Európska literatúra po roku 1945

Európska literatúra po roku 1945

Druhá svetová vojna hlboko zasiahla do života a ľudského myslenia ĺudí takmer na celom svete. Otrasné udalosti vojny ovplyvnili aj tematickú a estetickú podobu umenia, najmä literatúry. V lieratúra sa prehodnocuje vzťah k minulosti (najmä nemeckej), k umeleckým a kultúrnym tradíciám. Rozdelenie Európy po roku 1945 na východný a západný blok viedlo k diferenciácii kultúrneho a literárneho života. Odlišné spoločenské pomery spôsobili rozdielne fungovanie literatúry v jednotlivých šatátoch. Kým západná literatúra nadvezovala na predvojnové umelecké smery a súčasne experimentovala s novými, v literatúre socialistických krijín vládol jednotný umeleckýsmer – socialistický realizmus. Každý pokus o experiment s formou literárneho diela bol odsúdený ako úpadkový. Určité uvoľnenie nastalo koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov v období kritiky kultu osobnosti. Po roku 1945 začali v západoeurópskej i americkej literatúry vznikať nové prúdy a umelecké smery. Vyvinuli sa dve základné tendencie:

Subjektivizačná - autor vystupuje ako rozprávač
Objektivizačná -  objektívna skutočnosť je na prvom mieste

Francúzska literatúra

Patrí medzi najvýznamnejšie súčasné národné literatúry. Vytvorila mnohé nové literárne smery a inšpirovala nimi svetovú literatúru. Najväčší rozmach dosiahla avantgarda, ktorej tvorba vyvrcholila medzi dvoma svetovými vojnami, ale neustáva ani dnes. Francúzska literatúra sa už od začiaku storočia zaoberá analýzou človeka v jeho spoločenskom zariadení.

Tento proces vyvrcholil po 2.svetovej vojne v literatúre existencionalizmu (lat. bytie, existovanie). Je to myšlienkový a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka (jednotlivca), z hľadiska jeho individuality a spoločenských vzťahov. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca. Základná otázka - Aký zmysel má všetko to dianie okolo neho? Rozvíja sa v dvoch smeroch: Náboženský a Ateistický. Román sa blíži k eseji, nemá dramatický dej, je často posolstvom samotného autora. Hrdina je obyčajne intelektuál, ktorý je izolovaný, osamotený, neschopný komunikovať, trpí úzkosťou z ničoty a bojí sa smrti, je zhnusený z okolia a ľudí.

Predstavitelia: 
Jean Paul SARTRE - Hnus, Múr, Bytie a ničota
Albert CAMUS – Mor, Cudzinec

V 50-tych rokoch sa vo Francúzsku vyskytli diskusie o budúcnosti románu ako žánru a o jeho charaktere. Na tieto diskusie vplývali teórie pozitivizmu a neopozitivizmu. Výsledkom je vznik „nového románu“.

Tradičný román	Nový román
dejom je jeden súvislý celok	fragmenty deja, času a postáv
funkcia postavy je veľmi dôležitá	postava je anonymná v neznámom čase
nositeľom deja je hlavná postava	nie je vykreslené vnútro človeka - odpsychologizovaný román

Predstavitelia: 
Alain Robbe-GRILLET - Gumy, Žiarlivosť
Nathalie Sarautová
Claude Simon
Michael BUTOR – Premena

Generácia autorov, ktroí reagovali na nástup fašizmu v 30-tych rokoch, zmenili charakter hrdinu (už nie ako sociálno-psychologický typ) a románu (nemá zauzľovanie - gradáciu, skôr pôsobí ako meditácia o niečom, nadobúda znaky eseje a reportáže), sa volá etická generácia.

Predstavitelia: Antoine de Saint EXUPÉRY – Malý princ, Citadela, Nočný let, Pošta na juh

V 50-tych rokoch sa začala rozvíjať aj dramatická tvorba - absurdná dráma. Vychádzala z existencionalistickej filozofie. Tradičná štruktúra drámy sa zmenila na tzv. antidrámu, v ktorej chýba súvislý dej, zápletka, motivácia konania postaáv, medziľudská komunikácia a rozuzlenie v závere hry.

Predstavitelia: 
Samuel BECKETT - Čakanie na Godota
Eugene IONESCO – Stoličky

Švajčiarska literatúra

Preslávila sa hlavne dvoma autormi: 
Friedrich DURENMATT - Návšteva starej dámy, Fyzici
Max FRISCH – Stiller, Homo Faber, Volajte ma Gantenbein

Nemecká literatúra

Po 2.svetovej vojne sa nachádzala v zložitej situácii, navyše s komplexom viny za vojnové hrôzy. Mnohý pociťovali depresiu a strach pred budúcnosťou, preto existencionalizmus našiel v radoch inteligencie značný ohlas. Vznikla Skupina 47, ktorá nebola jednotnou literárnou školou, ale skôr vošným združením názorovo blízkych autorov.

Predstavitelia:
Heinrich BOLL - Kde si bol Adam, Biliard o pol desiatej, Klaunove názor 
Gunter GRASS – Plechový bubienok

V polovici 30-tych rokov sa v Nenecku vytvorilo epické divadlo, ktoré chce u divákov vzbudiť nielen emocionálne, ale najmä racionálne pocity. Aby divák uvažoval nad príčinami a podmienkami činov, a nad reagovaním postáv. Príbeh je často prerušovaný komentovaním rozprávača alebo jednotlivých postáv.

Predstaviteľ: Berlot BRECHT – Život Galileiho, Kaukazský kriedový kruh

Talianska literatúra

Na začiatku 50-tych rokov sa v literatúre a filme sformoval neorealizmus (gréc. neos - nový, lat. realis - skutočný). Umelci, kt sa nestotožňovali s Musoliniho myšlienkami. Nadviazali na realistické tradície a súčasne analyzovali sociélne problémy povojnového Talianska. Hrdinami sa stávajú jednoduchý ľudia vidieka i veľkomestských biednych štvrtí sa svojimi starosťami a problémami. Spisovatelia sa stavajú kriticky k sociálnym a spoločenským nedostatkom, využívajú ľudový jazyk, jasné a nekomplikované vyjadrovanie. Neorealizmus preslávila najmä kinematografia (R. Rossellini, V. De Sica, G. De Santis).

Predstavitelia: 
Pier Paolo PASOLINI - Búrlivý život 
Alberto MORAVIA – Rimanka, Vrchárka

Anglická literatúra

Mladá generácia autorov, ktorá vstupovala do literatúry po 2. svetovej vojne, si uvedomovala vtedajšiu bezvýchodiskovosť literatúry, prejavoval sa u nich hnev, nesúhlas so svetom a spoločnosťou, a bili do všetkého, z čoho mali strach. Literárny kritici dali tejto skupine názov „rozhnevaní mladí muži“. Upustili od skúmania podvedomia a realisticky predstavili mladé pokolenie, ktoré všetkým pohŕda a v nič neverí. Ich diela sa vyznačujú ostrou kritickosťou vtedajšej spoločnosti.

Predstavitelia:  
John OSBORN - Obzri sa v hneve
John Wain – Zima v horách 
John Braine – Miesto hore, Život hore 
George ORWELL – Zvieracia farma

Ruská literatúra

Tragédia 2. svetovej vojny ešte niekoľko rokov po vojne ovplyvňoval spisovateľov. Povolený bol len jeden umelecký smer - socialistický realizmus. Umelecký smer, ktorý propagoval myšlienky a idei jedinej strany, s vojnovou tematikou. Tí ktorí sa od thoto smeru odklonili a priniesli kritický pohľad na spoločenské pomery v Rusku, boli prenasledovaní a veznení alebo emigrovali. Táborová literatúra opisuje život v koncentračných táboroch Stalinského typu. Literatúra sa dá rozdeliť na:

DOMÁCA:
- oficiálna (vládou cenzurované diela)
- zakázaná (samizdatová)

EXILOVÁ: podporovaná ďalšou vlnou emigrácie, diela vychádzali v zahraničí
Predstavitelia:  
Alexander SOLŽENICIN - Súostrovie Gulag, Rakovina
Boris PASTERNAK – Doktor Živago

Francúzska literatúra

Paul ELUARD
- do literatúry vstúpil už počas 1.svetovej vojny
- patril k dadaistom, surrealistom, ale po 2.svetovej vojne opúšťa surrealizmus, zavrhuje pesimizmus a vyjadruje vieru v nový, lepší život 
HLAVNÉ MESTO BOLESTÍ (1926)
- voľný verš bez interpunkcie
- spája sen s realitou, pocity samoty a beznádeje s láskou k žene
VEREJNÁ RUŽA (1934)
- zbierka intímnej lyriky
- spája obraz ruže so srdcom, obraz muža, ženy a krainy

Jacques PRÉVERT
- populárny básnik, prozaik, textár piesní a filmový scenárista
- snažil sa vyjadriť pocity vtedajšieho človeka
SLOVÁ (1946)
- zb. básní o láske, všednom živote, pocitoch ľudí počas vojny

Jean Paul SARTRE
- predstaviteľ ateistického existencionalizmu
- vyštudoval filozofiu v Prahe a Berlíne
- pôsobil ako stredoškolský profesor, počas 2.svetovej vojny sa dostal do vojenského zajatia (9 mesiacov), po vojne sa stal členom komunistickej strany, z ktorej však neskôr na protest proti sovietskej intervencii vystúpil
- angažoval sa v mnohých politických a sociálnych problémoch (vojna v Alžírsku, Vietname)
- v 1964 mu bola udelená Nobelova cena, ktorú však neprijal
- jeho diela môžme rozdeliť na:

• FILOZOFICKÉ - Bytie a ničota
• BELETRISTICKÉ - Hnus, Porážka, Múr, Muchy, Diabol a Pánboh, Cesta slobody
• POLITICKÉ - vyjadrenie hlavne k MARXOVEJ politike

- Jeho postavy sú väčšinou osamelí intelektuáli, dej sa odohráva v uzavretých miestnostiach, ktoré symbolizujú izoláciu človeka a každý úlet z tohto priestoru je nemožný a je zastavený múrom, ktorý je bariérou medzi človekom a spoločnosťou.
BYTIE A NIČOTA (1943)
- teoretický spis, kde popiera existenciu Boha
- najdôležitejšia je sloboda života
- za svoju voľbu je človek úplne zodpovedný a dôsledky musí znášať sám
- tvrdí: „že človeka v momentoch rozhodovania sprevádza úzkosť a strach, ale to sa rozplynie akonáhle sa rozhodne. Vzťahy ako láska, priateľstvo považoval za nepriateľské, lebo ten druhý už len svojou existenciou vnucuje človeku svoju vôľu.
HNUS (1938)
- formou denníkových zápiskov
- hl. Hrdinom je mladý spisovateľ Antoine Roquentin, ktorý veľa študuje, ťažko komunikuje s okolím a často sa uzatvára do seba. Dejová zložka sa sústreďuje na Antoina, na jeho myšlienkový a vnútorný svet, na jeho pocity a nálady. Prichádza do mesta, aby napísal o histórii jedného markíza. Vedie jednotvárny život. Celý čas trávi v hotelovej izbe alebo mestskej knižnici. Tu prežíva ťažké psychické stavy. Namá priateľov a stále viac a viac sa cíti osamelý a svoju existenciu považuje za chorobu. Prežíva pocity nevôle a odporu, je znechutený všetkým okolo seba, ale aj samým sebou. Tento jeho „hmus“ zasahuje i jeho rozum, k ľuďom cíti pohŕdanie, knihu nedopíše. Odíde z mesta a cíti sa slobodný, oslobodený od všetkého čím sa sám sebe hnusil
- román je preniknutý otázkami o zmysle ľudskej existencie, o poslaní jednotlivca
MÚR (1939)
- zbierka 5 poviedok, kde hrdinovia sú zachytení v dramatických situáciách blízko smrti
- Múr – dej sa odohráva počas Španielskej obč.vojny vo väzení. Hl.hrdina – Ibbieta, je odsúdený na smrť, lebo ho podozrievajú, že skrýva politika(republikána). Nedozvedáme sa prečo ho skrýval, ako ho zajali,....lebo to podľa autora nie je dôležité. Dôležitý je pohľad človeka na vlastný život na prahu smrti. V závere poviedky Ibbietu začnú znova vypočúvať a sľúbia mu slobodu, ak prezradí úkryt toho politika. Ten skôr zo žartu povie nejaké miesto a zmierený s osudom čaká na svoju popravu. Iróniou je, že to miesto bolo správne.

Albert CAMUS
- narodil sa v Alžírsku, kde aj vyštudoval filozofiu
- počas 1.svetovej vojny sa zúčastnil na protifašistickom boji
- 1957 dostal Nobelovu cenu
- narozdiel od Sartrovho uzavretého sveta bez vzduchu je jeho svet priezračný a presiaknutý morským vzduchom čo je podmienené autorovým životom (Alžírsko). Kým Sartre nemal rád život a neveril ničomu, Camus život miluje (paradoxne zomiera pri autonehode). Jediným riešením na prekonanie absurdného vzťahu je revolta.
MOR (1947)
- formou denníka Dr. Rieux
- dej sa odohráva počas 2. svetovej vojny v Alžírskom meste Oran. Je to škaredé mesto, bez stromov, jednotvárne a nudné. Román začína odchodom doktorovej ženy na liečenie. Doktor ju odchádza odprevadiť na stanicu a po návrate domov nájde na ulici mŕtveho potkana. Onedlho sa po meste rozšíria zdochýnajúce potkany, ktoré chŕlia krv a vypukne tu mor. Tento mor je abstraktným symbolom vojny a okupácie. Ničí všetky hodnoty, robí z ľudí egoistov, ale zároveň i trpiteľov a obetavcov. Láska stráca zmysel, lebo každý človek nosí v sebe mor. Rieux sa rozhodne proti chorobe bojovať, lebo vie, že mor nerobí rozdiely medzi chudobnými a bohatými a autor opisuje reakcie obyvateľov v tejto hraničnej situácii. Mesto je uzavreté, ľudia sa stávajú vezňami, ale mnohí sa prejavujú ako egoisti, lebo sa snažia napriek zákazu z mesta utiecť a ohrozujú tým životy iných. Rieux 20 hodín denne bojuje s chorobou, a i keď mor pre neho znamená porážku, pretože mnohým nedokázal pomôcť, on prežije, ale vie, že už nikdy nebude spokojný, a že jeho život už nebude taký, aký bol. Rieux v závere pochopí, že radosť človeka je stále ohrozovaná a obrana proti zlu je márna, zlo podľa neho je a môže samo ustúpiť, ale človek je proti tomu zlu bezbranný.
CUDZINEC (1942)
- dej sa odohráva v Alžírsku, vyrozprávaný 1.osobou
- 1.č asť: autor oboznamuje čitateľa s Meursaultom (Morsoltom), mladým alžírskym úradníkom. Život prežíva pasívne, nepríjma lásku Márii a na pohrebe mamy nevyroní ani slzu. Príjma pozvanie suseda na chatu, kde sa stretne so susedovými arabskými nepriateľmi. V panike jedného zastrelí
- 2. časť: zobrazuje Meursaultomove zatknutie, výsluchy a proces odsúdenia na smrť. Pripomína stoika – filozofia vnútornej vyrovnanosti. Pred popravou odmietne útechu kňaza so slovami: „každý človek je odsúdený na smrť“.
- hybnou pákou deja je náhoda, ktorá zbavuje človeka zodpovednosti za vlastné činy

Alain Robbe-GRILLET
- zakladateľ antirománu
GUMY (1953)
- rozprávač je citovo nezúčastnený, ktorého jediným zmyslovým orgánom je zrak
- bohatého profesora Duponta sa ktosi pokúsi zavraždiť a hoci bol pokus neúspešný, zo strachu sa Duponte ukryje a vyhlási sa za mŕtveho. Vraj sa chystá na neho ďalšia vražda, ale vzápätí sa táto informácia popiera a dej sa gumuje. Do mesta prichádza detektív Wallas vypočúva svedkov, ale ich výpovede si protirečia. Jedni hovoria, že profesor bol ranený ľahko a z mesta odišiel a druhí, že ťažko, operoval ho gynekológ, po operácii zomrel a mŕtvolu nikto nevidel. Výpovede sa gumujú a aj detektív si kúpi gumu a gumuje svoje poznámky. Wallas chce za každú cenu vypátrať vraha, čaká na neho v profesorovej vile, ale Dupont si príde domov po nejaké veci, detektív si myslí, že je to vrah a zabije tak obeť svojho prípadu. V závere románu je opis všedného dňa, nikto sa nepozastavuje nad Duponteho nevysvetliteľnou smrťou, lebo spoločnosť je voči jedincovi ľahostajná.
- oidipovský princíp – detektív Wallas hľadá vraha a zisťuje, že sám je vrah

Samuel BECKETT
- dramatik írskeho pôvodu a predstaviteľ absurdnej drámy
ČAKANIE NA GODOTA (1952)
- hra nemá dejovú líniu
- 2 dejstvá
- 1. dejstvo: na poľnej ceste, kde pod stromom ležia 2 tuláci Vladimír a Estragon. Z ich chaotického rozhovoru vyplíva, že čakajú na akéhosi Godota. Po chvíli prichádza na scénu pán Pozzo, ktorý vedie na reťazi svojho otroka Luckyho. Kým pán je povýšenecký, sadistický a otrok je pokorný a pasívny. V závere dejstva prichádza na scénu malý chlapec, ktorý oznámi, že pán Godot dnes nepríde, ale určite príde zajtra.
- 2. dejstvo: tá istá scéna s tými istými postavami. Zmena je len v tom, že Lucky vedie na reťazi pána Pocca, lebo je slepý a odkázaný na otrokovu pomoc. Lucky sa k nemu správa pekne a všetci čakajú na Godota, ktorý ani v závere nepríde.
- divák sa nedozvie, kto je Godot.

Eugene IONESCO
- dramatik rumunského pôvodu a predstaviteľ absurdnej drámy - grotesky
STOLIČKY(1952)
- vyzuálne zobrazenie absurdnosti
- starí manželia, ktorí chcú spáchať samovraždu, si pozvú hostí a rečníka. Ten má predniesť hosťom ich vôľu. Hostia neprídu a rečník pred prázdnymi stoličkami vydáva neartikolované zvuky, čím chce dokázať, že človek nemá čo povedať iným, že celý život je len absurdita

Antoine de Saint EXUPÉRY
- pochádzal zo šľachtickej rodiny
- študoval v Paríži a od 1921 pôsobil ako letec
- počas 2.svetovej vojny ako vojenský pilot vo francúzskej oslobodzovacej armáde v severnej Afrike
- 1944 sa nevrátil z letu nad Korzikou. Jeho telo sa nenašlo dodnes
MALÝ PRINC (1943)
- filozofická rozprávka pre dospelých
- autor začína svoje rozprávanie tým, ako bol malý chlapec a nikto nechápal jeho kresby. Vtedy zistil, že dospelí sú tvrdí realisti, nemajú fantáziu a zaujímajú ich iba čísla. „Ak dospelému poviete, videl som pekný dom s červenými muškátmi v oblokoch, nevedia si ho predstaviť. treba im povedať, videl som dom za 100 tisíc frankov a vtedy vykríknu, to je krásne“. Stal sa teda letcom a jedného dňa havaroval uprostred Sahary. Raz k nemu prišiel Malý princ, začal mu rozprávať o svojej planéte a vyrozprával mu tiež príbeh o kvetine, ktorá vyrástla na jeho planéte a on sa do nej zamiloval. Ruža bola veľmi namyslená, čo ho pobúrilo a rozhodol sa planétu opustiť. Pred odchodom mu však ruža vyznala lásku a povedala mu nech sa o ňu nebojí, lebo má tŕnie a tie ju ochránia. Ona sa o seba postará. Malý princ navštívil na svojej ceste 6 planét.
1. Planéta kráľa – chce vládnuť za každú cenu hoci nemá komu.
2. Planéta márnivca – chcel, aby ho každý obdivoval, myslel si, že je najkrajší, najmúdrejší, najbohatší.
3. Planéta pijana – pil preto, lebo sa hanbil, že pije, nemal pevnú vôľu, bol pasívny.
4. Planéta biznismana – zmysel života nachádzal v majetku.
5. Planéta lampára – jeho práca sa mu zdala spočiatku užitočná, ale neskôr zistil, že lampár len plní príkazy niekoho iného.
6. Planéta zemepisca – rozprával mu o veciach pominuteľných a večných a Malý princ si uvedomil, že nechal svoju ružu samu.
Nakoniec prichádza na planétu Zem, kde sa okrem iného stretol aj s líškou, ktorá ho zasvätila do tajov lásky. Líška mu povedala, že ak si niekoho skrotí a stará sa o neho stane sa jeho priateľom a je za neho zodpovedný. Vtedy si Malý princ uvedomí, že strašne ľúbi svoju ružu, lebo sa o ňu staral a polieval ju. Keď sa letcovi podarí opraviť motor Malý princ sa rozhodne, že sa vráti na sovoju planétu k ruži. Jediný spôsob ako to urobiť, je nechať sa uštipnúť jedovatým hadom. „Spoznáme len tie veci, kt si skrotíme. Ak chceš mať priateľa, skroť si ma! Dobre vidíme iba srdcom, to hlavné je očiam neviditeľné.“

Švajčiarska literatúra

Friedrich DURENMATT
- študoval teológiu, filozofiu a literatúru
- vplýval naňho existencializmus, absurdné divadlo a neskôr aj epická dráma

NÁVŠTEVA STAREJ DÁMY (1956)
- tragická komédia
- ukazuje problém morálne skazeného veľkomesta, ktoré podľahne ekonomickému nátlaku. Grékiňa Claire sa po 40 rokoch, ako milionárka vracia do svojho rodiska. Mesto je vymyslené. Prichádza, aby sa pomstila. Jej príchod do mesta je pompézny. Zatiahne rýchlostnú brzdu na rýchliku. Prichádza so svojim siedmim manželom, komorníkom, s ktorého sa vykľuje vyšetrovací sudca a so svojim sprievodom. Prichádza na nosidlách, ktoré nosia dvaja väzni. Boli to mlčanliví svedkovia. Claire má protézu nohy, parochňu, umelé orgány, ruku má zo slonej kosti. V sprievode prinášajú aj luxusnú truhlu. Vítajú ju rodáci na čele so starostom. V mestečku žije jej bývalý snúbenec Alfred. Claire žiada jeho smrť a vyhlasuje, že venuje mestu jednu miliardu za jeho smrť. Mesto sa najprv bráni a starosta vyhlasuje, že radšej zostanú chudobní, ako postriekaní krvou. Alfred umiera bez fyzického násilia, peniaze mesto prijíma a starosta vyhlaasuje, že peniaze prijíma pre spravodlivosť
- autor zachytáva vzťah jednotlivca a spoločnosti, vznik davovej psychózy, rozpor medzi blahobytom a humanitou
FYZICI (1961)
- rieši vzťah medzi mocou a morálkou
- dej sa odohráva v sanatóriu. Traja významní fyzici, z ktorých sa jeden predstavuje ako Enstein, druhý Newton a tretí Mobius. Prvý dvaja sú agenti, poverení získať Mobiove záznami o výskumoch, pomocou ktorých by bolo možné ovládnuť svet. Mobius však presvedčí oboch „falošných“ fyzikov, aby to neurobili. Ich obeť je však zbytočná, pretože riaditeľka sanatória ukradne Mobiove záznamy, pomocou ktorých vybuduje veľký trust, ktorým chce ovládnuť svet
- komediálnym princípom paradoxu rieši autor závažné problémy nebezpečenstva zneužitia výdobytkov vedy a techniky

Max FRISCH
- venoval sa žurnalistike, veľa cestoval po svete, študoval architektúru
- až po skončení vojny sa plno venoval literatúre
- vrcholom jeho tvorby sú 3 romány, ktoré myšlienkovo tvoria voľnú trilógiu:
STILLER (1954)
- denníkove záznamy A.L.Stillera
- chce uniknúť obrazu, ktorý si o ňom urobilo okolie. Na hraniciach s falošným pasom popiera svoju totožnosť. Avšak jeho žena a rodina ho identifikujú, a tak ho prinútia, aby ďalej hral tú svoju úlohu, ako ho poznajú ostatný. 
- jeho pokus stať sa iným človekom stroskotá
HOMO FABER (1957)
- hl.postava ignoruje emócie a tvrdí, že svet sa podriaďuje logike. Ožení sa s mladou Sabeth, o ktorej neskôr zistí, že to je jeho vlastna dcéra. Presvedčí sa, že v živote je veľa nevypočirateľného a nepoznaného.
- oidipovský motív
VOLAJTE MA GANTENBEIN (1964)
- hl.postava Gantenbein oslepne po autonehode. Po operácii opäť vidí, ale nikomu to nepovie. Prehodnocuje svoj život a zamestnanie, a verí, že aj ostatní ľudia sa zbavia pretvárky.

Nemecká literatúra

Heinrich BOLL
- počas 2. svetovej vojny bojoval v nemeckej armáde a dostal sa do amerického zajatia
- 1972 dostal Nobelovu cenu
BILIARD O POL DESIATEJ (1959) 
- dej sa odohráva 6. septembra 1958, cez retrospektívu a vnútorné monológy sa dozvedáme o osudoch Fähmelovskej rodiny, autor využíva striedanie časových rovín
- osudy tejto rodiny boli spojené s benediktínskym kláštorom, ktorý Heinz Fahmel vystaval, jeho syn Robert ho vyhodil do vzduchu, a Joseph(Robertov syn) ho mal zrenovovať. Dej retrospektívy je umiestnený do obdobia 2 svetovej vojny. Autor tu vykresľuje rozdiely medzi ľuďmi a neprávosti, kt sa páchali na nich páchali.

Berlot BRECHT
- dospel k presvedčeniu, že tradičná dráma nevyhovuje novým podmienkam, a tak v polovici 30-tych rokov začal uplatňovať princípy epického divadla
MATKA GURÁŽ A JEJ DETI (1941) 
- poukázal na ničivosť vojny, v ktorej zomierajú nevinní ľudia. Matka stráca vo vojne oboch synov a dcéru, a predsa nechápe, že ju vojna pripravila o všetko. V hre sú medzititulky a piesne, ktoré objasňujú dané situácie
ŽIVOT GALILEIHO 1943
- autor uvažuje o zmysle ľudského konania, o ústupkoch, ktoré človek spraví pod tlakom okolností. Taliansky fyzik Galilei pod nátlakom inkvizície odvoláva svoje učenie o heliocentrizme. Posledné eoky života má výčitky svedomia, že podľahol nátlaku.

Talianska literatúra

Pier Paolo PASOLINI
BÚRLIVÝ ŽIVOT
- hlavná postava Tomasso žije v Ríme v chudobnom predmestí. Kradne a pre ublíženie na zdravý sa dotane do vezenia. Z vezenia si so sebou prinesie tuberkulózu a odíde do sanatória. Tam sa začína jeho premena, a morálne zákony sa preňho stávajú prvoradé. Po vyzdravení začína pomáhať ľuďom a pri jednej jeho záchrane sa mu obnoví choroba a zomiera.

Alberto MORAVIA
VRCHÁRKA (1957)
- je to román o utrpení a násilí, kt vojna so sebou prináša
- obchodníčka Cezeri rozpráva o svojom osude. Pokojnom živote v prvých rokoch vojny. 1943, keď sa situácia zmenila upúšťa Rím so svojou dcérou Rossetou a odchádza na vidiek do hôr, kde chce prečkať vojnu. Znášajú príkoria utečencou, okradnú ich a nakoniec aj znásilnia marocký vojaci, kt prišli s oslobodzovacou armádou. Vrácajú sa do Ríma fyzicky aj psychicky zlomené, s náďejou, že začnú znovu žiť. Chcú žiť a zabudnúť.
- „Možno bol náš život úbohý, plný nejasnosti a omylov, ale predsa to bol jediný život, ktorý máme žiť.“
RIMANKA (1947) 
- dej sa odohráva v posledných rokoch fašizmu
- je to introspektívny román (pohľad do vnútra)
- hl postava Adriana, krásana, ale chudobná dievčina, je plná ideálov. Túži vydať sa a žiť čestným životom. Ašak jej ideály sa rozplynú, keď ju jej priateľka predstaví policajtovi, kt ju zvedie a zaplatí jej. A tak sa z nej pomaly, ale určite stáva prostitútka, kt sa zaľúbi do študenta, kt zo strachu prezradí členov antifašistickej skupiny a kvôli výčitkám svedomia spácha samovraždu. Adrianu zachraňuje vedomie materstva. V závere románu pochopí, že najväčšou hodnotou v živote je čestnosť a poctivosť.

Anglická literatúra

John OSBORN
OBZRI SA V HNEVE (1929)
- intelektuál z robotníckej rodiny – Jimmy Porter sa ožení s plukovníkovou dcérou – Alison. Hoci má Jimmy vysokoškolský diplom, nemôže si nájsť prácu a svoj hnev prenáša na ženu. Dráma je krutou výpoveďou o neschopnosti mladej generácie hľadať si životnú perspektívu.

George ORWELL
ZVIERACIA FARMA (1945)
- alegória na ruskú spoločnosť od čias revolúcie až po stalinizmus
- život v Sovietskom zväze vo vtedajšej dobe pripisuje k životu na farme, kde prevzali moc zvieratá. Tie si vytvorili animalizmus – „ústavu“, podľa, kt majú fungovať. Najdôležitejší je ale posledný siedmy bod, podľa kt sú si všetky zvieratá rovné. Zvieratá na farme fungujú rovnako ako ľudia. Chodia do školy, kde sa naučia čítať a rozdeľujú si práce, samozrejme podľa schopnosí. Hl postavy – prasatá Snowball a Napoleon, tipickí politickí vodcovia, kt vidia v tom druhom nepriateľa. Napoleonovi sa podarí Snowballa vyhnať, a tak keď vidí, že už nemá s kým súperiť, tak si pomaly animalizmus prispôsobuje. Dospeje to až do takého štádia, keď animalizmus zhrnie do jediného bodu: „všetky zvieratá sú si rovné, ale niektoré sú si rovnejšie.“
- „Niekedy sa nedá rozoznať kto je prasa a kto človek, a naopak.“ Touto myšlienkou Orwell knižku končí

Ruská literatúra

Alexander SOLŽENICIN
JEDEN DEŇ IVANA DENISOVIČA (1962)
- zachytil tu jeden deň väzňa Šuchova - vychádzal z vlastných skúseností z trestaneckých táborov v Sovietskom zväze. Solženicyn nezveličuje fakty z tábora - všíma si bežný život vazňov, ich prácu na stavbe v treskúcej zime (-30 - - 40 °C), nedostatok jedla. Čitateľ si uvedomuje, že okolnosti v akých museli žiť väzni boli v rozpore so zásadami socialistického humanizmu. Rozprávanie je priame (ja), jazyk typický pre väzenské prostredie.

Boris PASTERNAK
DOKTOR ŽIVAGO (1967)
Autor realisticky zobrazuje udalosti v Rusku v rokoch 1903 – 1929. Na bohatej scenérii historických udalostí – 1. svetová vojna, februárová a Októbrová revolúcia roku 1917, občianska vojna, obdobie novej ekonomickej politiky – stoja v popredí hlavné postavy Živago a Larisa, ktorých revolúcia zničila. Široký historický a geografický priestor od Karpát po Sibír, množstvo postáv, rozdrobené rozprávania, ktoré vytvárajú samostatné scény sceľujú bezprostrednosť autorovho pohľadu. Kresťanské motívy odôvodňuje autor: „V románe som použil náboženskú symboliku – aby som ho preteplil.“ Osudy Živaga, ktorého život zobrazil autor od detstva až po smrť v r. 1929, sú typické pre ľudí tých čias. Živago pochádzal z bohatej rodiny, keď mal desať rokov, osirel. Ujali sa ho príbuzní a vyštudoval medicínu. Jeho kariéru pretrhla 1. svetová vojna, ktorá ho priviedla až do Karpát. Po zranení sa vracia do Moskvy, pracuje v nemocnici, bieda a hlad sa stupňujú , odchádza s rodinou na Ural. Keď si po strastiplnej ceste začal zvykať na jednoduchý, pokojný život na dedine, zajali ho partizáni. Musel zostať s medzi nimi, hoci nesúhlasil s ich myšlienkami boľševickej propagandy. Po úteku od partizánov sa chce dostať do Moskvy k žene a synovi. Pracuje, aby nebol podozrivý, ale jeho túžba po rodine sa nesplní, pretože dostáva os ženy list, že emigrujú do Francúzska. Vracia sa na Ural, kde sa stretáva so svojou bývalou tajnou láskou Larisou. Ich spoločné šťastie je krátke, lebo s dcérou odchádza do Vladivostoku, aby sa zachránili. Živago sa vracia do Moskvy, živorí a nedarí sa mu založiť si rodinu. Po strate ženy i Lary stráca zmysel života. Zomiera v električke na srdcovú porážku. Pri jeho rakve sa znovu objavuje Larisa, ktorá náhodou prišla do Moskvy. Niekoľko dní po pohrebe Larisa zmizla. „Neviem, či je Doktor Živago celkom úspešný ako román, ale cítim, že so všetkými svojimi chybami je hodnotnejší, ako moje rané básne.