Tak vbehol doň ten hlas ako ostrý nôž!“ Jula Joža nesmierne miluje a postupne láskou k nemu krásnie: „Nebola krajšia než inokedy, i pokora i služobníctvo bolo na nej, a jednak bola inakšia: podivne svietilo jej čelo, prehĺbil sa jej zrak, dostal farbu, na lícach triasol sa jej neutajený rumenec a na perách vlhký dych. Dívala sa na Jozefa celým zrakom a v pokornom pohľade mala čosi zázračne príťažlivé a mocné“ Neskôr však Jula zisťuje, že Jozef chodí za Marušou, Jula trpí: „I Jula privykla si na svoj strach, lebo jej nepomáhal nik. Navykla na tú hrôzu ako na chlieb i preto, lebo na hruď privaľovala sa hrôza druhá, ťažšia, dovalili sa kŕče a neodchádzali. Už nemátožili, neobchádzali, už sa načisto usalašili a lámali Julu, lámali ráno, večer, každý deň, neprestajne, večne. Samej sa zdalo, že sa len tak vláči po dome, iba tak ťahá nohy za sebou, ale nekráča.“ Pomery v rodine sa zhoršujú. Jano je nezamestnaný a chce odísť do Ameriky. Maruša tragicky umiera. Opitá sa utopí pri zvárke. Život Jozefa Maka sa upraví až vtedy, keď Jula čaká druhé dieťa. Pôrod sa však končí Julinou smrťou: „Inovať nesadla ani na smreky, ani na víly, neprišla o polnoci, ako chodieva, prišla za bieleho dňa a sadla iba na Makovu chalupu. Ba ani tam sa nerozprestrela po celej chalupe, nie po streche, nie na prahu, nie po celej chyži, iba na Julinu tvár sadla. Na čelo, na privreté oči, na biele pery. Na Julin biely úsmev. Hej, Jula sa usmievala i po tom, keď bola mŕtva“ V čase keď Jožo začne prejavovať city navonok Jula umiera a on už nemôže nič urobiť: „vstal raz, druhý raz, zastavil sa pri truhle, díval sa na inovať, ktorá sa neroztápa, a na inovati videl takúto reč:Nehnevaj sa na mňa Jožko, veď ja za nič nemôžem. Keby som trochu bola tušila, keby som len skôr bola tušila, že ma budeš raz i návidieť, veď by som ja nebola oslabla do truhly. Bola by som sa držala života, tak húževnate, tak tvrdo ako pleseň na kameni. Nič by ma nebolo zožralo... Keby som trochu skôr... Veď mi už aj srdce začalo biť, a ja ani sama neviem, prečo a ako prestalo.“V závere autor vyjadruje svoju filozofiu človeka odovzdaného osudu: „Trp, Jozef Mak! Človek- milión si, nuž vydržíš všetko, kedže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceľ, ale pravda je, že najviac vydrží na svete obyčajný človek Jozef Mak“


Hronský vystupuje v románe ako rozprávač. Postavám sa prihovára a uvažuje nad ich činmi: Nuž Jozef Mak, načo sa vypytuješ? Myslíš si, Jula niečo o tom vie, že sa jej chveje srdce a všetky údy? Myslíš si, Jula cíti v sebe alebo na sebe nejaký nárek? Zdá sa ti, že Jula utiera si slzy? Mýliš sa, Jula zdnuka chladne, a ty o tom nevieš, ba keby si aj vedel, nevedel by si si rady, lebo niet takého spôsobu, aby sa do July mohlo nadýchať hoc len trochu tepla, lebo Jula sa uzavrela, striasla zo seba všetko ako panna-zem, ked sa v jeseň vychystá na spánok, a Jula čaká už iba na inovať, aby ju okrášlila, aby ju ovinula závojom, ktorý sa síce chytro potrhá, no i za ten krátky čas, pokým ju bude ovíjať, stane sa s ňou neuveriteľná zmena: Jula bude sa vydávať za ženícha-slnko v bielom plášti. Jozef Mak, lepšie by si mal priložiť ucho na Julino srdce.“ Autor nás vovádza do sveta osudovosti, z ktorého niet úniku. Preto i hlavná postava Jozef Mak, ako iba jeden z milióna, svoj trpký životný údel príjma ako osudovú nevyhnutnosť a vyrovnáva sa s ním.Žije bezvýchodiskový život. Nebúri sa, nevíťazí, ale ani sa nevzdáva. Tak do popredia dáva autor vytrvalosť v utrpení a silu trpieť! Jozef Mak ako aj ostatné postavy konajú inštinktívne, pudovo, nie rozumovo. Všetko prežívajú zvnútra, kde je ich život plný vášne. Autor používa mnoho opisov prírody: „Inovať je najkrajší závoj. Nijakej panne na svete neutkajú takú nádheru, akú si utká sama príroda, ked sa jej zachce, hoc by to bola panna zo sedemdesiatich kráľovských palácov. Ani príroda-panna si ho nedožičí hocikedy, sťaby i jej závoj mal podrať, pominúť, a vyberá si ho, oblieka iba vo výnimočných prípadoch. Príroda-panna rada sa parádi cez celý rok, truhla so šatami akoby nemala dna. Azda ani nemá naozaj, a čo si myslí, to je hneď navrchu. A parádnica namýšľa si každú chvíľu inšie a ináč. Kto pozoruje, ten všeličo vystriehne od rána do večera a od večera do rána zasa mnoho. Do roka ešte viac, a keby človek mohol žiť veky, dávno, dávno by nemal slov pre všetky zázraky večne nespokojnej parádnice.“ ,nárečové slová (móres, gamby,návidieť) cudzie slová (najmä maďarské a nemecké:werk, festung, honvéd) a ľudí a prírodu opisuje cez pomlčky(Jula-tieň, človek-milión, panna-zem).


DRUH: epika
FORMA: próza
ÚTVAR: sociálno-psychologický román
TÉMA: ponor do psychiky prostého človeka na pozadí zložitej spoločenskej situácie