Európska literatúra po roku 1945

Druhá svetová vojna hlboko zasiahla do života a ľudského myslenia ĺudí takmer na celom svete. Otrasné udalosti vojny ovplyvnili aj tematickú a estetickú podobu umenia, najmä literatúry. V lieratúra sa prehodnocuje vzťah k minulosti (najmä nemeckej), k umeleckým a kultúrnym tradíciám. Rozdelenie Európy po roku 1945 na východný a západný blok viedlo k diferenciácii kultúrneho a literárneho života. Odlišné spoločenské pomery spôsobili rozdielne fungovanie literatúry v jednotlivých šatátoch. Kým západná literatúra nadvezovala na predvojnové umelecké smery a súčasne experimentovala s novými, v literatúre socialistických krijín vládol jednotný umeleckýsmer – socialistický realizmus. Každý pokus o experiment s formou literárneho diela bol odsúdený ako úpadkový. Určité uvoľnenie nastalo koncom 50-tych a začiatkom 60-tych rokov v období kritiky kultu osobnosti. Po roku 1945 začali v západoeurópskej i americkej literatúry vznikať nové prúdy a umelecké smery. Vyvinuli sa dve základné tendencie:

Subjektivizačná - autor vystupuje ako rozprávač
Objektivizačná -  objektívna skutočnosť je na prvom mieste

Francúzska literatúra

Patrí medzi najvýznamnejšie súčasné národné literatúry. Vytvorila mnohé nové literárne smery a inšpirovala nimi svetovú literatúru. Najväčší rozmach dosiahla avantgarda, ktorej tvorba vyvrcholila medzi dvoma svetovými vojnami, ale neustáva ani dnes. Francúzska literatúra sa už od začiaku storočia zaoberá analýzou človeka v jeho spoločenskom zariadení.

Tento proces vyvrcholil po 2.svetovej vojne v literatúre existencionalizmu (lat. bytie, existovanie). Je to myšlienkový a umelecký smer, ktorý skúma otázky existencie človeka (jednotlivca), z hľadiska jeho individuality a spoločenských vzťahov. Zdôrazňuje osobnú slobodu jednotlivca. Základná otázka - Aký zmysel má všetko to dianie okolo neho? Rozvíja sa v dvoch smeroch: Náboženský a Ateistický. Román sa blíži k eseji, nemá dramatický dej, je často posolstvom samotného autora. Hrdina je obyčajne intelektuál, ktorý je izolovaný, osamotený, neschopný komunikovať, trpí úzkosťou z ničoty a bojí sa smrti, je zhnusený z okolia a ľudí.

Predstavitelia: 
Jean Paul SARTRE - Hnus, Múr, Bytie a ničota
Albert CAMUS – Mor, Cudzinec

V 50-tych rokoch sa vo Francúzsku vyskytli diskusie o budúcnosti románu ako žánru a o jeho charaktere. Na tieto diskusie vplývali teórie pozitivizmu a neopozitivizmu. Výsledkom je vznik „nového románu“.

Generácia autorov, ktroí reagovali na nástup fašizmu v 30-tych rokoch, zmenili charakter hrdinu (už nie ako sociálno-psychologický typ) a románu (nemá zauzľovanie - gradáciu, skôr pôsobí ako meditácia o niečom, nadobúda znaky eseje a reportáže), sa volá etická generácia.

Predstavitelia: Antoine de Saint EXUPÉRY – Malý princ, Citadela, Nočný let, Pošta na juh

V 50-tych rokoch sa začala rozvíjať aj dramatická tvorba - absurdná dráma. Vychádzala z existencionalistickej filozofie. Tradičná štruktúra drámy sa zmenila na tzv. antidrámu, v ktorej chýba súvislý dej, zápletka, motivácia konania postaáv, medziľudská komunikácia a rozuzlenie v závere hry.

Predstavitelia: 
Samuel BECKETT - Čakanie na Godota
Eugene IONESCO – Stoličky

Švajčiarska literatúra

Preslávila sa hlavne dvoma autormi: 
Friedrich DURENMATT - Návšteva starej dámy, Fyzici
Max FRISCH – Stiller, Homo Faber, Volajte ma Gantenbein