Milan Rúfus sa narodil sa v Závažnej Porube na Liptove. Navštevoval osemročné gymnázium v Liptovskom Mikuláši, kde aj maturoval. Potom na filozofickej univerzite v Bratislave študoval slovenčinu a dejepis. Po štúdiách tu zostal pracovať ako vysokoškolský profesor literatúry, kde pôsobil až do dôchodku. Publikoval v mnohých časopisoch a neskôr debutoval zbierkou Až dozrieme ktorá vyvolala pozitívny ohlas u divákov i čitateľov. Je preto zaujímavé že jeho druhá zbierka (ak nerátame
nepredajnú bibliofíliu Chlapec), vyšla až dvanásť rokov rokov potom, teda roku 1968. Aj v tejto zbierke môžme pozorovať základné význačnosti Rúfusovej poézie. Nachádzame epické básne, avšak s mnohými lyrickými prvkami, ďalej je to zovšeobecnenie spoločnosti a jej analýza. To že bol ovplyvnený symbolizmom pridáva jeho básňam smútok, obraznosť. Taktiež spracúvava v zbierke klasickú rúfusovskú tématiku, zobrazuje typického prostého človeka práce, ale nie ako sociálneho hrdinu, ale ako jednotlivca bojujúceho s každodenným údelom.

Vrchári
Vysoko si nám, Bože, vysoko
položil stôl. Kým dočiahneme naň,
potíme krv a soľ z nás uteká.
Soľ na ktorú nám často nezvýši.

Povýšili nás Pane Ježiši.
Ach, áno, povýšili človeka.
O mieru kríža, čo ho neminie.
Dosť je tu stromov naň
i na kolísky.

Môj prísny kraj, môj krutý,
ach môj blízky!
Košeľa zrebná, prilepená k telu
storočným potom.