III. dejstvo
Odohráva sa na Ondreja o štyri mesiace. Ľavkovci prichádzajú k Palčíkovcom, zagratulovať na meniny Palčíkovi. Beta ukazuje svoju úslužnosť, pohostinnosť, dobrotu ku všetkým. Predtým prehovárala Ďurka, aby večer požiadal Palčíka o prepis, lebo ani ona sa nevedela dočkať majetku. Ďuro však nesúhlasil, veď stačí neskôr. Počas oslavy poprosil Ľavko svojho švagra Palčíka, či by mu nemohol požičať 120 zlatých. No Palčík sa začne „vykrúcať“, že už ani nemá z čoho, že Ďura 2 krát ženili takže mali veľa výdavkov. Ľavko sa na Palčíka nahnevá, pretože mu nedôveruje, a že mladým sľuboval majetky a zrazu nič. Tak sa v hneve rozídu. Potom prichádza Zuzka so švagrom Mišom Kaňúrikom pre jej výbavu ktorú jej Palčíkovci neposlali. Nastáva však trápna situácia, pretože všetky šaty, periny a iné veci, ktoré si u nich Zuzka vyslúžila dali medzitým Bete. Tá sa ich prirodzene nechce vzdať, tak sa začnú znova hádať. Beta sa nahnevá, zoberie si veci a odíde od nich. Palčík zrazu zo všetkého obviňuje Ďura. Po chvíli sa Ďuro začne pekne prihovárať Zuzke, aj na dieťa sa pýta, rád by sa k nej vrátil. Tá, už poučená, ho samozrejme odmieta. V ďalšom výstupe Ďuro požaduje zaplatenie za robotu ktorú u Palčíkovcov odrobil a aj pre Betu. Znova sa pohádajú, Palčík mu začne vyčítať, že ho okrádal. Ten to otvorene prizná, veď mu nič iné nezostávalo. Potom sa s ním ešte háda, až nakoniec Palčík vyberie revolver a keď Ďuro vychádza von, vystrelí na neho, no netrafí sa, čo sa však v knihe dozvedáme až neskôr.

IV. dejstvo
Ne Vianoce na Štefana sú všetci Kamenskí okrem vojaka Ondriša doma. Práve od neho čítajú list, ktorý im poslal. Na návštevu prichádza Žofa, popritom pozrie aj na vnúčika. Žiada, aby si ho občas mohla zobrať, a aby s ním mohol bývať občas aj Ďurko. Kamenskí však namietajú a dohovárajú jej, že sa dovtedy na vnúčika pozrieť neprišla a Ďurko tak isto. Žofa sľubuje, že odteraz sa bude o vnuka starať a Ďurko sa polepší a bude za synom chodiť i vychovávať ho. Keď jej však Kamenskí vyhodia na oči, ako sa i k Zuzke Ďuro zachoval, ona zo všetkého obviňuje len Palčíkovcov. Potom odíde a prichádzajú Palčíkovci. Tí sa Kamenským ospravedlňujú za to, že dali Zuzku s Ďurom dohromady. Neskoršie príde za Zuzkou Ďurko, prosiť ju o prepáčenie a aby sa k nemu znova vrátila. Zuzka mu povie, že mu už dávno odpustila, ale že sa k nemu nevráti už nikdy a syna mu nedá. Hra sa končí rozhovor medzi nimi dvomi:

Ďurko: Hanbím sa ti priblížiť.
Zuzka: Máš prečo.
Ďurko: Predsa, ak mi i nezabudneš, odpusť mi.
Zuzka: Vravím ti, že som ti všetko. Želiem len za tým, že som si nevedela lepšie rozmyslieť a šla som za teba.
Kata: Lakomili sme sa na majetok, na ľahký život.
Zuzka: Ja nie. Čože som ja vedela o tom? Aby ste vy mali menej starosti so mnou, ja som vďačne šla za teba, a chcela s tebou statočne žiť, trápiť sa, robiť. Ale ty si šiel za ľahším životom. Teraz ho užívaj.
Kata: Ale si na koni, Zuzka! Ani tvoj život je nie na závidenie. Žena bez muža ako záhrada bez plota.
Ďurko: Zuzka! Taký je môj život od pol roka, akoby som bol zabitý. Bo¬daj by som oň bol prišiel v ten večer v jeseni. Ak by si mohla, začnime ho znovu žiť. Ja sa mu úfam. Chudobný, ale poriadny život.
Zuzka: Daj pokoj. Mohla by ti zas nejaká pod oči padnúť.
Ďurko: Nikda!
Zuzka: Nevieš, a mňa by si mohol znovu ne¬chať. Ak poznávaš doterajší život svoj, tým lepšie. Zanechaj ho a tráp sa, ako vieš. Ja sa tiež tak budem; škoda by nám bolo znovu za¬čínať. Už mi otvrdlo srdce, zabudla som na útisky, majme pokoj. Vzal si si druhú, nemôžeš mať mňa. Ži s tou.
Ďurko: Nech sa mi nohy zlámu, ak ja za tou viac vkročím, len pomyslím. Hľaď na naše dieťa.
Čo povieš tomu dieťaťu?
Zuzka: Nikdy ťa mu nespomeniem, ak ho bude pán boh živiť.
Ďurko: Čo keď narastie?
Zuzka: Že si - že si umrel.
Ďurko: A keď mu druhí povedia, že žijem?
Zuzka: Nech potom sám súdi nad tebou.
Ďurko (potáca sa, odchodí).
(Opona pomaly padá.)