Už ju nezložím.
Už pôjdem v nej. I dolu, ležiačky.
Zospodu hrabať tvoje zemiačky.
V celej Rúfusovej zbierke je cítiť prírodu, spätosť s prírodou.
Akoby aj nie, veď sám básnik, ktorý vyrastal v prostredí liptovskej
dediny a zo svojho domu v Závažnej Porube na gymnázium do Mikuláša
musel každý deň prejsť šesť kilometrov po poľnej ceste, musel vnímať
premeny prírody veľmi intenzívne. Taktiež prírodu nerozlučiteľne spája
s ľudskou prácou.

Zemiaky

Krajina zniesla vajíčko,
vzrušená ako nikdy. Spieva
a vonia hlbinou až dolu, do pivníc.

Netrpezlivé drobné dupotanie
tam počuť. Bubny jesenné.

Popravujú hlad a naďaleko
niet nikoho, kto nad ním zavzlyká.
Len vzduch sa trasie ako osika.

Ďalšou témou je detstvo, dospievanie, smerovanie človeka. Básnik sa
zamýšľa nad osudom nad životom a osudom ľudstva (Len tak), ale aj
jednotlivca (Človek; Abeceda). V Abecede posielajú človeka žiť, pretože
na svojej ceste má už všetko pripravené. Nepozná pravdu, ale pozná
abecedu, ktorou slabikuje svoj život. Žije zo dňa na deň, nepozná
zákulisie života.