situáciu vytvára. Človek nielen trpí, ale aj utrpenie spôsobuje, smrť nielen prijíma, ale aj rozdáva. Zbierka zachytáva básnikov nepokoj, znepokojenie nad človekom. V básni Zabíjanie králikov je autor znepokojený z toho, čoho všetkého je človek schopný, že je schopný spôsobiť utrpenie inému, bezbrannejšiemu ako je on. Jeho prístup k človeku je ironický až sarkastický. V nedeľu, vo sviatočný deň človek nielenže neodpočíva, ale dokonca aj zabíja. Je zima, chlad. Piskot myší v komíne predznamenáva smrť. Hneď po raňajkách sa človek chystá na zabíjanie. Obraz zabíjania králikov je naturalistický, poukazuje na hrubosť, bezcitnosť človeka, odhaľuje jeho faloš. Človek vyberie králika z teplej slamy nežne sa mu prihovárajúc. Pozerá, ako králik trpí, hladkaním sa ho snaží uchlácholiť a náhle ho udrie a zabije. Králik umrel. Autor tu zrovnoprávňuje králika s človekom, pretože aj králik je živá bytosť, ktorá cíti. Teda zabíjanie králikov prirovnáva k vraždeniu ľudí, pričom nezáleží na rase.
V zbierke Milovanie v husej koži sa prejavuje básnikova schopnosť prepájať intímnu problematiku so spoločenským rozmerom. V niektorých textoch sa odrážajú udalosti, ktoré otriasli celým svetom, napr. v básni Skaza Titanicu autor reaguje na zavraždenie amerického prezidenta J. F. Kennedyho. Válkov pohľad na svet, jeho usporiadanie a ľudstvo je znepokojujúci, často vyjadruje obavu z budúcnosti. Na vyjadrenie rozporuplnosti súdobého sveta i človeka autor používa iróniu, sarkazmus, čo prehlbuje jeho skepsu.
V básnickom cykle Z vody ide o ľúbostnú lyriku reflexívneho zamerania, vyjadrujúcu radosť i bolesť, ktorou sa prelínajú prírodné motívy. Láska má mnohorakú podobu: raz ju sprevádza neha, inokedy krutosť, istota i pochybovačnosť, radosť i melanchólia, stotožnenie sa i cynizmus. Básnik skombinoval rytmicky štvorveršia a stroficky uvoľnenejší rýmovaný verš a celý cyklus završuje sonetom. Myšlienková bohatosť a tvarová dokonalosť potvrdzujú výnimočnosť jeho tvorivého talentu.
E. Milan Rúfus
Jeho poézia má rustikálne (vidiecke) korene. Je dôkazom harmónie významu a výrazu, básnik si vyberá jazykové prostriedky, ktoré vychádzajú z prírodného a vidieckeho prostredia a jeho lyrické postupy naznačujú spätosť básnika s ľudovým človekom.
Debutoval básnickou zbierkou Až dozrieme. V zbierke spracúva témy ako matka, otec, vzťah k domovu, motívy 2. svetovej vojny, reakcie na aktuálne politické problémy sveta (vojna v Kórei, francúzsko-vietnamská vojna). Sú tu aj básne, v ktorýchchce vyjadriť posolstvo o živote človeka, o osude ľudstva (napr. Ľudstvo). V protivojnových básňach o vojnovej kataklizme vypovedá tak, že zobrazuje vnútorné prežívanie utrpenia lyrického hrdinu, napr. Rakvy z Vietnamu, Monológ v lazarete. Väčšina básní je napísaná viazaným, rýmovaným veršom, ale básnik zároveň naznačil, že ani voľný verš nebude jeho slabinou. Rúfus už v prvotine ukázal, že je básnikom hlbokého sociálneho cítenia, ale aj lyrikom zaujímavej filozofickej reflexie.
V básnickej zbierke Chlapec a básnickej skladbe Chlapec maľuje dúhu nastoľuje problémy v ľudskej spoločnosti. Uvedomuje si pominuteľnosť sveta, život človeka je determinovaný, je tu viditeľná vzbura proti osudu. Autor využíva biblické námety a motívy, čo je príznačné pre celú jeho básnickú tvorbu, sú tu prejavy humanizmu. Výnimočný je význam metafory, ktoré Rúfus považuje za základný stavebný princíp, za jeho oko, ktorým sa díva a ktorým vidí.
Zbierka Zvony zobrazuje prostého človeka práce, nie ako socialistického hrdinu, ale ako jednotlivca zápasiaceho s každodenným údelom. Zároveň zdôrazňuje význam detstva ako určujúci faktor v našom živote, potvrdzuje spätosť človeka s prírodou, hovorí o ľudskej bolesti vyplývajúcej zo straty blízkeho človeka. V básni Zvony detstva hovorí o tom, že v živote každého človeka nastane chvíľa, keď spomína na krásne chvíle prežité v detstve, kedy mal každý svoje malé tajomstvo. Tieto chvíle však nemožno navrátiť. Ak človek niekedy prekročí prah prítomnosti, všetko ostatné sa stáva minulosťou. Autor si uvedomuje, že už nikdy nebudeme ako deti, čisté a úprimné, zostáva v nás faloš, túžba po majetku, ktorá si kupuje naše vnútro. Predajom svojho vnútra umierame, strácame kontakt s detstvom, ktoré bolo plné lásky a bez chladu.
Zbierka Stôl chudobných tematicky i formálne nadväzuje na Zvony. Obsahuje kratšie časti, motívy z detstva. Súčasnosť hodnotí z pozície morálnych princípov jednoduchého človeka rozumejúceho prírode, akoby sama príroda bola etickým princípom. Zobrazovanie prírody nemá uňho charakter jednoduchých lyrických záznamov, ale stáva sa východiskom k filozofickej pointe básne nútiacej zamyslieť sa.
V spolupráci s M. Martinčekom vydal báseň – pásmo Ľudia v horách, ktorá je akýmsi umeleckým komentátorom života ľudí žijúcich v horách. Zbierka Hudba tvarov je spätá s dielom výtvarníka Ľ. Fullu, básnik neopakovateľne analyzuje podstatu krásy, osvetľuje ju z rôznych zorných uhlov, zamýšľa sa nad jej významom v živote človeka.
V Knihe rozprávok a v cykle Sobotné večery sa opiera o niektoré znaky ľudovej slovesnosti a o motívy Dobšinského Prostonárodných povestí slovenských. Venuje sa aj písaniu esejí, ktoré vyšli v knihe Človek, čas a tvorba, v ktorej ide o svojský výklad vlastnej básnickej tvorby a poézie. V oblasti tvorby pre deti sa zameriava na mladšie vekové kategórie. Neopakovateľnou krásou, dokonalým, majstrovským ovládaním rýmovaného verša sa vyznačuje jeho kniha veršov Modlitbičky.
F. Trnavská skupina
Vystúpila na stránkach časopisu Mladá tvorba koncom 50-tych rokov. Kládli dôraz na metaforu. Proklamovali požiadavku zmyslovej konkrétnosti, preto sa táto skupina nazýva aj konkrétisti, expresívni senzualisti. Ich básne sú pozoruhodnú významovou pestrosťou. Vystupovali proti tradicionalizmu a konvenčnosti. Objektom ich básní akoby sa stal samotný jazyk.
Predstaviteľmi sú J. Ondruš, J. Šimonovič, J. Stacho, J. Mihalkovič, Ľ. Feldek.
Ľubomír Feldek
Jeho poézia nesie typické znaky konkretistickej poézie. Vo svojej tvorbe presadzoval právo na experiment a slobodný rozvoj metafory.
V prvej básnickej zbierke Jediný slaný domov sú na jednej strane básne napísané rýmovaným veršom a majúce ráz impresie, textu vybudovaného na slovnej hre (napr. Sonet o vtákovi čatákoví) či lyrických útvaroch s jednoduchou významovou štruktúrou (Fotograf), na druhej strane sú tu dlhé, voľným veršom napísané básne, ktoré rozvíjajú rôzne témy a motívy. Báseň Veterné kopce nad Nižnou je venovaná výročiu SNP a tým na prvý pohľad napĺňala funkciu spoločenského poslania textu, ako sa chápala v tých rokoch. Táto tému bola stvárnená nezvyčajným spôsobom, pretože rozohral voľne plynúci tok predstáv a metafor. Inšpiračným zdrojom skladby Severné leto s podtitulom Prvá symfónia bol autorov pobyt v závode na Orave. Má charakter osobnej básnikovej skúsenosti. Je kombináciou básnického textu a pasáží napísaných prózou. Prozaické úseky opisujú cestu večerným vlakom na Oravu a stávajú sa akýmsi východiskom k voľnému radeniu dojmov, asociácií a nápaditých obrazov. Autor využíva prvky reportáže.
Tematickou dominantou zbierky Kriedový kruh je vzťah muža a ženy, podoby lásky medzi nimi, pričom ide o lásku ustálenú, ktorá nachádza naplnenie v manželstve. Básnik objavuje krásu v každodenných chvíľach, aké manželstvo prináša.
V zbierke Poznámky na epos akoby sa autor podujal na nový básnický experiment: v mnohých básňach používa epické prvky a zároveň v nich stiera hranice medzi poéziou a prózou (napr. Báseň s pomarančom). Sú tu však aj krátke lyrické básne o láska muža a ženy.
Zbierka Slovák na mesiaci obsahuje satirické básne, ktoré vznikali v priebehu pätnástich rokov. Potvrdil ňou, že patrí k našim najlepším autorom básnickej satiry.
V tvorbe pre deti je jednou z jeho významných kníh Modrá kniha rozprávok a Zelená kniha rozprávok a iné. Z dramatickej tvorby boli úspešné jeho hry Teta na zjedenie a Jánošík podľa Vivaldiho.
G. Osamelí bežci
V Mladej tvorbe vydali svoj manifest Prednosti trojnohých slávikov. Odmietali oficiálne hodnoty, celú dovtedajšiu básnickú tradíciu. Rozvíjali básnicku polyfóniu a polysémiu. Odmietali zasahovanie ideológie do literatúry. Takto protestovali proti spoločenskému pokrytectvu.
Predstaviteľmi sú P. Repka, I. Laučík, I. Štrpka.
H. Prozodické vlastnosti reči
Intonácia je súbor prozodických prostriedkov reči, ktoré sa prejavujú modulovaním (zmenami) hlasu. Hlas môže mať trojakú moduláciu: časovú, silovú a tónovú.
1. Časovou moduláciou vznikajú tieto prozodické javy:
Kvantita (dĺžka) je nositeľom slabičnosti
Pauza (prestávka). Pauzami sa člení súvislá reč na úseky, takty. Pauzy rozoznávame logické (významové) a fyziologické (nevyhnutnosť nadýchnuť sa).
Tempo reči závisí od obsahu a funkcie prejavu. Priemerné tempo reči je asi 100 slov za minútu.
Rytmus je vytvorený striedaním prízvučných a neprízvučných slabík v slove, ktoré utvárajú takty.
2. Silovou moduláciou hlasu vznikajú tieto prozodické javy:
Intenzita hlasu (sila). Možno ňou znižovať alebo stupňovať dynamiku zvukového rečového prejavu a rozlišovať menej dôležité časti výpovede od dôležitých.
Prízvuk. Slovenčina má pevný prízvuk na prvej slabike slova. Vedľajší prízvuk sa vyskytuje v zložených slovách a býva menej výrazný (západoslovenský). Jednoslabičné predložky sú neprízvučné. Prízvučné sú len vtedy, ak je na nich dôraz alebo ak stoja pred jednoslabičným slovom (prišiel po mne). Vetný prízvuk predstavuje mierne zosilnenie koncového slova vo vete.
Dôraz je výrazné intonačné vyzdvihnutie slova, ktoré je vo vete významovo najdôležitejšie. Pri základnom slovoslede býva vetný prízvuk na poslednom slove vety (Prešiel celým Slovenskom.), pri vzrušenej reči na začiatku vety (Povedal som ti to či nie?).
3. Tónovú moduláciu predstavuje:
Melódia, čiže stúpanie a klesanie výšky hlasu vo vete. Rozoznávame tri druhy melódie:
a) klesavá (konkluzívna kadencia) - na konci oznamovacích, žiadacích, želacích a zvolacích viet - uspokojivá končiaca melódia,
b) stúpavá (antikadencia) - na konci opytovacích viet bez opytovacích zámen (Bol si tam?) a zisťovacích viet - neuspokojivá končiaca melódia,
c) polostúpavá (polokadencia) - pred nekončiacou pauzou, napr. medzi vetami alebo na mieste čiarky - neuspokojivá nekončiaca melódia.
Hlasový register (výška hlasu) je prozodický jav, ktorý vzniká nasadením hlasu do istej výšky. Môže sa využiť ako štylizujúci činiteľ v hovorovom štýle. Nasadenie v nižšom hlasovom registri naznačuje vážnejšiu náladu, kým vyšší hlasový register môže mať optimistickejší ráz.
Súčasná slovenská dráma
A. Vývin slovenčiny
Slovenčina ako národný jazyk Slovákov má svoj pôvod v praslovančine. Slovanskou rečou prví začali písať bratia Konštantín a Metod. Preložili náboženské a bohoslužobné knihy z gréčtiny do staroslovienskeho jazyka. Prvé slovanské písmo hlaholiku neskôr nahradila cyrilika, ktorú používajú východní a niektorí južní Slovania doteraz. V období feudalizmu sa uplatňuje ako úradný jazyk latinčina. V období keď sa latinčina uplatňovala ako úradný a kultúrny jazyk, utvárali sa tri hlavné skupiny slovenských nárečí; západoslovenské, stredoslovenské a východoslovenské. Vplyvom pražskej Karlovej univerzity a neskoršie aj vplyvom husitských výprav na Slovensko sa začína u nás postupne uplatňovať čeština ako písaný jazyk zrozumiteľný širším vrstvám obyvateľov. Na Slovensku sa síce písalo po latinsky, po česky a kultúrnou predspisovnou slovenčinou, ale široké ľudové masy sa medzi sebou dorozumievali v nárečiach.
„Slováckym” jazykom píše Jozef Ignác Bajza svoje Epigramy a prvý slovenský román (René mládenca prihodi a skúsenosti). Bajzova slovenčina bola zmes viacerých jazykov – český, moravský, poľský, chorvátsky, rusnácky. Používal g namiesto j, a w namiesto v.
Skutočným uzákoniteľom (autorom 1. kodifikácie) sa stal až Anton Bernolák
- Jazykovedno-kritická rozprava o slovenských písmenách
- Slovenská gramatika
- Slovár Slowenskí, Česko – Latinsko – Nemecko – Uherskí
Bernolákov pravopis má tieto znaky;
odmietol etymologický pravopis a zaviedol fonetický pravopis
píše sa iba i, každé podstatné meno sa píše s veľkým písmenom, ď, ť, ň, ľ sa pred e, i označujú mäkčeňom, g sa číta ako j: gazik, dvojité w ako v, neexistujú dvojhlásky
z hľadiska vetnej stavby – dlhé súvetia
Bernolákov spisovný jazyk šíril svojimi populárne – vedeckými spismi Juraj Fándly, Ján Hollý. Bernolákovčina sa síce nestala spisovným jazykom všetkých Slovákov (slovenskí evanjelici sa naďalej pridržiavali biblickej češtiny), ale používala sa až do r. 1843.
R. 1943 dochádza k uzákoneniu spisovného jazyka na základe stredoslovenského nárečia – Štúrom, Hurbanom a Hodžom na fare v Hlbokom. (Nárečia slovenskuo alebo potreba písania v tomto nárečí, Náuka reči slovenskej)
Štúrova slovenčina:
Pravopis; píše sa iba „i”, rozdiel medzi zvukmi „d, t, n” a „ď, ť, ň” sa všade graficky vyznačuje, dvojhláska „ô" sa rozpisuje ako „uo”, dvojhlásky „ia, ie” sa píšu „ja, je”, v tvare genitívu pl., inštrumentálu sg. a osobných zámen sa zvuk „v” píše ako „u” („kráľou, sluhou, kostolou, hroznou”) V iných prípadoch sa píše všade „v”, aj tam, kde sa vyslovuje ako „u”.
Hláskoslovie; nemá „ľ" (iba „l”), namiesto „ä” má „a” alebo „e”, namiesto „iu” má „ú” (božú), namiesto „é” má „je” (dobrjeho), rytmický zákon sa uplatňuje dôsledne (oni slúža), participiá minulé majú podobu „mau, volau, robiu”.
Tvaroslovie: prídavné mená odvodené od vlastných mien sa píšu veľkými písmenami (Francúski, Tatranskí, Europejskí)
R. 1852 Hattala vydal Krátku mluvnicu slovenskú („y”, ď ť ň ľ, dvojhlásky, ô), r. 1863 bola založená Matica slovenská. Samo Czambel vydal v r. 1902 vydáva Rukoväť spisovnej slovenskej reči. R. 1931 vyšli Pravidlá slovenského pravopisu, v r. 1953 min. čas množného čísla, „i”, predložky), r. 1991 (veľké písmená, krátenie)
Pavol Országh Hviezdoslav
A. Lyrika veľkých cyklov
Skutočný Hviezdoslavov životopis možno vyčítať z jeho lyrickej poézie, že iba z nej sa dozvieme, čím básnik naozaj žil, čo ho hnalo do života a s čím zápasil. Akoby chcel objať celý svet, celý vesmír od zeme až ku hviezdam, táto túžba ho viedla k tomu, že si dal pseudonym Hviezdoslav. Jeho prvým dielom, napísaným pod pseudonymom, boli Básnické prvesienky Jozefa Zbranského.
V Sonetoch Hviezdoslav v istom zmysle prehodnocuje svoj vlastný prístup k chápaniu poézie ako niečoho božského (poézia „je sama sebe božstvo”). Básnik si definitívne uvedomuje nemožnosť úplného odpútania sa od reality pozemského sveta, pretože sa v ňom nachádza príliš mnoho zlého. Odvodzuje z toho pre vlastný lyrický subjekt prísny mravný zákon boja so „zlobou a nenávisťou”, ktorá v tomto svete vládne. Je to zjavný podklad pre celú jeho humanistickú orientáciu, spojenú s hľadaním pravdy v rozporoch reálneho sveta a spoločnosti. Sonety sú prvým väčším znelkovým celkom v modernej slovenčine v sylabotonickom veršovom systéme.
Napriek tomu, že trojica vrcholných ideí jeho básnickej tvorby, pravda, dobro a krása, nikdy u neho nestrácala obsah a zmysel, jej presadzovanie a fungovanie v živote silne ovplyvňuje básnikov postoj ku skutočnosti. Zložitosť tejto problematiky odhaľuje rozsiahly Hviezdoslavov cyklus Letorosty. Úvodná báseň tohto cyklu zhŕňa zásady básnikovej tvorby, jeho rozhodnutie písať realisticky:
mne odporným, čo prírode sa prieči,
len pravdy si ctím prostý obličaj!
Zdroj básnikovej cesty určujú predsavzatia ako „úprimnosť duše”, „pocit pravý v skrýši duše”, „duše mojej rýdze tkanivu”, jej cieľ je daný tým, čo sa neprieči prírode a prirodzenosti. Pravda, diele Letorosty II sám seba charakterizuje ako „sirý hlahol volajúceho v púšti" a svoju nespokojnosť s tým, že jeho poézia zostáva akoby bez ozveny, vyslovil aj v Letorostoch III. Celý cyklus uzatvára básnik spomienkovými básňami na matku (Priadka) a otca (Roľník). Letorosty ako celok predstavujú umelecky najcennejšiu zbierku slovenskej poézie, pre ktorú je príznačná veršová pestrosť a strofická rozmanitosť, čím prekonal predchádzajúcu domácu poéziu.
V nasledujúcom cykle básní Žalmy a hymny Hviezdoslav formou biblického „žalmu” i niektorými žalmickými motívmi chcel umocniť naliehavosť svojich aktuálnych výziev i predstáv (Žalm žaloby, De profundis), no rovnako aj potvrdiť bezvýslednosť vlastného úsilia poznať tajomné cesty „osudu”.
Prírodná lyrika spojená s osobnými úvahovými prvkami prevláda v ďalších dvoch cykloch Prechádzky jarom a Prechádzky letom. Dôverný kontakt s prírodou, ktorá je pre neho vlastne druhým domovom, mu pomáha preklenúť rozpory, harmonizovať ich. Kým cyklus Prechádzky jarom je osobnejší, je tu protiklad starnúceho básnika a mladej prírody, v Prechádzkach letom privátna (osobná) problematika ustupuje do úzadia a básnik vidí predovšetkým ducha človeka ako organickú súčasť toho, čo je, čo trvá ako hodnota stála, večná, nezničiteľná, t. j. prírody.
Stesky vznikajú po básnikovom návrate z Námestova do Dolného Kubína a ozýva sa v nich myšlienka starnutia (Ach, nie som viac ten, čo som býval), vychádzajú z vedomia básnika, že už prekročil zenit života, a že prichádza čas na súvahu o literárnom diele. Prehlbujú sa rozpory medzi básnikom a jeho martinskými druhmi, obrodzujúce poslanie jeho poézie nechce chápať súveká slovenská spoločnosť, a tak sa poet štylizuje do tragického obrazu Prometea, ktorý je pribitý na „našský na Kaukaz” a trpí „za svoje a svojich viny”. Básnika trápi osud slovenského národa i Slovanstva, vyjadruje sa k ruskej revolúcii roku 1905 (Ach búri, kvasí sa to vo Slavianstve) a v záverečných veršoch cyklu vyslovuje pochybnosti o spoločenskom účinku vlastného diela, hovorí o bezozvennosti svojej poézie.
Základným motívom trojdielneho cyklu Dozvuky je lúčenie sa so životom. Básnik hovorí aj o obrodení ľudskosti založenej na práci (Jej patrí moc i kráľovstvo i sláva) i o viere v obnovenie ľudského poznania, uvažuje o neradostnom postavení slovenského básnika. Do pesimistických úvah preniká radostné poznanie, že „ľud sa budí, ľud sa budí”. V závere sa pokúša naznačiť budúci obraz sveta, ktorý sa zásadne odlišuje od súčasného. Básnik zdôrazňuje svoju prvoradú úlohu, a to službu ľudu.
Krvavé sonety
Obsahuje 32 sonetov (zneliek). Básnik v cykle reagoval na pošliapanú ľudskosť v čase prvej svetovej vojny, vyjadril svoje mravné, filozofické i sociálne názory a odsúdil vojnu.
Je tu:
obraz vojny a jej dôsledkov pre ľudstvo: „A národ oboril sa na národ s úmyslom vraždy, s besom skaziteľa.” Počuť výstrely pušiek, hrmia delá, zem stonie, ľudské telá sa váľajú v čerstvej krvi, všade sú zrúcaniny, ruiny, do prachu padajú paláce kultúry. Vojna je úpadok, zosurovenie až zdivočenie mravov, bahno, kde ľudstvo kleslo
hľadanie vinníka a príčiny vzniku vojny, vinníkov zodpovedných za krvavé jatky nazýva upírmi s večným smädom, príčinou vojny je sebectvo („Hej, ono krivdí, hnetie, zdiera, týra svévoľne, kde len stihne slabšieho”), „To ona panovačnosť nadutá”. Obžaloval spoločnosť i jej vzdelanosť („Vzdelanstvo cha-cha-cha-jak ľudožrút”) odsúdil farizejstvo kresťanstva („Kresťanstvo tvoje – lož je, faloš, mam!”)
túžba po mieri, ktorý by mal priniesť zdravie, veselosť a šťastie, ľudia, poučení hrôzami vojny, budú lepší, zmizne nenávisť, vystriedajú bratstvo a láska, práca bude prostriedkom obživy a rastu
Verše Krvavých sonetov sú naplnené básnikovou osobnou bolesťou nad tým, koľko zla, biedy a ťažkostí prináša ľuďom vojna. Vyjadruje v nich túžbu po spravodlivejšom usporiadaní spoločnosti. S trpkou iróniou sa zamýšľa nad človekom a trápi ho i osud Slovanstva a vlastného národa.
Hviezdoslavov „spev o krvi” je prejavom hnevu, rozhorčenia nad vojnou, odhaľuje príčiny vojny a odsudzuje ju. Sú zároveň morálno-spoločenskou analýzou tohto javu. Jeho hnev, bolesť a rozhorčenie vyplývajú z toho, že ľudstvo kleslo mravne, keď sa dalo do vojnového vraždenia. Zradilo ideál ľudskosti.
Spoločenský otras prežíva básnik ako osobnú tragédiu, akoby on sám bol odsúdený niesť na svojich ramenách kríž celého ľudstva.
Línia cyklu Krvavé sonety nejde priamočiaro, je v nej veľa zúfalstva, pochýb i nedostatok poznania. Básnik zachytáva celú hrôzu vojnového besnenia, neskôr odhaľuje pokrytectvo tých, ktorí vyznávajú kresťanský príkaz lásky, ale v srdci majú modlu sebectva. Vyznáva sa zo zúfalstva nad človekom vôbec: „Nuž, človeče, tys pánom prírody?”
Básnik sa dostáva k otázke, či je ľudstvo schopné poučiť sa z tejto tragédie a či vie žiť vo svete bez vojen: „A keď sa toto peklo vyvzteká, či ozaj nastúpi zmier, pokoj neba?”
Hviezdoslav si nie je istý odpoveďou na tieto otázky, a preto sa obracia k svojej najvyššej mravnej autorite, k Bohu: „Či bude, ako bude? len Ty znáš, ó Všemohúci!” Je človek – realista, a tak sa mu prieči fatalistická teória vojen ako Božieho trestu za hriechy ľudstva: „Že trest to, čo sa deje, od teba... Ach pojem úzky!” Nenachádza však odpovede, Boh sa zahalí do svojej mlčanlivej vznešenosti, básnik preto pokorne prosí, aby jeho najbližší slovenský národ a Slovanstvo vyšli z vojnového ničenia bez pohromy.
Po tejto kríze ducha nachádza v sebe dostatok síl, aby sa sám, bez Božej pomoci, odvážil predstaviť si nový, lepší život: „Ó, vráť sa skoro, mieru milený! Zavítaj s ratolesťou olivovou... Ó, príď, ty bratstva, lásky kráľovstvo!” Predstava mieru sa spojila s básnikovou predstavou spoločenského ideálu. Jeho kráľovstvo je založené na rovnosti tvorivej práce- večnej obdarovateľky života. Humanizmus, láska k človeku a nenávisť k akémukoľvek zotročovaniu človeka previedli básnika cez všetky pochybnosti a neistoty k opätovnému vysloveniu viery v ideál nového, ľudského života, k vysloveniu viery v človeka.
Forma. Hviezdoslav používa sylabotonický prozodický systém, ktorý predpokladá stopovú organizáciu verša. Organizujúcim prvkom stopy je slovný prízvuk. Zachováva sa rovnoslabičnosť veršov. Kvôli zachovaniu rytmickej schémy, metra, dochádza v jeho verši často k inverzii (zmeny slovosledu), čo je niekedy na úkor zrozumiteľnosti. Verše sú rýmované, najčastejšie združený a obkročný rým. Používa novotvary, neologizmy, i jeho básnický slovník vyniká najmä metaforami, prirovnaniami a epitetami. Je preňho príznačný jambický verš, keďže verš sa často začína neprízvučnou slabikou, slovom (príklonky, predklonky).
B. Slovná zásoba, neologizmy
Slovná zásoba sa mení a vyvíja. Mnohé z nich zdomácneli (volejbal, chaos). Niektoré slová sme prevzali v doslovných prekladoch (kalkoch) – geografia, attaché (pridelenec). K cudzím slovám patria aj intemacionalizmy (emócia, favorit, laser).
Tvorenie slov
Slová podľa zloženia rozoznávame: neodvedené, odvodené, zložené, združené pomenovania, ustálené spojenia, skratky a značky. Nové slová sa tvoria:
odvodzovaním (deriváciou)
skladaním (kompozíciou)
skracovaním.
Odvodzovanie je najčastejší spôsob tvorenia slov. Odvodené slová sa tvoria od základových slov pomocou produktívnych prípon (sufixov) alebo predpôn (prefixov). Z hľadiska formy rozčleňujeme odvodené slová na dve slovotvorné časti:
slovotvorný základ (časť odvodeného slova, ktoré zostane po odtrhnutí gramatických, slovotvorných prípon) mur-ár, učit-eľ
slovotvorný formant (slovotvorná predpona a prípona) bez-právie, les-ník
Skladanie slov zložené slová sú slová, ktoré obsahujú aspoň dve koreňové morfémy a spravidla spájajúcu morfému.
Nepravé zložené slová (zrazeniny) vznikajú spojením dvoch tvarov (bez spájacej morfémy, napr. kníhtlačiar, duchaplný).
Pravé zložené slová vznikajú z dvoch slovotvorných základov (so spájajúcou morfémou, napr. kosoštvorec, krutovládca)
Hybridné zloženiny (jedna časť slova je cudzieho pôvodu, napr. autodoprava)
Zložené slová sú aj prídavné mená so spojovníkom (vedecko-technický).
Skracovanie slov sa používa na úsporné vyjadrovanie.
skratky, ktoré sa používajú len v písomnom prejave, napr. atd., tzv., a pod.
skratky, ktoré sa pri výslovnosti čítajú ako celé slová. napr. Ing., doc., ul., Prof., nám.
značky, ktoré sa používajú v písomnom aj v ústnom prejave: napr. OSN, VSŽ, SAV. Niektoré sa skloňujú: napr. zo SĽUK-u, na SAS-e, z PEREX-u.
značkové slová, ktoré vznikajú zo začiatočných písmen alebo slabík združeného pomenovania a skloňujú sa, napr. Slovakofarma, Biofond.
značky: napr. m (meter), Cu (meď), za značkami sa nepíše bodka.
Univerbizácia je skracovanie dvojslovných alebo viacslovných pomenovaní (panelový dom - panelák, žiak prímy – primán). Uvedené slová sú štylisticky príznakové a vyskytujú sa v hovorovom štýle.
Multiverbizácia je nahradenie jednoslovného pomenovania viacslovným Vyskytuje sa v odbornom štýle (vyrábať – uskutočňovať výrobu, kontrolovať – vykonať kontrolu).
Združené pomenovanie je také spojenie slov, ktorého jadrom je podstatné meno a ktorým sa vyjadruje jeden pojem (ľahká atletika, Vysoké Tatry).
Súčasná slovenská próza
Súčasnú slovenskú prózu delíme na tri vývinové fázy:
1. fáza (1945 – 1948). Pre toto obdobie je charakteristické doznievanie lyrizačných tendencií, naturizmus sa dostáva do krízy a zaniká. Do popredia sa dostávajú prózy s protifašistickou a povstaleckou tematikou (P. Jilemnický: Kronika, V. Mináč: Smrť chodí po horách, D. Tatarka: Farská republika). Objavujú sa prozaici, pre ktorých je príznačná zrastenosť jednotlivca s pôdou a rodinnou tradíciou (F. Hečko: Červené víno).
2. fáza (1948 – 1954). V tomto období sa začína uplatňovať socialistický realizmus ako vedúca tvorivá metóda. Dochádza k centrálnemu riadeniu literatúry, zanikajú rozdiely medzi autormi a vzniká tzv. industrializovaná literatúra, literatúra zobrazujúca socialistickú výstavbu, združstevňovanie a spriemyselňovanie krajiny.
3. fáza (1954 – 1964). Pol. 50-tych rokov predstavuje odsúdenie kultu osobnosti, a tým aj uvoľnenie tvorivých možností prozaikov. Próza sa ocitá medzi 2 smermi: buď zdokonaľovať socialistický realizmus, alebo tvoriť alternayívne programy (1954: A. Bednár: Sklenný vrch prináša nový pohľad na skutočnosť, a zároveň nové umelecké prostriedky).
A. Veta
Veta je základná syntaktická jednotka s uceleným významom, gramaticky usporiadaná a intonačné uzavretá.
Podľa obsahu delíme vety na:
1. oznamovacie
2. opytovacie
3. žiadacie (rozkazovacie, želacie).
Zvláštnym variantom sú zvolacie vety. Sú expresívnou formou oznamovacej, opytovacej alebo žiadacej vety.
Podľa členitosti delíme vety na:
1. jednočlenné (majú jeden hlavný vetný člen, vetný základ, sú príznakové)
a) slovesné (Prší. Je mi zle. Snežilo. Bolo mu dobre.)
b) neslovesné (menné, citoslovné) Gymnázium Stará Tura. Pomaly! Koľko? Hurá! Ahoj!
2. dvojčlenné sú frekventovanejšie, bývajú štylisticky nepríznakové
a) úplné (majú podmet a prísudok)
b) neúplné (majú zamlčaný podmet). Spí. Hovoril.
Podľa zloženia delíme vety na:
1. jednoduché (majú jeden prisudzovací sklad = podmet a prísudok)
a) holé (majú len podmet a prísudok) Dieťa plače. Plače.
b) rozvité (základné vetné členy sú bližšie určené rozvíjacími vetnými členmi) Malé dieťa plače v postieľke.
2. zložené (súvetia)
Súvetia Súvetie je spojenie dvoch alebo viacerých jednoduchých viet, ktoré tvoria uzatvorený celok.
Podľa počtu viet sa delí na:
1. jednoduché (zložené z dvoch viet)
2. zložené (z troch a viacerých viet).
Súvetia rozdeľujeme na:
1. priraďovacie (parataktické), ak sú vety gramaticky rovnocenné
2. podraďovacie (hypotaktické), ak jedna veta je gramaticky podradená druhej vete.
Priraďovacie súvetia sú zložené z dvoch formálne rovnocenných hlavných viet, ktoré sa spájajú priraďovacími prostriedkami (spojkami alebo bez spojok).
1. Zlučovacie súvetie vznikne spojením dvoch rovnocenných viet, ktorých dej prebieha súčasne. Môžu sa spájať so spojkami (a, i, ani, aj, a tiež, i-i, aj-aj...), spájacími výrazmi (jednak-jednak, najprv, potom) alebo bez spojok. (Svieti slnko a kvitnú kvety.)
2. Odporovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktorých obsahy si významovo odporujú. Spájajú sa spojkami (a, ale, no, lež, avšak, len), spájacími výrazmi (ale predsa, a jednako, a napriek tomu). (S priateľom žartuj, ale posmech z neho nerob.)
3. Stupňovacie súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá je obsahovo dôležitejšia než prvá. Spájajú sa spojkami (ba, aj, ba ani, ba aj) alebo spájacími výrazmi (nielen - ale aj, ba naopak). (Tvár sa mu vyjasnila, ba aj úsmev ju ožiaril.)
4. Vylučovacie súvetie je spojenie dvoch viet, ktoré sa obsahovo navzájom vylučujú. Spájajú sa spojkami alebo, buď, či, či-alebo, či-či, ale-alebo. (Alebo sa polepšíš, alebo sa rozídeme.)
5. Dôvodové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých druhá uvádza dôvod prvej vety. Spájajú sa spojkami veď, však, totiž, ináč. (Neviem nič, veď som sa neučil.)
6. Dôsledkové súvetie je spojenie dvoch viet, z ktorých prvá vyjadruje dôvod a druhá dôsledok. Môže byť spojené bez spojok alebo spojkami preto, tak, teda, a tak, a preto, a teda. (Chcela som ju potešiť, preto som jej doniesla kvety.)
Ak majú vety v súvetí pevné poradie, hovoríme o pevnom slovoslede (zlučovacie, vyjadrujúce následnosť deja, odporovacie, stupňovacie, dôvodové a dôsledkové). Ak vety môžu svoje poradie meniť, hovoríme o voľnom slovoslede (zlučovacie so súčasne prebiehajúcimi dejmi, vylučovacie).
V podraďovacom súvetí je od hlavnej vety je závislá vedľajšia veta, ktorá dopĺňa význam hlavnej vety. Vedľajšia veta zastupuje chýbajúci člen hlavnej vety, preto máme toľko vedľajších viet ako vetných členov. Vety v podraďovacom súvetí sa spájajú pomocou podraďovacích spojok alebo pomocou zámen.
Vedľajšie vety Spájacie prostriedky
podmetovákto, čo, že, aby, či, akoby...
prísudkováaký, ako, že, aby...
predmetováže, aby, kto, čo, aký...
prívlastkováaký, ktorý, čo, kde, ako, že, či...
príslovková:
miestakde, kam, kade, odkiaľ...
časukeď, pokým, len keď, sotva...
spôsobuako, akoby, ako čo, akože...
účeluaby, žeby, preto - aby...
podmienkyak, ak by, keby, keď, pokiaľ, čo...
prípustkyhoci, keby aj, aj keď, čo i...
doplnkováže, ako, aby, keď, aký...
V podraďovacom súvetí je voľný slovosled. Výnimku tvorí prívlastková (a prístavková) veta, ktorá stojí za svojím nadradeným slovom. Často sa vkladá do hlavnej vety a oddeľuje sa čiarkami. Všetky podradené vety oddeľujeme od nadradených viet čiarkami.
Súčasná svetová dráma
A. Tennessee Wiliams
Popredný predstaviteľ povojnovej drámy, čerpá z realistických tradícií. Jeho dramatické začiatky neboli úspešné. Prvá hra Zápas anjelov, nemala divácky úspech. Uznanie mu priniesla spoločensko-kritická hra Sklenený zverinec. Skutočne veľké dielo je dráma Mačka na horúcej plechovej streche. V bohatej južanskej rodine zomiera na rakovinu panovačný starý otec. Jeho najbližší príbuzní intrigujú aby získali čo najväčší podiel z dedičstva. Medzi nimi je aj Meggie, manželka najmladšieho syna , ktorú ostatní podceňujú, lebo je z chudobnej rodiny. Ona je však cieľavedomá a bezohľadne ide za svojim cieľom a svojou životaschopnosťou si získa rešpekt a sympatie svokra i lásku manžela. Vo W. drámach je veľa násilia, alkoholizmu drogovej závislosti a smrti, ale spoločnosť si podobné hry vyžadovala.
Električka zvaná Túžba
Postavy: Blanche Dubois je asi o päť rokov staršia ako Stella. Vydáva sa za mladšiu. Jej jemná krása sa musí vyhýbať dennému svetlu. Rada sa obklopuje vecami ako šaty, šperky a módne doplnky. Obľubuje horúce kúpele. Veľmi rada flirtuje s mužmi a zvádza ich. Je nervovo chorá, žije v spomienkach na minulosť a túži po úprimnej láske. Po tom ako prišla o farmu Belie Reve sa stáva alkoholičkou. Skončí na psychiatrii.
Stella Kowalská je jemná mladá žena, okolo 25 rokov. Pochádza z iného prostredia, ako jej manžel. Miluje ho a vytrvalo sa ho zastáva.
Stanley Kowalski je strednej postavy, dobre stavaný. Zvieracia radosť sa zračí vo všetkých jeho pohyboch a správaní sa. Od najrannejšej mužnosti boli stredobodom jeho života slasti so ženami, ich rozdávanie a prijímanie, nie so slabošským závislým uspokojením, ale so silou a pýchou bohato opereného vtáka, samca medzi samicami. Z tohto dokonalého a uspokojivého centra sa rozvetvujú vedľajšie kanály jeho života, ako napríklad jeho srdečnosť voči chlapom, jeho záľuba v drsnom humore, jeho láska k dobrej pijatike, k dobrému jedlu, k hrám, k autu, k rádiu, ku všetkému čo je jeho, čo nesie jeho znamenie parádneho plemenníka. Odhadne ženy na základe sexuálnej klasifikácie, mysľou mu prebehnú drsné predstavy a určia, akým spôsobom sa na ne bude usmievať. Je drsný realista. Psychicky týra Blanche aj svoju ženu. Je závistlivý a podozrievavý. Nenávidí, keď ho Blanche volá „Pša krev!”.
Mitchell Harrold je kontrolórom v oddelení náhradných súčiastok. Na svoju matku je silne psychicky naviazaný. Po stretnutí s Blanche je spočiatku hanblivý, ale potom si s ňou dokáže vytvoriť vzťah. Opustí ju, keď vyjdú najavo jej lži. Zdá sa byť lepší ako Stanley. Je citlivý, pozorný, gavaliersky.
Dej sa odohráva v ponurom prostredí chudobnej prisťahovaleckej štvrte v New Orleans. Atmosféru dotvára klavír znejúci v pozadí. Blanche prichádza na návštevu k svojej sestre Stelle a jej manželovi električkou, ktorá sa nazýva Túžba. Je znechutená podmienkami v ktorých jej sestra žije. Blanche je zvyknutá na vysoký štandard zo statku Belie Reve, na ktorom sestry vyrastali, a ktorého sa Stella vzdala. Z Blanche pomaly vychádza, že nezvládla spravovanie statku a prišla oň. Stanley, Stellin muž, ktorý by chcel vyťažiť z bohatého pôvodu svojej ženy, podozrieva Blanche, že ich chce podviesť a pripraviť o dedičstvo. Blanche je psychicky takmer na dne. Jej príliš jemná povaha sa nehodí do tak hrubého prostredia. Ťažko znáša, keď jej podozrievavý Stanley prehľadáva veci v nádeji, že nájde nejaké cenné papiere. Nájde jej zamilované listy, básne, ktoré jej písal mladý chlapec, ktorému lásku nemohla opätovať. Veľmi hlboko sa jej to dotýka. Jeden večer sa Stanleyho kamaráti schádzajú u neho na partiu pokru. Ženy odchádzajú do mesta, no keď sa vrátia muži ešte hrajú. Celá záležitosť končí hrubým výstupom, keď Stanley zbije svoju ženu. Blanche nevie prijať, že sestra môže ďalej žiť s mužom, ktorý na ňu zdvihol ruku. Jednému zo Stanleyho priateľov, Mitchovi sa zapáči Blanche, vidí, že na tom nie je psychicky najlepšie a snaží sa ju podporiť. Zamilujú sa do seba. Sú šťastný až do chvíle, keď Stanley začne pred Mitchom vyťahovať Blanchinu pohnutú minulosť. Blanche s hrôzou pozoruje, ako sa jej krásny vzťah rozpadá, trpí pre chyby, ktoré urobila v minulosti. Celý dej sa odohráva počas Stellinho tehotenstva. Keď Stella odchádza do pôrodnice, Stanley, ktorý už má trochu vypité neodolá svojim pudom a znásilní Blanche, ktorá ho stále fyzicky priťahuje. Po návrate z pôrodnice jej Stella nechce veriť, lebo vie aká je Blanche hysterická a labilná.
Absurdná dráma sa začala rozvíjať v 50-tych rokoch 20. stor. Vychádzala z nihilizmu (opiera sa o ustálené, zaužívané normy) a existencializmu. Spoločenské problémy povyšuje do roviny nezmyselnosti života, mení tradičnú štruktúru drámy, vytvára tzv. antidrámu. V kompozícii diela niet zápletky, nemá súvislý dej, konanie postáv je bez motivácie. Nemá rozuzlenie. Komunikácia medzi postavami je nefunkčná, hovoria, ale navzájom si nerozumejú.
B. Samuel Backett
„Bol to veľký spisovateľ. Písal na hranici reálna a nereálna. Bytostne ohmatal kostru absurdnosti.”
V próze Malom umiera využíva prvky tzv. antirománu, uvažuje o zmysle ľudskej existencie a absurdnosti sveta.
Prvou drámou Čakanie na Godota sa stal populárnym. Hra nemá dejovú líniu a je bez dekorácií. Prvé dejstvo. Na opustenej ceste sa stretávajú dvaja tuláci Estragón a Vladimír. Z ich chaotického rozhovoru vyplýva, že čakajú na akéhosi Godota. Počas ich replík prichádza na scénu dvojica – pán Pozzo, ktorý vedie na reťazi otroka Luckyho. Kým pán sa správa povýšenecky, sadisticky, otrok je pokorný, pasívny. Na konci dejstva sa objaví chlapec, ktorý oznamuje, že pán Godot príde až zajtra. Druhé dejstvo predstavuje tú istú scénu s tými istými postavami, len pán je slepý, preto je odkázaný na pomoc otroka. Postavy opäť opakujú, že čakajú na Godota, ktorý ani v závere hry neprichádza. Divák sa nedozvie, kto je Godot. Podľa niektorých kritikov je to Boh, podľa iných alegória beznádejného čakania, smrti, nádeje. Postavy sa pohybujú v akomsi začarovanom kruhu, z ktorého niet úniku. Scénicky hru realizovali divadlá rôznym spôsobom, od poňatia pesimisticky tragického až po tragikomické.
V podobnom duchu napísal Koniec hry, Posledná páska, Ó, krásne dni. Čím viac sa približoval k smrti, tým menej slov jeho diela obsahovali. Obraz bol zložený z jedinej vety, ktorá obsahovala 1200 slov. Dielo Búrlivé ticho, rozdelené do troch častí obsahuje 1800 slov.
C. Fridrich Dürrenmat
Jeho prvé hry sú poznačené expresionizmom. Dürrenmat vychádza z presvedčenia, že iba komédia môže zachytiť problematiku dnešného sveta. Jeho hry sa z obsahovej stránky približujú k absurdnému divadlu, v divadelnej technike Dürrenmat jehoprostriedky odmieta. Presadzuje, že úlohou umenia je zobraziť konflikty a nie riešiť problémy. Tieto teoretické názory spolu s výrazným sklonom k paródii sa prejavujú niekedy v prílišnej odľahčenosti jeho hier, ktoré síce stavajú do ostrého svetla konflikt, ale vyhýbajú sa jeho riešeniu.
Parodickým spracovaním úlohy veľkej osobnosti je hra Manželstvo pána Mississippiho.
Najznámejšia hra Návšteva starej dámy zobrazuje morálne skazené malomesto, ktoré podľahne ekonomickému nátlaku. Hra predstavuje podobenstvo o moci peňazí, ktorá likviduje ľudskú morálku. Dej sa odvíja od chvíle, keď do malého mestečka prichádza stará dáma, miliardárka, ktorú kedysi tehotnú, opustenú milencom, obyvatelia vyštvali z mesta. Claire Zachanassianová sa chce pomstiť bývalému milencovi. Ponúkne radným pánom miliardu a žiada smrť Alfréda Illa. Hoci sa predstavitelia mesta naoko zdráhajú prijať takúto ponuku, postupne všetci obyvatelia podliehajú predstave blahobytu, žijú na úver a v duchu si prajú Illovu smrť. Keď Illa vidí, že vzrastá nevraživosť voči nemu, chce odísť z mestečka, ale obyvatelia mu to znemožnia. Tragédia vrcholí jeho zavraždením. Vinníka polícia nehľadá, všetci kamuflujú prirodzenú smrť. Claire odchádza z mesta a odváža si mŕtvolu. Hra sa končí sarkastickým epilógom, parafrázou záverečného chóru zo Sofoklovej Antigony. Zbor spieva o šťastí a blahobyte vo vyspelej spoločnosti. Autor na absurdnom príbehu zachytáva vzťah jednotlivca a spoločnosti, vznik davovej psychózy, rozpor medzi blahobytom a humanitou.
Fyzici
Je to komédia s detektívnou zápletkou o obavách človeka zneužitia výsledkov vedy proti inému človeku.
Autor bol vo forme diela ovplyvnený absurdnou drámou. Odmieta filozofiu absurdnej existencie človeka, ako to presadzovala absurdná dráma. Jeho tvorba je angažovaná v prospech života človeka. Dürrenmat neničí dej, siahne po absurdnosti človeka v skutočnom živote, lebo vynájdenie atómovej bomby a jej použitie na nevinných civiloch je absurdnosťou.
V hre reaguje na problém, ktorý sa s vedeckým výskumom vynoril, na problém osobnej zodpovednosti vedcov za svoj objav a jeho osudy. Otvorí:
problém morálky vedca („Slúžim každému systému, ak ma tento systém nechá na pokoji. Našou úlohu je robil priekopnícku prácu a nič iného. Či bude ľudstvo vedieť ísť po ceste, ktorú mu razíme, to je jeho vec, nie naša.”)
problém prepojenia mocenských štruktúr s vedeckými („Musíme sa štát mocenskými politikmi, pretože sme fyzici, musíme rozhodoval o tom, v prospech koho obohatíme našu vedu...)
problém možnosti zneužiť vedcov ako špiónov či kolaborantov moci (Einstein a Newton sú agentmi tajných služieb svojich zemí)
Na rozdiel od absurdnej drámy autor neodmietol dej, ale paradoxne siahol pri spracúvaní ťažkej témy po najľahšom žánri – detektívke. Využíva detektívny postup pri odhaľovaní záhadných vrážd v psychiatrickom sanatóriu. Po formálnej stránke prijal od absurdnej drámy najmä tieto postupy:
paradox ako základ dramatiky (agenti sa zmenia na ušľachtilých, majiteľka blázinca je bláznivá, vážna téma sa spracováva formou detektívky a komédie, paradox sa dostáva aj do jazyka diela)
zveličovanie (pohľad na svet v komédii vyznieva groteskne, sústreďuje sa na negatíva)
podiel náhody na deji (niektoré zvraty deja sa nedajú vysvetliť, sú prekvapujúce).
Kompozícia: Je to dramatická groteska v dvoch dejstvách, kde autor využíva detektívnu zápletku. Príbeh sa začína vyšetrovaním ďalšej vraždy ošetrovateľky sanatória (po troch mesiacoch od prvej vraždy), ktorú zabil nepravý fyzik, aby ho považovali za blázna. Najvýraznejší prvok výstavby diela je paradox.
Postavy. Dr. Matilda von Zahnová: potomok starej šľachtickej rodiny, ktorá sa snaží presláviť a pokračovať v sláve svojej rodiny. Je blázon, zjavuje sa jej kráľ Šalamún, prikázal jej, aby sa stala majiteľkou ústavu, do ktorého sa uchýlil svetoznámy fyzik Möbius. Lieči ho, kopíruje jeho výpočty a postupne buduje fabriky, až vybuduje mocný koncern, ktorý rozbehne výrobu podľa Möbiových výpočtov. Stáva sa dedičkou svojich bohatých pacientov, hromadí kapitál. Zariadi, že fyzici sa dopustia vraždy. Počká na odporúčanie prokurátora, aby vymenila sestričky za ošetrovateľov, a zo sanatória urobí váženie.
Möbius je svetoznámy fyzik, objaviteľ jednotnej teórie elementárnych častíc a systému vynálezov. Ubytoval sa v psychiatrickej liečebni, pretože sa obával následkov svojho výskumu. Dobrovoľne opustil ženu a troch synov a vydával sa za blázna, predstieral, že sa mu každú noc zjavuje kráľ Šalamún.
Einstein je prijatý do ústavu pod menom Ernst Heinrich Ernesti, vlastným menom Jozef Eisler, objaviteľ Eislerovho efektu, ktorý sa r. 1950 dobrovoľne stratil, aby ostal v anonymite. Je členom tajnej služby, dobrovoľný obyvateľ blázinca a vrah zdravotnej sestry. Hrá na husle.
Newton je prijatý do ústavu pod menom Herbert Georg Beutler, vlastným menom Alec Jasper Kilton, zakladateľ náuky o vzťahoch. Je členom tajnej služby, dobrovoľný obyvateľ blázinca a vrah zdravotnej sestry. Musel sa v tábore tajnej služby naučiť perfektne po nemecky.
Dej. Prvé dejstvo. Inšpektor s policajtmi zabezpečujú stopy, vypočúvajú prvých svedkov. Po troch mesiacoch je šnúrou zo stojatej lampy zahrdúsená ďalšia sestra. Sestry v ústave by sa mali vedieť brániť, prvá obeť bola členka zápasníckeho klubu, druhá bola majsterkou v jude a sestra, ktorú práve vypočúvajú, vzpiera. Napriek tomu sa všetky priblížia k vrahovi natoľko, že ich zahrdúsi. Inšpektor stráca trpezlivosť, keď sa chce stretnúť s majiteľkou sanatória a oznámia mu, že nemôže byť vyrušovaná, lebo sprevádza Einsteina na klavíri, aby sa dostal zo šoku po vražde. Keď vynášajú mŕtvolu zdravotnej sestry, vyjde z izby pán oblečený v historickom kostýme, Sir Isaac Newton s inšpektorom majú rozhovor. Inšpektor sa konečne dočká šéflekárky a tá ho upozorňuje na podivuhodnú zhodu. Sú tam dvaja fyzici, ktorí skúmali rádioaktivitu, obaja sa zbláznili, obaja zabili sestričku. Spolu s tretím fyzikom sú najzaujímavejšími pacientmi v ústave. Za Möbiom prichádza jeho bývalá žena, nedávno sa dala rozviesť s chorým manželom a teraz priviedla synov, aby sa s otcom rozlúčili, pretože jej nový manžel odchádza na misijnú stanicu. K jej trom synom priviedol nový manžel ďalších šesť chlapcov. Möbius vedome vyvolá hádku a posiela svojich synov a ženu preč, aby nemuseli na neho spomínať. Po chvíli za ním prichádza sestra Monika, ktorá mu verí, že ho po nociach navštevuje kráľ Šalamún, a ktorá je do neho zaľúbená. Navrhuje mu, aby sa zbalili a spoločne ušli. Möbius si uvedomuje, že svojimi vedomosťami je nebezpečný, a preto Moniku zabije.
Druhé dejstvo sa odohráva o hodinu neskôr, polícia za prítomnosti majiteľky penziónu opäť vyšetruje vraždu. Pacientov ošetrujú na odporúčanie prokurátora ostatní ošetrovatelia, ktorí vydávajú pokyny ako vojakom na vojne. Möbius príde sám od seba za vyšetrovateľom a žiada, aby zatkli, čo sa však nestane. Príchodom mocných ošetrovateľov sa situácia bláznov veľmi zmenila, sanatórium prestalo byť príjemným azylom pre dobrovoľných bláznov. Všade sú mreže, zámky, príkazy. Newton sa Möbiovi priznáva, že je agentom tajnej služby, slávnym fyzikom a nie je blázon a má od Möbia získať výpočty. Koniec rozhovoru zachytil aj Einstein, ktorý s huslami pod pazuchou príde k nim a oznámi, že taktiež nie je bláznom a je agentom tajnej služby. Prichádza statný hlavný ošetrovateľ, skontroluje, či sú všetci prítomní, vydáva príkaz, aby fyzikov zamkli. Fyzici sa ocitnú v zamknutej cele ako vo väzení. Möbius je spokojný, nechce utiecť, chce zostať v pokoji a anonymite. Prizná sa, že objavil to, v čo dúfajú obe tajné služby, jednotnú teóriu polí a systém vynálezov. Rozprávajú sa o pozícii fyzikov v spoločnosti. Einstein je za to, aby vedec vstupoval do politiky a mal podiel na moci. Newton a Einstein sa dohadujú o Möbiovi a jeho rukopise, keď im Möbius oznámi, že svoje rukopisy s výpočtami spálil. Zisťujú, že ani fyzici na slobode nie sú slobodní, musia rešpektovať záujmy svojej krajiny, strany alebo nejakého zoskupenia. Sú takí istí „väzni” ako oni za mrežami blázinca. Möbius prvý pocítil, ako je to so slobodou a zodpovednosťou vedca a uvedomil si nebezpečenstvo vyplývajúce z jeho vedomostí. Všetci traja sa rozhodnú, že zostanú. Nie sú síce blázni, ale kvôli vede sa z nich stali vrahovia: Möbius zabil, aby zostal génius neuznaný, a Monika v neho verila; Einstein a Newton zabili, aby utajili svoje poslanie. Ráno im otvoria celu a predvoláva si ich šéflekárka. S prekvapením začujú, že ich volá ich pravými menami. Doktorka Zahnová im prezradí, že aj jej sa zjavuje kráľ Šalamún. Poslúcha svojho kráľa, stala sa šéflekárkou a robila kópie Möbiových výpočtov po všetky roky. Je sklamaná, že sa Möbius spreneveril Šalamúnovým príkazom. Vďaka Möbiovým vynálezom zakladá koncern, pomocou ktorého chce ekonomicky ovládnuť svet. Fyzici mlčky sedia a hľadia pred seba, potom jeden za druhým vstanú a predstavia sa: „Som Isaak Newton... Som Einstein... Som Šalamún...”
D. Ortoepia
Ortofónia sa zaoberá správnym tvorením hlások a ich spojením v súvislej reči. Ortoepia je náuka o spisovnej výslovnosti. V slovenčine pre spisovnú výslovnosť sú dôležité tieto javy:
1. znelostná asimilácia (spodobovanie)
Znelá spoluhláska sa vyslovuje ako neznelá:
a) na konci slova: hrad/hrat, dážd/dášť, mozog/mozok
b) pred neznelými spoluhláskami: bližší/bližší, sudca/sutca Neznela spoluhláska sa vyslovuje ako znela:
a) na konci slova pred slovom, ktoré sa začína na znelú spoluhlásku alebo samohlásku: (koniec básne/koniedz básne)
b) vo vnútri slova pred znelou spoluhláskou (kresba/krezba, kde/gde)
2. výslovnosť spoluhlásky v
a) na začiatku slova ako v
pred samohláskami (variť, vôňa, v utorok)
pred zvučnými spoluhláskami (vlasť, vnuk, v Levoči, vŕba)
pred znelými spoluhláskami (vzbura, vbodnúť, v doline)
b) vo vnútri slova pred samohláskami a slabičným l, r ako v
(hovoriť, tvoj, tvrdý)
c) na začiatku slova ako f
pred neznelými spoluhláskami (včas/fčas, včela/fčela, vtip/ftip)
d) ako obojperná hláska u
na konci slova (hnev/hneu, vplyv/vplyu, bratov/bratou)
vo vnútri slova po samohláske a pred zvučnou spoluhláskou
(dávno/dáuno, pevný/peuný)
pred neznelou spoluhláskou (slivka/sliuka, stovka/stouka)
3. výslovnosť dvojhlások
artikulácia je o niečo dlhšia ako dlhých samohlások
4. výslovnosť spoluhláskových skupín a zdvojených spoluhlások (rr, ll, mm, jj, ss, šš, zz, a pod.) vyslovujú sa ako predĺžené spoluhlásky (dvojjazyčný, vyšší)
5. rytmický zákon
krátenie dlhej slabiky po predchádzajúcej dlhej slabike (krásny)
6. mäkkosť a tvrdosť spoluhlások
Súčasná slovenská próza
Súčasnú slovenskú prózu delíme na tri vývinové fázy:
1. fáza (1945 – 1948). Pre toto obdobie je charakteristické doznievanie lyrizačných tendencií, naturizmus sa dostáva do krízy a zaniká. Do popredia sa dostávajú prózy s protifašistickou a povstaleckou tematikou (P. Jilemnický: Kronika, V. Mináč: Smrť chodí po horách, D. Tatarka: Farská republika). Objavujú sa prozaici, pre ktorých je príznačná zrastenosť jednotlivca s pôdou a rodinnou tradíciou (F. Hečko: Červené víno).
2. fáza (1948 – 1954). V tomto období sa začína uplatňovať socialistický realizmus ako vedúca tvorivá metóda. Dochádza k centrálnemu riadeniu literatúry, zanikajú rozdiely medzi autormi a vzniká tzv. industrializovaná literatúra, literatúra zobrazujúca socialistickú výstavbu, združstevňovanie a spriemyselňovanie krajiny.
3. fáza (1954 – 1964). Pol. 50-tych rokov predstavuje odsúdenie kultu osobnosti, a tým aj uvoľnenie tvorivých možností prozaikov. Próza sa ocitá medzi 2 smermi: buď zdokonaľovať socialistický realizmus, alebo tvoriť alternayívne programy (1954: A. Bednár: Sklenný vrch prináša nový pohľad na skutočnosť, a zároveň nové umelecké prostriedky).
A. Ladislav Ťažký
Román Amenmária s podtitulom Samí dobrí vojaci, je autobiografickým románom o vine, svedomí a duševnom, morálnom testovaní slovenských vojakov na východnom fronte v 2. svetovej vojne. Hlavnou témou je konflikt medzi nezmyselnou povinnosťou a charakterom a túžbami mladého muža. Hlavný hrdina Matúš Zraz sa stáva dospelým mužom v absurdnej mašinérii príkazov, zákazov a rozhodnutí, ktoré prináša vojnová skutočnosť na fronte i v zázemí. Uprostred nej je neskúsenosť, naivita a úprimnosť Matúša Zraza vystavená skúške charakteru. Formálne má román podobu nepravidelných denníkových zápiskov o prebiehajúcich udalostiach. Tie sú rámcované odchodom hrdinu na front na začiatku románu a jeho úplnou skepsou voči vojenskej povinnosti v závere diela.
Dvojzväzkový román Evanjelium čatára Matúša je pokračovaním Amenmárie. Autor v ňom sleduje ďalšie osudy príslušníkov „stratenej divízie”, ktorých Nemci po vypuknutí SNP odzbrojili a odsunuli do zajateckých táborov v Rumunsku a v Rakúsku. Aj tu autor postupuje na základe lineárneho radenia epizód podľa skutočného priebehu udalostí. Obe románové práce sú založené na putovaní hlavného hrdinu.
Trojnovela Kŕdeľ divých Adamov prekročila rámec dobových literárnych zvyklostí „krajnou subjektivizáciou témy” a „expresionistickým nádychom”. Ide o náročnú poetickú a filozofickú prózu. Ako celok knihu tvoria tri novely: Divý Adam, Dunajské hroby a Hriešnica žaluje tmu. Kľúčovou je novela Divý Adam, v ktorej sa najplnšie prejavuje autorova filozofia človeka. Hlavným hrdinom novely Dunajské hroby je desiatnik Zvala. Autor zachytáva príbeh tohto vojaka, ktorý sa počas vojny dostáva do zajatia. Podarí sa mu utiecť a pokúša sa dostať domov. Nie je sám, na úteku sa stretávajú štyria pred koncom vojny na pravom brehu Dunaja, kde sú však nepriateľský vojaci, ktorí strážia most do mesta. Most sa stáva symbolom domova. Dunaj je zamrznutý a je jediným prostriedkom, ako sa dostať domov. Jeden z nich sa pokúsil dostať cez Dunaj, avšak uprostred sa pošmykol a Dunaj ho stiahol. Podobný osud stihol aj ´dalších dvoch, jeden z nich bol dokonca zastrelený. Dunaj sa stáva hrobom pre utečencov, zachraňuje sa len Zvala, ktorý sa v čase bombardovania, vyhlásenia poplachu dostáva na druhú stranu. Vbehne do budovy univerzity, sídla Hlinkovej gardy, kde ho pokladajú za špióna a obvinia ho zo spolupráce s Nemcami. Zvala sa bráni, hovorí o všetkom, čo prežil v zajatí, o úteku cez hranice. Nakoniec si uvedomí, že jeho vina je v tom, že ešte žije. Často chodieva k Dunaju, uprene doň hľadí a spomína na kamarátov, jeho sny a vidiny sa prelínajú so skutočnosťou.
V zbierke noviel a poviedok Pochoval som ho nahého v piatich prózach, v podtituloch symbolicky pomenovaných Sestra, Otec, Syn, Matka, Brat, zobrazuje osud slovenskej rodiny v pohnutých vojnových časoch. Dej je situovaný do čiernobalockých hôr, do metropoly východného Slovenska a odtiaľ až k juhoslovanskému moru.
B. Ladislav Mňačko
V románe Smrť sa volá Engelchen autobiografický hlavný hrdina vyslovuje na nemocničnom lôžku pravdu o násilnom zániku moravskej obce Ploština. „Je to román – kronika, veľmi málo som si vymýšľal,” hovorí o ňom autor. Ústredným motívom románu sa stáva motív viny. Partizáni sa rozhodnú opustiť Ploštinu, osadu na kopaniciach, ktorej obyvatelia im celé týždne poskytovalistravu, prístrešok, domov. Niekoľko hodín po ich odchode ju obsadí nemecké trestné komando a zaživa upáli dvadsaťsedem chlapov. Partizáni, uvedomujúc si, že spôsobili túto tragédiu, cítia svoju nepriamu zodpovednosť. Najmä protagonista nie je schopný zbaviť sa pocitu viny. Vidina horiacej Ploštiny, zuhoľnatených tiel ho prenasleduje do konca vojny aj v prvých mierových dňoch. Popri hlavnom hrdinovi autor najviac pozornosti venuje Marte, ktorá pôsobí medzi nemeckými dôstojníkmi ako „dáma na večer a noc”, aby získavala cenné správy pre partizánsky oddiel a celý odboj. Marte berie vojna naozaj všetko i úctu samej k sebe. Je to postava, ktorú možno zaradiť medzi najtragickejšie postavy svetovej literatúry. Román sa vyznačuje dejovým dynamizmom, živými dialógmi, výraznou psychologickou kresbou aj epizodických postáv na malom priestore.
Otrasné svedectvo zo zákulisia politických procesov, ktoré sa v 50-tych rokoch odohrávali na všetkých spoločenských úrovniach, podal v Oneskorených reportážach. Ide o súbor jedenástich umeleckých reportážnych portrétov ľudí podvedených, nepochopených, ktorých zlomilo cudzie sebectvo, karierizmus, zbabelosť. Dôsledkom toho bol ich zničený osud, rozvrátená rodina, pocit bezmocnosti voči bezpráviu, skorumpovanosti, svojvôli.
Ako chutí moc
Problémy a konflikty. Autor sa sústreďuje na dva problémy: prvým je moc a jej vplyv na charakter človeka a druhým je politická situácia v čase keď dielo vznikalo. Autor kritizuje obdobie normalizácie, politických procesov a neobmedzenej vlády mocných straníckych funkcionárov. Politické procesy odsudzuje v epizóde, nechápe ako môžu niekoho posadiť do väzenia za to, že vyslovil, alebo napísal vlastný názor. Hlavnú úlohu hrá moc – moc, ktorá dokáže pomáhať, ničiť, odstraňovať, ktorú možno využiť, alebo zneužiť. Mňačko píše, že nevie, či je moc dobrá alebo zlá, píše, že to aká je záleží od povahy človeka, ktorý s ňou pracuje. Tvrdí, že moc je veľmi silný omamný prostriedok, droga, ktorá po čase zlomí takmer každý charakter. Slabší charakter zlomí rýchlejšie, silný až po dlhšom čase. Poukazuje na to, že moc podobne ako droga sa po čase stane cieľom celého bytia a snaženia človeka, ktorý je s ňou spätý. Zhromažďuje jej stále viac a viac, má o ňu strach, bojí sa, že by o ňu mal prísť. Ľudia, ktorí sú pri moci robia chyby. Nikdy však nepripustia, že chybu mohli urobiť oni, vždy sú na vine tí druhí. Pre moc a peniaze sú ľudia schopní robiť čokoľvek, nechajú sa podplácať, dajú si hovoriť aký sú geniálny, utápajú sa vo vlastnej dokonalosti. Charakteristika moci by sa dala zhrnúť vetou: „Moc ničí, a absolútna moc ničí absolútne.”
Kompozícia a štýl. Román sa skladá z osemnástich kapitol. Takmer každá kapitola sa začína v prítomnosti a postupne cez Frankove spomienky prechádza do minulosti. Minulosť je zobrazená formou rôznych epizód. Dej románu je ohraničený trojdňovým pohrebom. Román je politický pamflet. Pomerne presne podáva udalosti tej doby. Tým, že štátnik nemá žiadne meno je možné, že ho autor použil ako symbol mocou zruinovanej osobnosti. Nebráni sa používaniu vulgarizmov, čím dosahuje efekt reálnosti, pretože postavy rozprávajú ako by sa dalo očakávať od ľudí ich postavenia a vzdelania. Z básnických prostriedkov sa v románe nachádza veľa rečníckych otázok, ktoré vyslovuje Frank vo svojich úvahách nad životom. Prvou rovinou rozprávania je pohreb štátnika, s ktorým sa prišli rozlúčiť ľudia, ktorí ho vôbec nepoznali, a ktorí ho nemali radi. Druhou rovinou je rovina falošného rozprávača, ktorý sa nás snaží presvedčiť, že veľký muž bol skutočne hrdinom, ktorého pokorila veľká moc. Tretiu rovinu tvorí policajný veliteľ Galovič a jeho túžba po moci.
Postavy. Frank je prominentným fotoreportérom už 20 rokov, má pocit menejcennosti, myslí si, že jeho povolanie a existencia sú absolútne nepotrebné. Nenávidí svoje povolanie, pretože pri ňom pociťuje, ako ním ostatní všetci opovrhujú a majú ho za niktoša. Frank bez aparátu je niktošom, len aparát mu prepožičiava dôstojnosť. Všade kam príde sa pred ním ľudia pretvarujú a chvália ho kvôli tomu, aby spravil fotku, ktorú zajtra ostatní uvidia v novinách. Zo začiatku ho práca bavila a možno túžil prostredníctvom nej stať sa slávnym, no postupom času ho práca prestala baviť. Napriek svojmu povolaniu nestratil morálne zásady. Frank bol k svojmu priateľovi vždy úprimný, dôveroval mu, nasledoval ho. Keď zistil, že ho štátnik podviedol s jeho priateľkou, poriadne ho zbil, ich priateľstvo tým neutrpelo. Frank robil svojmu priateľovi celý život tieň, ktorý ho sledoval a pozoroval aj potom ako sa odcudzili. Frank mal záľubu vo fotení druhej tváre slávnych. Mal doma bohatú zbierku fotografií, ktoré keby niekto našiel, Frank by už z väzenia nevyšiel. Svojej žene nedokázal povedať, že ju má rád. Frank ho stále považoval za priateľa, ktorý zišiel zo správnej cesty.
Vdova, krásna blondína, bola najprv mŕtveho sekretárkou. Frank ju obviňoval z pádu a premeny mŕtveho. Chcela jeho peniaze a vymoženosti, no chcela aj jeho. Chcela ho celého, nechcela sa deliť s nikým a ničím. Myslela si, že ako žena prvého muža v krajine nebude mať žiadne povinnosti. Jej život sa zmenil na pretvárku, ktorú musela hrať na verejnosti, ale aj v súkromí. Neskôr, keď sa s mŕtvym odcudzili , si z neho robila posmech, zosmiešňovala ho pred ľuďmi, ktorý ho predtým poznali aj iného. Pohŕdala ním. Verejne sa o nej hovorilo ako o pobehlici. Jediná si všimla Frankovu záľubu v zachytávaní druhej tváre prominentov. Týmto poznatkom ho mohla zničiť, no neurobila to.
Galovič, šéf bezpečnostného kabinetu, bol mŕtveho najväčší politický sok. Bol presný opak mŕtveho: rozhodný, vedel používať moc a nerád sa ukazoval na verejnosti. Nemal priateľov, nikdy sa nešepkalo, že by mal milenku. V spoločnosti stával osamotený, v strehu, nevedel sa spoločensky správať, obliekať, no vedel vládnuť. Žil skromne a striedmo. Verejne vystupoval nerád. Galovič nič nerobil z osobných pohnútok, neničil ľudí z nenávisti, žiarlivosti, alebo strachu. Bol to muž bez pocitov, monštrum s absolútnou morálkou, bez slabostí, bez vášní. Galovič na nič nezabúdal. Zostal posledný zo starej garnitúry, ktorá bola na pokraji pádu. Reprezentoval skostnatenosť a zastaranosť predošlej doby.
Mŕtvy, Frankov priateľ, bol v mladosti si boli veľmi blízky. Bol vždy dobre oblečený, vedel sa spoločensky správať. Bol veliteľom partizánov SNP. Od svojich ľudí vždy vyžadoval železnú disciplínu, poriadok a poslušnosť. Niekedy hraničila jeho tvrdosť až s krutosťou. Bol rozhodný, panovačný. Ako vedúca postava z odboja sa dostal do strany a na krajský výbor. Nasadili ho do terénu. Zvládol to, presadil sa. Bol vytrvalý, tvrdý, neúprosný, kde treba, neúnavný, nepodplatiteľný. S Frankom boli dlhoročnými priateľmi. Postupne ako začal stúpať na spoločenskom rebríčku, odcudzovali sa s Frankom. Mŕtvy začal byť pyšný, začal sa báť o svoju moc, preto pre seba uzurpoval stále väčšiu právomoc. Začiatkom jeho pádu mohla byť aj skutočnosť, že sa obklopoval ľuďmi, ktorí mu neustále tlačili do hlavy myšlienku o jeho genialite. Sústredil vo svojich rukách moc, ale nevyužíval ju, zneužíval ju. Štátnik si rád vypil. Zvykol piť s Frankom, ale potom ako sa odlúčili pil aj sám. Zniesol veľa, ale nikdy nevedel kedy má dosť.
Dej. Známy fotograf politického diania v spoločnosti, Frank, sa zúčastňuje pohrebu bývalého priateľa. Kedysi spolu partizánčili a on sa postupne prepracoval až na najvyššie miesto politickej moci štátu. Celý príbeh sa odohráva počas 3 dní rozlúčky so zosnulým. Frank sa vracia v spomienkach do minulosti. Pripomína si chvíle, ktoré spolu prežili. Zo začiatku boli veľmi dobrí kamaráti, bojovali spolu v povstaní, bok po boku znášali útrapy. On bol vždy vodcovský typ a Frank sa mu podriaďoval. Spolu sa chodievali večer kúpať, s nimi aj Frankove dievča Margita. Keď mu ju prebral, po chlapsky si to vybavili a šlo sa ďalej. Áno, v tých časoch to bol ozajstný chlap. Lenže po vojne sa dostával vyššie. Stále vyššie a vyššie. Zabúdal na starých priateľov a nových nenachádzal, lebo všetci sa báli jeho moci a on sa zase bál ich. Posledný krok k odcudzeniu urobil vtedy, keď opustil Margitu aj syna Martina a oženil sa so svojou bývalou sekretárkou. Začali sa stýka už len oficiálne. Občas síce spolu posedeli, ale boli to už iba škrobené stretnutia. Mocný muž už zabudol na všetko, za čím kedysi pevne stál. Ľudí, ktorí ho skrývali cez vojnu, dal kvôli vlastnej výtržnosti zavrieť. Podpisoval rozhodnutia, z ktorých sa niektoré ukázali chybné a vždy za to vinil druhých. Nikomu naokolo už nedôveroval. A potom nastal úpadok. Človek v pozadí, mocnejší ako najvyšší, Galovič, rozhodol, že nastala jeho spoločenská smrť. Zakázal uverejňovať jeho fotky v novinách. Potom prišla ozajstná smrť. Ešte i jej príčina sa zdala Galovičovi málo dôstojná a lekári ju museli zmeniť na leukémiu. Frank fotografuje ľudí, ktorí sa s ním prišli rozlúčiť. Ľudí, ktorým bol väčšinou úplne ľahostajný. Alebo ľudí, ktorí sa pretvarovali, pritom ho z celej duše nenávideli. Aj Galovičov rozlúčkový prejav bol falošný a plný pretvárky. V závere Frank rozmýšľa, čo vlastne moc je a čo je jej dôsledkom.
Prvou slovenskou knihou nakladateľstva Index v Nemecku bol satirický román Súdruh Münchhausen. Dejový základ diela vytvára zatknutie „pokrokového činiteľa mierového hnutia”, potomka baróna Prášila „Münchhausena”, ktorý sa pokúša objektívne spoznať život v našej krajine. Jeho jadro vytvárajú vlastne spomienky na pobyt u nás. Münchhausenovým hlavným partnerom, sprievodcom i dozorcom je súdruh Hnida, bývalý novinár, teraz politik, frázista a dogmatik. V texte románu sa používa kľúčový princíp, takže čitateľ s určitým rozhľadom môže ľahko pod menami Husár, Gotles atď. spoznať konkrétne historické osoby.
C. Dominik Tatarka
Je intelektuálnym rebelom, disidentom, ktorého vzbura je vzburou proti materiálnej i mravnej biede, proti akémukoľvek útlaku, proti fašizmu, proti pretvárke mocných, proti vtedajšiemu politickému režimu ako celku.
Debutoval súborom noviel a poviedok V úzkosti hľadania. V siedmich prózach autor analyzuje vnútorne, mravné a existenčné otázky človeka, ktorý „hľadá” stratené istoty. Dobová kritika prijala tento súbor noviel ako jedno z najlepších diel slovenskej literatúry, ako dielo s novým videním človeka a sveta. Príbehy sa dostávajú do polohy mýtu a podobenstva. Sú analýzou lásky ako hlbokého a nenahraditeľného vzťahu ľudských bytostí. Sú hľadaním človeka, ale zároveň obrazom hľadajúceho človeka.
Obraz človeka, poznačeného vojnovým rozkladom spoločnosti, vykresľuje román Panna zázračnica. Úzkostný životný pocit vojnovej generácie si postavy vyvažujú náhradnou životnou aktivitou. Vonkajší rámec situácií tvoria bratislavské romantické zákutia, kde sa uskutočňujú výstredné schôdzky básnikov, maliarov a bohémov. Medzi nich sa nečakane dostáva Anabella, žena poznačená tragickým znamením smrti. „Temná Anabella, svetlo v temnotách”. Panna zázračnica predstavuje osvietenie človeka zápasiaceho s temnotami, s temným časom násilia. V románe sa presúvajú tragické motívy do snovej polohy, do polohy fantastiky, hravej obrazotvornosti. Ide o postup blízky surrealizmu, o experimentálnu prózu s prevahou reflexívnych a psychologických prvkov.
V románe Farská republika sa stavia do pozície dôsledného kritika spoločenských, politických a kultúrnych pomerov v Slovenskom štáte.
V komornej novele Prútené kreslá vychádza z osobných zážitkov počas štúdií v Paríži pred 2. svetovou vojnou. Hlavnou postavou je Bartolomej Slzička, ktorý je zaľúbený do Daniely. Dominuje v nej hodnota ľudského porozumenia a lásky k žene. Od tohto kľúčového momentu sa autor posúva, cez reakciu na roky kultu osobnosti, až k spochybneniu niektorých princípov tvorby medziľudských vzťahov v socialistickej spoločnosti.
Satire – pamflet Démon súhlasu bol časopisecky publikovaný. Rozprávač Bartolomej Boleráz má viaceré autobiografické črty. Jeho osobnosť je rozpoltená na dve protichodné časti: prvá sa chce riadiť vlastným rozumom a názormi, druhá sa prispôsobuje všeobecnému pokrytectvu a súhlasu s názormi tých, ktorí sú pri moci. Pokrytectvo je príznačné pre Valizlosťa Mateja, kultúrneho a politického pracovníka. Ten si vlastné názory ponecháva pre seba a na verejnosti hlása opak.
D. Administratívny štýl
Administratívny štýl je štýl verejného prejavu používaný v administratívnej praxi. Má charakter importovanosti (z latinčiny a nemčiny). Doslovným prekladom (kalkom) vznikli napr. spojenia: v uvedenej súvislosti, v súlade so zásadami, v úzkej súčinnosti.
Je výlučne písomný a má informatívnu funkciu. Má sprostredkovať prijímateľovi presné údaje, fakty, bez doplňujúcich opisov situácie alebo vysvetľovania príčin.
Základné znaky administratívneho štýlu: vecnosť, stručnosť, neutrálnosť, knižnosť, adresnosť.
V lexike prevládajú nocionálne (citovo neutrálne) slová, kancelarizmy (pohľadávky, avizovať), odborné názvy, druhotné predložky (so zreteľom, v dôsledku, v spojitosti), skratky a značky (t.j., tzv., s.r.o., Sk, SAV, TA SR).
V syntaxi sa vyskytujú variabilné vety (veľmi krátke, obsahovo zhustené, ale aj rozsiahle súvetia).
Kompozícia má normalizovanú formálnu podobu (formát, záhlavie, evidenčné číslo), osobitosti sú v členení textu.
Žánre administratívneho štýlu:
1. dokumentárne (životopis, zápisnica, protokol, rezolúcia, zmluvy)
2. oznamovacie (hlásenie, správa, vyhláška, prípis)
3. heslové (zoznamy, prehľady, súpisy, inventáre).
Podstatným znakom dokumentárnych žánrov je zachytenie presných údajov a faktov. Oznamovacie žánre nemajú dlhodobú platnosť. Za poloúradné prípisy sa považujú súkromné žiadosti, prihlášky, sťažnosti, objednávky.
Súčasná slovenská próza
Súčasnú slovenskú prózu delíme na tri vývinové fázy:
1. fáza (1945 – 1948). Pre toto obdobie je charakteristické doznievanie lyrizačných tendencií, naturizmus sa dostáva do krízy a zaniká. Do popredia sa dostávajú prózy s protifašistickou a povstaleckou tematikou (P. Jilemnický: Kronika, V. Mináč: Smrť chodí po horách, D. Tatarka: Farská republika). Objavujú sa prozaici, pre ktorých je príznačná zrastenosť jednotlivca s pôdou a rodinnou tradíciou (F. Hečko: Červené víno).
2. fáza (1948 – 1954). V tomto období sa začína uplatňovať socialistický realizmus ako vedúca tvorivá metóda. Dochádza k centrálnemu riadeniu literatúry, zanikajú rozdiely medzi autormi a vzniká tzv. industrializovaná literatúra, literatúra zobrazujúca socialistickú výstavbu, združstevňovanie a spriemyselňovanie krajiny.
3. fáza (1954 – 1964). Pol. 50-tych rokov predstavuje odsúdenie kultu osobnosti, a tým aj uvoľnenie tvorivých možností prozaikov. Próza sa ocitá medzi 2 smermi: buď zdokonaľovať socialistický realizmus, alebo tvoriť alternayívne programy (1954: A. Bednár: Sklenný vrch prináša nový pohľad na skutočnosť, a zároveň nové umelecké prostriedky).
A. František Hečko
Červené víno
Najvýraznejšie je spracovaná dedinská téma, ktorá zachytáva západoslovenskú dedinu vo vinohradníckom kraji, zaľudnenú typickými obyvateľmi. Autor zachytáva život dediny na troch generáciách rodiny Habdžovcov, je to generačný román. Dielo je autobiografickým románom, pretože postavy Urbana a Kristíny mali svoje prototypy v rodičoch autora, autor sa ukrýva v postave Marka. Je to aj spoločenský román, postavy sú presne zakotvené vo svojej spoločenskej vrstve a autor ukazuje napredovanie alebo zánik tej-ktorej spoločenskej vrstvy. Takmer celé dielo je o láske Urbana a Kristíny, neskôr o láskach Marka a Magdalény a iných dvojíc. Lásku chápe autor ako expresionisti – ako vášeň, je pudová, ale aj oddaná, nežná. Je tam láska v každej forme – materinská, súrodenecká, starorodičovská, manželská i mimomanželská. Zachytáva tu vypuknutie 1. svetovej vojny, odchod možov na front, osudy rodín, ktoré zostali bez živiteľa, správy o ranených a zabitých. Dej sa neodohráva na bojisku, ale ukazuje reakciu dediny na vojnu. Väčšina žien zachováva vernosť, musia s pomocou detí robiť na majetku, ale sú aj nevery. Cez postavu Olivera Ejhledjefku zaznamenáva významný fenomén vojny – dezertérstvo. Dielo je aj sociálny román, celéje o boji dedinského človeka o prežitie v ťažkej práci, ale aj o vykorisťovaní a propagácii sociálnodemokratických a komunistických myšlienok. Autor zachytáva biedu na slovenskej dedine, Markovými očami porovnáva tento stav s priemyselne rozvinutejšími Čechami. Je tu zachytený vznik I. ČSR, príchod legionárov a vojakov so zbraňou domov, rabovačky, nepokoje, ktoré sprevádzali vznik nového štátu. Je to aj oslava slobody. Román tvorí prechod od lyrizovanej prózy k epike povojnového obdobia. Je ovplyvnený expresionizmom (postavy sú plné vitality, vášne, života) a lyrizovanou prózou (boj dobra a zla, dôraz na príbeh, ľudový jazyk), lyrickými opismi, úvahami a nadneseným štýlom. Autor ovplyvňuje city čitatela. Čitateľ verí spolu s ním, že dobro a spravodlivosť zvíťazí.
Kompozícia. Román sa skladá z troch častí:
Živly (22 kapitol)
Hrdinka a hrdinča (16 kapitol)
Marek a Lucia (22 kapitol)
Prvá kapitola Vlčindol („óda” na Vlčindol) a posledná kapitola A vetrík povieva („óda” na Zelenú Misu) tvoria rámec diela. Dej rámcuje aj jedna situácia: na začiatku románu odchádzajú potajomky z bohatého majetku v Zelenej Mise Urban a Kristína a na konci románu odchádzajú s prázdnymi rukami Marek a Lucka. Rozprávač je v 3. os. sg. Je vecný triezvy ale aj patetický, sentimentálny, uvažuje, lyrizuje, personifikuje. Využíva paradox, napr. narodenie a smrť, manželské šťastie a nepriazeň prírody atď. V tretej časti takmer pravidelne strieda prostredia. Plasticky nám priblíži atmosféru kostola, školy, internátu, krčmy, priebeh dražby, exekúcie, súdu. Dej ozvláštňuje aj nezvyčajnými náhodami a príhodami, napr. tri úmrtia v jeden deň, zmŕtvychvstatie Nehreša, na okno búchajúci duch Michala Habdžu. Sú tu romantické scény – útek Lucky spred kostola v svadobných šatách v deň, ked sa mala vydať za iného.
Postavy. Michal Habdža, územčistý, prísny sedliak, vyžaduje poslušnosť, prácu bez odvrávania na majetku zdedenom po rodičoch. Dúfa, že pokračovateľom tradície bude Urban, práve preto sa nevedel zmieriť s tým, že sa Urban chce oženiť so sirotou Kristínou. Nemal slušného slova pre Kristínu, vyčíta im, že sa museli brať, lebo Marek už bol na ceste a narodil sa mesiac po svadbe. Je spokojný s robotou mladých, dá im jesť, ale nikdy nepochváli, nemá pekné slovo pre nich. Napriek tomu sa ešte viac urazí, ked Urban so ženou za pomoci prababičky ujdú do Vlčindolu. Dlho o synovi nechcel počuť, ale nakoniec sa predsa príde pozrieť na synov majetok. Chváli syna, ale odmietol vojsť do domul. Odmietne pomôcť prosiacej Kristíne, ktorá počas vojny nemala čo dať jesť biednym deťom. V tom roku, keď sa skončila vojna, umrel.
Urban bol pracovitý, poslušný syn. Porušil ustálenosť, zvyky, ktoré vládli na dedine, namiesto bohatej nevesty doviedol slúžku, ktorej sa narodilo mesiac po sobáši dieťa z ich veľkej lásky. Nesprával sa mocensky, ako sa na chlapa a hlavu rodiny vtedy patrilo. Odmietne, aby prababička prepísala na neho pár jutár pôdy, chcel sa o svoju rodinu postarať sám vlastnou prácou. Spolu s Kristínou lopotia sa na majetku, ale dobrého slova alebo uznania sa nedočkajú, lebo porušili zvyklosti, a preto musia trpieť. Má najkrajšie obrobený vinohrad, inak strihá vinič, vie očkovať. Vyzná sa aj v obrane viniča pred chorobami, naučil sa to na vojenčine. Práca ho vždy tešila, rozmýšlal o nej, plánoval. Urban ťažko niesol to, že musí od svojich odísť na vojnu a nechať ich v ťažkej robote samých. Z vojny sa vráti zdravý domov a dedinčania ho zvolia za richtára. Bol príliš priamy a čestný, aby mohol byť ako richtár úspešný. Venoval sa viac obecnému ako svojmu. Napriek tomu, že Marek zdedil polovicu majetku Michala Habdžu, zle mu padlo, že otec na neho nepamätal. Ako richtár zavádza novoty do dediny. Keď vyrukoval s elektrizáciou, narazil na neochotu a opatrnosť. Po Kristíninej smrti Urban upadá a pije už od rána. Nemá silu brániť sa ťažkým časom, nechce sa mu ani zrezať vinohrad, lebo vie, že o pár dní ho čaká dražba majetku. Ešte pred dražbou umiera.
Kristína bola krásna, že z nej „priam padá krása ako z púpavy páper”. Veľa mládencov o ňu malo záujem. Urban ju bránil. Bola aj láskavá, mierna, ústupčivá, oddaná. Prababička tvrdila, „že všetko zlé, čo stretlo Kristínu, spôsobil jej Urban, kým o všetko dobré, čo užíva Urban, zaslúžila sa Kristína.”
Marek, dieťa lásky, narodil sa mesiac po svadbe rodičov. Bol veľmi závislý na rodine, nerád menil prostredie, preto si ťažko zvykal na školu. Ako dvanásťročný stratí detstvo, keď musí zastať otca na gazdovstve. Správa sa priam hrdinsky a jeho zásluhou neprídu o majetok. Do školy chodí len v zime, keď ho mamka nepotrebuje, ale učí sa dobre a učiteľ ho navádza, aby šiel, študovať. Od školských lavíc miluje Lucku Bolebruchovú. Po vojne prichádza k Habdžovcom riaditeľ vinohradníckej školy a odporúča Urbanovi, aby syna dal do školy. V internáte sa ako stal terčom posmechu. Postupne sa stane, najvzornejším študentom v škole. Neuspokojí ho naučiť sa len to, čo počuje na hodinách, študuje české a maďarské knihy z odboru, diskutuje s učiteľmi. S Luckou sa stretával pod gaštanmi a Lucka prikáže Markovi, že ju nikdy nesmie pýtať od otca, len ona sa rozhodne, či sa za neho vydá. Na vojenčine sa dostane najprv k jazde. Keď ho preložia, v novej posádke má šťastie, že sa rozumie do koní. Dostane voľno a lepšie oblečenie. Po matkinej a onedlho i otcovej smrti postrihá vinohrad, hoci vie, že bude dražba. Nechať hoci aj cudziemu nepostrihaný vinohrad by znamenalo prísť o česť rodiny. Marek je zatrpknutý na Lucku, odchádza pracovať ako adjunkt na majer a s Luckou sa neudobria. Na majeri je veľa práce. Sympatizuje s bírešmi. Nakoniec napíše Lucke list pošle ho po Nehrešovi. Nehreš list odovzdá Lucke až v deň jej sobáša. Lucka na svadobnom koči príde na majer za Markom.
Dej. 1. Živly. Michal Habdža odíde z domu a jeho syn Urban s manželkou Kristínou a synkom odchádzajú do Vlčindola, kde si kúpili dom a vinohrad. Štastie mladej rodiny narúša Silvester Bolebruch, ktorý nevie zabudnúť na Kristínu. Mladým sa darí, majú dobrú úrodu a narodí sa im dcéra Magdalénka. Urban má dobrého priateľa v Oliverovi Ejhledjefkovi, ale má aj dalšieho nepriateľa – Šimona Pančuchu. O Silvestrovej nenávisti k Habdžovcom sa dozvie aj jeho žena Eva. Odkedy sa prisťahovala Kristína, jej muž sa jej pekne ani neprihovorí. Pančucha prehodí malého Marka cez plot, lebo mu s húsencami prešiel na pozemok. Keď kraj napadla perenospóra, Urban nešetril na postreku a relatívne dobre obišiel. Má najkrajšie obrobené vinorady, príde sa na ne pozrieť jeho otec. Neudobria sa. Pomáha im prababička. Marka v škole učiteľ považoval za najhlúpejšieho z triedy, ale postupne sa stal najlepším žiakom v škole. Tomáš Slivnický, richtár, založí svojpomocný vinohradnícky spolok. Jeho dcéru obalamutí nový učiteľ. Urban s Oliverom prehrajú spor s Pančuchom. Urbanov brat Mikuláš prišiel sa do Vlčindola rozlúčiť, celý dobitý. Odišiel do Viedne. Vinohradnícky spolok krachuje. Na dražbu prídu do dediny aj žandári. Anička Slivnická čaká s učiteľom dieťa a ten si ju odmieta vziať. Príde nový učiteľ Mókuš, ktorý si vezme Aničku s dieťaťom a budú šťastní. Vypukla vojna, úrady vyhlásili mobilizáciu. Urban, Oliver a mnohí iní narukovali, bohatí sa vyreklamovali.
2. Hrdinka a hrdinča. Urban káže Markovi, aby namiesto neho gazdoval. Na svete sú už aj dvojčatá. Marek zvládne oberačku, všetky sudy, náčinie na prešovanie prichystá a spracuje úrodu spolu s mamou. Nemôže chodiť do školy. Chodia do mesta predávať, aby prišli k troche peňazí. Navštívi ich Urban, ktorý dostal dovolenku. Kristína s Markom chodia po nociach striehnuť a prichytia Šimona Pančuchu. Kristína vyzerá na stanici Urbana, lebo ho mali viezť z ruského na taliansky front, ale nedočkala sa. Na spiatočnej ceste ju vezme na voz Silvester, objíma ju, ale Kristína mu utečie. Musia sa rozlúčiť s kravičkou, za malý peniaz ju predajú mäsiarovi. Filoméne Ejhledjefkovej prišla správa, že jej muž padol. Najme si na prácu Srba, do ktorého sa zaľúbi a bude s ním mať syna. Neskôr zistí, že Oliver žije. Je veľká bieda a zima, Kristína kvôli deťom ide prosiť do Zelenej Misy, kde jej nič nedajú. Nehreš im prinesol správu, že Urban je ranený a pred bránou v snehu našiel zamrznutú prababičku s jedlom pre deti. Po prababičkinej smrti im svokor poslal poživeň na celú zimu. Deti majú záškrt, babica pošle Marka zohnať povoz pre lekára. Ide žiadať od Silvestra, ale ten odmietne. Jeho žena ho zavrie do pivnice a dá zapriahať. Magdalénka sa zachráni, ale dvojčatá zomrú. V tú noc sa narodí Adamko. Eva Bolebruchová, prechladne a zomrie. Silvester ovdovie a vtedy si uvedomuje, ako ublížil svojej dobrej žene. Prestal myslieť na Kristínu a vidí sa v svojej dcérke Lucke. Pán učiteľ nacvičil s deťmi vianočnú hru. Urban na ďalšej dovolenke porobí za pár dní všetko, čo bolo treba urobiť na gazdovstve. Marek má 14 rokov, je statočný, príde ho pochváliť aj starý otec, ktorý v ňom vidí svojho dediča. Je koniec vojny, Urban sa vracia, vzniká ČSR. Dedina zažije rabovačku, príchod vojska a preberanie štátnej správy novými ľuďmi. Vracia sa aj Kristínin brat Róchus, ktorý si vezme za ženu Urbanovu sestru Jozefku a zbohatne. Michal Habdža umiera, pred smrťou volal Kristínu k sebe.
3. Marek a Lucia. K Habdžovcom prišiel riaditeľ vinárskej školy presviedčať, aby chlapca poslali študovať. Marek je chudobný, zle oblečený a na internáte sa mu posmievajú. Keď napísal najlepšiu písomku o oberačke vo Vlčindole, stal sa najlepším študentom a skončil aj hospodársku školu. Zverejnili Michalov testament, hlavným dedičom habdžovského majetku sa stal Marek. Michalove deti testament napadnú. Doma je už aj Mikuláš, ktorý taktiež zbohatne. Silvester Bolebruch si vzal za gazdinú vdovu po Adamovi Rebrovi s deťmi, ožení sa s ňou. Na návštevu k Jožkovi vezme i Lucku, ktorá sa po dlhom čase stretne s Markom. Marek dokončí meštianku a riaditeľ mu urobí portrét. Chce ho dať mamke, ale obrázok skončí u Lucky. Jožko Bolebruch a Magdalénka sa majú radi. Kristína je opäť chorá, treba ju operovať. Rodina prichádza o dalšie peniaze. Urban prestane byť richtárom. Družstvo upadá, Mikuláš Habdža sa pričiní o to, aby schudobnelo a potom na družstevný obchod vyvesí svoje meno. Ľudia prišli o peniaze, dorážajú na Urbana, aby on platil. Oliver je doma z vojny, nevie sa vyrovnať s tým, že jeho žena mala so zajatcom syna. Bije ženu i chlapca. Financi kontrolujú podľa udaní zatajené hektolitre vína. Pančucha udá Olivera a Oliver prezradí, že Pančucha ukryl víno v kuríne, nájdu ho. Oliver pije, raz príde domov a vyháňa Filoménu aj so synom, porazí ho. V ten deň zomrie aj Pavol Apoštol a obesí sa Šimon Pančucha, lebo mu prišiel list z dôchodkovej kontroly. Urban Habdža začal piť. Marek zmaturoval a odišiel na vojenčinu. S Luckou sa majú radi. Marek je najprv v jazdeckom oddieli, potom sa dostane do Dunajského mesta. Dostane telegram, že mu umrela matka. Urbana nebaví robota, pije čoraz viac. Spadol z rebríka a zomrel. Je vypísaná dražba na Urbanov majetok. Dom kúpi Silvester Bolebruch. Marek a Lucka sa prestanú stretávať. Otec ju chce vydať za inžiniera a Lucka súhlasí. Marek sa stane adjunktom na majeri. Vie sa dorozumieť s panstvom, ale navštevuje aj bírešov. Nevie na Lucku zabudnúť a napíše jej list. Nehreš list Lucke odovdzá až v deň jej sobáša. V svadobných šatách prišla Lucka za Markom na majer. Silvester sa rozzúri, keď prídu paholci s kočom a koňmi od Lucky. Bije kone tak surovo, že jeden z nich ho kopne do ruky a musia mu ju amputovať. Zlomí sa a zavolá k sebe vlastné aj Urbanove deti. Silvester sa obracia na Jožka a Magdalénku. Marek nezostal v izbe, čaká Lucku pred bránou. O pár dní odchádza Marek s Luckou z Vlčindola. Tak ako jeho rodičia priniesli čudne znejúce priezvisko do Vlčindola, tak ho mladí odtial odnášajú. Tu si zvykli ľudia na iné mená, nepasovalo sem. Tri dni prespia na habdžovskom v Zelenej Mise a potom ticho ako zlodeji odídu do Slivnice. Lucka čaká dieťa.
Forma. Napriek mohutnej dejovej línii autor využíva formálne postupy medzivojnovej prózy, reč rozprávača je ozdobená mnohými básnickými prostriedkami, často znie nadnesene, pateticky. Zosobňuje lásku, dedinu, prírodu, oslovuje ich, uvažuje o nich. Veľmi časté sú odkazy na ľudovú slovesnosť, parafrázovaiúe textu ľudovej rozprávky. Autor uvádza texty ľudových pesní, ktoré reagujú na to, čo sa v dedine prihodí. Dokáže čitateľa vtiahnuť do deja, využíva humor. Západoslovenský kolorit diela dotvára jazyk, v reči postáv, ale aj rozprávača je veľa typických nárečových slov (hepa, haža), vinohradníckych termínov (trýby, kocúr), nájdeme tu aj onikanie (prababička to vedia), využitie prechodníka (ja buda ním – súc ním) a typické krstné mená (Silvester, Urban, Filoména, Róchus, …)
V románe Drevená dedina sa venuje úroblematike zdržstevňovania slovenskej dediny v rokoch 1945 – 1948. Rozostavenie síl je tu podľa sociálneho kľúča: za premenu dediny sa postavila chudoba, proti boli bohatí roľníci. Prispôsobuje sa tu ideologickým požiadavkám, socializmus chápe ako historickú nevyhnutnosť. Toto dielo je vrcholom slovenskej prózy písanej metódou socialistického realizmu.
V románe Svätá tma podáva kritiku režimu Slovenskej republiky v rokoch 1939 – 45. Dej sa odohráva v mestečku Svätý Jur. Autor sa zameriava na život rodiny železničiara Klama. Z Klama sa stáva uvedomelý antifašista.
Diela Fejtóny a Prechádzky po kraji sú výberom jeho fejtónov.
B. Rudolf Jašík
Debutoval dielom Na brehu priezračnej rieky. Je to román o kysuckej prírode a o kysuckej biede. Svet Kysúc je odrazom reálnej skutočnosti ako aj výrazom autorovej obrazotvornosti. Život bedárov na Hrubom palci v časoch hospodárskej krízy predstavuje cez psychologicky prepracovanú postavu starého šindliara Džijana, jeho dcéru Máriu a hrobára Škanderu. Výnimočnou postavou je Štefan, ktorý vedie Kysučanov do hladového štrajku a berie si za ženu Máriu.
Námestie svätej Alžbety
Protivojnový román, ktorý odsudzuje vojnu a jej zverstvá na tragickom príbehu lásky dvoch mladých ľudí. Autor si z histórie 2. svetovej vojny vyberá tému židovskej otázky a jej tragické riešenie vo vojnovej Slovenskej republike.
Autor ukazuje mestečko plasticky so všetkými sociálnymi vrstvami. Realisticky vyznieva rozčlenenie židov. obyvateľstva podľa majetku, aj podľa reakcie na nebezpečnú situáciu, v ktorej sa ocitli. .Bohatí sa spoliehajú, že za peniaze si kúpia úradníkov, ktorí ich prevezú cez hranice, chudobný otec rodiny nakoniec uverí, že niet cesty pre žiadneho žida, múdry Maxi si domyslí, čo znamená Hitler pre Európu a vysmieva sa židom, ktorí si chystajú zásoby uhlia na dve sezóny, vdova po židovskom advokátovi sa musí vydať za príživníka, aby sa zabudlo, že bola manželkou žida. Román je viac psychologický než spoločenský, má lyrizujúci charakter. Názov románu je podľa námestia, kde stojí kostol sv. Alžbety, pod vežou ktorého sa Igor a Eva stretávali. Celým dielom sa nesie biblická symbolika a symbolika mladej lásky medzi Igorou a Evou, ale aj chýbajúcej lásky medzi ľudmi a národmi. Román má niektoré znaky socialistického realizmu. Ľudia sa výrazne delia na chudobných a bohatých. Témou diela je ľúbostný motív na pozadí 2. svetovej vojny v Slovenskom štáte a za prenasledovania Židov. Dej sa odohráva pod Viničným mestom r. 1941, začína sa v lete a končí na jeseň.
Kompozícia: Názvy kapitol sú s biblickými motívami (Posledná večera, Brat a sestra). Viera je symbolom pokoja a bezpečia. Eva umiera pri pomoci matke, ktorej syna zastrelili. Sú tu aj lyrizačné tendencie. Román sa skladá z 15 kapitol so samostatným názvom, ktoré sú uvedené mottom: „Láska je nesmrteľná. Neumiera. Len ide do hrobu.” Záver románu vyznieva symbolicky, metaforicky pomenúva dobu fašizmu, ktorú autor zobrazil: „Domy sú temné, okná temné, pozatvárané. Ľudia spia, lebo je noc. Je ešte noc. Noc...” Dejová línia sa prelína reflexiami, lyrickými opismi. Sleduje príbeh Igora a Evy, prináša aj ďalšie postavy a ich osudov:
Postavy. Igor Hámor, 18-ročný chlapec, výraz v predčasne dospelej tvári ho robil starším. Musel zo školy odísť a pomáhať matke zarábať na živobytie. Keď mu ochorie matka, zabezpečenie domácnosti zostane na ňom. Jediným svetlým bodom v jeho živote je Eva, kamarátka od detstva, s ktorou sa stretáva vo veži kostola na Námestí sv. Alžbety. Postupne prerastie tento vztah v lásku. Prvú milostnú noc prežije s roztopašnou Ernou, ktorej nesie batožinu zo stanice. Má výčitky kvôli Eve. Neuvažuje o politike, nič o nej nevie. Nerád vidí uniformované skupiny v meste. Uvedomuje si, že sú to tí, ktorí bránia Eve chodiť bez hviezdy. Nikdy nerozdeľoval ľudí podľa viery. Najprv zľahčuje situáciu, ked mu Eva povie, že musí no-sit žltú hviezdu, neskôr sa jej snaží pomôcť. Pokúša zohnať peniaze na krstný list pre Evu, ale 10 000 korún mu Evin otec nedá, nedá mu ich ani Erna. Po Evinej smrti sa rozhodne zabiť Flórika.
Eva Weimannová, bola poslušná, dobrá dcéra, milovala Igora. Ticho znáša osud, ktorý ju postihol. Nie je pesimistická, má strach, ale verí, že s Igorom odídu. Bojí sa žiť medzi židovskými rodinami, necíti sa byť hrdinkou ani bojovníčkou, chce len žiť. Je vdačná Igorovi, že si ju vezme do svojho bytu. Ožíva, ked jej Igor prisľúbi, že po matkinej smrti utečú. Modlí za jeho matku každý deň, opatruje ju. Eva sa zásluhou Flórika dostane medzi prvých odvlečených židov. Zavretá v škole myslí na Igora, v duchu sa mu prihovára. Väzni ležia na zemi jeden vedľa druhého. Keď nemecký dôstojník zastrelil na stanici dieťa a jeho matka nedokázala od bolesti vstať a ísť poň, Eva a dvaja chlapci vstali a napriek zákazu išli po dieťa. Všetci klesnú pod guľkami, Eva umiera s Igorovým menom na perách. Vojak ešte zastane nad umierajúcou, vymení zásobník a opäť strieľa…
Holič Flórik, drobný živnostník na predmestí, snívajúci o peknom holičstve na hlavnej ulici. Je ústupčivý, na pohlad úslužný, ku každému zákazníkovi sa prihovorí. Vie, čo sa robí so židmi, tri mesiace dopredu si prichystá oznam: Židov neholím a ani nestrihám! Neodváži sa ho vyvesiť hned, lebo časy boli neisté a mohlo sa to ešte zvrtnúť. Podal si prihlášku do HSĽS. Odpísali mu, že sa stane politickým referentom. Vie, že musí čakať na príležitosť. Uniformu využije keď za pomoci nemeckých vojakov gardisti podľa zoznamov berú židov. Flórik vie, že záťah len umocní strach židov a treba konať. Sľubuje Helderovcom, že ich prevedie cez hranice. O štyri hodiny si všetky cenné veci Helderovcov Flórik viezol v aute naspäť. Umiera Igorovou rukou, ktorý ho niekoľkokrát udrie železnou tyčou po hlave.
Samko, Evin otec je chamtivý na peniaze, odmietol dať našetrené na Evin krstný list. Šetril, aby mohol odkúpiť od svojho spoločníka povoz a aby sa osamostatnil. Zaujíma sa len o rodinu. Dávidovu hviezdu si pripol na hruď podľa príkazu.
Maxi je tiež Žid, ale je pravým opakom Samka. Vie, kto je Hitler a o čo mu ide a vysmieva sa židom, ktorí si robili zásoby na 2 roky.
Žltý Dodo. Jeho úlohou bolo zachytávať ľudí bez žltej Dávidovej hviezdy, mal záľubu v žltých veciach (ošatení), bol posadnutý zlatom.
Dej tvorí problematika vnútorného zápasu u jedinca s prvými prejavmi neľudského fašizmu – príbeh Igora Hamara, ktorý sa zaľúbil do židovskej dievčiny Evy Weimannovej. Stretávali sa na lavičke na námestí alebo vo veži. Igor sa staral o svoju chorú matku, otec mu zomrel pred desiatimi rokmi na týfus. Bývali blízko seba, delili ich dva domy. Evin otec mal povoznícku firmu Maximilán Schlesinger a Samuel Weimann. Do ich lásky zrazu vtrhla vojna a fašisti. Igor bol nešťastný z toho, že Židia musia byť označení. Pomáhal holičovi Flórikovi, ktorý bol falošný a ulakomil sa na židovský majetok Predal svoj salón. Igora veľmi poburovali jeho názory. Robil aj na stanici ako nosič Pri tej príležitosti sa zoznámil s pani Ernou, ktorá ho zviedla. Igor pomáhal aj Evinmu otcovi Samkovi vo firme. Jeho spoločník Maxi sa vzdáva a začína piť. Budúcnosť Židov vidí beznádejne. Igor sa so svojim prehreškom Eve nepriznal. Keď mu aj matka povedala, že je Eva dobré dievča, rozhodol sa, že ju pozve k nim. Obchodník Maguš Igorovi radí, aby dal Evu pokrstiť a zobral si ju za ženu, a tak ju zachránil. Farár sľúbil Igorovi, že mu krstný list spraví za 10000 korún, a potom sa musia stratiť z mesta. Bývalý holič Flórik sa prepracoval až k okresnému tajomníkovi HSĽS, ktorý ho zamestnal. V kancelárii bol so zástupcom tajomníka Hasom. Tajomník podplatí Žltého Doda, aby mu spísal zoznamy Židov, ktorí nenosia hviezdy. Ide mu hlavne o bohatých, lebo chce ich majetky. Dodo si za bohatú odmenu niektorých do zoznamu aj povymýšľa. Eva súhlasí s krstom, len treba zohnať peniaze Igor šiel za Ernou. ale tá ho odmietla. Potom pýta peniaze od Evinho otca Samka. Ten ho tiež odmietne. Eva sa presťahovala k Igorovi. Odvtedy nenosila hviezdu. Igorova matka umrela. Čoraz, častejšie sa stretávajú s ľuďmi sfanatizovanými proti Židom. Maxi predal svoje kone za 25000 korún Samkovi. 12000 dal Igorovi a zvyšok nechal Samkovi, aby mu denne nosil liter rumu a niečo na jedenie. Farár však Igora vyhodil. Šiel ku Magušovi a ten mu sľúbil, že ho pošle ku bratovi horárovi na Horniaky. Igor šiel za Evou, lenže plány mu prekazil Flórik so svojimi chlapmi a Nemcami. O desiatej začalo veľké zatýkanie Židov. Medzi prvými je aj Eva a ďalší mladi ľudia, Igor prišiel neskoro. Odišli na noc do židovskej školy. Igor za šiel za nimi. Pozoroval tmavé okná školy. Vnútri si jeden chlapec podrezal žily. Igor je doma zúfalý. Židov priviedli znova na námestie a pribúdali k nim celé rodiny (oblak v kruhu smrti rastie). Eva sa už vzdala nádeje. Nemci s gardistami Židov odvádzajú .Vedú ich ulicami niesla. Ľudia sa prišli rozlúčiť, pískajú na Nemcov. Židov zaviedli na lúku za stanicou. Igor tam prišiel. Major len tak kázal sluhovi zabiť malé židovské chlapča. Eva a ešte dvaja židovskí chlapci ho chceli odniesť Nemci na nich kričali, aby zostali, a keď zobrali chlapca na ruky, tak spustili paľbu. Eva padla nabok. Naposledy zazrela Igora a zomrela. Haso sa s hrôzou obzerá okolo seba. Zničený sa dovliekol domov a zastrelil sa. Posledná večera Weimannovcov (rozlúčka s Maxim a Igorom). Otrávili sa. Igor stratil zmysel života. Z pomsty zabil železnou tyčou Flórika. Potom šiel k rieke. Najprv do nej hodil tyč, a potom chcel aj on skočiť. Našťastie šiel okato Maguš, ktorý ho odviedol preč. Je noc…
„Lebo láska je večná ako život. Nedá sa obsiahnuť jedným objatím, ani jedným pohľadom. Krásne je vždy večne.”
„Láska je nesmrteľná. Neumiera, ide do hrobu. Len ide do hrobu. Neumiera. To iba myšlienky tlejú a ostáva z nich popol. Láska je nesmrteľná, ide za hrob. Nejde, len horí večne, horí ako život.” Eva zomrela, ale láska a spomienky na ňu zostávajú. A tak vie, že svojou smrťou tomu nepomôže.
Román Mŕtvi nespievajú je len časťou zamýšľanej trilógie. Odvíjajú sa tu a striedajú dve dejové línie: cez jednu autor sleduje život na Slovensku v mestečku Pravno so zmiešaným slovensko-nemeckým obyvateľstvom, cez druhú udalosti na východnom fronte. Na jednej strane sú postavy, ktoré tušia zánik fašizmu, na druhej strane stoja postavy opájajúce sa pocitom istoty a moci v posledných rokoch vojny. Pri rozvíjaní druhej dejovej línie vystupujú do popredia osudy slovenských vojakov na východnom fronte. Pri opise zážitkov vojakov za ústredný motív stratu ilúzií, demoralizáciu a rozpad bojového ducha v slovenskej armáde. Chlapcov z Pravna sa chcú vrátiť domov, prejavujú odpor k tým, ktorí rozhodujú o ich životoch. Je tu konfrontácia života a myslenia otcov doma a synov – vojakov na nemecko-sovietskom fronte, umelecky najsilnejšie sú vojnové scény.
Baladickosť nedokončenej novely Povesť o bielych kameňoch vyplýva z reakcie človeka na zraňujúcu skutočnosť, pretože pre ľudí príliš citlivých môže byť spoločenský svet horší než osamotenosť. Mladému Malochovi nik nevie nahradiť matku, ktorá umrela, starec žijúci sám v hlbokej skalnej strži, sa vyhýba ľuďom. Maloch uteká od ľudí, starec sa ich stráni. Je to komorné dielo, ktoré patrí medzi popredné prózy literárneho naturizmu.
V prózach Čierne a biele kruhy výrazne cítiť kysucké prostredie a mentalitu obyčajného kysuckého človeka. V príbehoch slepého Adama a jeho tvrdého otca (Mŕtve očí), dospievajúcej Verony, jej milého a jej matky (Čas medených tvárí), malého Ondreja a jeho matere (Popolavo vrana), chudobného roľníka Klandúcha (Mesiac na vode), povozníka Matúša a skrachovaného obchodníka Fedora (Traja pútnici) sa ako hlavný motív objavuje tvrdý zápas o holý život v zložitých životných podmienkach.
C. Alfonz Bednár
Román Sklený vrch bol výsledkom autorovho pohľadu na človeka, ktorý chápe v celej zložitosti podmienenej jeho životným prostredím a súvislosťami jeho súčasného i minulého života. Príbeh Emy Klaasovej a jeho odraz vo vnútornom cítení a myslení má v románe formu denníkových záznamov, v ktorých sa prelínajú spomienky na vzdialenejšiu i bližšiu minulosť s bezprostredne prežívanou skutočnosťou na stavbe priehrady. Z denníka, ktorí si číta jej muž Jožo Solan, sa dozvedáme o rodinnom prostredí Emy, o jej citových vzťahoch k trom mužom: partizánskemu bojovníkovi Milanovi Kališovi, ktorého neskôr umučili fašisti, Zolovi Ballovi, jej snúbencovi, s ktorým sa rozišla a manželovi inžinierovi Solanovi, ktorého má rada, no pred ktorým má svoje tajomstvá a chce mu o nich povedať v Tichej doline. Obsah denníka má tu navzájom sa prelínajúce časové pásma - roky 1943 – 44, 1947, 1951 – 52.
Dej sa odohráva na 2 miestach. V Tichej doline, ktorá sa stala symbolom pokoja, šťastia, miestom životne dôležitých rozhodnutí a na stavbe priehrady. V Tichej doline sa zoznamuje Ema s Milanom, tu prežívajú chvíle svojej lásky, do Tichej doliny sa vracia so snúbencom, spoznáva sa tam i so svojím budúcim manželom, tam chce ísť, aby sa mu zverila s tajomstvom. (Manželia sú bezdetní, Ema zatajuje fakt, že počas Povstania bola tehotná, čakala Milanovo dieťa, ale v ťažkých časoch bojov volila potrat). Ema sa nedostane do Tichej doliny, pretože tragicky umiera na stavbe. (Stúpila na miesto s drôtmi s vysokým elektrickým prúdom). Forma denníka tým, že podáva vonkajšiu i vnútornú skutočnosť z hľadiska postavy na nej bezprostredne zúčastnenej (Ema), robí román presvedčivým a umožňuje motivickú rôznorodosť, ale zároveň stmeľuje minulosť a prítomnosť do jednotného epického prúdu.
Kolíska
Je to novela zo zbierky Novely. Dielo je zakotvené témou i prostredím v období SNP. Snažil sa zrušiť obraz povstaleckých hrdinov, ukazuje ich po skončení 2. svetovej vojny a nie všetci vyznievajú kladne. Autorovi nešlo o zachytenie SNP, ale o psychológiu ľudí, ich myšlienky, pocity, výčitky svedomia, spomienky. Zo SNP nájdeme zmienku o príchode Nemcov do slovenských hôr, o vypálení dediny, ktorej obyvatelia pomáhali partizánom. Nemci oscilujú medzi sentimentalitou a krutosťou. Ukazuje situáciu partizánskej skupiny po zatlačení SNP do hôr. Novela nám priblíži procesy v 50-tych rokoch, na ktorých ľudia boli nútení svedčiť tak, ako to súd očakával. Majerského odsúdia ako rozvratníka novozaloženého JRD, pretože po vojne dostal majetok, robil na ňom so ženou a deťmi oveľa poctivejšie ako družstevníci, preto sa stal tŕňom v oku. Autor kriticky zachytil začiatok budovateľského obdobia a združstevňovania s typickým slovníkom a rétorikou tohto obdobia.
Kompozícia a forma. Autorovým typickým postupom je pre neho striedanie časových línií. Pracuje:
s líniou prítomnosti: Zita Černeková po vojne (v 50-tych rokoch) počúva priamy prenos zo súdu s Majerským, ktorého pred vojnou poznala. Hnevá sa na svojho muža za to, akým spôsobom svedčí. Po návrate Mišo vysvetľuje, že nesvedčil z pomsty za to, čo Majerský vykonal Zite, ale bol prinútený. Rozhlas neodvysielal celú reč.
s líniou minulosti:
a) obdobie I. ČSR: Zita s matkou idú za prácou na český majer, kde je Majerský šafárom. Zita sa mu zapáči, nechá ju aj s matkou pracovať v kuchyni, kde bola lepšia práca ako na poli. Rozpráva o sobáši, ale Zitina matka zistí, že je už ženatý. Zita čaká dieťa a Majerský zariadi, aby za ňou chodil Ján Ragala a aby hanba nepadla na pána šafára. Chce ju aj s matkou dostať z majera, preto ich obviní z krádeže, dostanú sa pred súd. Zita si vezme Ragalu, ale o dieťa príde. Jej muž je zlý človek, zlodej, po prestrelke s políciou umiera. Zita sa vydá za Miša Černeka a ten sa v horách, v partizánskej skupine, stretne s Majerským. Od Zity vie, čo je to za človeka.
b) obdobie SNP (február 1945):
– prostredie partizánskej skupiny, kde je Mišo veliteľom, kam príde i Majerský z vypočítavosti. Žijú v ťažkých podmienkach. Majerský nakoniec utečie, a tým ohrozí partizánov aj Zitu.
– prostredie dedinského domu Zity, kam sa príde Majerský schovať. Schová ho, bojí sa o neho, keď do jej domca prídu Nemci. Majerský nevydrží psychický nátlak a uteká. Nemci ho chytia.
– prostredie v horách, kde sa ukrýva partizánska skupina po potlačení SNP. Žijú v zlých podmienkach.
Postavy. Zita Černeková, mala iba matku, otec zomrel, staršie sestry boli už vydaté a ich manželia nesúhlasili, aby u nich svokra a švagriná bývali. Zamestnali sa s matkou na veľkostatku v Radotíne, kde bol šafárom Majerský. Matka jej dovolila stýkať sa s Majerským, lebo ten sa vyjadril, že si ju chce vziať. Keď Zita povedala Majerskému, že čaká dieťa, prestal za ňou chodiť a obvinil ju i matku, že vynášajú z kuchyne, kde pracovali. Majerský šikovne navedie Jana Ragalu, aby začal chodiť za Zitou a Zitu sa za Jana vydá. V Čechách, po smrti Jana, sa druhýkrát vydala za Miša Černeka, ktorý ju doviedol do chalupy v Lieskove. Práve do tej chalupy vbehol jedného večera, keď bola ešte hore s chorým dieťaťom, Majerský. Napriek tomu, že jej všetko, čo jej vykonal,ho ukryla do prednej izby pod periny tesne predtým, ako do izby vstúpili Nemci. Nedovolia jej prestať kolísať choré dieťa. Keď sa jej zdá, že jej alebo dieťaťu Nemci ublížia, s volaním na Majerského skočí do prednej izby, ale tam je už len pootvorené okno. Po vojne Zita počúva rozhlas, vysielajú proces s Majerským. Podozrieva manžela, že svedčil proti Majerskému z nenávisti. Uvedomuje si, že sa za Miša vydala z núdze.
Dej. Zita počúva prenos procesu s Majerským, ktorý sa bráni obvineniam. Vypočuje si výpoveď svojho manžela, ľutuje Majerského a k svojho muža začne nenávidieť. Pred niekoľkými rokmi boli v Lieskove Nemci. Hliadka bola blízko Černekovej chalupy, do ktorej vkĺzol Majerský. S prekvapením zistí, že v dome je Zita, žena, ktorej v minulosti ublížil. Zita ho uloží v prednej izbe, prikryje perinami. V hlave sa jej vynárajú spomienky, vyčíta si, že sa neopýtala na svojho muža. Spomína si, ako Nemci prikázali podpáliť sedemnásť domov za trest, že v dedine boli partizáni. Nemci boli ubytovaní v škole. Vytvorili šesťčlenné hliadky a chodili po obci. Majerský leží pod perinami s boľavými očami a spomína na kamarátov, ktorých opustil potom, čo sa skrývali porozbití ich partizánskej roty. Počuje Zitu, ako niečo kladie na sporák i buchot kolísky. Spomína na časy, keď robil v Čechách na majeri a spoznal sa so Zitou a jej matkou. Aj Zita popri chystaní praženice spomína na Radotín. Jej matka dovolila Majerskému chodiť za Zitou, pretože sa vyjadril, že si Zitu zoberie. Neskôr sa dozvedeli, že Majerský je ženatý a má deti. Zita čaká dieťa a Majerský ich obviní, že vynášajú z kuchyne. Dá ich k súdu. Zita kolíše syna a ten zvuk začuje nemecká hliadka, Nemci vstúpia do kuchyne. Vojdú do izby, kde Zita kolíše svojho syna a varí praženicu. Porozťahujú sa po dome, nedovolia sa Zite obliecť. Keď chcú vedieť, kto býva vo vedľajšej izbe, Zita povie, že nikto, že je tu sama s chlapcom. Majerský počuje, čo sa deje v kuchyni. Príde mu ľúto, že sa tak zachoval k Zite. Našiel Jana Ragalu a stavil sa s ním, že si nezíska Zitu. Prehral a Ragalovi zaplatil. Matka Zitu podporovala, aby sa vydala za Ragalu. Nemci nútia Zitu kolísať jej chorého syna. Zita sa bojí, aby nezbadali mokré šľapaje a nenašli Majerského. Majerský sa bojí o Zitu, jej chlapca, v hlave sa mu usídli myšlienka, že mal ostať, kde bol. Spomínal na tých, ktorí ostali v bunkri. Potom znovu myslel na Zitu, ktorú dal Ragalovi. Na Ragalu sa ho pýtal aj Mišo Černek v horách, prv než ušiel. Keď Ragala zomrel, Zitu sa vydala za Černeka, ktorý ju priviedol na Slovensko. Zita musí chlapca kolísať rýchlejšie. Majerský zatiaľ utečie. Nemci chcú pokrstiť močom Zitinho syna, plánujú dať pripiť aj matke na pokrsteného. Smejú sa, Zita priskočí ku kolíske, schytí dieťa a kričí na Majerského. Izba je prázdna a zvonku sa ozve streľba. V kuchyni sú uložení ranení a jeden mŕtvy, o chvíľu privádzajú Majerského, ktorý sa im vzdal. V rádiu počuť vynesenie rozsudku nad Majerským – 12 rokov väzenia, jeho žena a deti sa musia vysťahovať z okresu. Zita si myslí, že Mišo svedčil z pomsty, ale on jej povie, že nechcel, aby svedčila aj ona, bol to politický proces. Zita sa na konci novely pýta sama seba: „A nestihla Majerského pravda? Za všetko, čo vykonal jej a iným? Ak Mišo nehovorí pravdu, zle je – a ak...? Z núdze sa vydala za neho, z núdze s ním i teraz žije a Mišo to vie.”
D. Vladimír Mináč
Románom Smrť chodí po horách debutoval. Jeho tematickým a myšlienkovým základom je SNP. Dej diela sa sústreďuje okolo dvoch bratov Petra a Jána Lotára. Prvého z nich zajali Nemci a dostal sa do koncentračného tábora. Autora zaujímajú reakcie oboch bratov na vonkajšie podmienky, prekážky a ťažkosti.
Na debut nadväzuje druhý román Včera a zajtra. Peter Lotár si po návrate z koncentračného tábora hľadá miesto v občianskom živote. Zostáva pracovať na dedine, postihuje ho duševná kríza, z ktorej sa dostáva pomocou učiteľky Hany. Román nepresiahol umeleckú úroveň prvého diela, tematika premeny slovenskej dediny je z kompozičnej stránky poznačená schematizmom.
Začarovaný kruh schematizmu, industrializácie a združstevňovania sa mu nepodarilo prekročiť ani v zbierke poviedok Na rozhraní. V poviedke Skaliny z tejto zbierky poviedok zobrazuje tragédiu Jana Kompana, roľníka, ktorý miluje pôdu, verí jej („Zem, tá ťa neoklame”) a tomuto svojmu presvedčeniu podriadi nielen svoj život, ale aj život svojej ženy a dcéry. Pre majetok si nevšíma iných ľudí, ani svojich najbližších, všetko a každého posudzuje podľa vzťahu k majetku, pomaly ničí seba, svoju ženu a dcéru. Kruto zaplatí za poznanie, že všetko bolo zbytočné. Na Skaliny prichádza Janov priateľ z detstva Jano Michaľa. Prišiel, aby ho znovu nahováral na dobrodružstvá, Jano ho však tvrdo odmieta. Nechce sa vzdať pôdy, ku ktorej ťažko prišiel a na ktorej ťažko pracoval on, jeho žena, ktorá vyzerala ako starena, (zničená robotou) i jeho dcéra Uľka, ktorú zachvátili suchoty. Jano Kompan mal jedinú vieru: vieru v zem. Aj Boh, aj náboženstvo boli jej súčasťou. Mali v nej miesto, pokiaľ súviseli so zemou. Život ho naučil tejto jedinej viere. Po l. svet. vojne sa Jano vrátil z frontu neskoro, doma ho už nečakali, prepísali gazdovstvo na staršieho brata. Nepriateľstvo s bratom ho vyhnalo z domu. Ujal sa ho Jano Michaľa, ktorému pomáhal na poli, ale neskôr kúpil na dlh Skaliny, neúrodný kus zeme. Nikto neveril, že Jano to dokáže, na takej zemi niečo dopestovať. Ale dokázal, tvrdo a neúnavné pracoval, pracovala aj jeho žena a neskôr i ich dcéra, ktorá vyrástla v biede, hlade, od malička ju tvrdo držal pri práci. Jano nesie svoju umierajúcu dcéru z nemocnice domov. Uľka mu nič nevyčíta, vychoval ju k pokore, poslušnosti, nikdy mu neodporovala. Chce jej povedať, že sú doma, ale dotkne sa už studenej ruky. Žena ho obvinila z dcérinej smrti. Vyšiel von na miesto, odkiaľ videl celý svoj majetok, celé Skaliny. Rozmýšľal. Z hĺbky svedomia sa mu vynorili slová, ktoré povedal Jano Michaľa: „Zem je všetko. Človek je prednejší.” A vtedy sa zlomil, celý sa roztriasol. Prvý raz v živote zaplakal…
Vrcholným dielom je jeho trilógia Dlhý čas čakania, Živia mŕtvi a Zvony zvonia na deň, pod názvom Generácia. Trilógia má expresionistický podklad, spočívajúci v úsilí autora stvárniť alebo vyjadriť vnútorné zážitky a predstavy. Je tu tendencia zvýrazniť umeleckú výpoveď o skutočnosti. Expresionistický podklad spočíva v tom, že trilógia je postavená na protiklade Marka Uhrína a kapitána Labudu. Duchovný princíp ako princíp snahy a utrpenia stelesňuje postava Marka Uhrína, ktorý prekonáva svoje vrodené pudové sklony, práve tak ako ich kapitán Labuda využíva. Labudovi v tretej časti trilógie zostáva len trpký pocit zbytočnosti predovšetkým preto, že to už nebol „chlap” ako predtým. Marek Uhrín je vývinovou postavou, pretože stelesňuje sebaprekonanie.
Prvá časť trilógie Dlhý čas čakania je obrazom života v Slovenskom štáte počas vojny, obrazom fašizmu, vojny, ľudských osudov a úsilí namierených proti tejto temnej ideológii a moci. Román zaľudňujú tri druhy postáv podľa ich vzťahu k fašizmu. Jedna skupina sa od neho dištancuje a žije v očakávaní zmien, druhá skupina je rozličnými spôsobmi s fašizmom spojená a tretia skupina zmýšľaním i konaním otvorene proti fašizmu vystupuje. Román sa končí vypuknutím SNP.
V druhej časti trilógie Živia mŕtvi sa po „dlhom čase čakania” dej dáva do pohybu, v pomerne rýchlom a frekventovanom striedaní situácií, bojových scén a konfliktov sa rozvíjajú charaktery jednotlivých hrdinov. Kladie sa tu dôraz na neľudské činy nacistov a na vykreslenie ľudí, ktorí sa snažili ťažiť z účasti v SNP a ľahtikárov. Kladnými postavami sú Janko Krap a komisár Bende. Problematickou postavou je Marek Uhrín: váhavý, nerozhodný, večne uvažujúci. Jeho protipólom je povstalecký kapitán Labuda, človek myšlienky a činu.
Záverečná časť trilógie Zvony zvonia na deň zaberá obdobie od februára 1946 do februára 1948. Autor sa v nej sústreďuje na najdôležitejšie spoločenské javy týchto rokov a s nimi konfrontuje svoje postavy. Niektorí sa v novom živote uplatnili, iní prežívajú trpký pocit zbytočnosti a rezignácie.
E. Fonéma, hláska, graféma
Zvukovou stránkou jazyka sa zaoberá fonetika a fonológia. Fonetika skúma a opisuje tvorenie zvukov reči rečovými (artikulačnými) orgánmi a ich zvukové znenie. Fonológia skúma vzájomné vzťahy medzi fonémami (najmenšími jednotkami zvukového systému jazyka) a ich zvukovými vlastnosťami z hľadiska ich významovo-rozlišovacej funkcie.
Fonéma je najmenšia zvuková jednotka, ktorá rozlišuje význam slova v jazyku (ako v systéme). Hláska je konkrétna podoba fonémy v reči (ako v konkrétnom použití tohto systému).
V slovenčine v zásade platí, že jednej fonéme (resp. hláske) zodpovedá jedna graféma (písmeno). Výnimku tvorí písanie dvoch grafém pre jednu fonému v prípade i, y a v prípade písania t, d, n, l namiesto ť, ď, ň, ľ, ak po nich nasleduje i, í, e, ia, ie, iu. V inom prípade zasa zapisujeme jednu fonému (resp. hlásku) spojením dvoch grafém: ch, dz, dž. Pri fonetickom zápise textu (pri transkripcii) sa používa pre každú fonému (resp. hlásku) vždy len jedna graféma, napríklad: tykanie [tikaňie], prišli [prišli] a pod.
Jedna fonéma ako jazyková jednotka môže mať viacej konkretizácií v hláskach ako rečových jednotkách. Každý jazyk má menší počet foném ako hlások.
Rozličné konkretizácie tej istej fonémy nazývame varianty fonémy, ktoré nemajú rozlišovaciu (dištinktívnu) schopnosť, nerozlišujú význam slova.
Súčasná svetová literatúra
Otrasné udalosti vojny ovplyvnili aj tematickú a estetickú podobu literatúry. Mnohí autori sa chcú stať „svedomím národa”. V literatúre sa prehodnocuje vzťah k minulosti, k umeleckým a kultúrnym tradíciám. Rozdelenie Európy po roku 1945 na východný a západný blok viedlo k diferenciácii kultúrneho a literárneho života. Západná literatúra nadväzovala na predvojnové umelecké smery a experimentovala s novými, v literatúrach socialistických krajín vládol jednotný umelecký smer socialistický realizmus a každý pokus o experimentovanie s formou literárneho diela bol odsúdený ako dekadentný.
A. Americká literatúra
Základnou črtou americkej literatúry bol odklon od sociálnej problematiky a záujem autorov o psychologické aspekty vzťahu jednotlivca k spoločnosti.
John Steinbeck
Jeho najvýznamnejším dielom je sociálno-kritický román Ovocie hnevu, za ktorý dostal Pulitzerovu cenu. Autor zobrazuje život troch generácií rodiny Joadovcov. Dôsledkom hospodárskej krízy prídu o farmu v Oklahome, a tak sa vydajú do Kalifornie V diele nachádzanie symbolické starozákonné motívy ako zasľúbená zem. Medzi jeho ďalšie významné diela pátra romány Na východ od raja, Potulky s Charleym.
O myšiach a ľuďoch, kde zobrazuje život najnižších spoločenských vrstiev, ktoré sú ako myši – žijú biedne, žijú z toho, čo nájdu. Názov diela sa viaže aj k Lennieho záľube hladiť všetko hebké, hoci sa kvôli tomu dostane do problémov.
Postavy. Hlavnými postavami diela sú dvaja kamaráti George Milton a Lennie Small, ktorí utiekli z ranča vo Weede a hľadajú si prácu na ďalšom ranči, aby našetrili peniaze na svoj sen, ktorým je kúpa malého domčeka, kde by žili len oni dvaja. Súnerozlučnými kamarátmi, putujú vždy spolu pretože dvom sa ide lepšie ako jednému. Majú protikladný charakter.
George Milton je malý, pohyblivý človek s nespokojnými očami a ostrými, pevnými rysmi Stará sa o svojho kamaráta Lennieho po tom, čo mu umrela teta. Uvedomuje si, že Lennie je mimoriadne hlúpy človek, ale seba za veľmi múdreho nepovažuje, aj keď to iní o ňom hovoria. Je rozumom tejto dvojice. Má Lennieho veľmi rád, no po smrti Curlyho ženy ho zabije, lebo si uvedomuje, že to bude pre neho lepšie.
Lennie Small je obor s veľkými bledými očami, širokými ramenami a neohrabanou chôdzou. Svojho kamaráta počúva na slovo. Má silu za dvoch. Kvôli svojmu výzoru sa dostane do bitky s Curlym, v ktorej Curlymu rozmliaždi zápästie. Svojou hlúposťou sa vždy dostane do nejakého problému. Veľmi rád hladí hebké veci, kožušinu zvierat, ktorým však kvôli svojej neovládateľnej sile stále spôsobí smrť. Miluje rozprávanie o ranči, kde budú s Georgom bývať a kde sa on bude starať o králiky. Kvôli potešeniu z hladenia hebkých veci sa dostane do veľkého problému, keď pri hladení vlasov Curlyho ženy jej neúmyselne zlomí väz.
Curlyho žena je krásna žena, ktorá sníva o tom, že sa stane Hollywoodskou hviezdou. Rada sa predvádza pred inými chlapmi a pokukuje po každom, aj po Lenniem. Ich vzájomné stretnutie však skončí tragicky.
Curly je chlapík nižšej postavy, nemôže zniesť nikoho vyššieho alebo silnejšieho od seba. Kvôli tomu sa zaplietol do bitky s Lenniem. Má povesť tvrdého chlapíka. Potom ako mu Lennie zabije manželku, chce ho vlastnoručne zabiť.
Dej. George Milton a Lennie Small sú robotníci, ktorí putujú za prácou. Cestou na ranč sa zastavia pri rieke, kde si krátia čas rozprávaním o vysnívanom dome. Pred majiteľom ranča hovorí George o Lenniem ako o svojom bratrancovi, ktorý je síce silný, ale v mladosti ho kopol kôň, a preto pomaly myslí. Neskôr sa šéfov syn Curly pokúsi vyprovokovať Lennieho k bitke, ale nepodarí sa mu to. George rozpovie svoj sen Candymu. Dohodnú sa, že sa pridá k nemu a Lenniemu, a že si spolu kúpia dom. Do baraku príde Curley, nájde si zámienku a začne byť Lennieho. On sa spočiatku bráni, no potom mu rozmliaždi zápästie. Lennie zájde za komárom Crooksom, ktorý býva sám v stajni, pretože je černoch. Neskôr tam príde aj Candy. Crooksovi sa zapáči myšlienka o spoločnom dome Georga s Lenniem a Candym. Po príchode Curlyho ženy, ktorá sa vysmeje ich snu, však túto myšlienku zavrhne. Na druhý deň je Lennie sám v stajni. Príde za mím Curlyho žena a dovolí mu, aby hladil jej vlasy. Keď jej rozstrapatí vlasy, začne silno kričať. Lennie sa zľakne a nechtiac jej zlomí väz. Ujde k rieke. Curly a ostatný robotníci sa rozhodnú zlynčovať ho. George ho nájde pri rieke ako prvý. Rozprávajú sa o dome, ktorý budú mať, a pritom, aby Lennieho zachránil pred lynčovaním, zabije ho pištoľou, ktorú ukradol Carlsonovi. Ostatným povie, že ho zabil v sebaobrane.
Jerome David Salinger
Jeho najvýznamnejším dielom je román Kto chytá v žite. Je to psychologický román, v ktorom je sujet značne redukovaný. Selinger odhaľuje pretvárku, pokrytectvo, faloš dospelých. Naproti tomu je čistota, úprimnosť a otvorenosť detského sveta.
Postavy. Hlavným hrdinom je Holden Caulfield, mladý 17-ročný chlapec, ktorého vyhodili zo školy. Bojí sa návratu domov, a preto sa skoro 3 dni túla predvianočným New Yorkom. Je to rebel bez príčiny, burič, ktorý odmieta konvenčnosť. Považuje sa za „trocha ateistu”, jeho postoj je značne nekonvenčný, je kritický k náboženstvu, neberie ho ako raz danú pravdu, kňazom vyčíta určitú pretvárku, neúprimnosť, hranie v kostole pri kázňach. Nemá rád mestský život, neosobnosť. Nenávidí školu, pretože sú tam pravidlá, ktoré odmieta rešpektovať. Holden odmieta všetko, čo je súčasťou dnešného sveta. Odmieta svet konvencie života dospelých, uteká od neho. Holden sám sebe priznáva, že sa mu páči spojenie so svetom detstva, páči sa mu radosť detí z mála, nekonvenčnosť detí (dieťa nejde po chodníku pri rodičoch, ale po ceste). Nechce sa stať advokátom, nechce zapadnúť do stereotypu, chcel by sa stať ochrancom detského sveta. Sníva o tom, že stojí chrbtom k priepasti a čelom k žitnému poľu, kde sa hrajú deti. Keď sa niektoré z detí príliš priblíži k priepasti je Holdenovou úlohou vrátiť ho nazad. Pri rozhovore s bývalým učiteľom Antolinim si uvedomuje, že by mal okrem zlého vidieť aj to dobré.
Phoebe je Holdenova sestra. Je úprimná, otvorená, zo všetkých súrodencov je mu najbližšia. Majú rovnaký vkus, napr. na filmy.
Citát: „Známkou nezrelého človeka je, že chce za niečo vznešene umrieť, kým známkou zrelého človeka je, že chce pre niečo pokorne žiť.”
Joseph Heller
Preslávil sa vojnovým románom Hlava XXII, v ktorom groteskne zobrazil absurdnosť vojnovej mašinérie. Na tento román nadväzuje jeho neskoršie dielo Záverečná.
Kompozícia: Dielo sa skladá zo 42 kapitol, ktoré sú pomenované menami hlavných postáv, kde ich autor predstavuje pri bojových náletoch, vo chvíľach voľna a oboznamuje čitateľa s ich minulosťou. Výnimkou sú kapitoly Bologna, Hlava XXII a Večné mesto. Rozprávačom je autor. Dej sa odohráva v južnom Taliansku počas 2. svetovej vojny. Na malom ostrove v Stredozemnom mori – Pianosa sa nachádza základňa amerického letectva.
Tému tvoria životy a osudy vojakov 256 leteckej eskadry americkej armády, najmä kapitána Yossariana. Najväčším nepriateľom letky sa stáva zákon Hlava XXII, ktorý určuje povinnosti vojaka.
Postavy. Kapitán Yossarian je ústrednou postavou románu. Má 28 rokov. Nikdy sa nepovažoval za dobrého vojaka, nikdy nemyslel na hrdinstvo. Jeho základným pocitom bol strach zo smrti. Pud sebazáchovy ho vždy prinútil opustiť miesto, kde mu hrozila smrť, aj keď to nebolo vždy hrdinské. Vojna sa mu zdá ako odporná a zbytočná.
Dej románu sa začína pobytom Yossarian v nemocnici. Hlava XXII umožňuje všetkým pilotom po 30 absolvovaných náletoch odísť z frontu, teda dostať sa z vojny. Yossarian napriek tomu, že splnil podmienku, zostáva na fronte. Jeho plukovník využíva ďalšiu formuláciu Hlavy XXII, v ktorej stojí, že vojak musí poslúchnuť rozkaz svojho nadriadeného. Tým je plukovník Cathcart, ktorý zvyšuje povinné nálety, len aby sa preslávil. Pôvodný počet 30 vzrástol postupne až na 80, hoci to letci a zvyšní členovia eskadry nemôžu zvládnuť psychicky ani fyzicky. Aj Yossarian má čoraz väčšie psychické problémy zvládnuť záťaž. Predstiera bolesti pečene, neskôr robí zo seba blázna, aby mohol byť v nemocnici. Tam vyrába svojej eskadre problémy. Ako dôstojník musí počas liečby plniť isté povinnosti. Cenzuruje listy, ktoré posielajú vojaci z frontu domov (napr. často začierni všetko okrem oslovenia a podpisu). Podpíše iba tie, ktoré prečíta a často celé prečiarkne, podpíše falošným menom. Onedlho príde kontrarozviedka hľadať tajného špióna Irvinga Washingtona, ale odíde bez úspechu. Keď sa vrátil z nemocnice, zistil, že počet náletov stúpol na 50. Bojí sa o svoj život, ako všetci, a snaží sa, aby ho Doktor Daneeka poslal domov ako blázna. (To je v rozpore s Hlavou XXII, podľa ktorej ten, kto o sebe v y hlasuje, že je blázon, bláznom nemôže byť). Keď nevydržal bezprostredné ohrozenie života, rozhodol sa ísť na dovolenku, kde sa spoznal s talianskym dievčaťom Lucianou. Odísť z armády mu nepodarilo ani potom, keď na udeľovanie vyznamenania Letecký záslužný kríž prišiel celkom nahý. Vďaka poraneniu na nohe mohol pobudnúť chvíľu v nemocnici. Jeho pobyt sa predĺžil, keď si lekár pomýlil meno a neposlal ho späť. Porozumel si so sestričkou Duckettovou, čo mu aspoň trochu spríjemnilo pobyt. Keď bol raz s ňou na pláži, jeho pilot McWatt sa predvádzal nízkym letom. Nezbadal mávajúceho Kida Samsona a preťal ho vrtuľou v páse tak, že Kidove nohy ešte chvíľu stáli na móle a potom spadli do vody. Všetkých okolo postriekala jeho krv. McWatt sa rozbil na skale, zvyšok posádky stihlo vyskočiť. Ďalším mŕtvym bol Nately. Zomrel v bitke, v ktorej mala letka až 12 obetí. Yossarian sa podujal oznámiť smrť svojho kolegu Natelyho jeho talianskej priateľke. Skoro na to doplatil životom. Správa o smrti Natelyho dievčaťom otriasla a pokúsila sa ho škrabkou na zemiaky prebodnúť. Yossarian sa dostáva do Ríma. V kapitole Večné mesto prechádza jeho rozbitými ulicami. Pripomínajú mu koniec sveta, plný stratených životov. V dôstojníckom byte zistí, že jeho spolubojovník Aarfy znásilnil a potom vyhodil von z okna mladé dievča. Do budovy príde vojenská hliadka, ale nezatýka násilníka a vraha Aarfyho, ani sa nezaujíma o mŕtve dievča, ale zatkne Yossariana, ktorý je v Ríme bez priepustky. Plukovník Korn konečne pristúpil na to, že Yossarianovi dovolia odísť z frontu len pod podmienkou, že bude jednotku vychvaľovať a neprezradí nič o podmienkach v tábore. Pri jednom z náletov zasiahlo v kabíne Snowdena, ktorému vyliezli všetky vnútornosti a Yossarianova myseľ odvtedy nemyslela na nič, len na záchranu za každú cenu. Už nemusel hrať blázna, pohľad na zranenie bol vyvrcholením jeho utrpenia. Natelyho dievčina sa ho snaží zabiť, prezlečená do nemeckej uniformy. Nadriadený to prekrútia na historku o boji s nemeckým dôstojníkom. Yossarian má všetkého až po krk. Nechce už od veliteľov slobodu ako dar. Rozhodne sa s tým niečo urobiť a dezertuje do Švédska. Major Danby mu dáva ešte poučenie: „Musíte byť vždy pripravený na všetko. Obrátia celý svet hore nohami, len aby vás našli.”
Beat generation
Americkú poéziu po r. 1945 predstavuje skupina beat generation. Vznikla v New Yorku, neskôr sa centrum beatnikov presunulo do San Francisca. Mladých básnikov spájalo vedomie osobnej spolupatričnosti, požiadavka intenzívneho vnútorného života a ničím neobmedzovaná sloboda jednotlivca. Beatnici písali verše na verejné recitovanie a spolupracovali s džezovými hudobníkmi. Ich básne vystihovali aj rytmus džezovej hudby. Autori sa neusilovali o harmóniu a krásu, hlásali neviazanosť všetkých zmyslov. Ich názory sú plné neurčitého mysticizmu, revolty, inšpirovali sa Waltom Whitmanom, ktorý vytvoril voľný verš, blízky hovorovej reči.
Zbierka Allana Ginsberga Vytie je manifestom generácie, ktorá sa cítila ukrivdená vojnou a vžitými spoločenskými konvenciami. Autor využíva voľný verš, neobvyklé metafory a naturalistické scény spája s rétorickým pátosom. Moloch predstavuje symbol krutosti, tyranie. Vojnu chápe ako prostriedok tyranie a neslobody. Peniaze nútia človeka pracovať, kvôli peniazom je človek schopný obetovať všetko. Je tu výrazný motív vojny, ktorým naráža na militarizáciu krajiny. Človek robí všetko, aby armáda zohrávala dôležitú úlohu. Vystupuje proti zabíjaniu ľudí, proti dravému konaniu ľudí.
Lawrence Ferlinghetti spočiatku písal kratšie básne, v ktorých vidieť vplyv francúzskej poézie (zbierka Obrazy zašlého sveta). Verše člení podľa rytmu hovorovej reči, využíva slang, pretože verše určil na čítanie nahlas, pred publikom. Postupne pod vplyvom mladších básnikov zjednodušuje svoje básne, ktoré sa stávajú dynamickejšími použitím refrénu, o čom svedčí drahá zbierka Lunapark mysle. Pesimistický charakter má lyrická zbierka Vychádzajúc zo San Francisca. Lyrický hrdina cestuje po Amerike a všade nachádza vyľudnenú pustatinu. Hľadá východisko v indiánskych legendách, ale aj v mystike a utópii. Odmietal byť priemerným občanom poslušne sa podriaďujúcim zákonom, ako o tom hovorí v básni Vlastný životopis.
Jack Keruack písal spontánnu autobiografickú prózu. V románe Na ceste zobrazil životný štýl americkej beatnickej generácie. Zachytáva prúd pocitov, nálad, dojmov v toku nesúrodých obrazov. Využíva hovorový jazyk, symboly a myšlienky budhizmu. V románoch Tuláci, Skrytí ľudia a Doktor Sax glorifikuje nezáväzný spôsob života.
B. Francúzska literatúra
Antoine de Saint Exupéry
Reprezentuje filozofujúci prúd francúzskej prózy. S existencializmom ho spája téma samoty a úzkosti, ale jeho riešenie otázok bytia človeka je optimistickejšie.
Malý princ. Kompozícia: Je to filozofická rozprávka pôvodne zamýšľaná ako detská rozprávka. V diele sa nachádzajú autorove kresby, ktoré majú priamy súvis s textom, ktorý by nebol bez nich úplne zrozumiteľný. Má dve myšlienkové úrovne: jedna je epická úroveň o pobyte Malého princa na Zemi a druhá je filozofická, v ktorej autor uznáva, že priateľstvo by malo byť pre človeka to najhlavnejšie.
Skladá sa:
z 27 kapitol označených číslom
venovania svojmu najlepšiemu priateľovi Leónovi Wertherovi a ten dospelý vie všetko pochopiť, dokonca i knižky pre deti, ten dospelý býva vo Francúzsku, kde zakúsil dosť hladu a zimy a veľmi potrebuje, aby ho niečo potešilo
záveru s priloženou kresbou nočnej púšte a prosbou, aby mu oznámili, keď sa Malý princ opäť vráti na Zem
Dej. 1. kapitola: Pilot si spomína na to, že kedysi, keď bol malým chlapcom, nakreslil obrázok veľhada, ktorý prehltol slona. Nakreslí aj priesvitného hada, aby dospelí videli do jeho vnútra. Radšej mu poradia, aby prestal kresliť a radšej sa zaujímal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku.
2. kapitola: Havaruje na púšti, kde sa stretáva s Malým princom, ktorí ho prosí, aby nakreslil malú ovečku. Najprv nakreslil princovi kresbu so zatvoreným veľhadom a princ hneď vedel pomenovať kresbu. Po niekoľkých neúspešných pokusoch mu nakreslí krabicu, v ktorej má Malý princ ovečku, akú si želal.
3. kapitola: Pilot sa dozvedá, že princ pochádza z malej planéty, menšej ako dom. 4. kapitola: Po niekoľkých rokoch od odchodu Malého princa sa pilot snaží prerozprávať príbeh, ktorý zažil na púšti. Snaží si pripomenúť svojho priateľa, aby na neho nezabudol. 5. kapitola: Malý princ chce vedieť, či ovečka obhrýza malé kríky, pretože na jeho planéte existujú semená kríkov, ktoré môžu zničiť celú planétu. 6. kapitola: Princ vedie na svojej planéte smutný život, chvíle oddychu si kráti pozorovaním západov slnka. 7. – 9. kapitola: Princ sa rozhovorí o svojej priateľke ruži, ktorú pestuje na svojej planéte. Musí ju obskakovať, na noc ju ukrývať pod zvonček, aby ju chránil pred chladom. Rozhodne sa vydať sa na iné planéty, rozlúči sa s ružou, poupratuje svoju planétu a odchádza. 10. kapitola: Vyberie sa do okolitých asteroidov hľadať zamestnanie a poučenie. Na prvom asteroide sa stretáva s kráľom, ktorý si myslí, že vládne nad všetkým, hovorí, že autorita sa zakladá na rozume. Kráľ nechce byť sám na svojej planéte, chce, aby s ním Malý princ zostal ako jeho minister. Odsudzuje tu túžbu po moci, ovládaní niekoho a niečoho. 11. kapitola: Na druhej planéte býva márnivec, ktorý chce, aby ho princ obdivoval. Odsudzuje samoľúbosť a egoizmus. 12. kapitola: Pijan žije na tretej planéte. Pije pre to, že sa hanbí, že pije. Vidieť tu neschopnosť človeka riešiť problémy a ľudskú nerozhodnosť. 13. kapitola: Štvrtá planéta patrila biznismenovi, ktorý sa zaujímal len o svoju prácu a je priveľmi vážny. Odsunul duchovné hodnoty, chce vlastniť viac, ako má.
14. kapitola: Na piatej planéte bolo iba toľko miesta, aby tam mohla vojsť pouličná lampa a lampár, ktorý musí lampu zažínať a zhasínať raz za minútu. Princ ho obdivuje za vernosť príkazu, ktorý dostal pred rokmi a konečne stretáva niekoho, kto sa nezaoberá samým sebou. 15. kapitola: Zemepisec žije na šiestej planéte. Zapíše si rozprávanie Malého princa o jeho planéte. Tu vidieť ako pohodlnosť vedie až k odtrhnutiu od reálneho sveta. 16. kapitola: Siedma planéta, ktorú navštívi, je Zem. Z výšky pozoruje, ako sa postupne zažínajú svetlá na celom svete. 17. – 20. kapitola: Malý princ havaroval na púšti, kde sa mu prihovorí had. Neskôr sám osloví kvetinu, ale tá už dlho nevidela ľudí. Dlho putuje sám, dostane sa k vysokým vrchom a žiada ich o priateľstvo. Nakoniec nájde cestu k záhrade plnej ruží. Kde ale zosmutnie, pretože si kedysi myslel, že jeho ruža je jedinečná. 21. kapitola: Keď sa pri princovi zjaví líška, navrhne mu, aby si ju skrotil. Keď sa musia rozlúčiť, obaja sú smutní. Líška mu prezradí tajomstvo priateľstva. Slová často pokazia budovanie vzťahov. Líška vysvetľuje, čo je láska. 22. – 23. kapitola: Princ sa zastaví u výhybkára, a nevie pochopiť, prečo ľudia nastupujú a vystupujú do vlakov, kam idú, čo hľadajú, kam sa ponáhľajú. Neskôr osloví obchodníka, ktorý predáva pilulky proti smädu. Tie ľuďom ušetria denne vyše päťdesiat minút, ktoré môžu využiť na ničnerobenie.
24. – 25. kapitola: Nastáva ôsmy deň pilotovho pobytu na púšti, kde pilot práve dopíja posledný hlt vody. Preto sa spolu s Malým princom vydajú hľadať vodu. Nakoniec nájdu studňu s vodou. Princ poprosí pilota, aby mu nakreslil náhubok pre ovečku, aby mu neobhrýzla ružu. 26. – 27. kapitola: Princ má strach pred odchodom na svoju planétu, hoci si na svoj návrat vybral výročie, kedy spadol na Zem. Pripravuje pilota na to, že pocestuje bez tela, pretože to je ťažké. Po šiestich rokoch sa pilot vracia v spomienkach k Malému princovi. Pýta sa sám seba, čo sa mohlo stať na princovej planéte. Záver: Žiada ľudí, ktorí stretnú Malého princa na saharskej púšti, aby mu o tom dali vedieť.
Citáty: „Človek je osamelý aj medzi ľuďmi.” Ak si človek dokáže nájsť blízkych ľudí, nemusí sa o ostatných ľudí starať. „Ty budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš.” Láska je zaťažená bremenom zodpovednosti myslieť na iného, zároveň sa človek stáva skroteným tou vecou alebo človekom. Ide o vznik lásky ako citu, ktorého je človek schopný. „Ako budú svietiť hviezdičky pilotovi?” Pilot vždy, keď sa pozrie na hviezdy, usmeje sa, pretože aj hviezdy sa na neho budú smiať a bude myslieť na to, že sa na neho usmieva Malý princ.
Existencializmus je myšlienkový a umelecký prúd, ktorý skúma otázky existencie človeka z hľadiska jeho individuality a spoločenských vzťahov. Existencialisti sa vyjadrujú k základným otázkam ľudského bytia, zdôrazňujú osobnú slobodu jednotlivca, život človeka záleží len na jeho voľbe. Slobodu dosahuje tým, že sa nepodriaďuje okolnostiam, vžitej konvencii.
Jean Paul Sartre
Neuznáva existenciu Boha, domnieva sa, že vo svete bez Boha je povinnosťou človeka dať svetu i vlastnej existencii zmysel. Človek je slobodný, voľný, slobodne a dobrovoľne si volí to, čo chce a chce to, čo si volí, čo je pre neho pravé, autentické. Za svoju voľbu je však plne zodpovedný a dôsledky znáša sám. Takéhoto človeka v okamihu rozhodnutia, voľby sprevádza úzkosť, ktorá pominie akonáhle dospeje k nejakému rozhodnutiu.
Svet jeho diel je situovaný do uzavretého tmavého priestoru, do miestnosti bez slnka, bez vzduchu, do väzenskej cely, do bytu so stiahnutými závesmi. Je to svet hynutia, smrti a beznádeje.
Múr. Kompozícia. Je to krátka dvadsaťtristranová psychologická poviedka s priamočiarym dejom a rýchlym spádom udalostí. Autor rozpráva príbeh bez retrospektív, nevysvetľuje sa ako sa partizáni dostali do väzenia, dôležité sú chvíle, ktoré postavy prežívali počas čakania na smrť a ako sa so smrťou vyrovnávali. Väzni sú v hraničnej situácii (hrozba smrti) a ľudia reagujú bez pretvárky, strácajú dôstojnosť, dozvedáme sa o pravom charaktere človeka. Zachytáva nielen vnútornú úzkosť, ale aj vonkajšie fyziologické, biologické reakcie. Využíva prvky absurdnosti, lekár – symbol života nemohol odsúdeným pomôcť, zachrániť ich. Citové putá pod vplyvom situácie slabnú, človek na prahu smrti ostáva sám.
Postavy: Juan Mirbal je mladý chlapec, ktorého si pomýlia s jeho bratom a odsúdia na smrť. Pablo ho nemá rád. Spočiatku ho vidí ako dieťa, ale počas troch dní sa mu zdá, že chlapec zostarol. Juan po prečítaní rozsudku zosinie a uzavrie sa do seba. Belgickému lekárovi, ktorý sa ho snažil utešiť takmer pohryzie ruku. Keď ho odvádzajú na popravu, plače.
Tom Steinbock je Ír. Ako prvý nezvládne strach a čakanie na smrť. Predstavuje si, ako ich postavia k múru a ako to bude bolieť. Bojí sa bolesti. Od strachu sa pod ním objaví zapáchajúca mláka, ale on si to neuvedomuje. Nadránom sa začne dotýkať drevených vecí, pretože vie, že je to naposledy.
Pablo Ibbieta je hlavnou postavou poviedky. Nemá rád belgického lekára, ktorý im má byť nápomocný počas ich poslednej noci. Od strachu sa začne potiť, hoci si to neuvedomuje. Stáva sa veľmi kritickým voči spoluväzňom, uvedomuje si, že hoci s nimi nemá nič spoločného, začínajú sa podobať ako dvojčatá. Nechce spomínať na svoju priateľku Conchu, s ktorou rok žil. Nadránom sa upne na myšlienku, umrieť čisto. Napriek tomu, že ako jediný sa zmieri so smrťou, prežije. Pablo si chce z dôstojníkov naposledy vystreliť a povie im, že Grisa nájdu na cintoríne. Keď sa nasledujúci deň dozvie od nového väzňa o Grisovej smrti, začne sa hystericky smiať.
Dej sa začína príchodom väzňov Pabla, Toma a Juana na výsluch, ktorý je zároveň aj súdom. Po výsluchu odvedú väzňov do pivnice, kde čakajú na rozsudok. Po niekoľkých hodinách sa dozvedajú, že všetkých odsúdili na smrť a poprava má byť vykonaná hneď druhé ráno. Každý z väzňov prežíva tragiku svojej blízkej smrti po svojom. Pablo sa stáva kritickým voči svojmu okoliu, Tom sa rozhovorí, aby nemusel myslieť na svoju smrť a mladý chlapec Juan sa uzatvára do seba. Počas noci k odsúdeným pošlú belgického lekára, ktorého poverili, aby im bol nápomocný v tej ťažkej chvíli. Počas noci, ktorá sa rýchlo zmení na ráno, snaží každý zo štyroch odsúdených vyrovnať sa so smrťou. Skoro ráno, krátko po začiatku popráv, odvedú Toma a plačúceho Juana. Pabla predvedú pred dôstojníkov, ktorí sa ho vypytujú na Ramona Grisa. Dajú Pablovi štvrť hodiny na rozmyslenie. Pablo sa rozhodne klamať a povie im, že Grisa nájdu na cintoríne. Keď sa ďalší deň stretáva s novými väzňami, dozvedá sa o Grisovej smrti na cintoríne, kde sa po hádke s príbuznými skutočne skrýval.
Albert Camus
Jeho svet je prežiarený slnkom, morským vzduchom, je svetlý, otvorený, je to svet voľných priestranstiev. Camus miluje život, jeho človek nie je absurdný, absurdný nie je ani svet, absurdný je vzťah človeka k svetu. Východiskom je revolta, ktorá spočíva v akceptovaní existencie i absurdity a v triezvom uvedomovaní si vlastnej existencie.
Mor tu predstavuje chorobu, ľudia žili vo vyhnanstve, hoci boli osobne slobodný. Autor tvrdí, že každý má v sebe zárodky moru, sú to zlé ľudské vlastnosti, ktoré sa môžu kedykoľvek prejaviť. Mor je symbolom ľudského osudu, existencie i hrozby ďalšej vojny, všetkých foriem zla, ktoré existujú vo svete i v človeku.
Kompozícia: Dielo sa skladá z piatich kapitol, zachytáva udalosti približne jedného roka. Úvodná myšlienka ku dielu je od Daniela Defoa: Rovnako rozumné je zobrazovať jeden druh väzenia iným ako zobrazovať čokoľvek, čo naozaj existuje, niečím, čo neexistuje. Dielo je koncipované ako kronika, ktorú napísal lekár Rieux, aby nebol jedným z tých, čo mlčia a nechcú svedčiť v prospech ľudí postihnutých morom, aby zanechal aspoň spomienku na nespravodlivosť a násilie, ktoré museli prežiť, a aby jednoducho povedal to, čomu sa človek naučí za pohrôm, a to že v ľuďoch je viac vecí hodných obdivu ako pohŕdania.
Postavy. Joseph Grand opustila manželka, pretože on sám sa veľmi zmenil – v prvých rokoch manželstva jej stále opakoval, že ju ľúbi, neskôr si už nemali čo povedať. Po vzniku zdravotníckych oddielov sa stáva ich tajomníkom (robil registračné a štatistické práce). Ochorie na pľúcnu formu moru, ale o niekoľko dní sa „zázračne” zotaví.
Rambert, novinár, pochádza z Paríža, po vyhlásení karantény sa snaží dostať z Oránu legálnou cestou, aby sa mohol vrátiť k svojej priateľke. Až teraz si uvedomuje, čo pre neho znamená. Keď sa mu nedarí dostať sa z mesta legálnou cestou, pokúša sa ujsť. Keď sa mu to nepodarí, snaží sa pomáhať v zdravotníckych oddieloch, ale prudký prechod z nečinnosti do vyčerpávajúcej práce ho pripraví o temer všetky sily a sny. Nakoniec, tesne pred útekom zmení svoj názor na útek a rozhodne sa zostať v Oráne.
Bernard Reiux, lekár, je silný a odolný. Ale návštevy pacientov začína zle znášať. Ľutuje rodiny svojich pacientov, no sám si uvedomuje, že nemôže pre nich takmer nič urobiť. Po vyčerpávajúcich týždňoch sa ho začína zmocňovať ľahostajnosť voči osudom iných. Nezvykol si dívať sa na umieranie. Je ateista. Pokojne prijíma správu o smrti svojej ženy, pretože to utrpenie, ktoré videl počas predchádzajúcich mesiacov, otupilo jeho city. Uvedomuje si, že už nebude nikdy takým istým človekom ako pred epidémiou.
Castel, lekár, na začiatku morovej epidémie znova nájde cestu k svojej manželke. Neskôr sa snaží vyrobiť očkovaciu látku proti moru priamo z kultúry mikróbov, ktorý zamoril mesto.
Tarrou je veľmi zvláštny človek, morálka ho núti k tomu, aby sa prihlásil k zdravotníckym oddielom. Keď spomína na svoju minulosť, tvrdí že bol nakazený „ľudským morom” dávno predtým, ako epidémia prišla do Oránu. Uvedomoval si, že život nemá zmysel bez ilúzií. %Žil v útrapách a protikladoch a nikdy nepoznal nádej.
Cottard je chamtivý, zapojí sa do obchodovania s prídelovým tovarom, čo mu prináša nemalé zisky. Snaží sa pomôcť Rambertovi ujsť z mesta. Mor mu vyhovuje, lebo osamelého človeka, ktorý nechce byť sám zainteresuje.
Paneloux je mladý diakón, ktorý sa takisto pridá k zdravotníckym oddielom. Po smrti chlapca, ktorej je svedkom, sa začína meniť. Počas nedeľnej kázne dostáva na hranicu kacírstva.
Dej. 1. kapitola: V úvode autor vykresľuje Orán ako moderné mesto obklopené prírodou. Lekár Rieux posiela svoju chorú manželku na liečenie. Krátko potom, ako jeho manželka odíde, vypukne v meste epidémia. Najprv sú nachádzané mŕtve potkany, neskôr ochorejú aj ľudia. Počet chorých rýchlo stúpa a objavujú sa už aj prvé smrteľné prípady. Keď Rieux na prefektúre oznámi, že vypukla epidémia moru, prefekt sa najprv bráni tomu, aby vyhlásil epidémiu moru. Napriek tomu sú vydané nariadenia, ktoré však situáciu nedokážu riešiť – nedokážu zastaviť rýchlo sa šíriacu chorobu. 2. kapitola: Keď sa situácia stáva skutočne vážnou a mŕtvych rýchlo pribúda, vyhlásia v meste karanténu – nikto nesmie vojsť do mesta, ani z neho odísť. Z rušného mesta plného života sa stáva mesto duchov. Jediným spojením s vonkajším svetom sa stávajú telegramy, pretože predstavitelia mesta sa obávajú toho, aby sa listy nestali prenášačmi nákazy. Každý sa po svojom snaží vyrovnať sa s nákazou. Novinár Rambert sa snaží dostať z mesta. Pacientov pribúda, pribúda aj pomocných nemocníc. Po niekoľkých mesiacoch sa úrady začínajú obávať vzbury, preto vydávajú prísne nariadenia týkajúce sa pohybu ľudí po meste. Na podnet Rieuxa sa začínajú vytvárať dobrovoľnícke oddiely. 3. kapitola: Niekoľko incidentov prinúti úrady, aby stotožnili morový stav so stavom obľahnutia a uplatňovali príslušné zákony. Nastávajú problémy so zásobovaním, na cintorínoch niet miesta, preto sa hľadajú náhradné riešenia (spaľovanie mŕtvych a pod.) 4. kapitola: Ľudia sa postupne stávajú ľahostajnými voči chorobe, nešťastiu a smrti. Otvorí sa ďalšia nemocnica, choroba dosahuje svoj vrchol. Na malom chlapcovi, ktorý je na tom veľmi zle vyskúšajú očkovaciu látku, ktorú vyrobil doktor Castel. Chlapec však zomrie. Po meste sa začína šíriť nová forma infekcie – pľúcny mor. Tarrou spomína na svojho otca. Grand ochorie, takmer zomrie, ale podarí sa mu prežiť. Objaví sa ešte niekoľko podobných prípadov. Po niekoľkých dňoch sa na ulici začínajú objavovať potkany, ktoré tam od vypuknutia moru neboli. Choroba sa dá na ústup. 5. kapitola: Ľudí sa začína zmocňovať optimizmus a dúfajú, že choroba čoskoro pominie. Postupne sa život v meste vracia do starých koľají. Jediný, kto sa neteší z ustupujúcej epidémie je Cottard. Medzi posledné prípady moru patrí aj Tarrou, ktorý chorobe nakoniec podľahne. Prefektúra zruší karanténu a rozdelené rodiny sa opäť spoja. Zo všetkých kútov dýcha radosť z opätovného stretnutia, ale aj smútok za mŕtvymi. Cottard sa zblázni a je zastrelený.
C. Talianska literatúra
Na zač. 50-tych rokov sa v literatúre a vo filme sformoval neorealizmus. Nadviazal na realistické tradície a súčasne analyzoval sociálne problémy povojnového Talianska. Hrdinami sa stávajú jednoduchí ľudia z vidieka i veľkomestských biednych štvrtí so svojimi starosťami a problémami. Spisovatelia sa stavajú kriticky k sociálnym a spoločenským nedostatkom, využívajú ľudový jazyk, jasné a nekomplikované vyjadrovanie.
Albetrto Moravia
Bol prozaik i dramatik. Jeho prvý román Ľahostajní je kritikou meštianskeho spôsobu života počas vlády fašistov v taliansku. Román Vrchárka bol sfilmovaný. Je to román o utrpení a násilí, ktoré so sebou prináša vojna. Je to príbeh obchodníčky Cesiry a jej dcéry Rosetty, o ich osude v pokojnom Ríme počas prvých rokov vojny. V roku 1943, keď sa situácia zhoršila, odchádzajú na vidiek, kde chcú prečkať prechod frontu. Okradnú ich a nakoniec sa stanú obeťami násilia marockých vojakov, ktorí prišli s oslobodzovacou armádou. Potom sa vracajú do Ríma, fyzicky i psychicky zlomené ale s nádejou, že začnú znovu normálne žiť. Román sa končí Cesirinou úvahou: „Možno bol náš život úbohý, plný nejasností a omylov, ale predsa len to bol jediný život, ktorým máme žiť.” Autor v románe vykresľuje premeny vo vnútri Cesiry. Násilie na týchto ženách je akoby obrazom násilia na celom národe. Črty existencializmu má román Nuda z prostredia rímskych boháčov. Napísal ešte Rímske poviedky, Nové rímske poviedky a hry Život je hra a Beatrice Cenci.
Rimanka. Kompozícia: Pre diela A. Moraviu je typický rozprávač v 1. os. sg., svoj príbeh rozpráva hlavná hrdinka románu, Adriana Román je do značnej miery introspektívny, Adriana skúma svoje vnútro, pohnútky svojich činov, analyzuje do detailov svoje pocity. Opis má osobitné miesto, pomocou neho približuje autor autentické prostredie, postavy. Opis sa nelyrizuje. Moravia vo svojich dielach využíva introspektívu, hrdina si uvedomuje okolitú skutočnosť a vyjadruje ju vo svojich myšlienkach a citoch.
Postavy. Adriana býva so svojou matkou v chudobných pomeroch. Keď má Adriana 16 rokov, jej matka využíva jej krásu a z Adriany sa stáva modelka. Adriana sa skamaráti s Gisellou a matka jej dáva Gisellu za vzor, pretože Gisella kvôli svojmu remeslu nežije v chudobe.
Giacomo je študent univerzity, pochádza z bohatej rodiny, môže mať všetko čo len chce, ale je nespokojný s vtedajšou vládou, nenávidí ju a chcel by, aby čo najskôr zmizla So svojimi dvoma kamarátmi je členom protifašistickej skupiny. Giacoma chytia a on prezrádza svojich kamarátov. Nemôže zniesť pocit viny, ťaží ho, stáva sa pasívnym, nechce žiť, spácha samovraždu.
Sonzogno je chlapík nenápadnej, malej postavy, ale s oceľovými svalmi. Je to násilnícky človek bez svedomia a s prchkou povahou. Spácha dve vraždy, pri druhej ho pri pokuse o útek zastrelia. Adriana s ním čaká dieťa.
Astarita je úradníkom fašistickej polície. Bol zamilovaný do Adriany. Vždy keď je s ňou stáva sa nesmelým. Urobí pre ňu čokoľvek a nakoniec zomiera.
Gisella sa necháva vydržiavať bohatými mužmi. Je pokrytecká, chce aby sa Adriana stala takou ako je ona.
Gino je šofér v bohatej rodine. Adrianu mal rád, avšak klamal jej o ich budúcom živote.
Dej románu sa odohráva v Ríme v posledných rokoch fašizmu. Hlavnou postavou je Adriana, ktorá žije spolu so svojou mamou v chudobnej štvrti. Je veľmi pekná, preto z nej mama urobí model pre maliarske akty. Adrianinu krásu chce čo najviac využiť, uvedomuje si, koľko peňazí by jej mohla priniesť. Ona sama je chudobnou krajčírkou, preto túži po tom, aby sa Adriana mala lepšie. Adriana sa zaľúbi do chudobného Gina. Jej snom je vydať sa, mať deti a žiť pokojným životom. Podobne ako jej matka zmýšľa aj jej priateľka Gisella, ktorá Adrianu zoznámi s bohatým Astaritom. Ten sa do nej okamžite zaľúbi. Začne Adrianu vydierať, a tá sa s nim potom vyspí. Dá jej za to peniaze. Adriana objavuje nový pocit opojenia z peňazí. Neskôr sa Adriana od Astaritu dozvie, že Gino je ženatý. Jej sny sa rozplynú. Podľahne negatívnemu prostrediu a stane sa prostitútkou. Vodí si domov cudzích mužov, a tak si zarába na živobytie. Zaľúbi sa do študenta Giacoma, ktorý pôsobí v antifašistickej skupine. Strávi noc so Sonzognom a otehotnie. Giacoma zatkne polícia a on zo strachu prezradí členov jeho skupiny. Cíti výčitky svedomia a preto spácha samovraždu. Adriana sa nezabije len kvôli svojmu tehotenstvu.
D. Ruská literatúra
Boris Pasternak
Spája prírodnú a ľúbostnú tematiku. Búrku protestov vyvolal román Doktor Živago. Vtedajšia kritika kritizovala nezrozumiteľnosť, zložitosť a intelektuálnosť, pretože nevyjadrovala revolučné nadšenie, boli mu vyčítané protisovietske tendencie a odmietli mu román vydať. Jedným z dôvodov boli aj kresťanské motívy, ktoré v diele použil, „aby ho preteplil”.
Kompozícia: V románe zobrazuje udalosti v Rusku v rokoch 1903 – 1929. Na bohatej scenérii historických udalostí: 1.svetová vojna, februárová a októbrová revolúcia roku 1917, občianska vojna, obdobie novej ekonomickej politiky NEPu, stoja v popredí hlavné postavy Živago a Larisa, ktorých revolúcia zničila. Osudy Živaga, ktorého život zobrazil autor od detstva až po smrť v roku 1929, sú typické pre ľudí tých čias.
Postavy: Jurij Andrejevič (doktor Živago) ako dieťa osirel, smútil za matkou, ktorú mu všetko pripomína. Bol neveriaci aj keď s časti ovplyvnený ujom Nikolajevom Nikolajevičom, kňazom, ktorý sa ho ujal po matkinej smrti. Jeho názory a návyky boli veľmi svojrázne a originálne. Bol mimoriadne citlivý. Zaujímal sa o umenie, dejiny, fyziku a prírodné vedy. Stal sa lekárom a po otcovi prebral meno Živago. Jediní ľudia ktorých mal rád bola jeho prvá žena Toňa a svokor Alexander Alexandrovič no zároveň musel veľmi prekonávať tlmenú lásku k Larise s ktorou neskôr podvádzal svoju ženu. Obe ho opustili. Zomrel v električke kvôli problémom so srdcom.
Larisa Karlovna mala miernu povahu, bola veľmi pekná. Nebola nábožne založená. Poznala hodnotu všetkého a vážila si, čo dosiahla. Chodila ticho a pôvabne, mala nenápadné rýchle pohyby, jej výška, hlas, sivé oči a svetlé vlasy išli k sebe. Lichotil jej záujem Komarovského. Bola, starostlivá, dobrá a milá, nesmierne obetavá a záhadne málovravná, veľkorysá no zároveň podozrievavá.
Pavel Antipov ako dieťa vedel dokonale napodobniť kohokoľvek. Zamiloval sa do Lary a neskôr sa s ňou oženil. V dospelosti sa prejavil ako nenapraviteľný veľkomešťan s neobvyklou schopnosťou získať a uchovať si vedomosti. Vyrástol z neho nervózny, povýšenecky hypochonder. Bol múdry, odvážny, mlčanlivý a ironický. Bol považovaný za mŕtveho ale neskôr pod menom Streľnikov ako nesmierne revolučný boľševik si získal skvelú povesť nekompromisného vojaka a stal sa vodcom červených. Všetci ho rešpektovali. Vyznačoval sa originalitou a fanatizmom. Nerobil chyby, bol čistý a spravodlivý. Keď zistil, že ho opustila žena, zastrelil sa.
Gordon a Dudorov sú Jurijovi priatelia z detstva, ktorí neskôr patrili k vyššej profesorskej vrstve, lebo sa dokázali prispôsobiť novej vláde.
Dej. Živago pochádzal z bohatej rodiny, keď mal 10 rokov, osirel. Ujali sa ho príbuzní a vyštudoval medicínu. Jeho kariéru pretrhla 1.svetová vojna, ktorá ho priviedla až do Karpát. Po zranení sa vracia do Moskvy, pracuje v nemocnici, bieda a hlad sa stupňujú, odchádza s rodinou na Ural. Keď si po strastiplnej ceste začal zvykať na jednoduchý pokojný život na dedine, zajmú ho partizáni. Musel zostať medzi nimi, hoci nesúhlasil s ich myšlienkami boľševickej propagandy. Po úteku od partizánov sa chce dostať k žene a synovi. Pracuje, aby nebol podozrivý, ale jeho túžba po rodine sa nesplní, pretože dostáva od ženy list, že emigrujú do Francúzka. Vracia sa na Ural, kde sa stretáva so svojou bývalou tajnou láskou Larisou. Ich spoločné šťastie je krátke, lebo s dcérou odchádza do Vladivostoku, aby sa zachránili. Živago sa vracia do Moskvy, živorí a nedarí sa mu založiť si rodinu. Po strate ženy i Lary stráca zmysel života. Zomiera v električke na srdcovú porážku. Pri jeho rakve sa znovu objavuje Larisa, ktorá náhodou prišla do Moskvy. Niekoľko dní po pohrebe Larisa zmizla.
Alexander Solženycin
Spolu so svojou ženou bol ústrednou postavou ruského disentu. Roku 1995 sa vrátil do Ruska. Preslávili diela kritizujúce sovietsky systém Rakovina, Súostrovie gulag, Červené koleso.
Jeden deň Ivan Denisoviča. Zachytáva jeden deň väzňa č. 854 v sovietskom gulagu. Ivan Denisovič Šuchov, bývalý vojak Červenej armády, bol uväznený pre vlastizradu ako mnohí iní sovietski vojaci, ktorí padli do nemeckého zajatia a mali to nešťastie, že prežili. Gulag je určený pre politických väzňov, všetci sú odsúdení podľa paragrafu 58-14. Autor zaľudnil svoje dielo mnohými typmi ľudí s rôznymi skúsenosťami, ale s rovnakým osudom. Dĺžka trestu záleží od politických pomerov a nie od zákonov. Okrem bývalých vojnových zajatcov, je tam i špión, námorný kapitán, baptisti, maliari, filmár a intelektuáli a zločinci, ktorí dostávali úlohu strážiť dôležitých politických väzňov.
Autorovi sa podarilo verne zobraziť osud nespravodlivo väzneného človeka. Prežije tak, že pod hlavňami samopalov dozorcov nestráca svoju ľudskú hodnotu, nestane sa zverom, ale zostane jednoduchým človekom s úctou k inému človeku, Bohu, práci. Väzni žijú v krutých podmienkach Sibíru. Môžu za rok napísať dva listy, môžu dostávať balíky, ale dostávajú ich len bohatší. Trestanec musí rešpektovať zásady táborového života, lebo inak by neprežil. Väzni neuvažujú o sebe ako o ľuďoch, sú len trestancami. Keď sa dívajú na šikovného 16-ročného Hopčíka, nepredstavujú si jeho budúcnosť, ale si povedia: „Z Hopčíka bude správny trestanec.” Autor presvedčivo podáva posun hierarchie hodnôt v živote väzňa. Teplo, jedlo a chvíľa odpočinku sú odmenou a impulzom. Vonkajší svet ich nezaujíma, lebo mu pri ustavičných zmenách prestali rozumieť.
Kompozícia: Novela nie je členená na kapitoly. Je pevne rámcovaná zobudením (o piatej ráno, ako vždy, zaznel budíček) a uložením sa k spánku.
Postava: Ivan Denisovič Šuchov mal 40 rokov, bol odsúdený na 10 rokov za to, že bol istý čas v nemeckom zajatí. Má ešte pred sebou zimu, leto, zimu a skončí sa mu trest. Bol ženatý, mal dve dcéry, syn mu zomrel. Rodine píše, ale ani sa mu nežiada písať viac listov ako dva za rok. Jeho dni sa podobajú jeden na druhý. Nechce ochudobňovať svoju rodinu, ktorá bez neho trie biedu, a preto požiada ženu, aby mu neposielala balíky, hoci by ich rád dostával. Nejde mu do hlavy, ako sa zmenil život na dedine. Toto je jeho druhý gulag, teraz sa dostal k osobitným politickým. Tento tábor je pre politických, ale keď porovnáva oba tábory, tuje spokojnejší. Je tu viac pokoja a rešpektuje sa koniec pracovnej doby. Nevie si navyknúť na nepoctivú robotu. Ak má dokončiť na stavbe stenu, snaží sa dorobiť robotu, aj keď môže byť potrestaný za neskorší príchod na odovzdávanie pracovného náčinia. Nerád počuje aby zvyšnú maltu vyliali do jamy a zahádzali snehom. Nevie sa uliať z roboty, v to ráno vstane zo zvýšenou, ale napriek tomu ide pracovať do –18°C. Vie sa s každým porozprávať, na každom sa snaží vidieť to dobré.
Dej. Ako každé ráno, budíček bol o piatej. Ivan Denisovič Šuchov vždy vstáva na budíček, ale dnes nevstal. Večer sa necítil dobre, preto sa rozhodol ísť na maródku. Kvôli umývaniu podlahy za trest prišiel neskoro na raňajky. Vonku bolo –27°C. Po raňajkách išiel na ošetrovňu. Felčiar mu. ale odporučil, aby sa radšej nevyhýbal práci a šiel za zónu. Šuchov sa pridal k ostatným väzňom a poslal ich na stavbu tepelnej centrály. Pri odchode zo zóny sa niekoľkokrát opakovalo prepočítanie väzňov. Predvchodom do tepelnej centrály sa opäť opakovalo prepočítanie väzňov. 104. brigáda pracovala vo veľkej hale autodielní. kde mala za úlohu postaviť múry zo škvarových tvárnic. Pred murovaním museli utesniť halu, aby nepomrzli, doniesť si maltu a tvárnice. Ani sa nenazdali a už bol čas na obed. Šuchov si všimol, že dni v tábore letia, ale z trestu akoby ani neubúdalo. Obed mu dodal novej sily. Po obede sa brigáda opäť pustila do práce a čas im rýchlo ubehol. Po celej stavbe sa jasne ozvalo cenganie o koľajnicu. Šuchovovi bolo ľúto ju len tak vyliať maltu do jamy a zasypať snehom. Aj napriek tomu, že mu hrozil karcer, rozhodol sa zostať a pokračovať v murovaní. Všetko stihol načas. Keď dobehol k bráne, všetci väzni už boli pripravení na odchod. Začalo sa ich prepočítavanie. Jeden väzeň chýbal. Bol to Moldavan z 32. brigády. Po polhodinovom hľadaní ho našli. Šuchov si vyslúžil dvojitú porciu večere za to, že stal v rade na balíky namiesto Cézara. Večer dozorcovia urobili ešte dve previerky väzňov. Šuchov zaspával s celkom dobrým pocitom. Prežil ničím neskalený, takmer šťastný deň. Takých dní prežil od prvého do posledného dňa trestu tritisíc šesťstopäťdesiattri. Tri dni mu pribudli z priestupných rokov…
Forma: Rozprávač je v 3. os. sg., veľmi sugestívne splýva s postavou, sleduje dianie jeho očami. Rozprávanie sa začína bez akýchkoľvek opisov a vysvetľovaní budíkom v gulagu. O osudoch trestancov, o ich rodine, pôvode sa dozvieme zo spomienok, rozhovorov, vnútorného monológu postavy. Je tu podrobné zachytenie každého kroku Ivana. Dušu jednoduchého ruského človeka zachytí v Šuchovom pohľade na prírodu, mesiac, hviezdy. Autor pôsobivo kombinuje takmer dokumentárne zachytenie činnosti trestanca s lyrickým opisom neba, stepi. Aj keď je ďaleko od svojho domova potrebuje byť spojený s prírodou, pozoruje je, vníma každý zvuk. Autor vytvoril vynikajúce charakteristiky. Môžme si tu všimnúť vidiecku syntax, archaickosť a poéziu ruskej vety.
E. Kolumbijská literatúra
V magickom realizme sa v jednom prúde nesie pravda i výmysel, tragické i komické, dráma i lyrika. Tvoria ho fantastické či magické prvky, ktoré sú nerozlučne späté so skutočnosťou a umožňujú vidieť realitu z jej „odvrátenej strany”, lepšie a hlbšie ju spoznať.
Gabriel García Marquéz
Do povedomia svetovej verejnosti vošiel románom Sto rokov samoty, ktorý zapôsobil ako zázračný objav, stal sa svetovou literárnou senzáciou a dnes je klasickým dielom modernej latinskoamerickej prózy. Najvýznamnejšiu zložku štýlu a obsahu tohto originálneho románu – eposu, v ktorom sa v jednom prúde nesie pravda i výmysel, tragické i komické, dráma i lyrika, tvoria fantastické či magické prvky, ktoré sú nerozlučne späté so skutočnosťou a umožňujú vidieť realitu z jej „odvrátenej strany”, lepšie a hlbšie ju spoznať. Túto syntézu reality a fantázie možno považovať za základný stavebný kameň poetiky celého Márquezovho diela, z ktorého treba ešte spomenúť aspoň romány Patriarchova jeseň, Láska za čias cholery a Generál vo svojom labyrinte, či novelu Kronika vopred ohlásenej smrti, ktorá bola aj sfilmovaná.
Sto rokov samoty. Postavy. José Arcadio Buendía bol jedným zo zakladateľov Maconda. Je podnikavý a vynaliezavý, má nespútanú predstavivosť. Uvedomuje si technicky pokrok. Vedou a technikou chce zlepšiť život človeka. Je posadnutý svojimi vynálezmi, kvôli ktorým dokonca prestal jesť a spať. Je čestný, stojí si za svojim názorom. S ľuďmi jedná priamo. Typická je pre neho zvedavosť, musí všetko rozobrať a opäť poskladať. Je bádateľom, hľadá pre Macondo spojenie s okolitým civilizovaným svetom, avšak neúspešne. Na sklonku svojho života sa pomiatne a musí byť priviazaný o strom.
Úrsula Iguaránová, žena José Arcadia Buendíu a zároveň jeho sesternica. Je drobnej postavy, pracovitá a prísna. Svojho muža odhovárala od pokusov. Symbolizuje zdravý rozum.
José Arcadio, prvorodený syn José Arcadia Buendíu a Úrsuli. Je pevný a bezohľadný. Za mlada sa zamiluje do Pilar Ternerovej. Keď sa dozvie, že s ňou má dieťa, odchádza s cigánmi z Maconda. Po rokoch sa vracia, avšak každému je na obtiaž, pretože nepracuje a pije. Jeho syn Arcadio kruto vládne v Maconde, posiela ľudí do väzenia a niektorých aj popraví.
Aureliáno Buendía, druhorodený syn José Arcadia Buendíu a Úrsuli. Je hĺbavý a uzavretý do seba. Má problémy s nadviazaním kontaktu so ženami. Zamiluje sa do 9-ročnej Remedios, vezme šiju za ženu, lenže ona po niekoľkých týždňoch zomiera. V občianskej vojne bojuje za liberálov, stane sa vrchným veliteľom všetkých revolučných vojsk. Po 20 rokoch občianskych vojen podpíše kapituláciu, strelí sa pištoľou do pŕs, ale guľka nepoškodí žiaden orgán. Po vojne sa živí predajom zlatých rybiek.
Amaranta, dcéra José Arcadia Buendíu a Úrsuli. Prekazí svadbu Pietra Crespiho a Rebeky a následne odmieta jeho dvorenie, čím ho privedie ku samovražde. Svoju samotu nedokáže prekonať, odmieta aj Aureliana Josého a plukovníka Gerinelda Márqueza. Do konca svojho života ostáva osamelá, čas si kráti šitím vlastného pohrebného rubáša.
Dej románu sa odohráva v dedine Macondo, ktorá je obklopená horami a bažinami. Márquez v diele vykresľuje osudy niekoľkých generácií rodu Buendíovcov a ostatných obyvateľov Maconda. Román je naplnený množstvom postáv. Na počiatku rodu Buendíovcov stoje manželia José Arcadio Buendía a Úrsula Iguaránova. Majú spolu dcéru Amarantu a dvoch synov - Aureliana aJosé Arcadia. V nasladujúcej dlhej genéze rodu, sa mená Aureliano a José Arcadio neustále opakujú. Po narodení dvojčiat Aureliana a José Arcadia si ich všetci začnú mýliť a popletú si ich mená, ktoré však nesúhlasia s ich povahami. Rebeca, ktorá prichádza do domu Buendíovcov ako 11-ročná, celú dedinu nakazí nespavou nemocou. Táto nemoc vedie až ku strate ľudskej pamäte. Aureliano vymyslel, že na každú vec napíšu jej názov a funkciu. Obyvateľov vyliečil cigán Melquíades, ktorý im dal vypiť akúsi tekutinu. Melquíades prichádza spolu s ďalšími cigánmi do Maconda každý rok. Prinášajú so sebou množstvo vecí a vynálezov, ktoré ovplyvňujú život Maconďanov. Sú to napríklad lietajúci koberec, ľad, ďalekohľad či lupa, ktorú chce José Arcadio Buendía použiť ako vojenskú zbraň. Melquíades sa stane dobrým priateľom J. A. Buendíu a býva v jeho dome. Na stenách zanechá záhedné pergameny, v ktorých je zapísaný celý osud rodiny Buendíovcov. Melquíades sa im po svojej smrti zjavuje a motivuje ich k lúšteniu príbehu, ktorý napísal v sanskrite a zašifroval súkromnou šifrou cisára Augusta a vojenskými šiframi. José Arcadio Druhý, ktorý je po šoku z brutálneho zmasakrovania štrajkujúcich robotníkov zavretý v miestnosti, sa do konca života pokúša rozlúštiť pergameny. Podarí sa to až Aurelianovi Babiloniovi v závere diela.
Forma. V diele sa nachádzajú magické, absurdné (200-ročný človek) a perverzné javy, živočíšnosť (zápach potu ženského tela). Autor sa tiež venuje sexualite postáv (milostné príbehy José Arcadia) a zobrazuje nadprirodzené javy (mŕtvy Prudencio Aguilar sa vráti do sveta živých, zjavovanie sa mŕtveho Melquíadesa, farár Reyna sa vznášal vo výške 12 metrov). Márquez skĺbil reálne a reálne uskutočniteľné udalosti s megickými, fantastickými preludmi, akoby vystrihnutými zo starovekých bájok a rozprávok. Sú to však len podobenstvá a alegórie, ktorými hovorí o večných a znova sa opakujúcich témach ľudstva, ako narodenie, staroba, samota a smrť. História Maconda približuje skutočnú históriu Kolumbie, ktorá je poznačená bojmi liberálov s konzervatívcami, pôsobením banánovej spoločnosti na 20. zač. stor. i krvavo potlačenými štrajkami robotníkov. V širšom poňatí predstavuje i dejiny celého ľudstva a večne sa opakujúce axiómy v správaní jednotlivcov či spoločností. Nie nadarmo sa v súvislosti s týmto dielom spomína podobnosť s Bibliou – dedičný hriech tu symbolizuje zväzok pokrvných príbuzných José Arcadia Buendíu a Úrsuly, potopa sveta je premietnutá do štyroch rokov dažďa v inak tropickom Maconde a suchý víchor, ktorý zmetie Macondo z povrchu zemského je osudnou božskou odplatou
F. Česká literatúra
Milan Kundera
Najprv vydával básnické zbierky, neskôr sa venoval prozaickej tvorbe, ktorou sa stal známym na celom svete. S veľkým ohlasom sa stretla jeho kniha 3 poviedok Směšné lásky: Nikdo se nebude smát, Ja truchlivý Bůh, Sestrička mých sestřiček. Napísal aj ich pokračovanie Druhý sešit směšných lásek a Tretí sešit směšných lásek. Na tematiku Směšných lásek voľne nadväzuje jeho prvý veľký román Žert. V emigrácii vydal romány Život je jinde, Valčík na rozloučenou, Kniha smíchu a zapomínaní, Nesnesitelná lehkost bytí.
Román Nesnesitelná lehkosť bytí je tragický príbeh lekára Tomáša a servírky Terezy. Tomáš pred príchodom okupačných vojsk uverejnil v časopise článok, za ktorý bol prenasledovaný. Emigroval do Švajčiarska, ale vrátil sa kvôli svojej láske Tereze. Nemôže vykonávať lekársku prax, ani si nájsť primerané zamestnanie. Román končí tragickou haváriou a smrťou Tomáša a Terezy.
Nikdo se nebude smát.
Postavy. Pán Záturecký: V časopise odmietli vydať jeho vedeckú prácu na ktorej pracoval tri roky a vzdal sa kvôli nej učenia pretože nemala nijakú hodnotu. Prosí pána asistenta aby mu napísal posudok, váži si ho, verí, že je jeho poslednou nádejou. Neduživý drobný mužík s malými okuliarami, ale má silnú vôľu, je vytrvalý S neuveriteľným odhodlaním prenasleduje pána asistenta, nedarí sa mu zastihnúť ho.
Pani Záturecká je vyššia od manžela s veľkou vychudnutou dedinskou tvárou, veľkými bledými očami, rovnako vytrvalá ako jej manžel, ale silnejšia. Nikdy nečítala jeho prácu, no verí v manželovu poctivosť a schopnosti, bojuje za neho, jej vierou nič neotrasie.
Klára je 20-ročné dievča z dobrej rodiny, pracuje ako krajčírka. Chce lepšie miesto. Býva u pána asistenta. Je veľmi krásna. Nechápe prečo pán asistent nenapíše posudok. Vraví, že za všetko si môže sám, lebo vodí ľudí za nos, tak ako ju, keď jej sľubuje kariéru modelky.
Pán asistent je výtvarný teoretik, prednáša na VŠ, u poslucháčov je obľúbený. Odmieta napísať recenziu na Zátureckého prácu, ktorá nemá hodnotu a musel by ju odsúdiť. Dlho sa Zátureckému vyhýba. Hovorí, že zmyslom života je baviť sa životom. Je ľahkovážny, koná nerozvážne a nezodpovedne, nemyslí na následky. Nemá dobrú povesť, býva v podnájme, užíva si život, často strieda priateľky, požičiava svoj byt kamarátom na divoké večierky. Často klame a vymýšľa si, nechce ľuďom ublížiť. Má svoje zásady, rozlišuje medzi klamstvom a klamstvom. Uvedomuje si, že Kláru miluje, no nakoniec ju stratí.
Dej sa začína u pána asistenta doma, kde trávi večer so svojou priateľkou Klárou. Zavolá mu istý pán Záturecký, ktorý napísal vedeckú prácu a chce na ňu recenziu. Váži si pána asistenta a verí, že ak mu napíše dobrú recenziu, tak jeho práca bude mať úspech. Pán asistent po prečítaní práce zistí, že nieje veľmi kvalitná, no nechce ju odsúdiť, preto sa rozhodne vyhýbať sa Zátureckému. On ho prenasleduje, chodí za ním na univerzitu. Pána asistenta kryje jeho sekretárka, keď si preloží prednášky tak, že o tom vie len ona a študenti. Neskôr si vymyslí, že odcestoval do Nemecka. No pán Záturecký sa nevzdáva a zistí jeho adresu. Vyberie sa k nemu domov, tam nájde len jeho priateľku Kláru. Keď sa mu neskôr podarí nájsť ho v práci, obviní pán asistent Zátureckého, že obťažoval Kláru. To nazlostí jeho manželku pani Zátureckú, ktorá je rozhodnutá vyhľadať Kláru a porozprávať sa s ňou. Pátrajú po jej adrese, hľadajú ju v práci. Keď ju nenájdu, pani Záturecká sa vyberie za pánom asistentom na univerzitu. On jej všetko vysvetlí, že práca jej manžela nemala veľkú hodnotu a preto nechcel napísať zlý posudok. Nakoniec kvôli svojim klamstvám príde o všetko: o byt = pretože uličnému výboru sa nepáčilo, že tam žije jeho priateľka, o prácu s kvôli presúvaniu prednášok a aj o Kláru, ktorá už neznesie ako každého vodí za nos.
G. Umelecké rozprávanie
Autor čerpá z rozličných umeleckých jazykových prostriedkov. Používa trópy (prirovnania, epitetá, metafory, metonymie) a figúry (najmä opakovacie a syntaktické) a slová zo všetkých vrstiev slovnej zásoby (aj nespisovné). Nezáleží na komplikovanosti autorovho štýlu a kompozície, ale na jeho rozprávačskom majstrovstve. Pri hodnotení kvalít prózy sa zhodujú v tom, že keď má kniha dobrý príbeh - dej, možno jej odpustiť iné nedostatky
Rozprávanie je zachytenie udalosti v časovej postupnosti. Môže byť slohovým postupom aj slohovým útvarom. Umelecké rozprávanie využíva dramatické stupňovanie zápletky: zauzľovanie deja až po vyvrcholenie deja a potom k jeho rozuzleniu.
Autorská reč je prostriedok tzv. objektívneho rozprávania. Autor ňou sám za seba alebo v stotožnení s rozprávačom, rozvíja príbeh, opisuje a komentuje konanie postáv, uvádza reč postáv, zobrazuje prostredie. V epickom umeleckom diele autor okrem rozprávania používa aj ďalšie slohové postupy a útvary: opis, charakteristiku, úvahu. Autorská reč sa realizuje v spisovnom jazyku (na rozdiel od reči postáv). Býva zväčša v tretej slovesnej osobe minulého času. V novšej literatúre sa autorská reč často realizuje aj v prvej osobe minulého i prítomného času.
Jeden z prostriedkov, ktorými autor dramatizuje, oživuje rozprávanie, je reč postáv. Realizuje sa dialógom. Dialóg v epickej próze je rozhovor dvoch (prípadne viacerých) postáv diela. Jedna časť dialógu, prehovor jednej postavy, sa nazýva replika a vyjadruje sa priamou rečou. Funkcie dialógu sú: rozvíjať príbeh, stupňovať konflikt alebo charakterizovať postavy.
Základným, klasickým typom dialógu je symetrický dialóg, v ktorom sa striedajú repliky A, B. Dobrý štylista v slovese uvádzacej vety naznačí aj okolnosti a spôsob výpovede. Asymetrický dialóg je prerušovaný autorskou rečou alebo vnútornou rečou postáv (vnútorný monológ). Realizuje sa ako nevlastná priama reč alebo polopriama reč.
Nevlastná priama reč slúži na vyjadrenie vnútornej reči postáv. Najčastejšie nemá uvádzaciu vetu a nie je vyčlenená osobitným odsekom.
a) neuvedená nevlastná priama reč: Odložila list do kabelky. Tak som teda znova bezprizorná.
Ak má nevlastná priama reč uvádzaciu vetu, je v nej zväčša slovese myslieť.
b) uvedená nevlastná priama reč: „Vyhľadáva škriepku,” pomyslel si Lukan.
Polopriama reč sa funkčne zbližuje s nevlastnou priamou rečou, ale je tesnejšie zviazaná s autorskou rečou. Odlišujú sa od seba najmä kategóriou slovesnej osoby. Polopriama reč je v 3. os.: Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sú krajania.
Nevlastná priama reč je v 1. os. Kľako načúval a musel sa usmiať. Lukan žije. Sme krajania.
Nepriama reč je prostriedok, ktorým rozprávač nepriamo (sprostredkovane) reprodukuje prehovor postavy svojou vlastnou rečou.
Medzi jazykové prostriedky, ktorými možno zvyšovať napätie, patria: krátke vety, opakovanie, historický prézent – použitie prítomníka namiesto minulého času.
V umeleckej literatúre existujú tri hlavné druhy úvodu: expozícia – úvodný opis prostredia a postáv, in medias res – vpadnutie priamo do deja (do stredu vecí), retrospektíva – pohľad naspäť, začína sa vyvrcholením alebo rozuzlením príbehu, až potom sa dozvedáme, ako sa príbeh začal a rozvíjal.
Slovenská medzivojnová dráma
A. Július Barč – Ivan
Debutoval krátkymi prózami, ale úspech a uznanie dosiahol dramatickou tvorbou, ktorá má expresionistický charakter.
V prvých hrách, ako napr. 3 000 ľudí spracoval sociálnu tematiku. Ukázal tu na nezamestnanosť a ťažký život Slovákov v Amerike.
V saritickej hre Mastný hrniec sa vysmial karierizmu, úplatkárstvu a pretvárke malomestského obyvateľstva. Dej umiestnil do Ťuťotína, moderného slovenského Kocúrkova. Komika sa zakladá na zámene osôb a úloh. V rozhlase oznámia, že stredoškolský profesor biológie Babík sa má stať ministrom. Všetci mu nadbiehajú, poklonkujú sa mu a chcú ťažiť zo situácie. Keď sa omyl vysvetlí, predstavitelia mestečka sa od neho odvrátia.
V dráme Veža spracoval biblický motív o stavbe babylonskej veže. Ľudia si postavili nové mesto a začínajú stavať „vežu lásky”.Avšak namiesto lásky sa začínajú nenávidieť. Pomocou symbolov prichádza autor k záveru, že noví ľudia, preniknutí vzájomnou láskou, budú žiť až v ďalekej budúcnosti.
Črty expresionizmu má dráma Neznámy. Jej námetom je uskutočnenie božieho kráľovstva na zemi. Túto myšlienku hlása neznámy hlásateľ nového učenia, ktorý príde do mesta. Pretože za ním idú všetci obyvatelia, radní páni sa boja o svoju moc. Konflikt sa vyhrotí aj medzi mešťanostom a Leniom, dovtedajším zástupcom chudoby, ktorý navonok zastupuje jej záujmy, hoci mu ide len o vlastný prospech. Mešťanosta sa stáva diktátorom, nehľadí na obete, len aby si udržal svoje postavenie. Hra zobrazuje správanie ľudí v hraničných situáciách.
V hre Dvaja rieši otázky medziľudských vzťahov. Je to príbeh dvoch cirkusových klaunov Maura a Augusta, ktorých spája spoločné previnenie, zapríčinili smrť partnera. Má prvky absurdnej drámy. Údelom hrdinov je nezmyselná spoločná púť, z ktorej niet úniku.
Matka
Vrcholom jeho tvorby je tragédia Matka. Je to psychologická dráma matky, ktorá chce ochrániť svojich synov pred konfliktom. Témou je zobrazenie vzťahu dvoch bratov na pozadí chudobnej baníckej rodiny a láska matky k obom bratom. Ideou je láska matky je taká silná, že obetuje svoj život, aby zabránila smrti jedného a tomu, aby sa druhý stal vrahom. Svojou smrtou ich nakoniec zmieri.
Postavy. Matka Anna Pavlíčka je vdova, jej muža zabilo v bani. Má dar od Boha vidieť dopredu, čo sa stane. Je nešťastná, pretože si uvedomuje, že nemôže zmeniť to, čo už bolo dané. Najdôležitejší je pre ňu život jej synov, nezáleží jej na tom, ako sa k jej konaniu postaví dedina, na tom, kto si čo o nej bude myslieť.
Jano, jej starší syn, je tvrdý, mocný, prchkej povahy, nie je zvyknutý ustupovať. Je to záporná postava.
Paľo, mladší syn, výchovou bol vedený tak, aby bratovi vo všetkom ustupoval. Aj keď sa mu to nepáči, robí to, lebo to chce matka. Je to kladná postava.
Kata je Paľova milá.
Cez Susedu je vyjadrený postoj dediny k matke.
Dej sa odohráva v izbe chudobnej baníckej rodiny, na slovenskej dedine. Má tri dejstva. 1. dejstvo sa začína matkiným snom o Paľovom návrate. Po otcovej smrti Jano vyhnal Paľa do Ameriky kvôli Kate, kúpil mu lístok a zobral si zato jeho časť domu. Nenávidel Paľa, po jeho odchode začal chodiť za Katou a klamstvom sa votrel do priazne jej rodičov. Po 4 rokoch sa Paľo vracia ešte chudobnejší ako odchádzal, v Amerike sa mu nedarilo. Matka je veľmi šťastná. Jano ho prijme nevrlo, nechce ho vo svojom dome. Matka rozhodne, že polovica domu stále patrí jej, a budú v ňom bývať obaja, alebo ani jeden. 2 .dejstvo. Aj keď Paľo pred odchodom Katke vrátil slovo, stále sa ľúbia. Matka povie Kate, aby ostala pri Janovi, pretože je prudkej povahy a bojí sa o Paľa. Mala sen o tom, že Jano zabil Paľa. Najviac zo všetkého si želá, aby sa jej synovia spriatelili. Prešiel rok a vzťah medzi nimi sa vôbec nezmenil. Kata sa rozíde s Janom. Matka vyženie Paľa z domu, preto aby mu zachránila život. Bojí sa naplnenia svojho sna, prišla by o oboch synov, jeden by zomrel, druhého by do konca života nenávidela. Celá dedina ju odsudzuje, ona sa o nich nezaujíma. Paľo odchádza ku Katici za paholka. V 3. dejstve Jano odíde na tancovačku. Po jeho odchode príde domov Paľo s Katou, aby oznámili matke svatbu. Matka povedala susede, aby zavolala Jana, lebo Paľo je doma, chce teraz spriateliť svojich synov. Jano prišiel, chcel zabiť Paľa. Matka zhasla svetlo a vrhla sa pred Paľa. Jano zabil svoju matku. Paľo chcel tento čin vziať na seba, pretože on je naučený trpieť. Jano s tým nesúhlasil, zmenil sa, nevedel si predstavil, ako bude dalej žiť s vedomím, že zabil svoju matku.
E. Ivan Stodola
V prvej komédii Náš pán minister s humorom zobrazil pokrytecký život malomestských obyvateľov a ich snahu preniknúť do vyšších vrstiev.
V tragédii Bačova žena čerpá námet zo života dedinského ľudu. Dej je založený na morálno-sociálnom konflikte, ktorý vznikol medzi Ondrejom, Mišom a Evou. Zrážka človeka s osudom je blízka antickej tragédii. Evin muž, bača Ondrej, odišiel za prácou do Ameriky. V bani, kde pracoval sa stalo nešťastie – vybuchol plyn, baníkov zasypalo a správa baní poslala Eve oznámenie o smrti jej muža. Eva sa po rokoch vydala za baču Miša, ktorý jej pomáhal, a ktorý ju ľúbi. Ondrej však nezomrel, zo zasypanej bane sa zachránil vetracou šachtou, ale stratil pamäť. Po niekoľkých rokoch, pri železničnom nešťastí sa mu pamäť znova vráti a vracia sa domov ako boháč. Eva sa musí rozhodnúť medzi dvoma mužmi, ktorí ju ľúbia, a ktorých ona ľúbi tiež. Jej tragédiu vyhrocuje žiadosť mužov, aby rozdelila deti. Materinský cit sa u nej ukáže silnejší ako láska. Spor o seba rieši dobrovoľnou smrťou – prebodne sa nožom.
V politickej komédii Čaj u pána senátora sa vysmieva karierizmu, bezohľadnosti, ale aj obmedzenosti meštiackych vrstiev a ich pachteniu sa za politickou mocou. Udalosťou, ktorá rozvlnila malomestský život, je príprava volieb. Hlavnú postavu, obchodníka s truhlami, Baltazára Slivku núti jeho žena do politickej činnosti. Spočiatku sa úlohe politika bráni, ale postupne sa do nej vžíva a začína sa mu páčiť. Zúčastňuje sa na školení spoločenského správania, ktoré vyučuje ruský emigrant. Dej vrcholí na čaji u senátora. Frázy, ktoré sa Slivka naučil používajú aj ostatní činitelia a ich manželky, lebo aj oni absolvovali hodiny u toho istého učiteľa. Tu vrcholí výsmech obmedzenosti týchto ľudí.
V satirickej komédii Keď jubilant plače chcel autor prostredníctvom konfliktu medzi lekárom a mastičkárkou poukázať na podvodníkov, ktorým sa v tej dobe darilo. V malom mestečku pracuje lekár, ktorému konkuruje mastičkárka. Ľudia viac veria jej zelinkám a zázračným mastičkám. Keď lekárovi ubúda pacientov, uzatvorí s ňou dohodu. Ľudia sa k nemu hrnú a nikto nechceveriť, že jeho liečebné metódy sú podfukom. V hre je veľa smiechu a irónie, ale aj veľa problémov tej doby. Autor chcel poukázať na prejavy spoločenského karierizmu a pokrivenú morálku časti inteligencie.
Satirická komédia Mravčí a cvrčkovia vznikla na základe bájok o usilovnom mravcovi a ľahtikárskom cvrčkovi. Vysmial sa jednotlivcom, ktorí sa bezpracné obohacujú.
V historickej hre Kráľ Svätopluk, kde sa vracia do obdobia Veľkej Moravy. V postave Svätopluka zdôrazňuje vlastenecký pátos v protiklade s osobnými záujmami jeho synov.
V historickej hre Marína Havranová sa autor vracia do revolučných rokov 1848 / 49, aby vyzdvihol myšlienku opravdivého vlastenectva.
V hre Básnik a smrť ako prvý dramatik zobrazil SNP.
Jožko Púčik a jeho kariéra
Je to veselohra s podtitulom: Satira na falošne chápaný humanizmus. Ide o satiru na meštiacku dobročinnosť, na ktorej sa mnohí priživovali, ale najmenej z nej mali tí, ktorí pomoc najviac potrebovali. Veselohra bola sfilmovaná pod názvom Statočný zlodej. Hra sa skladá z 3 dejstiev.
Postavy. Jožko Púčik, typ poctivého, dôverčivého úradníka, ktorý neváha riskovať svoju statočnosť, aby pomohol druhému v núdzi. Neuvedomuje si, že sa stáva obeťou podvodníka. Verí v pravdu a spravodlivosť a správa sa podľa prikázania „miluj blížneho svojho ako seba samého”. Je dobromyseľný, skromný a šťastný so svojím životom.
Celkom opačný charakter je jeho šéf Rohatý. Je bezohľadný, egoistický, pokrytecký, schopný všetkého, aby ukojil svoje chúťky. Vedie kanceláriu dobročinného spolku Humanitas. Je sklamaný zistením, že jeho manželka nepriniesla do manželstva veno, ktoré očakával, vyhodil ju i s deťmi, avšak nemá peniaze na zaplatenie výživného. Tak sa znížil ku krádeži za ktorú je prenasledovaný Jožko.
Dej. 1.dejstvo. Dej sa odohráva v kancelárii spolku Humanitas. Spolok poriada slávnosť na počesť jednoročného jubilea svojho založenia. Rohatý prichádza do práce neskoro a prinúti Jožka o tom klamať predsedníčke spolku. Neskôr sa Rohatý Jožkovi prizná, že neuložil do Jožkovej pokladnice 3000 korún, ktoré mu dala predsedníčka, ale že ich poslal žene ako výživné. Potom všetci vítajú predsedníčku, ktorá odovzdá Jožkovi v obálke 40000 korún. Rohatý využíva Jožkovu neprítomnosť a obálku odcudzuje. Medzitým predsedníčka pýta od Jožka späť obálku. Jožko otvára zásuvku, do ktorej ju vložil, ale peniaze nenájde. Všetko nasvedčuje tomu, že krádež spáchal Jožko. Prichádza polícia a odvádza ho. Jožko sa usmieva, lebo verí, že sa to vyšetrí, vie, že je nevinný. 2.dejstvo sa odohráva vo väznici krajského súdu. Za Jožkom prichádzajú mnohí ľudia, stáva sa slávnynu Prichádza sudca, ktorý chce, aby sa priznal, prichádza aj advokát, ktorý mu bol pridelený, lekár. Púčik všetkým odpovedá citátmi z biblie, čím ich privádza k šialenstvu. Prichádza aj predsedníčka spolku Humanitas, ktorá mu vysvetľuje, že teraz za ním prišla ako za prípadom a oznamuje mu, že finančne pomohli aj jeho sestre, ktorá sa sama stará o 2 deti. Navštívi ho aj predsedníčka spolku Benevolencia, ktorý sa stará o zločincov. Jej spolok tiež pomohol sestre a deťom. Vyhľadá ho i Rohatý, ktorý mu hovorí, že predtým bol len nulou, ničím, teraz je osobnosťou, o ktorú sa všetci zaujímajú. Do cely vstupuje aj Jožkova sestra a vysvetľuje Jožkovi, že je hrdina a najšľachetnejší človek na svete, lebo sa obetoval pre ňu a jej deti. 3.dejstvo sa odohráva opäť v kancelárii spolku Humanitas. Jožkovi spolupracovníci Adam a Vierka, do ktorej je Jožko zaľúbený, tušia, že peniaze v obálke ukradol Rohatý. Ten medzitým vrátil peniaze na pôvodné miesto do Jožkovej zásuvky. Prichádza sudca a neskôr aj Jožko, ktorý sa rozhodol vypovedať. Priznáva sa, že je vinný. Jožko si začal vymýšľať nový životopis. Rozprával, že všetci v jeho rodine boli alkoholici, on už v detstve rád týral zvieratá, mal pôžitok z krvi, v škole okrádal spolužiakov, kradol v obchodoch. Sudca bol spokojný, sľúbil Jožkovi menší trest. Jožko vedel, že čím dlhšie bude vo väzení, tým lepšie sa bude mať jeho rodina. Avšak pravda vyšla najavo. Rohatým nastrčené peniaze, o ktorých Jožko prehlásil, že ich prehýril, sa našli a nazlostená predsedníčka spolku Humanitas ho vyhodí z práce. Vtedy prichádza predsedníčka spolku Benevolencia a ponúka Jožkovi a Vierke prácu v ich spolku. V záverečnom dialógu sa Vierka priznáva k obdivu k Jožkovi pre jeho veľké srdce a pravú ľudskosť a vyčíta mu, prečo zobral všetku vinu na seba. Jožko prehlasuje, že to bola jediná príležitosť urobiť kariéru.
C.Náučný štýl
Náučný (odborný) štýl sprostredkuje odborné informácie a vedecké poznatky. Jeho charakteristickou črtou je písomnosť a objektívnosť. Táto vlastnosť je prítomná i vtedy, keď sa realizuje ústne (prednáška, referát). V náučných prejavoch je členenie výpovedí objektívne (1. východisko, 2. jadro výpovede). Ďalšími vlastnosťami sú monologickosť, verejný ráz (starostlivý výber slov, presnosť, zreteľnosť) a pojmovosť.
Jazykové prostriedky (lexika) – prevládajú pojmové slová, v terminológii presné, jednovýznamové, ustálené názvy (termíny), domáce jednoslovné, viacslovné a zložené pomenovania, cudzie slová, hybridné slová (slová zložené z častí pochádzajúcich z rôznych jazykov) a doslovné preklady (kalky).
Z morfológie a syntaxe v náučného štýle používame:
1. ustálené väzby
2. zložené prídavné mená
3. slovesá v 3. osobe
4. viacnásobné vetné členy
5. zhustené vyjadrovanie menného oproti slovesnému, príčastia a prechodníky
6. oznamovacie vety (pomerne dlhé, súvetia)
7. vsuvky (parentézy)
8. spájacie výrazy vo vete a medzi vetami
9. grafické označovanie.
Náučný štýl sa používa vo výkladovom a opisnom slohovom postupe.
Staroveká literatúra
Staroveká literatúra zahŕňa obdobie 5. tis. p. n. l. – 3. stor. n. l. Tvorí ju staroveká orientálna literatúra a antická literatúra.
A. Orientálna literatúra
Delí sa na sumerskú, hebrejskú, staroegyptskú a indickú literatúru.
Sumerská literatúra
Najstaršou pamiatkou sumerskej literatúry je Epos o Gilgamešovi. Skladá sa z dvoch časti:
v prvej časti je opísané priateľstvo Gilgameša s Enkiudom, polodivochom, ktorý žiej v stepi so zvieratami a chráni ich
druhá časť je o márnom úsilí Gilgameša dosiahnuť večný život.
Epos o Gilgamešovi zo žánrového hľadiska predstavuje monumentálny, hrdinský epos. Nie je to už len mýtus jeho hrdinovia žijú, trpia a umierajú ako ostatní ľudia, aj keď sú obdarení nadľudskou silou. Sumerský kráľ je pravdepodobne historickou postavou. Hrdinstvo Gilgameša, jeho statočnosť a tragický osud inšpirovali po stáročia mnohých autorov.
Hebrejská literatúra
Je najmladšou z literatúr Blízkeho východu. Na rozdiel od ostatných starovekých orientálnych literatúr, ktoré boli po tisícročia zasypané pod troskami miest a len v 19. stor. sa ju vedcom podarilo rozlúštiť, sa hebrejská literatúra zachovala nepretržitým podaním.
Najstaršou pamiatkou hebrejskej literatúry je Biblia, Sväté písmo. Je to zbierka svätých kníh židovského a kresťanského náboženstva. Hovorí o pozemskom živote a o budúcom živote po smrti. Tvoria ju dve časti: Starý zákon a Nový zákon (spolu 66 kníh). Starý zákon (Stará zmluva) je zbierkou židovských svätých kníh. Spolu je to 39 kníh, medzi nimi 5 Mojžišových kníh (tzv. Tóra), kniha Jozuu ,sudcov, kráľov, knihy prorokov (Samuela, Daniela, Izaiáša, Jeremiáša, Jonáša, Habakuka, Zachariáša), kniha prísloví, žalmov, o Jóbovom utrpení, Pieseň piesní a ďalšie. Novy zákon (Nová zmluva) je súborom kresťanských svätých kníh. Zachytáva počiatky kresťanstva, príchod Ježiša Krista na zem, jeho smrť a vzkriesenie z mŕtvych, pôsobenie apoštolov, ako aj proroctvá o konci sveta a poslednom súde. Tvorí ju 27 kníh, medzi nimi 4 evanjeliá (Matúšovo, Markovo, Lukášovo a Jánovo).
Indická literatúra
Z indickej literatúry treba vyzdvihnúť hrdinské spevy Máhabhárata a Rámajana.
Jadrom hrdinského eposu Máhabhárata je bratovražedný boj o trón medzi Kuruovcami a Panduovcami. Okrem ústredného konfliktu, ktorý sa pravdepodobne zakladá na skutočnej udalosti, epos obsahuje veľa ďalších príbehov rozličného charakteru – legiend, bájok, politických, filozofických a náboženských výkladov.
Epos Rámajana opisuje tragicky údel kráľovského syna Rámu a jeho ženy Síty. Popri rozprávkovom svete indickej mytológie a exotickej prírody osobitý ráz dodáva tomuto dielu morálny svet, v ktorom sa pohybujú hlavne postavy.
B. Antická literatúra
Antickú literatúru delíme na grécku a rímsku.
Grécka literatúra
Najstaršie pamiatky gréckej literatúry pochádzajú z obdobia rozkladu rodového zriadenia a vlády rodovej aristokracie. V tomto období vznikajú najlepšie diela gréckej epiky, Homérove eposy Ilias a Odysea.
Ilias obsahuje 15 696 hexametrových veršov (hexameter = verš, ktorý sa skladá spravidla zo šiestich daktylských a spondejských stop) a dejovo sa dotýka posledných 51 dní trójskej vojny s početnými retrospektívami, z ktorých sa dozvedáme ocelkovom priebehu bojov. Vojnu medzi Trójou a Spartou vyvolal syn trójskeho kráľa Paris, ktorý uniesol Helenu, krásnu ženu spartského kráľa Menelaa. Ústredným motívom je hnev najväčšieho gréckeho hrdinu Achilla. Keď mu veliteľ mykénskeho vojska kráľ Agamemnon vezme jeho zajatkyňu, prestáva bojovať, a tým dochádza k základnému konfliktu. Boje pred Trójou pomaly pokračujú. V jednotlivých epizódach sa postupne predstavujú poprední trójski a grécki bojovníci a okrem bezprostredných vojnových udalosti sú tu vykreslené aj niektoré mytologické príbehy. Trójania získavajú prevahu v boji a ich postup, zastaví až Achillov priateľ Patroklos v Achillovej zbroji. Do deja zasahujú aj grécki bohovia pomáhajúci jednej alebo druhej strane (Zeus, Hefaistos, Pallas Aténa, Afrodita, Apolón a i.).
Odysea má 12 013 veršov a zobrazuje posledných 41 dní desaťročného putovania itackého kráľa Odysea pri návrate z trójskej vojny. Doma na neho čaká jeho žena Penelopa, ktorú považujeme za symbol vernosti. Odyseus sa vyznamenal pod hradbami Tróje tým, že dal postavil obrovského dreveného koňa, do ktorého sa ukryli najlepší achájski bojovníci a takto pomocou ľsti dobyli a zničili hrdinské mesto. Vojna v starovekom epose je meraním síl smrteľníkov a zábavou bohov. Oni môžu rozvážne i rozmarne meniť osudy smrteľníkov. Z ich vôle sa všetci, čo sa mali zachrániť už dávno vrátili domov. Odyseovi však bohovia dlho nedožičili vrátiť sa domov. Jeho návrat je dlhá, ťažká a úmorná cesta plná nečakaných zvratov a nebezpečenstiev. Je to cesta v znamení priazne i nepriazne bohov. Odysea stíha hnev morského vládcu Poseidona a ochraňuje moc bohyne Pallas Atény.
Veľkú obľubu si u starých Grékov získali Ezopove bájky. V krátkych príbehoch vystupuje viac-menej ustálený repertoár postáv: zvieratá, hmyz i rastliny sú obohatené o ľudské vlastnosti a ako ľudia sa aj správajú. Na základe charakteristických vlastností sa stávajú nositeľmi ustáleného charakteru, majú v deji prisúdené aj pevné miesto a spôsob správania.
V tomto období dochádza aj k veľkému rozmachu gréckej lyriky. Najviac sa spomína tvorba ženskej predstaviteľky Sapfo. Z jej diel sa zachovala jediná celá báseň – Modlitba k Afrodite.
Všetky druhy gréckeho umenia rozkvitli v 5. stor. v aténskej otrokárskej demokracii. Aténska demokracia bola hrdá na to, že umožňovala a podporovala všestranný materiálny a duchovný rozvoj slobodného .človeka. V literatúre tohto obdobia dosiahol najväčší úspech s tragédiou Aischylos, Sofokles, Euripides a v komédii Aristofanes.
Z tvorby Sofokla sa zachovalo sedem tragédií. Kráľ Oidipus je dramatickou skladbou o tragickom konflikte ľudskej vôle s nepoznanými silami spoločenského života. Je to tragédia hrdinu usilujúceho sa za každú cenu uniknúť osudu, ktorý mu pripravili bohovia.
Antigona. Kompozícia: Skladá sa z prológu, 5 dejstiev a epilógu. Sofokles v tragédii spracoval jednu z povesti o tébskom kráľovskom dvore Dôslednej uplatnil dramatickú akciu: expozícia (zápletka), kolízia (napätie), kríza (konflikt), peripetia (prudký spád), katastrofa (nečakané tragické rozuzlenie).
Postavy. Kreon predstavuje despotickú svetskú moc, tvrdohlavé lipnutie na nesprávnom rozhodnutí. Jeho slabosť je v tom, že nehľadá pravdu a skutočné riešenie problémov. V úvode oznamuje svojské pravidlá, v mene ktorých chce vládnuť. Hovorí, že najhorší je človek, ktorý keď riadi celé mesto, nevie si rady alebo ten, pre ktorého je priateľ viac ako vlasť. Je malicherný a pyšný. Nedokáže prijať správny názor len preto, že pochádza od ženy alebo mladšieho muža. Za svoje spupné rozhodnutie musí v závere pykať – sám na seba privolávať smrť, lebo jeho život stratil svoj cieľ.
Antigona je hrdinkou tragédie, ktorá je mravným protipólom Kreonta. Odvážne sa stavia nespravodlivej despotickej svetskej moci, aby v duchu antického ideálu bojovala za nepísané ľudské zákony. Jej čin je o to odvážnejší, že vie, aký bude jej osud. Smelo vykoná čin hodný muža, lebo netúži zapáčiť sa svetskej moci. Hoci zomiera, stáva sa morálnym víťazom tohto boja. Aj zbor tébskych starcov v závere uznáva veľkosť jej činu a ospevuje jej rozvážnosť.
Haimon je rozvážny, mierny, milujúci Antigonin snúbenec.
Ismena je ústupčivá, nevýbojná sestra Antigony.
Dej. Prológ. Deti kráľa Oidipa Antigona, Ismena a Eteokles žijú v Tébach, kde vládne Kreon. Ich brat Polyneikos tiahne s vojskom proti Tébam. Obaja synovia v tomto boji, vojne siedmich proti Tébam, padnú, Eteokles ako hrdinský obranca, Polyneikos ako vlastizradca v súboji. Kreon zakáže pochovať Polyneika, čo v očiach Grékov bola pre celú rodinu potupa. Antigona v rozhovore s Ismenou oznamuje, že nebude rešpektovať neľudský príkaz, ktorý šliape i po božských zákonoch a Polyneikovi preukáže posledné pocty. I. dejstvo. Kráľ pred svedkami vyslovuje svoje rozhodnutie: K Eteoklovi sa budú správať ako k hrdinovi, Polyneikovo telo nech zohavia psy a dravé vtáky. Každý, kto by chcel Polyneika pochovať, toho by čakala neľudská smrť. Antigona žiada svoju sestru Ismenu o pomoc, ktorá sa zľakne a pripomína sestre neslávny koniec ich otca Oidipa. Antigona je pevne rozhodnutá vykonať, čo si predsavzala. Odvážne hľadí smrti do očí. Pochová Polyneika a podarí sa jej nebadane odísť. Ku Kreontovi prichádza strážca, ktorý oznamuje, že telo niekto pochoval. Strážcovia telo odkryjú, a tak musí Antigona svoj čin zopakovať.
V II. dejstve strážca privádza pred kráľa Antigonu a obviňuje ju z porušenia kráľovho príkazu. Antigona sa necíti vinná, pretože kráľ dal príkaz, ktorý nesmie dať žiaden smrteľník, siahol na božie zákony. Nedá sa vystrašiť ani hrozbou smrti a k obom činom sa prizná. Antigona kráľovi vysvetľuje, že nerobí rozdiel medzi mŕtvymi bratmi a prišla na svet milovať, nie nenávidieť. Antigone hrozí krutý trest, majú ju za živa pochovať v hrobke, a preto sa Ismena snaží obmäkčiť kráľa. Antigona o svojej blízkej smrti hovorí, že keďže žije v utrpení, smrť sa jej stáva vykúpením. Kreon ako vládca, ktorý vydal rozkaz nemôže ustúpiť, bojí sa, že naňho budú hľadieť ako na slabocha. Pobúrený Antigoninou kritikou ju spolu s Ismenou necháva odviesť.
V III. dejstve Haimon predstúpi pred otca, hoci vie, že ten zo všetkého najviac si oceňuje poslušnosť. Rozvážne mu pripomína, že občania Téb nepokladajú jeho rozhodnutie za spravodlivé a vyzýva ho, aby ušetril Antigonu. Hovorí, že za svoje činy by si zaslúžila veľkolepé pocty a že každý, kto si myslí, že len on má dar jazyka a ducha, býva obyčajne prázdny. Kreon odmieta každý argument. Chce vládnuť vo vlastnom mene a nie rešpektovať mienku iných. Po Haimonovom odchode dá Kreon prepustiť Ismenu, ale Antigonu majú pochovať za živa.
V IV. dejstve Antigonu privádzajú do skalnej hrobky. S nárekom sa lúči s ešte nenaplneným životom. Keď ju zatvoria do skalnej hrobky, môže sa sama rozhodnúť, či zomrie hneď alebo bude pochovaná za živa.
V V. dejstve prichádza veštec Teiresias Kreontovi oznámiť, že ani bohom sa nepáči rozhodnutie kruto potrestať Antigonu, lebo neprijímajú dym obetí. Vyzýva Kreonta k rozvážnosti, hovorí mu, že všetci ľudia robia chyby, ale nerozvážnym mužom je ten, ktorý ak urobil chybu, nemá vôľu napraviť ju. Varuje Kreonta pred tvrdohlavosťou, ale ten nechce ustúpiť. Teiresias veští nešťastie, za Antigonin osud bude platiť jedným mŕtvym zo svojej krvi. Kreon ustupuje, napochytro zvoláva sluhov, aby Antigonu vypustili, napokon sa k hrobke vydá osobne. V Epilógu posol prináša náčelníkovi zboru správu, že Antigona i Haimon sú mŕtvi. Keď Kreon vošiel do skalnej hrobky, našiel tam Haimona, ako objíma mŕtvu snúbenicu, ktorá sa obesila na vlastnom závoji. Keď Haimon zbadal ukrutného otca, vytasil svoj meč a prebodol sa ním. Toto rozprávanie si vypočuje Haimonova matka Eurydika, vojde do paláca a po chvíli ju nájdu v kaluži krvi. Kreon v náručí prináša matke syna a nachádza už iba mŕtvu manželku. Kreon šalie od bolesti a smútku vo chvíli, keď o všetko prišiel svojím pričinením. Náčelník zboru uzatvára tragédiu slovami, že iba rozvážni ľudia vedia byť šťastní. Človeka, ktorý o sebe veľa myslí a používa veľké slová, neminie veľký trest a konať s rozvahou sa naučí až v starobe.
Aischylos napísal tragédie Pripútaný Prometeus a Oresteia. Euripides napísal Trójanky, Ifigénia v Tauride a Medea.
Aristofanes je vo svojich dielach kritický, čo však vyplýva zo špecifiky komédie ako dramatického žánru v komédiách Oblaky, Jazdci, Laristata.
Rímska literatúra
Rímska literatúra sa začína rozvíjať v 2. pol. 3. stor. p. n. l. Do radu udalostí, ktoré spolupôsobili pri helenizácii Ríma, patrilo zavedenie dramatických predstavení do programu rímskych hier. Medzi rímskych dramatikov sa zaraďuje Titus Maccius Plautus. Zachovalo sa od neho 21 komédií, pravdepodobne všetky, ktoré napísal. Námety na svoje hry čerpal z každodenného života v gréckom prostredí, najčastejšie v Aténach.
Na rozvoj rímskej epiky mala vplyv aj intenzita spoločenského a politického života v starovekom Ríme. Za jedného z najväčších rétorov staroveku sa pokladá Marcus Tullius Cicero. V historiografii sa presadil Gaius Julius Caesar.
Rímska poézia dosiahla vrchol za vlády cisára. Medzi najznámejších básnikov tohto obdobia patrí Publius Vergílius Maro a Publius Ovídius Naso. Vergílius po pastierskych idylách Bucolica a roľníckych spevoch Georgica napísal epickú báseň Aeneas. Básnik v nej v 12 knihách spracoval povesť o trójskom hrdinovi Aeneovi, legendárnom praotcovi rímskeho národa. Ovídius začal svoju básnickú púť milostnou poéziou, v druhom období spracúval námety z gréckej mytológie a do tretieho obdobia patria jeho básne z vyhnanstva. V Metamorfózach (Premenách) rozpráva o premene človeka (napr. na zviera), alebo o rozmanitých zmenách živých bytostí a neživých vecí. Báseň Daidalos a Ikaros hovorí o tom, ako sa kedysi z Kréty usiloval uniknúť vynálezca spolu so svojím synom. Vyrobil pre obidvoch krídla. Pred odletom ešte poúča syna, aby neletel príliš vysoko, lebo mu slnko spáli krídla, ak však poletí príliš nízko nad more, krídla mu oťaží voda. Keď Daidalos vzlietol, jeho syn chvíľu letel za ním, potom sa mu zapáčilo slnce, ku ktorému keď letel, spálilo mu krídla. Spadol do mora. Daidalos syna nájde a pochová ho.
C. Jazyk a spoločnosť
Jazyk a myslenie tvoria jednotu, v ktorej má vedúcu úlohu myslenie. Jazyk vystupuje ako prostriedok, nástroj myslenia. Poznáme dve základné funkcie jazyka: poznávacia (kognitívna) funkcia a dorozumievacia (komunikatívna) funkcia. Hovoríme aj o funkcii estetickej, reprezentatívnej a akumulatívnej (zhromažďovanie poznatkov).
Vznik reči je v priamej súvislosti s prácou, pretože vtedy začal človek využívať na dorozumievanie rečové ústroje. Jazyk vznikol až vtedy, keď sa u človeka vyvinula schopnosť myslieť. Jazyk je systém znakov, musí byť vyjadrovaný artikulovanými hláskami (alebo písmenami). Využíva sa ako nástroj myslenia a dorozumievania. Pretože ľudská spoločnosť sa člení na značný počet skupín, vznikajú jazykové bariéry. Odborníci sa preto snažia vytvoriť umelé jazyky, ktoré sa používajú ako pomocné svetové jazyky. V súčasnosti je najrozšírenejším svetovým jazykom angličtina. Najznámejším umelým jazykom je esperanto.
Každý jazyk sa postupne vyvíja. Zanikajú staré slová (archaizmy) a vznikajú nové slová (neologizmy). Mení sa aj gramatická stavba jazykov. Výskumom jazyka sa zaoberá jazykoveda (lingvistika). Jej hlavnými odvetviami sú lexikológia (náuka o slovnej zásobe) a sémantika (náuka o význame jazykových jednotiek). Jazykoveda skúma pôvod a tvorenie slov, význam slov a štylistické rozvrstvenie slovnej zásoby.
