Jozef Mak sa narodil ako nemanželské dieťa chudobnej vdovy.“Jozef Mak, obyčajný človek, milión, ktorého nečaká na svete nik a nik ho spomínať nebude, keď sa zo života vráti. Jozef Mak: milión. Čo sa spomína len ako ľudstvo, a nikdy nie ako človek.“Je to fatalistická (osudová) postava, čo autor naznačuje hneď na začiatku románu pri jeho narodení, keď mu boli dané ukrižované ruky, ako symbol utrpenia: „Jozef Mak, narodil si sa, a nik ťa nečakal okrem materinho strachu, nik ťa nevítal, neobdarúval, nuž dám ti aspoň to, čo ešte mám. Dávam ti ukrižované ruky, tie mi ostali tejto noci. Vezmi si ich a nehľadaj k nim ústa ani potom, keď budeš ľuďom rozumieť a keď ťa budú chcieť nahovoriť, aby si si ústa od niekoho požadoval.“ Osudovosťou bolo i to, že jeho krstná mať nedodržala všetky tri veci pri krste.
Od detstva sa ťažko pretĺkal životom, znášal ponižovanie svojho nevlastného brata i posmech iných. Vzťah Jozefa s bratom Janom nebol práve najlepší. Keď bol Jano malý musel sa o Jozefa starať : „Jano, syn, čo mal v makovskom dome právo, vyše roka nosieval Jozefa Maka na chrbte. Mocný chlapec bol v siedmom roku a mocnel aj od ťarchy, ktorej sa nemohol zbaviť, lebo mater musela obracať sa za chlebom. Oslabol iba niekedy a vtedy sa hodil na zem aj s plachtičkou, v ktorej bol zavitý brat“ , preto ho Jano nenávidí a vyčíta mu i dnes, že žije v dome jeho otca: „Jožko, žerieš? V mojom dome žerieš?“ I preto ho matka posiela do služby pásť jalovice u Augusta Kubandu: „I dobre bolo Jozefovi Makovi, Augusta Kubandu vzal si za otca a niekoľko rokov iba to čakal, aby čím skôr prišiel čas vyhaňania jaloviny. Čakal na vatru, čo rodila hviezdy, a taká vatra nemohla byť inde, iba na holiach Vápenice“ Neskôr Janova chalupa, kde býval s matkou vyhorela. Vtedy ich aj s Jozefom prichýlila jeho krstná mama Hana Meľošová, ktorá mala krásnu dcéru Marušu. Jozef a Maruša sa do seba zašúbili: „Jožko...!

Keď ho oslovila, úsmevom zastenala okolo nich teplá noc. Nič za to ma Imro oklamal, Maruška, ale ja by som už aj tak bol prišiel... už sa mi chcelo ísť... a ja som vedel, že ma Imro klame. Pohli sa krížom cez konopiská ako jeden a zaľúbili sa túto noc. Keď ponad vrchy začal prichodiť deň, iba vtedy sa otriasla krásna Maruška a krásny Jozef Mak, lebo Maruška pobadala, že cez konope vpísali čiernu cestu“ Keďže Kubanda za službu neplatil tak ako si Jožo zaslúžil, vzbúril sa: „Či ste mi dali toľko pecňov , koľko mi patrí od gazdov? Hen pred troma rokmi už pred Kačínom ste povedali, že mám všetku slaninu vydelenú, a ja som jej veru monoho nepojedol. Nuž tak, srýc, teraz mi chodí po rozume a taká mi je vôľa, že sa mi chce sekeru hádzať do jaloviny. Len ju radšej požente, lebo ak mi bude v ceste dolu grúňom...“ , utiekol a stal sa drevorubačom v horách, kde sa stretáva so svojím otcom Gregorom Biaľošom. V tomto prostredí Jožo začína snívať o tom ako si postaví vlastnú chalupu: „ Chalupu si postavím! Na Janovom diele rastie tráva, Jano stavať nebude, ani chyrovať o ňom kde je a mne ľudia pomôžu... Ľudia si vždy pomôžu, i nám by dávno boli, ale nemal kto začať. Hrady nechám dlhšie, vyrezávané spravím a nad vrátkami je pekná strieška, keď je... Do zimy niečo zarobím, v zime keď záprahy budú v stajni stáť pomôžu mi ľudia. Chalupu postavím.“ No Biaľoš mu svoju pomoc pri stavaní domu zamietol, aby sa dedina nedozvedela o jeho otcovstve. Postava Gregora Biaľoša má podobný osud ako Jozef Mak, pretože umiera pomerne mladý, zavalený stromom pred očami syna: „A tak zazrel na zodratej pažiti pred kolibou zakrvaveného Biaľoša, zakrvaveného na celom tele: na rukách, prsiach, bruchu i kolenách. Iba tvár mal čistejšiu ako inokedy, žltšiu, že rana na líci väčšmi sa odrážala a obe viečka mal nehybné, napolo privreté, iba v kútikoch pri bielkach akoby mu bol niekto po kvapke krvi nakvapkal...“

Po tejto udalosti začína so stavbou chalupy. Keď je už na konci a volá mať a Marušu bývať, prichádza richtár odviesť ho do vojny. Jozef sa dostáva aj do Hercegoviny, kde si privyrába pašovaním tabaku. Čiže nie je pasívnym ako sa na prvý pohľad zdá,ale aj koná, niekedy prekvapivo.
Keď sa po rokoch vráti, nachádza nečakané zmeny. Matka zomrela a v jeho dome býva brat s Marušou,jeho ženou, ktorá sa veľmi zmenila. Už nie je pekné, dobré, mravne čisté, vnútorne silné dievča, ale skazená, škaredá, vojnou poznačená žena. Táto postava je najexpresívnejšou postavou románu: „Pánboh ti daj Maruša... !Maruša zdvihne rapavú tvár, krv jej uteká do líc, ale všade nedobehne, lebo rapaviny ostávajú biele i ďalej. Chytro položí si dlaň na ústa a vtedy začne blednúť , ale rapaviny sa zase nehnú, ostávajú i teraz rapavé...Marušu našiel pod šopkou v ostružlinách na zemi, i priľahol si k nej. Popolavá bola, ba až zelenkavá, akoby už od vekov ležala tu, akoby bola splesnivela. Vidieť to: ramená má tak rozhodené, ako jej samy padli, keď sa zrútila na zem. Oči a ústa dopoly otvorené a zmeravené. Mráz mu prebehol chrbtom, keď si povšimol mŕtvy, ale neprikrytý zrak, a ovalil ho tuhý zápach pálenky, ktorý vydychovala“ Jozef si spolu s Janom rozdelia chalupu na polovicu. Neskôr sa Jozef stretáva sa s Julou, ktorá občas stráži Marušinu dcéru Hanu. Jula je nízke dievča, s utrápenými očami, ktorá sa nikdy nebráni rozkazovaniu. Je pracovitá, skromná, pokorná a tichá: „ Doma všetky tri vydaté sestry držali ju len tak na milosti, kedže mala ľavú ruku suchú od pleca až po lakeť, a ešte bola malá, keď vyriekli nad ňou súd, že sa vydávať nikdy nebude a treba ju trom uživiť nejako do smrti. Keď bola väčšia, sama sa držala tohto súdu, pokladala ho za zrejmý, poslúchala všetkých, čo jej rozkazovali, a rozkazovali jej mnohí. Varovala všetky deti troch sestár, zavše robila až za troch, ale tu bol súd, nuž všetci, i sama verila, že vykonala roboty iba za pol zdravej ruky“ Kedže Jožo napriek súdu, že sa Jula nikdy nevydá ju požiada o ruku, čím prekvapí celú dedinu. Berie si ju hoci, nie je pekná a ani ju nemá tak rád ako Marušu. Raz Joža postavili pred súd za politizovanie počas služby u práporu a na päť mesiacov ho dávajú do väzenia.Keď sa vracia čaká ho Jula aj s dieťatkom:“Jožko! Hej naozaj to bola nízka žena s deckom na ruke v plachtičke, pokorná Jula, s ústami polootvorenými, ohlušená veľkou radosťou a veľkým plačom, ktorý sa v slzách nikdy nevysype. Jožko, Jožko...!